Uplynulý rok bol ťažký aj pre mnohé národnostné spoločenstvá. Nebolo to inak ani v prípade slovenských. Protipandemické opatrenia doslovne znemožnili ich prácu. Slovenské samosprávy museli zreorganizovať svoju činnosť a náplň práce. Niektoré sa rozhodli usporadúvať omše alebo folklórne stretnutia formou živých prenosov, resp. záznamov prostredníctvom internetu či miestneho televízneho štúdia.

Našli sa aj také, ktoré zapájali slovenských obyvateľov do súťaží, pričom styky s nimi udržiavali bez priamych kontaktov. Podaktoré zbory sa zamerali na publikačnú činnosť. Vďaka tomu rozšírili poznatky väčšinového národa o ich minulosti a súčasnosti, ale aj predstavili pamätihodnosti ich lokality. Máloktorá publikácia sa dostala na knižný trh v slovenskom i v maďarskom jazyku. Aj preto som sa potešil, keď som si do rúk zobral najnovšiu knihu Štefana Kochňáka My, Slováci z Pilíšskej Čaby, ktorá patrí práve do tejto skupiny. Redaktorka zbierky Magdolna Eignerová (Turpiszová) predložila pred čitateľa zrelú prácu. Ako predsedníčke zodpovedného vydavateľa, teda Slovenskej samosprávy v Pilíšskej Čabe, sa jej do spolufinancovania knihy podarilo zapojiť miestnu organizáciu Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM), Celoštátnu slovenskú samosprávu v Maďarsku a Verejnoprospešnú nadáciu ZSM. Publikácia uzrela svetlo sveta v budapeštianskom Grafickom štúdiu a tlačiarni PrintPix. Vyšla v náklade 300 exemplárov v rozsahu 231 strán, lektoroval ju Dr. Ladislav Selke, autorom predslovu je Tomáš Bačo a maďarské texty preložil do slovenčiny Atila Rusnák.

„Volá nás znova rodné mestečko“

Už vzhľad knihy je veľmi pútavý, priam nás volá, aby sme s ňou spolu oprášili skryté i poznané tajomstvá pilíščabianskych Slovákov. Hnedé pozadie imitujúce kožu je veľmi vkusné. Ľudovítovi Sütőovi sa podarilo navrhnúť obal tak, aby vyzeral elegantne a vyhol sa prílišnej farebnosti. Celkový dojem dotvára voľba písma a dodáva obálke elegantný štýl. Tri obrázky presne vyjadrujú to, čo môže čitateľ očakávať po zalistovaní v knihe: dejiny Pilíšskej Čaby, osudy jedincov alebo rodín. Priznám sa, prvotne som mal obavy, že Kochňákova zbierka bude veľmi faktografická a bude chrchliť jednu pravdu za druhou bez toho, aby spoločne s nezanieteným čitateľom odhaľovala históriu obce a jej okolia. Našťastie autor prílišnú vedeckosť nechal bokom a pútavo sa mu podarilo analyzovať, vysvetľovať a opisovať. Chválitebný je i obrázkový materiál. Vďaka dobre čitateľným kópiám archívnych materiálov a kvalitnej tlači sa záujemca môže stať na istý čas archeológom, spolubádateľom. Kniha priam prekypuje oduševnenosťou a životom. Veľmi dobre sa v nej prelína objektivita so subjektívnosťou, pričom ani na sekundu neochabuje pozornosť čitateľa, lebo Š. Kochňák neustále odhaľuje čosi zaujímavé.

„Hľadáme predkov, kde môžu byť“

„Táto kniha, ktorá je výsledkom dlhoročného štúdia a zberateľskej práce, vznikla za účelom priblíženia minulosti a súčasného života Slovákov v Pilíšskej Čabe. V dnešnom svete je obzvlášť dôležité poznať kultúrne dedičstvo našich predkov a prechovávať k nemu úctu. Ako vraví stará ľudová múdrosť, «Kto nepozná korene svojej minulosti, ťažko nájde svoje miesto v budúcnosti»,” prihovára sa čitateľovi autor. Š. Kochňák v predslove spomína aj to, aké negatívne vplyvy pôsobili na Slovákov v Pilíšskej Čabe, ktorí sa na toto územie presťahovali pred 325 rokmi. Dospeje k názoru, že až zmena režimu v roku 1989 poskytla príležitosť zastaviť asimiláciu a obnoviť kultúrny i spoločenský národnostný život v obci.

