„Milá sestra, milá Hanka! Preveľmi Vám ďakujem. Boli ste ku mne taká dobrá. Nikdy, nikdy nezabudnem na Vás. Nech Vám Pán Boh ešte dlho pomáha pri Vašej práci! Ďaku…,” číta zdravotná sestra bezpochyby jej určený, nedokončený odkaz napísaný na kúsku papiera, čo našla v izolačke na stoličke pri posteli. Zronilo ju spoznanie: v noci zomrel bývalý stredoškolský učiteľ František Vozár, báčik Fero.

Tvár jej horela, v ústach cítila sucho. Celé dni ho tu ošetrovala ako vlastného otca. Varila mu čaj, ktorý malou lyžičkou dávkovala do vyschnutých úst s horúčkou zápasiaceho starkého a často kládla na jeho rozpálené čelo a hruď studené obklady. Rozplakala sa. Utrela si slzu, v momente druhú, ale márne, cícerkom sa jej rinuli z očí. Smrť bola silnejšia ako ona. Márne robila všetko možné pre chorého a daromne ho upokojovala: „Nebojte sa, báčik Fero, vyzdraviete! Uvidíte, že vyzdraviete!”

Vysoký kamenný múr a za ním sa rozprestierajúci tienistý park chráni pred zrakom zvedavcov budovu niekdajšej kúrie a jej terajších obyvateľov. Starobylé zemianske sídlo sa po vojne, pochopiteľne, stalo majetkom štátu, slúžilo ako menšia kasáreň, potom sa v ňom učili žiaci nižšieho stupňa základnej školy a nadnes sa stalo centrom sociálnych služieb. Miestni obyvatelia ho však jednoducho iba sociálnym domom, alebo domom starcov nazývajú.

Ľudia v požehnanom veku, ktorí nie sú pripútaní na lôžko, sa tu v pomerne dobre udržiavanom parku radi zdržiavajú v každom ročnom období, hľadajú spoločnosť osamelých rovesníkov, ľudí s podobným osudom. Na jar sa kochajú pohľadom na prírodu prebúdzajúcu sa zo zimného spánku, v lete vysedávajú na lavičkách v chládku košatých stromov. V jesenné dni im sfarbujúce sa lístie a žltnúca tráva pripomínajú, že príroda sa chystá na oddych. V zime, keď už aj posledné listy zo stromov opadali a mráz klope na okná, lavičky osirejú. Avšak po čerstvom vzduchu túžiaci zdravší ľudia si prídu na svoje aj v zasneženom parku. Park je teda v každom ročnom období miestom, kde si starci z črepov spomienok na svoje detstvo a mladosť skladajú mozaiky svojich životných príbehov. Obyčajne, ako sa to s pribúdajúcim vekom často stáva, sa opakujú.

– Veru ťažký bol môj život, preveľmi ťažký, – vyznáva sa v parku skupinke seniorov jeden z obyvateľov penziónu a vzápäť dvíha zrak na ošetrovateľku:

– Sestra Hanka, však mi aj vy veríte?

– Samozrejme, báčik Jano, – s milým úsmevom mu odvetila sestra. – Nie náhodou ste sa na starobu dostali sem k nám.

– Veru nie, – pritakal starec. – Mám štyridsaťpäť odpracovaných rokov a z toho presne tridsaťtri v uhoľnej bani, hlboko pod zemou. Veď toľko žil Kristus! Za toľký čas, čo som prežil vo vyše štyristometrovej hĺbke, vyrástla nová generácia. Navyše aj prvé dôchodcovské roky mi uleteli v robote, a to na družstevných poliach a vo vinohradoch. Syn aj dcéra v túžbe po lepšom živote zdrhli až do Kanady, ale to najhoršie prišlo, keď mi pred rokom a pol zomrela manželka. Po tomto všetkom na mňa doľahla ťažká choroba… Nuž tak som tu, chorý, bezmocný…

– Nič sa nebojte, báčik Jano, my sa o vás postaráme, urobíme všetko, aby ste sa tu dobre cítili, – riekla sestra povzbudzujúco.

