Spisovateľ Jozef Banáš patrí v súčasnom období k najčítanejším a najprekladanejším slovenským autorom na knižnom trhu. Doposiaľ mu vyšlo 44 knižných titulov, z toho 25 v zahraničí. Okrem písania románov, biografií a cestopisov je aj autorom viacerých divadelných scenárov.

Popri svojich literárnych aktivitách si nájde čas aj na stretnutie so svojimi čitateľmi. V uplynulých dňoch napríklad v Knižnici Antona Bernoláka v Nových Zámkoch, kde nám ochotne poskytol interview.

Dozvedeli sme sa, že profesionálnym spisovateľom sa stal po päťdesiatke, presnejšie v roku 2006, vo veku 58 rokov, hoci bol literárne činný i pred rokom 2006, keď napísal štyri televízne inscenácie a jeden filmový scenár; divadelné hry začal písať neskôr. Byť spisovateľom bol jeho detský sen. Od útleho detstva písal krátke poviedky, básničky... Dnes má Jozef Banáš vo svojom portfóliu rôzne žánre: poéziu, prózu, literatúru faktu a preto sme boli zvedaví na to, na základe čoho si vyberá, čomu sa chce venovať.

– Poézia? Mám len jednu knižku básní, ale to je taká výnimka, to som Kamila Peteraja ubezpečil, že sa nemusí báť, že budem písať básne, to som napísal, keď sme mali s manželkou 30. výročie sobáša. Ona to ilustrovala. Ja mám najradšej také romány, ktoré človeka povzbudia. Tomáš Baťa, jeden z mojich posledných románov hovorí, že každý spisovateľ by mal písať len také knihy, ktoré človeka povznášajú. Ja sa o to snažím, či to už boli moje kódy, či nejaké úsmevné moje knižky a najmä biografie o Dubčekovi, o Baťovi, o Štefánikovi.

Súčasnú literárnu tvorbu, ale i plány spisovateľa do budúcnosti nám priblížili jeho odpovede na ďalšie naše otázky:

– Vo svojich knihách Kód 1, Kód 7, Kód 9 a Nádherná smrť v Altaji sa venujete dobrodružným cestám svojich hlavných hrdinov v Tibete, Nepále, Kašmíre, Butáne a v Altaji. Prečo ste si vybrali práve tie miesta a viete si predstaviť, že by ste tam žili?

– Veľmi dobrá otázka. Veľmi dobre si to viem predstaviť. Mám dokonca pocit, že v minulom živote som žil niekde tam. Mňa to aj vnútorne ťahá na východ. V Indii som bol 10 či 11 razy. Všetky tie himalájske krajiny som prešiel nie ako horolezec, ale ako spisovateľ. Našťastie som celkom dobre vybavený jazykovo, takže sa viem s tými ľuďmi aj porozprávať... To sú také ezoterické, duchovné témy, to nie je len nejaký cestopis, ale je to vážny príbeh, kde – povedzme v románe Kód 9 – porovnávam jednotlivé náboženstvá. Tam porovnávam postavenie ženy v jednotlivých spoločnostiach. V knihe Kód 1 hľadám Krista v Indii, Kód 7 je o boji dobra a zla v Butáne. Takže je to aj trocha cestopis, ale zároveň je v každej tej knihe aj nejaké posolstvo.

– Veľmi úspešné sú vaše životopisy o podnikateľovi a sociálnom reformátorovi Tomášovi Baťovi a generálovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Prečo ste si vybrali práve ich?

– Lebo sú to ľudia, ktorí idú pozitívnym príkladom. Baťa, hoci bol Čech, bol československý podnikateľ, zanechal vážnu stopu aj na Slovensku.

– Ktorá z kníh vám osobnostne najviac prirástla k srdcu?

– Moja biografia, Zóna nadšenia. Je to najviac prekladaná slovenská kniha – román, ktorý vyšiel už v 12 štátoch – a potom sú to tie biografické diela Baťa, Štefánik, ale aj Nádherná smrť v Altaji.

– Je o vás známe, že ste scestovaný, sčítaný človek. Ako by ste charakterizovali sám seba?

