„Utká košeľu, obrus, postaví dom z drahých slov“

Juraj Antal Dolnozemský (1928) už v období svojich básnických začiatkov koncom sedemdesiatych rokov sa často definoval ako muž „šedivák“. Navzdor stereotypiám, viažucim sa k tomuto výrazu či stavu, s mladistvým elánom sa púšťal do hodnototvorných aktivít, keď symbolicky prebral od pramatiek archetypálnu činnosť „tkania a pletenia“ a od praotcov úlohu „stavania domu“. Jeho stavebným materiálom sú slovenské slová, s ktorými narába ako matka s niťou a z ktorých sám „splieta povraz“ symbolizujúci perspektívu dolnozemských Slovákov. „Utká košeľu či obrus“, „postaví dom z drahých slov“, napokon nás všetkých symbolicky pozýva do svojho domu k slávnostnému stolu prikrytému ním utkaným „obrusom slov“. Spĺňa tu úlohu spojovacieho ohnivka v procese transmisie slovenských kultúrnych hodnôt. Prosí nás, aby sme si k obedu ponúkajúcemu duchovnú potravu vytvorenú predchodcami obliekli tú „čistú, novú košeľu“, do ktorej si sám zatkal „drahé slová“. Táto košeľa v prenesenom zmysle symbolizuje jeho ľudský a básnický závet, ktorý nám mieni odovzdať s nádejou, že ho prijmeme. Touto zvláštnou košeľou, splývajúcou s naším telom, by sme mohli vyjadriť, že sa stotožňujeme s jeho snahami, vážime si jeho predsavzatia a budeme sa snažiť pokračovať v jeho šľapajach.

„Chráni dedovo sako“

Z rozsiahlej poetickej tvorby J. Dolnozemského sme ako prvú vybrali drobnú, na prvý pohľad nepatrnú, avšak myšlienkovo o to bohatšiu, málo reflektovanú báseň, v ktorej síce iba v náznakoch, ale nachádzajú sa takmer všetky dominantné témy básnika: otvorenosť a láska voči ľudom, úcta a silná citová väzba k predkom a materinskému jazyku, obraz virtuálnej pravlasti, atribúty sedliackeho života v podmienkach rovinatého prostredia, hlboká viera v Boha.

DEDIČSTVO SRDCA
Mám vás rád,
a vy mňa? Neviem ako.
V skrini chránim
dedovo sako.
Pokoleniam
svietia vatry
aj ja
si v srdci
nosím Tatry!
V očiach ich mám,
prežil som ich,
tie pradávne žatvy!
Od detstva slovensky čítam žalmy!

(Živé korene, 47 s.)

V tejto drobnej básni autor vypovedá o sebe. Vymenúva veci, ktoré má rád, ktoré predstavujú v jeho očiach hodnotu. Svoju úctu k predchodcom vyjadruje jednoduchou, bežnou scénkou, ožívajúcou pred našimi očami. Vidíme lyrický subjekt, ako starostlivo uchováva a s akou láskou sa stará o sako svojho deda. Postavu deda vnímame ako archetyp vševeda ‒ typu báčika Havrana z románu Pavla Kondača Hrboľatá cesta –, ktorého úlohu v súčasnosti preberá básnik, keď sa štylizuje do pozície sprostredkovateľa medzi generáciami. Dedovo sako metaforicky možno vzťahovať na kultúrne tradície vytvárané dávnymi predchodcami usadenými v južnodolnozemskom priestore. V tom saku sa stelesňujú spomienky lyrického ja na starca a cez neho sa v ňom konštruujú jeho vlastné dejiny. Svedčí o tom aj obraz „svietiacej vatry“ odkazujúci na viaceré súvislosti, medziiným na jánošíkovskú tradíciu boja za slobodu. V tomto kontexte sa v našej mysli vybavuje Kráľova hoľa (sakrálne miesto Jánošíkovej povestnej družiny), kde svietila vatra na znak nádeje a viery v lepšiu budúcnosť. Tento výsek z historických legiend sa môže týkať aj niekdajších osadníkov. V prenesenom význame im tiež svietila vatra, symbol slobody a nového začiatku, ktorá im pomáhala na ceste na Dolnú zem. Túto interpretáciu umocňuje lyrický subjekt veršom „aj ja / si v srdci / nosím Tatry!“, čím sa ako súčasný potomok zaraďuje medzi predkov – osadníkov. Vyjadruje tým svoju lásku k pôvodnej domovine dolnozemských Slovákov. Načrtáva sa tu obraz prastarej vlasti, predstava ktorej dodnes žije v historickej pamäti rodákov. Spomienkou na „žatvu“ autor reflektuje aj na svoj sociálny status, ktorému ‒ svojmu sedliackemu rodu ‒ ostal vždy verný. Posledný verš „Od detstva slovensky čítam žalmy!“ je svedectvom jeho dvoch dominantných fenoménov života: jazyk osvojený od matky a aktívne prejavenie náklonnosti voči evanjelickej viere.

