Keď bola moja vnučka Estera ešte maličká, mali sme chatu priamo pod horským krovinatým úbočím s vysokými stromami. Každý rok už od skorej jari sme sem s celou rodinou chodievali na víkend. Z balkóna domu na zvýšenom podlaží sme mali celé okolie osvetlené slnečným jasom ako na dlani, najmä kým sa ešte príroda neprebudila a porast bol bezlistý.

Prežívali sme tu s vnučkou „na postriežke” za záclonou čudesá v spojitosti so životom diviny: lesných susedov – či už veveričiek, srniek, dokonca i diviakov; občas sa opovážili priblížiť sa až pod oblok chaty. Z týchto dôvodov sem Estera chodievala rada a vždy s veľkým vzrušením. Hádam najviac radosti jej spôsobovali vtáčiky, obzvlášť tie pestrofarebné, s čierno-žltým perím, keď sa šplhali po konároch mohutných stromov priamo pred domom a ďobkali zobáčikom, čo sa ozývalo šírym okolím. Koľko sa ma len naprosíkala, aby som jej ulapil aspoň jedného, ona ho len pohladká a potom zase pustí. Podarilo sa mi ju odzbrojiť iba odôvodnením, že chúďaťu by to spôsobilo utrpenie a možno by to ani neprežilo… Pravdaže ustúpila od nástojčivej prosby, ale vždy iba dovtedy, kým sa jej opäť nezjavilo na obzore ďalšie takéto čudo.

Príroda sa tej jari už rozzelenala, hneď zrána, i keď povieval chladný vetrík, bolo pekne, všetko sa jagalo v slnečných lúčoch, lákalo von. Aj sme sa vybrali po raňajkách, hneď ako sme po sebe upratali, na prechádzku po Zbojníckej doline – kým nám mamička prichystá čosi k obedu. V doline nám bolo veselo, nabehali sme, kým sme nazbierali mamičke kytičku púpav a nezábudiek; navštívili sme aj studničku pod skalou vysokou ako dom na druhom konci údolia, kam chodievajú srnky vodu piť. Napili sme sa aj my a až potom sme sa vrátili domov.

Po vychádzke trošku skrehnutí sme sa utiahli do teplučkej obývačky zohriať sa a oddýchnuť si. Balkónové dvere, samé sklo, sme nechali zatvorené, aspoň kým sa neoteplí; odhrnuli sme iba čipkovanú záclonu, hádam iba tak zo zvyku, pre lepší výhľad, keby k nám náhodou prišli na návštevu už naši dobre známi lesní susedia… Estera si čochvíľa rozložila po koberci všetky plyšové hračky, samé zvieratká: macíka, veveričku, zajačika. Najobľúbenejšiu bábiku uložila na okraj koberca na svoj šamlík, zakryla ju perinkou… Dobre sa bavila a napodiv tentoraz ani len nespomenula rozprávkové nahrávky na videokazetách. Takže v obývačke sme mali pokoj, pohodu a ticho. – Vhodná chvíľa na čítanie, – blyslo mi mysľou, – alebo si aspoň prelistujem tlač, čo som zameškal počas týždňa, pripravenú na fajčiarskom stolíku.

Usadil som sa do fotela blízko okna. Práve som sa hrabal v časopisoch, ktoré by mi mohli ponúknuť najzaujímavejšie čítanie, keď sa stala nečakaná, čudná vec. Znenazdajky nás vydesil pľaskot, ako keď čosi poddajné narazí na tvrdú stenu z tehál, ibaže do tohto pľaskotu sa vmiešal slabušký cvengot; hrmot v tichu horského zákutia pôsobil prinajmenšom ako výstrel z poľovníckej pušky iba na skok odtiaľto. Šíril sa od okna, z balkóna. Obaja akoby na povel sme sa postavili, mimovoľne priskočili k oknu a upriamili zrak na svet za sklom…