– Úplne normálny človek. Som najprekladanejší autor, patrím medzi najpredávanejších, ale ja mám z toho radosť. Teším sa, že ľudia čítajú moje knižky, že im to niečo dáva, čiže som normálny človek: otec rodiny, záhradka, športovec a popri tom píšem knižky.

– Aké sú vaše plány na nasledujúce obdobie?

– Už pracujem s veľkým nadšením na novom biografickom románe o Aurelovi Stodolovi. Predstavte si: to bol Slovák, ktorý učil Alberta Einsteina... to nikto o ňom ani nevie. Vieme o ňom málo, lebo väčšinu života žil vo Švajčiarsku, v Zürichu. Takže to bude práca asi na dva roky. Keď píšete biografické romány, tak musíte veľa študovať, čítať v archívoch.

A to nie je všetko. Jozef Banáš nám prezradil aj svoj ďalší plán: napísať knihu o svojich detských zážitkoch. Podnetom k tomuto rozhodnutiu je záujem jeho vnučky o dedove príbehy z detstva, ktoré veľmi rada počúva.

Helena Rusnáková

Foto: autorka

Jozef Banáš: Prebijem sa!
Štefánik, muž železnej vôle
úryvok

Preexponovanú atmosféru miléniových osláv zažil Milan už na sarvašskom gymnáziu na jeseň 1895 a najmä na jar 1896, keď pri príležitosti druhého výročia úmrtia Ľudovíta Košúta slovenskí odrodilci Haviarovci, spití miléniovými oslavami, chytili 25. marca krehkého chlapca za nohy, prevesili ho dole hlavou cez zábradlie balkóna, nútili ho pripnúť si maďarskú trikolóru a volať na slávu Košútovi. Haviar, ktorý sa medzitým premenoval na Halmosa, ním zúrivo triasol a ziapal naňho felvidéckou maďarčinou.

„Hát te nem fogsz... volať na slávu nášmu vodcovi Lajosovi Kossuthovi... Tak čo?! Budeš, či nie?!“

Štefánik s červenou tvárou od nahromadenej krvi sa chvel od strachu, ale zanovito mlčal. „Ako myslíš. Rátam do troch, ak nezavoláš, pustíme ťa... aha... tamdolu...“ Na krik a hluk sa zbehli študenti a v napätí očakávali, čo Halmos a jeho banda spravia.

„Jeden... dva...“

„Ne bolondulj... Zbláznil si sa?! Veď je to náš Milan, môj najlepší kamarát,“ skočil k Halmosovi ozrutný chlapec a pokúšal sa zurvalca odstrčiť.

„Akýže tvoj kamarát?! Veď je to butatót z Felvidéku!“ odstrkával Vilmosa späť Halmos. Vidiac, že sa blížia ďalší nahnevaní spolužiaci, vytiahol Štefánika a postavil ho na zem. Ozrutný Vilmos pristúpil k vystrašenému chlapcovi a naprával mu košeľu i uvoľnenú viazanku.

„Počúvaj, Haviar, lebo tak sa voláš, nie si ty žiadny Halmos. Že ti nie je hanba! Ja som Maďar ako repa narodený v Kispesti z maďarských rodičov, ale takto sprosto by som sa nesprával ani k najväčšiemu nepriateľovi.“ Potom sa obrátil k spolužiakom, ktorí sa zhlukli do veľkej skupiny a sledovali situáciu.

„Ak si vy, hlupáci, myslíte, že takto si my Maďari získame úctu a srdcia našich hornouhorských bratov, tak sa pekne mýlite. Drahý Milan,“ prihovoril sa Štefánikovi, „chcem sa ti v mene všetkých slušných maďarských spolužiakov ospravedlniť!“

Niekoľkí Vilmosovi súhlasne prikyvovali, no väčšina na neho iba hučala a bučala. Vilmos s Milanom a ďalšími dvomi chlapcami sa vrátili do triedy. Halmos s kumpánmi však zamierili rovno do riaditeľne. Razantne protestovali u riaditeľa Benku proti Štefánikovmu správaniu a označili ho za pansláva. Július Benko ich však odbil kategorickým vyhlásením: „To si zachovajte, že dokiaľ som ja na Sarvaši gymnaziálnym správcom, o panslávoch nechcem mať žiadneho vedomia. Základným princípom nášho učebného ústavu je tolerancia, znášanlivosť a vzájomná úcta bez ohľadu na to, kto je akej národnosti, vierovyznania či rodinného pôvodu. A teraz choďte!“

V ten večer napísal Milan báseň, ktorá sa začínala veršami: „Hor’ sa, Slovák, zbraň do ruky, ak nechceš viac trpieť muky!”