Poďakuje sa staviteľom komlóšskeho kostola

Zo základnej atitúdy kresťana pokorného, vážiaceho a obdivujúceho chrám Boží a texty Biblie vyplýva, že v Dolnozemského poézii sa často stretávame s motívom kostola. Báseň Pocta chrámu napísal k dvojstému výročiu vysvätenia komlóšskeho kostola (1795), citujeme z nej časť:

ZVONIA ZVONY
na kostole, veži,
dvesto rokov stojí
po našom Chrám Boží,
Odkedy tu čítal texty
farár Juraj Sexty.
Tu, na tomto mieste,
horliví predkovia
hľadali radosť,
Božie potešenie.
To dávam vám na znamenie.

Robme ďalej tak aj my
pokorne dnes a vždy.

(Vernosť, 79 s.)

Hlas zvonov privedie básnikove myšlienky do obdobia vzniku kostola, ktorý postavili za znaleckého vedenia a pričinenia farára Juraja Sextyho zbehlého aj v praktických staviteľských postupoch. Báseň sa uzatvára výzvou na pokračovanie po stopách predchádzajúcich pokolení. Komlóšsky kostol sa nerozlučiteľne spája so životom tunajších obyvateľov, avšak pre slovenskú komunitu znamená viac, veď v jeho blízkosti ju oveje duch minulosti, v ktorej sú zakotvené aj ich životy skrz predchodcov – dávnych osadníkov komlóšskej pustatiny opúšťajúcich svoju domovinu práve kvôli slobodnému vyznávaniu evanjelickej viery a lepšiemu živobytiu. Aj v tejto súvislosti sledujeme autorov záujem o minulosť, lásku a vďaku predkom – staviteľom, ktorí zanechali na kostole stopy svojich robotných rúk.

Zbiera relikty miestnej slovenskej minulosti

Náš jubilant sa zapísal do kultúrnych dejín Slovenského Komlóša aj ako znamenitý zberateľ miestnej duchovnej a hmotnej kultúry. Vo svojom rodinnom dome pred desaťročiami zariadil akési súkromné múzeum, v ktorom uložil národopisnú kolekciu, výsledok svojej dlhoročnej zberateľskej činnosti. Záujemcovia o zbierku pod vedením zberateľa získavajú hodnoverné informácie o miestnej slovenskej minulosti, čo môže pozitívne ovplyvniť ich postoj k slovenskosti. Dolnozemského zberateľskú činnosť možno hodnotiť ako istú formu muzealizácie predmetov: poľnohospodárske pracovné náradie, úžitkové predmety, bytové zariadenie, textílie, duchovné relikvie (Tranoscius), tradičné pracovné úkony, ktoré autor často pojme do svojich básní, oživujúc tak zašlé časy („kosec kuje kosu“; „Pripravená je na zimu stodola“, „Oje voza vedieme k pokroku“).

