Slovenské inšpirácie z Tardoša – to je názov najnovšej publikácie Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM).

Prácu tímu vedeckých pracovníkov, ktorá vznikla po 35. interdisciplinárnom vedeckom tábore v slovenskej obci Komárňansko-ostrihomskej župy Tardoš a jej okolí pred dvoma rokmi, predstavili 20. marca v skúmanej obci. Výskumníci si stanovili za úlohu skúmať tradičnú kultúru Slovákov, ich tradičné remeslá, pozrieť sa, aké chotárne názvy používajú, ba aj aké sú typické priezviská či krstné mená, aké sú súčasné inštitúcie Tardošanov, stav slovenčiny v obci, prípadne, aký je súčasný kultúrny potenciál. Odborníci na čele s riaditeľkou teraz predstavili knižku s 271 stranami a podtitulom Studia interdisciplinaria.

Na podujatí, ktoré moderovala riaditeľka VÚSM Tünde Tušková, sa stretli obyvatelia Tardoša, zainteresovaní na vzniku vedeckej práce ako informátori, zanietení za slovenskú vec alebo aspoň jej podporovatelia. Prítomný bol tiež tardošský starosta Béla Csabán. Na úvod sa všetkým prihovorila predsedníčka miestnej Slovenskej národnostnej samosprávy ErikaKissová Töröková. Využila príležitosť, aby sa poďakovala všetkým, tak výskumníkom, ako aj informátorom, ktorí sa zapojili do tejto náročnej práce. – Sme hrdí na túto knihu. Táto kniha bude naším dedinským pokladom a chceme ju rozširovať aj medzi tými, ktorí už neovládajú jazyk svojich predkov na dostatočnej úrovni, ale predsa sú hrdí na svoju minulosť. Naša národnostná budúcnosť závisí od toho, ako spracujeme minulosť našich predkov, spoločný jazyk a kultúru, – povedala na úvod predsedníčka národnostného voleného zboru. Po nej prítomných oslovila Tünde Tušková. Vďaka milému speváckemu vystúpeniu členov tardošského pávieho krúžku vraj hneď má každý takú dobrú náladu, akú mali pred dvomi rokmi v tejto obci, keď prišli robiť odborný výskum.

Speváci spievali v sprievode vedúceho skupiny a harmonikára Viliama Urbaniča a podarilo sa im preniesť výskumníkov o pár rokov späť. T. Tušková opätovne poďakovala Tardošanom, že „...vychádzali výskumníkom v ústrety, že si urobili na nich čas, že prezradili svoje tajomstvá, že ich mohli vyrušovať aj pri práci, aj popoludní aj doma po večeroch.“ Vyslovila tiež vďaku za materiál, ktorý Tardošania zachránili a výskumníci mohli zozbierať tak v školskom archíve alebo u respondentov doma, či na obecnom úrade. Čo pozbierali, snažili sa napísať čo najlepšie.

Knižku hodnotili naslovovzatí odborníci, po maďarsky lingvistka a odborná vedúca tábora docentka Mária Žiláková, po slovensky profesor Ladislav Lenovský. Ešte než im však moderátorka odovzdala slovo, dozvedeli sme sa, že výsledky výskumov sa aj doposiaľ dostávali pred verejnosť, lež väčšinou boli publikované v rôznych odborných časopisoch. Teraz sa výskumný ústav rozhodol vydať práce v jedinom zborníku, aby boli jednotné a spolu v rámci jednej monografie. Je to prvý zväzok edície Studia interdisciplinaria. V tejto praxi bude ústav pokračovať aj v prípade výskumov v ďalších obciach.