Vďaka postoju uvedomelého a korektného riaditeľa, ale aj profesora Alfréda Neumanna, ktorý ho učil matematiku, si získal medzi spolužiakmi prirodzený rešpekt a úctu. Neumann verejne vyhlasoval, že Štefánik je ozdobou gymnázia, takého matematika vraj v Sarvaši doposiaľ nemali. Bolo všeobecne známe, že nielen Neumann, ale aj niektorí iní profesori pozývali Milana na nedeľné obedy, aby sa chlapec aspoň raz v týždni poriadne najedol. Často ho pozývali najmä profesori Mocskonyi a Chovan. Milanovo platonické zaľúbenie do Emílie Chovanovej sa skončilo niekoľkými zamilovanými básničkami. Prvýkrát však ucítil, ako sa mu pri dotyku so ženskou rukou rozochvela romantická duša. Práve duša sa pravdepodobne stala magnetom, ktorý bude aj v budúcnosti priťahovať ženy k tomuto navonok nepríťažlivému mužovi.

Za svoju usilovnosť poberal štipendium. Kým v piatej a šiestej triede dostával iba pár zlatiek, v siedmej triede už dostal tridsaťdva zlatých a v ôsmej si zo sedemdesiatich zlatých Telekiho štipendia – ktoré ho pasovalo medzi najlepších študentov gymnázia – kúpil Kralickú Bibliu. Keď ju krátko nato ukazoval profesorovi náboženstva Rónayovi, ten len s nevôľou niesol, že Štefánik číta Bibliu v češtine.

„Je to pre Slovanov priam senzácia,“ nadchýnal sa Štefánik. „Je to prvý preklad Biblie do češtiny z pôvodných biblických jazykov – aramejčiny, gréčtiny a hebrejčiny, a nie z latinskej Vulgáty.“

„Pre nás je však prirodzená, ba priam povinná, Biblia v jazyku predpísanom pre naše školy – v jazyku maďarskom,“ vzrušoval sa profesor náboženstva Rónay.

„Nazdávam sa, že nie jazyk, ale obsah Písma svätého je podstatný,“ dobromyseľne namietol usilovný študent. „A ak dovolíte, čítal som text maďarského i českého Nového zákona, a veru som našiel zopár nejasností.“

„Tak čítaj len po maďarsky a bude ti všetko jasné,“ zaútočil naňho vodca triedy Halmos. Spolužiaci odpovedali hlasným smiechom.

„Ibaže ja som nenašiel nejasnosti v jazykových verziách, ale v obsahu. V oboch sú tieto nejasnosti rovnaké.“

„Nejasnosti v Písme svätom?“ pokrútil hlavou Rónay. „Sohár, čo je Písmo sväté?“ vyvolal najbližšieho žiaka.

„Je to napísané Božie slovo.“

„Počul si, Písmo je napísané Božie slovo,“ obrátil sa profesor k Štefánikovi. A ty, niktoš z Felvidéku, nás chceš presviedčať, že v Božom slove sú nejasnosti? Chceš nám povedať, že Otec nášho Pána Ježiša Krista klame? Že my kresťania sme napospol odchovaní na lži? Nemáš o sebe príliš veľkú mienku?!“ varovne zdvihol hlas učiteľ.

„Pán profesor, ja plne rešpektujem, že Biblia je slovo Božie...“

„No to sa mi uľavilo, že Štefánik rešpektuje pána Boha,“ zasmial sa profesor a s ním celá trieda. „Už len to by nám chýbalo, aby si začal spochybňovať základ našej viery – Božskú podstatu Ježiša.“

„Samozrejme, že Ježišovu Božskú podstatu plne uznávam, len mi je kadečo nejasné...“

„Čo ti zase nie je jasné? Každému je všetko jasné, len Štefánikovi nikdy nič nie je jasné!“ osopil sa naňho bez vyzvania Halmos. „Kolega Halmos, do diskusie sa vstupuje len s dovolením učiteľa,“ schladil ho Rónay.