Všetko sa odohrávalo pred našimi očami, necelý meter od nás, za sklom balkónových dverí. V podstate to bola už iba „dohra” neobyčajného príbehu, skutočnej drámy… Predchádzajúce udalosti, to, ako k tomu mohlo dôjsť, sme si s Esterou vysvetlili dodatočne. Všimli sme si, že z pohľadu zvonka, povedzme z úbočia vo výške balkóna, na zopár metrovú vzdialenosť, sklo balkónových dverí s odhrnutou záclonou môže pôsobiť ako mohutné zrkadlo. Odráža sa v ňom – ako na hladine čistučkej vody morského oka bieloba zasnežených končiarov nad ním – takmer celé okolie zaplavené slnečnými lúčmi i diaľavami nad ním, modrými nebesami s plávajúcimi obláčikmi. Jav, ako na sklo namaľovaný verný obraz úbočia naproti, jeho dokonalá podoba! – presvedčili sme sa na vlastné oči. Ibaže je to len zrkadlenie, zdanie, verne odrážajúce skutočnosť, ale samotné je neskutočné. Nuž tento falošný obraz „namaľovaný” na sklo si akési božie stvorenie poplietlo so skutočným svetom vôkol… Vzlietlo, možno za korisťou pre svoje mláďatá, alebo hádam iba tak do výšin, lákané voľným priestorom éteru, a omylom natrafilo na sklo balkónových dverí našej chaty. Narazilo doň celým svojím telom a odrazilo sa, ako keď odpadne kvet v puku mrazom postihnutý. Nuž vystrašil nás práve pľaskot z nárazu. A čo sa udialo potom, sme už sledovali na vlastné oči.

Na kamennej dlážke balkóna sa zmietal v bolestiach pestrofarebný vtáčik, akého sme s Esterou doteraz vídavali iba zďaleka šplhať sa po stromoch. A hľa, teraz ho tu máš na dosah ruky. Esteru to udivilo. Boli sme z toho úplne zaskočení, ja úžasom z útrap nebožiatka, ona hádam skôr z obdivu (vzrušená z blízkosti vtáčika svojich snov asi nedokázala vnímať, čo sa to vlastne deje). Potrvalo chvíľu, kým sme sa spamätali. Ozvala sa najprv ona:

– Pekný maľovaný, – spomenula si asi na podobné farebné obrázky z listovania vo svojom leporele. Pritom vtáčik sa už vystieral na celom tele, nožičky mu chytali kŕče, krídlami pobrnkával, očkami požmurkával. Neviem, čo sa v tejto chvíli odohrávalo v útlej dušičke mojej vnučky: bola čoraz nástojčivejšia, chcelo sa jej von, k nemu. Neviem, či si ho chcela iba pozrieť z bezprostrednej blízkosti, alebo sa ho aj dotknúť a pohladkať ho. Alebo mu hádam pomôcť?... Vyplašil by sa a opustil by nás! – zamietol som jej naliehanie, pričom som predstieral prísnosť: veď by mu ešte aj ona mohla ublížiť! To by si predsa neželala – dalo sa čítať z jej očí. Rezignovane ustúpila. Pritom príznaky utrpenia chúďaťa sa raz viditeľne stupňovali, inokedy povoľovali, celkove však čoraz viac slablo. Znepokojovalo ma to, môže to s ním zle dopadnúť… Bolo mi ho ľúto, ale sám som si nevedel rady, ako mu pomôcť. Ak vôbec možno pomôcť! Tak čo si potom s ním počať? Ako ho odpratať, aby to Estere vyhovelo, bolo z jej pohľadu v dostatočnej miere „pietne”? Mali by sme mu hádam spoločne „vystrojiť” pohreb - trápilo ma. V neistote mi podala pomocnú ruku ona:

– Spinká, – povedala dobroprajne, keď chúďa už neprejavilo žiadny znak života.