Na znázornenie tohto básnického postupu uvádzame báseň Doma, v ktorej sledujeme postoje básnika ako dedinského gazdu, chovateľa domácich zvierat v preňho typickom prostredí:

DOMA
Dedinské ráno
ovenčené
kohútím hulákaním,
gagotom husí
a hlasným kvičaním svíň.

Tú spoločnosť
v chlievoch a po dvore
po nočnom spánku
na nohy stavia hlad.

Prekričia včasranné správy.

Za krátky čas
horlivým sluchom sa stane
majiteľ,
keď po hojnom kŕmení
vykúzli pokoj po dome.

Nastane ticho,
i on si vypije
spolu s rodinou
pred raňajkami
po šálke čiernej kávy.

(Doma, 57 s.)

Túto formu muzealizácie pokladáme za istú podobu textuálnej archivácie, keď sa relikvie dávnych čias, ako aj niekdajší spôsob života a tradičné pracovné úkony básnik snaží znovu opísať, znovu poskladať do súvislej vízie už neexistujúceho sveta. Túto báseň vnímame ako idylický žánrový obraz starostlivého gazdu a jeho rodiny. Nachádzame tu slová, ktoré odkazujú na minulosť, významu ktorých dnes už nerozumie každý. Sú to: chliev ‒ menšia hospodárska stavba, obyčajne pre ošípané; kŕmenie – podávanie pokrmu dobytku. Uvádzanie domáceho úžitkového vtáctva – hydiny (sliepky, kohút, husi) dopĺňa robotný, no príjemný chod skorého rána so sľubom šálky kávy s rodinou. Stretávame sa tu s empatiou zo strany chovateľa voči zvieratám, ako aj s jeho zodpovedným postojom k svojej domácnosti a svojmu prostrediu.

Pri čítaní poézie Juraja Dolnozemského sa v nás načrtáva predstava o básnikovej nekaždodennej mentálnej mape (vedomosti) vynikajúcej širokým spektrom historickej pamäti týkajúcej sa kultúrnych dejín svojich rodákov a bohatými osobnými skúsenosťami vyplývajúcimi z bezprostredného kontaktu s dolnozemskou krajinou. Svoj úzky vzťah k nej vyjadruje aj básnickým pseudonymom „Dolnozemský“ na znak svojej osobnej primknutosti k nej. Celý život venuje pestovaniu a záchrane duchovného dedičstva predošlých generácií, či formou zberateľskej a inej národnostnej aktivity, či básnickej tvorby. Jeho celoživotná mnohostranná hodnototvorná aktivita je príkladom pre nás. Jurajovi Dolnozemskému želáme pevné zdravie, pekný a pokojný život v kruhu svojej milovanej rodiny, ako aj nehasnúci elán do písania básní!

Katarína Maruzsová Šebová

Jubilujúci poet s požehnaným perom

Doyen slovenskej literárnej obce v Maďarsku, básnik Juraj Dolnozemský, občianskym menom Juraj Antal, sa 14. novembra dožíva krásneho životného jubilea ‒ 95 rokov. Rodák a aktívny člen slovenskej komunity v Slovenskom Komlóši aj v súčasnosti pozorne sleduje spoločenské dianie a je jeho agilným účastníkom. Neraz na významné udalosti reaguje veršami. Patrí k najplodnejším slovenským básnikom v Maďarsku. V jeho dielach sa odzrkadľuje v prvom rade jeho láska k ľuďom, rodnému kraju a domovine, úcta k slovenským predkom, slovenskému dedičstvu, symbolom, ktoré nám zanechali, silná slovenská národnostná identita, túžba po pokojnom spolunažívaní, spravodlivosti a mieri vo svete i v dušiach ľudí. O jeho úcte k slovenskému dedičstvu svedčí bohatá národopisná zbierka, ktorú v priebehu mnohých desaťročí zoskupil a ktorej vyčlenil priestory pri svojom rodinnom dome v Slovenskom Komlóši.