– Milá moja, vy ste tu medzi nami ako dobrá víla, ktorá pre nás urobí všetko, čo sa len dá, – uznal starec a krvou podliate oči mu zahoreli šťastím.

Všetci prítomní súhlasne prikyvovali. Sestru Hanu mali radi, cenili si jej nezištnú oddanosť, ochotu pomôcť za každých okolností a hlavne, že bola medzi nimi vo dne v noci. Ako mladá nemocničná sestra sa totiž pred vyše dvadsiatimi rokmi nasťahovala do služobnej izby penziónu. Vážili si ju aj preto, lebo medzi svojimi zverencami nerobila žiadne rozdiely, každého mala rada a s každým zaobchádzala rovnako. Ak bolo treba, hodiny sa venovala chorému v izolačnej izbe, často chodila po izbách a zisťovala, či jej zverenci nepotrebujú pomoc, či im niečo nechýba a neraz aj vo voľnom čase, keď nemala službu, sa zdržiavala v parku v ich spoločnosti. V hĺbke duše s každým súcitila a každého ľutovala, lebo vedela, že sa sem dostal preto, lebo sa už nevládze o seba postarať a tak musí posledné obdobie svojho života stráviť v sociálnom zariadení pre seniorov. Z vlastných vyše dvadsaťročných skúseností vedela aj to najhroznejšie a najsmutnejšie: obyvatelia domu dôchodcov v závislosti od svojich chorôb tu nežijú dlhšie ako dva roky. Pravda, je to priemer, niektorí sa sem dostanú iba na mesiac-dva. V takýto čas často myslela aj na svojich rodičov, ktorí už z neba pozerajú na ňu, ale ktorí neboli nútení bývať v takomto sociálnom domove. Život bol voči ním milosrdný a ona ich mohla doopatrovat v ich vlastnom rodinnom dome.

– Hanka, v kancelárii ťa čakajú, – zastavila sa pri skupinke v parku sekretárka.

– Hana, ty si bola opatrovateľkou pána učiteľa, báčika Fera, – vítala ju hlavná sestra. – Prosím ťa, dones jeho doklady. Tento pán tu, – ukázala na zavalitého muža s plešinou na hlave, – je jeho syn.

Sestra Hana sa mierne uklonila smerom k mužovi, bez slova sa zvrtla, aby zo svojej izby priniesla osobné doklady zosnulého.

– Nech sa páči, všetko je tu, – riekla s vážnou, smútkom zronenou tvárou a odovzdala mužovi väčšiu obálku. – Aj vkladnú knižku tam nájdete s neveľkou dvadsaťtisícovou sumou. Svoje celoživotné úspory, niekoľko miliónov, zaplatil ako vstupné do penziónu a ako príplatok za to, že býval v izbičke sám. Nuž s tými nepočítajte. Váš otec tu býval celé dva roky.

Sestra Hana už zápasila so slzami a aby sa nerozplakala, vybehla z izby.

Podobné návštevy sa pravidelne opakovali.

– Starý otec tu musel nechať niečo, čo by som mohol mať od neho ako milú pamiatku, – presviedčal sestru neobyčajne silný mládenec vyšportovanej postavy. – Odniesol by som si to so sebou.

Iní návštevníci boli voči nej nedôverčiví.

– Vy to vážne myslíte, že brat tu nemal žiadnu vkladnú knižku? – hodil spýtavý pohľad na sestru postarší vysoký, až kostnatý muž. – Mám vám to aj uveriť?

– Jéj, ani som nevedela, že náš starký mal toľko kníh, – oduševňovala sa mladá žena.