– Áno, zaspal, – prikývol som a už som vedel, ako ďalej: musím predovšetkým získať čas, aby som zvážil všetky možnosti dať veci do poriadku tak, aby to bolo každému po vôli.

Usadil som sa opäť do pohodlného fotela. Predstieral som ľahostajnosť, nie iba voči neobyčajnej „návšteve”, ale aj voči nej, Estere. Dokonca som sa tváril, že sa mi drieme. Ona sa však od okna nevzdialila ani na chvíľku. Keď už jej pozornosť v plnej miere opanoval vtáčik (v podvedomí asi bola sama, iba s ním), vzala do ruky malú perinku z bábiky na šamlíku, vykročila k balkónovým dverám, potichu ich otvorila a vyšla von. Okúňavo sa pristavila nad vtáčikom maľovaným. Potom ho opatrne prikryla (vykúkala mu spod prikrývky iba hlavička so zobáčikom a zatvorenými viečkami). Postávala nad ním ustarostená, bdela nad jeho snom, sužovala sa, čo by mala ešte učiniť, aby mu bolo dobre.

Potom sa zrazu celý svet obrátil hore nohami. Nastal zhon, Estera sa mi strácala z pohľadu, poletúvala po byte hore-dole, zháňala všelijaké haraburdie... Volala o pomoc. Márne som jej chcel ísť v ústrety, nemohol som, nohy aj ruky som mal spútané… Stalo sa totiž, že zanedlho potom, čo som si sadol do fotela a tváril som sa, že spím, som naozaj podľahol driemotám. Zobudil som sa z pocitu, že ma prenasleduje medveď, labou mi šmátra po hlave… V skutočnosti ma poťahovala za obe uši Estera: – Dedko, deduško, poď, pozri, – ukazovala na balkón a bola celá bez seba. A čo tam vidím! Vtáčik maľovaný sa perinky už striasol, vzchopil sa a postavil sa na nohy. Práve vo chvíli, keď som si ho všimol, sa potriasol, až sa mu perie rozstrapatilo, poskočil krôčik či dva, brnkol krídlami a vyletel na zábradlie balkóna, tam sa otočil smerom k nám, akoby na rozlúčku s Esterou. Potom vzlietol dovysoka, teraz už správnym smerom, do živej rozkvitnutej, rozvoňanej prírody. My sme vzápätí obaja vyrazili na balkón. Márna bola naša námaha, po vtáčikovi už nebolo ani chýru, ani slychu. Tvár mojej vnučky sa skrivila do plaču. Nepotešoval som ju. Viem, márne by som to robil. Nech si len ona svoju rozprávočku dotiahne dokonca... Sledoval som, ako sa v celom tele napla: odpútala sa od betónu balkóna, vypätím všetkých síl vzlietla dovysoka (takmer som počul šuchot jej domnelých krídel), letela ponad hory, doly. Márne. Vrátila sa zronená. Keď sa jej už uľavilo, prikľakla si k osirelej perinke na kamennej dlážke. Nadvihla jej okraj a nazrela pod ňu. Vzala ju do ruky trošku sklamaná a potriasla ňou, ako to robieva mamička, keď vytriasa haraburdy. Vošla s ňou do obývačky a opäť prikryla bábiku. Čosi jej pošepla a už aj išla za mnou k balkónovým dverám. Pritúlila sa ku mne: – Či sa nám ešte vráti vtáčik maľovaný? – pozerala do nebies.

– Vráti, pravdaže sa vráti, - uistil som ju, - iba buďme potichu, aby sme ho neodplašili. Nádejal som sa, že si azda do obeda ešte zdriemnem, no a vĺh bude po stromoch okolo našej chaty aj inokedy…

– Pssst! – dala si ukazováčik na pery a prísne na mňa pozrela s naširoko otvorenými očkami. Chvíľočku zotrvala v tomto stave. Potom sa poobzerala po obývačke a rozbehla sa von.

– Mamička! – volala nadšená a bolo jej opäť plný dom.