Profesor Lenovský z Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave sa priznal, že keď spevácka skupina spievala, mal chuť zatancovať si najprv valčík a potom polku, lebo tempo bolo vynikajúce a pesničky veľmi pekné. Navyše, boli mu tieto piesne už známe, lebo sa s nimi stretol počas výskumu na tomto poetickom mieste. Preto aj samotný zborník dostal poetický názov, veď táto dedina má čaro. – Každá obec má svoju dušu, akú nemá žiadna iná. Preto je aj Tardoš v mnohých veciach špecifický a jedinečný, – povedal profesor Lenovský. – Je mi cťou, predstaviť knižku. Najviac sa na nej narobili redaktorky, docentky Žiláková a Tušková. Recenzentmi boli profesorka Anna Divičanová, jedna z najvýznamnejších kulturologičiek, ak nie najvýznamnejšia, a profesor Jaroslav Čukan z UKF v Nitre. Vydavateľom VÚSM, – povedal profesor Lenovský. Nie je celkom samozrejmé, že po terénnom výskume vznikne publikácia. Nie vždy sa podarí za krátky čas výskumu zozbierať toľko materiálu, aby z toho vznikla kapitola či štúdia vôbec. Skúseným autorom tejto knižky sa to podarilo. Zloženie výskumnej skupiny bolo šťastné tým, že popri skúsených odborníkoch z univerzít v Maďarsku i na Slovensku sa na výskume podieľali aj mladí kolegovia, ako aj študenti – doktorandi zo Slovenska i Maďarska. Publikácia má 8 kapitol. Dobre vyjadruje ciele výskumu predslov editoriek, v ktorom sa hovorí, že sa snažili predstaviť Tardoš, poukázať na jeho slovenský charakter, vzbudiť oň záujem aj medzi maďarskými obyvateľmi, avšak najmä oživiť slovenské povedomie Tardošanov. Výskumníci sa snažili zmapovať ešte živé pamiatky tradičnej kultúry, ľudovej medicíny, zmeny a transformácie identity a materinského jazyka obyvateľov obce. Potom je uvedený text tardošskej piesne, ktorú darovala obyvateľom obce rodina Jeneiovcov, ktorá spolu s ďalšími Tardošanmi opustila dedinu v roku 1947, Tú rodnú ďeďinku ňesťem zabudnúť. Úvodná štúdia je dielom docentky Žilákovej, ktorá umiestňuje Tardoš do mikroregiónu Vérteš – Gereče a skúma živé fenomény tradičnej kultúry s dôrazom na religiozitu a cirkevnú kultúru. Tým odhaľuje vzťahy nielen v Tardoši, ale aj s okolitými slovenskými, ba i maďarskými komunitami. Nachádza sa tu aj „materiálová“ časť, texty a prepisy textov modlitieb, cirkevných piesní i poloľudové útvary. Profesor Peter Chrastina so svojimi kolegami spracoval historicko-geografickú časť a porovnal mapy použitia a využitia pôd v obci a okolí do roku 1725 a v súčasnosti. Profesor Lenovský sa vo svojej štúdii venoval rôznym kontextom identity Tardošanov. Snažil sa zodpovedať otázku, kto sú Tardošania. Preto skúmal vzťah k dedine, k miestu, vzťah k náboženstvu, etnicite, zamestnaniu, ku kultúrnym tradíciám a aktivitám. Iveta Valentová skúmala a zozbierala terénne názvy. Už nielen Tardošania budú vedieť, kde sú kopanice, Kubove jarky, Pereše a zaoberala sa názvami z jazykovedného hľadiska, keď vysvetlila ich etymologický význam. Historik József Demmel skúmal identitu v rubrikách Národnosť a materinský jazyk na základe školských matrík v rokoch 1929 až 1956. Z jeho kapitoly sa dozvieme, ako a kedy sa používal slovenský jazyk, aká bola jeho znalosť v prostredí školy a žiakov, ako ho tardošské deti ovládali, ako ho vyučovali. Na túto kapitolu nadväzuje štúdia docentiek Tuškovej a Alžbety Uhrinovej, ktoré sa tiež venujú školstvu v dedine, s dôrazom na národnostné aspekty a slovenský jazyk. V tejto časti sa nachádzajú aj rôzne zoznamy a štatistiky, ktoré sa potom dajú inými odborníkmi ďalej analyzovať a spracovávať. Táto kapitola svedčí o tom, aké dôležité je národnostné školstvo v budovaní vzťahu ľudí k vlastnej dedine, komunite, histórii a dedičstvu predkov. Platí to aj v prípade tardošskej školy. Predposlednú kapitolu vypracovali mladí doktorandi Tomáš Pluhár a Miroslav Pap, ktorí sa snažili podrobne zmapovať kultúrny potenciál tejto dediny, zamerali sa na prítomné dedičstvo, organizácie, inštitúcie, kultúrne podujatia, infraštruktúru, ktorá tam existuje na organizovanie kultúrnych podujatí a ľudským zdrojom, jednotlivcom alebo skupinám, ktoré tu žijú a podieľajú sa na realizácii kultúrno-spoločenského života. Publikáciu uzatvára štúdia docentky Žilákovej o živých pamiatkach ľudovej medicíny v súčasnej Bánhide. Táto časť je spestrením, podľa profesora Lenovského, istou pridanou hodnotou knižky o Tardoši. Na záver sa dá nájsť slovník, ktorý uľahčuje čítanie a podobne ako v publikáciách tohto typu, musí byť vecný a menný zoznam, ktorý je tiež na konci. V závere knižky je príloha s fotografiami, zachytávajúcimi zväčša účastníkov tábora pri práci, ako podotkol profesor Lenovský, z ktorej nezbohatnú, ale majú ju radi.

Keďže publikácia je vedeckým výstupom, preto aj text je vedecký a miestami sa nečíta úplne ľahko. Ale všetci autori sa snažili používať zrozumiteľný jazyk, aby čitatelia pochopili, čo chceli povedať. Každý, kto si prečíta knižku, dôjde k záveru, že Tardošania sú súdržná komunita. Pochopí, že vzťah k náboženstvu, etnicite a kultúre svojich predkov a bohatstvo, ktoré sa zachováva, to nie je samozrejmosť, nič náhodné, ale je to výsledok výchovy v rodine, dobrých vzťahov v dedine, národnostného vzdelávania v škole a záujmovej činnosti v kruhu priateľov v prostredí miestnych kultúrnych inštitúcií.

Docentka Žiláková zhodnotila publikáciu aj z aspektu redaktorky, veď sa podieľala na príprave samotnej knihy. Dodala, že okrem Tardošu strávili výskumníci po pol dni v Síleši aj Bánhide a podelila sa o ďalšie zaujímavosti. Z toho, čo odznelo na prezentácii knižky Slovenské inšpirácie z Tardoša vyplýva, že finančná podpora Ministerstva ľudských zdrojov a zdroje VÚSM našli svoje efektívne využitie.

Erika Trenková

Foto: autorka