Sestru Hanu takéto poznámky dráždili. Veľkú väčšinu návštevníkov nikdy predtým nevidela. Ani nemohla, veď pokiaľ ich starí a chorí príbuzní žili, ani ich nenapadlo, aby prišli do penziónu pozrieť sa na nich. Preto jej bolo ľúto, keď videla, ako starkí po sobotách a nedeliach daromne vysedávajú na lavičkách pri vchode a túžobne očakávajú, že sa v bránke objaví niekto z ich rodiny.

Aj nedávno zažila návštevu, na ktorú určite dlho nezabudne. Na dvere jej izby zaklopal dlhovlasý, zavalitý muž stredného veku.

– Som synom Michala Kováča, – predstavil sa s kamennou tvárou a mierne sa uklonil.

– Báčika Miša? – sestra zapichla oči mužovi do tváre. – Nikdy nespomínal, že by mal syna. Tak viem, že už nikoho nemal.

– Presnejšie, som jeho nevlastný syn, – dodal muž. – Totiž on ma vychoval.

– Ani to mi nikdy nespomenul, že mal nevlastného syna.

– Ja som sa totiž ako primladý odsťahoval z domu k priateľke a on s tým nesúhlasil, – návštevník začal s vysvetľovaním. – Nahneval sa na mňa, ale ja som sa nikdy naňho nehneval. Aj navštevovať som ho chcel, iba mi vždy do toho niečo prišlo.

– Nuž, áno… Chápem, ale čo si želáte odo mňa? – spýtala sa sestra súriacim tónom v hlase, aby mohla tento rozhovor čím skôr skončiť.

– Potvrdenie.

– Potvrdenie? A aké? O čom? – zagúlila očami.

– Potvrdenie o tom, že som tu, v penzióne, nevlastného otca pravidelne navštevoval, – riekol návštevník jedným dychom.

– Ale také čosi… veď to nie je…

– Viete, pani, – skočil návštevník sestre do reči, – potvrdenie o mojich návštevách nevlastného, presnejšie adoptívneho otca žiada odo mňa súd kvôli pozostalosti. Áno, súd… Ja jediný by som mohol po ňom zdediť horskú chatu spolu s dobrým kusom lesa… Ináč prejde dedičstvo na štát. To je všetko, čo po ňom zostalo. Byt predal ešte on, aby sa mohol nasťahovať do domu dôchodcov a zaplatiť si tunajšie služby.

Zlosť v sestre postupne narastala, nakoniec ňou až lomcovala.

– Vy žiadate odo mňa nemožné, – začala zvýšeným tónom. – Nikdy som vás nevidela, ani tu, ani inde. Nepoznám vás. Za tri roky ste si nenašli čas, aby ste báčika Miša navštívili. Či mám napísať to, že áno, pravidelne ste ho sem chodili navštevovať?

– Áno, súd iba na základe toho schváli…

– Nie, také potvrdenie odo mňa nečakajte, – riekla sestra rozhodne. – Ja písomne nebudem klamať kvôli vášmu dedičstvu. Nie. Nikdy. Musím vám povedať ešte niečo, čo vás nepoteší. Iba teraz som si uvedomila, iba teraz som dostala odpoveď na to, že váš údajný nevlastný otec prečo vysedával po sobotách a nedeliach pred vchodom. Čakal na vás, áno, na vás čakal, že ho navštívite. Nikdy sa však toho nedočkal.

Návštevník bez slova vybehol z izby a silne tresol dvermi.

Sestra Hana sa bezvládne spustila na stoličku za stolom. Hlava jej klesala čoraz nižšie, až si ju položila na ruky na stole.

Po niekoľkých minútach sa bez klopania otvorili dvere a v nich stála hlavná sestra.

– Tu je kópia potvrdenia, vlož ju, prosím ťa, medzi doklady báčika Michala Kováča, – riekla rozkazovačne. – To potvrdenie by si bola mohla vystaviť aj ty, predsa svet by sa preto nezrútil, – dodala už priateľskejším tónom v hlase.

Sestra Hana naďalej sedela za stolom onemená, zronená. Cítila, že slzy jej tečú dovnútra.

Ilustračné foto: Internet