„Tu majú pôvod naše korene“

Keďže knihy, texty a odborná literatúra, ktoré sa venujú tematike pilíšskych Slovákov, sa väčšinou do podrobností nezaoberajú jednotlivými osídleniami, autor chcel zaplniť túto medzeru, ako aj zozbierať staré zvyklosti, piesne a predstaviť gastronómiu Pilíščabanov. Cieľ bol teda veľmi šľachetný: informovať a archivovať. Veľkou pomocou mu bola staršia veková skupina ľudí, ktorí sa s ním veľmi radi podelili o svoje spomienky. Spomedzi nich si vybral tých, o ktorých sa dá povedať, že pochádzajú z Pilíšskej Čaby a sú Slováci. Keďže sa zachovalo iba niekoľko fotografií zobrazujúcich dobové odevy, Š. Kochňák musel v oblasti tradičných ľudových krojov vykonať hĺbkový výskum. Jeho najdôležitejším zámerom pri písaní publikácie bolo zachovanie a používanie jazyka, keďže tamojší Slováci vidia práve v tom možnosť zachovania kultúry. „História Slovákov z Pilíšskej Čaby od usadenia sa až po súčasnosť bola zostavená z dokumentov nájdených v archívoch a na internete. Kniha sa podrobnejšie zaoberá pôvodom slovenských rodín, ktoré tu v súčasnosti žijú, a ich úlohou v živote mesta, pretože sú hlavnými účastníkmi histórie a súčasnosti Pilíšskej Čaby. Predstavuje programy komunity z minulosti aj súčasnosti, ako aj ich plány do budúcnosti. Vďaka tým, ktorí prispeli svojimi príbehmi, spomienkami, dokumentmi a fotografiami k zostaveniu knihy, je táto publikácia bohatšia a pestrejšia,“ avizuje svoju monografiu Š. Kochňák.

„S nimi, z nich vyklíčil náš život“

Po úvodných „posmeľujúcich“ slovách kniha najprv ozrejmí význam slov Slovák a Tót, ktoré sú medzi Slovákmi v Maďarsku skôr synonymá ako pejoratívne vnímané výrazy. Podľa toho dejiny Pilíšskej Čaby sa začínajú budínskymi klariskami a pokračujú osídľovaním po vyhnaní Turkov. Š. Kochňák sa však neopiera len o štatistické údaje sčítaní ľudu, dokumenty zo spísania majetku alebo daňové výkazy či úradné listy. Podrobne sa venuje aj neprajným zemepisným podmienkam, keďže na základe dobových popisov Čaba nebola ideálnym miestom na usadenie sa: nevyužívanú pôdu a húštinou zarastené oblasti bolo treba najprv vyčistiť, vyrúbať časť lesov a vypustiť spádovú oblasť potoka. Manuálnou prácou a pomocou ťažných zvierat bolo potrebné vytvoriť oráčiny, polia a lúky. Osadníci spočiatku žili v obydliach zapustených do zeme, v kolibách a dutinách vytesaných do svahu. Š. Kochňák sa zmieňuje aj o obdobiach sucha, morovej epidémie, požiarov ako aj o formovaní kresťanského života v obci. Nevynecháva ani obdobie vojen, presídľovania obyvateľstva do Československa v rokoch 1947 – 1949. Stručne sa zmieňuje i o udalostiach po zmene režimu v roku 1989 až po súčasnosť.

„Pohnútky od predkov zdedili sme“

Po druhej väčšej časti publikácie My, Slováci z Pilíšskej Čaby, ktorá sa podrobne venuje 37 pôvodným obyvateľom so slovenskými koreňmi a stručnejšie ďalším 32 rodinám, nasleduje moja najobľúbenejšia tematika: onomastika a kultúra. V nej sa čitateľ dozvie zaujímavosti o tom, aké mali slovenské názvy hranice, polia a niektoré ulice bývalej obce. Oboznámi sa aj s hudbou, tancom, piesňami, ľudovým odevom, krojom, stravovacími zvykmi i slovenskými jedlami Pilíščabanov. Túto časť veľmi dobre dopĺňa sekcia Rozpomienky. V nej Jozef Bélik, Anton Drevenka st., Ján Boldog (Bélik) st., Róza Garamiová Füstiová a Róza Šimkovičová sa s čitateľmi podelia o spomienky na svoje detské roky – na pasenie kôz, pilíščabianske svadby, fašiangy, orbu a sejbu, na žatvy, oberačky a zábavy, ako aj na Vianoce. Na „stôl” sa však dostanú aj vážnejšie témy: odboj počas druhej svetovej vojny alebo výmena obyvateľstva. Posledná, útlejšia časť sa venuje významným ľuďom z kruhu miestnych Slovákov, ktorí sa stali čestnými občanmi Pilíšskej Čaby: A. Drevenkovi st., Kataríne Bélikovej Piláthovej, Jozefovi Lizičkovi a Júliusovi Kučerovi.

„Vzdáme teraz za hodnoty vďačnosť“

Posledné strany patria plodnému básnikovi A. Drevenkovi st., ktorý bude mať v tomto roku 92 rokov. Z jeho básne Korene pochádzajú aj redakčné titulky nášho článku. Najstarší člen a zakladateľ miestnej organizácie ZSM sa preslávil písaním najmä maďarských, ale aj slovenských básní. Záujemca si môže prečítať od literárne a aj spoločensky aktívneho autora sedem básní: Korene, Stratené hroby, Hľadáme predkov, Dávno a teraz, Hajnar, Hrabina a Aké sú medzi námi tý priateľské styky?. Život a pominuteľnosť idú ruka v ruke. Výpovede lyrického subjektu ilustrujú prekrásne prírodné zábery a fotografie hrobov uznávaných pilíščabianskych Slovákov. Ide o poklonu nad ich dielom a dedičstvom.

Verejné predstavenie knihy My, Slováci z Pilíšskej Čaby je naplánované na 14. august. Pilíščabianska slovenská samospráva pevne verí, že okrem predstaviteľov z radu nášho najvyššieho voleného zboru sa na ňom budú môcť zúčastniť aj rodáci mesta a ich potomkovia, ktorí žijú na Slovensku.

Atila Rusnák

Foto: autor, Imrich Fuhl