Aj keď básne začal písať už veľmi dávno, širšej verejnosti ich predstavil až na povzbudenie kolegu od pera Gregora Papučka koncom 70. rokov. Odvtedy pravidelne publikuje v našom týždenníku, s jeho tvorbou sme sa stretli v almanachu Zrod, štvrťročníku SME, ročenke Čabiansky kalendár, časopisoch Čabän a Komlóšske listy, novinách komlóšskej evanjelickej cirkvi Evanjelických listoch a v neposlednom rade v Našom kalendári. Ročenka Slovákov v Maďarsku na rok 2023 prináša nielen jeho verše, ale aj veľmi pútavé, zaujímavé interview s naším jubilujúcim básnikom.

Verše Juraja Dolnozemského vyšli v antológiách Chodníky (1984) a Čo nás spája (1994). Vydal samostatné zbierky Večerný dážď (1988), Ťarcha páperia (1994), November (1995), Doma (1998), Vernosť (2002), V okovách času (2006), Živé korene (2013) a Pozdrav z diaľavy (2018). Jeho básne obsahujú CD Zvuková knižnica (2006) a CD zbierka básní (2015).

Juraj Antal Dolnozemský je nositeľom mnohých vyznamenaní, z najvýznamnejších spomenieme Cenu Ondreja Štefanka a štátne vyznamenanie Pro Cultura Minoritatum Hungariae.

Nášmu jubilujúcemu poetovi s požehnaným perom prajeme k narodeninám všetko najlepšie, predovšetkým veľa zdravia, šťastia, spokojnosti a elánu k ďalšej literárnej tvorbe.

(vzs)

Z tvorby Juraja Dolnozemského

SME
Nie hrdinovia, iba potomkovia,
tí povinnosťou presvedčení ľudia. Slabosť v nás
iní súdia.
Plece k plecu.
Nosíme iskru tých,
ktorých lákajú všedné dni,
hľadíme do tej tmy, cítime, čo čaká na tých,
čo stále mlčia.
Naše kroky do budúcnosti
vedie múdrosť samouka,
nie vlčia krv. Máme súcit s časom, ale aj svoje základy.
Oje voza vedieme k pokroku
a v tom súlade
aj to slovenské bytie
smelo položíme
na náš stôl,
lebo: SME.

PREČO?
Žijem medzi svojimi,
predsa samota ma morí.

Prečo len ten ohník v nás
taký osamelý horí?

Prečo mlčky chodíme,
stránime sa vlastných slov?

Naše polia prečo sú
zarastené burinou?

Prečo nevypovieme
našej skaze raz už: „Dosť!?“

Prečo na trh nosíme slová –
našu budúcnosť?

TEN OHNÍK V NÁS
Slobodná moja rodná zem,
ty svet môj rovinný!
Si hojná, predsa túlam sa
s rukami holými.

Všade sa rodia po tebe
ľahučké, jarné dni.
Prečo v nás slovo usína,
prečo nás klamú sny?

Tie sny, čo mávali nádej,
zadúšajúcu hlad,
čupia tu mnohé roky v nás
zamknuté tisíckrát.

Slobodné vánky hojdajú
tie naše ťažké klasy.
Zrodí sa niekedy sila v nás,
čo vedomie nám spasí?

Čo sa len dalo,
to všetko sme už zanedbali.
Kde je tá sila,
čo spasí nás od samozrady?

Neverím lži, že menej sme
než predkovia naši.
Ten ohník v nás ten krutý čas
hádam len nezhasí?!

ZĎALEKA
Zďaleka som prišiel, prebrodiac vŕšky-jamy.
Dobitý, doráňaný.

Až zo dna prišiel som (ako sa to dnes vraví),
cez neprajnosti, klamy.

Studené závisti, ako jesenné dažde,
oči mi zašľahali.

Len moje nádeje, jak vetry vlažnej jari,
zelené listy mali.

Guľôčky drobných perál po čele leskli sa mi,
tvárou mi stekal znoj.

Po blate, po ľade, nikdy nie narovnaný,
niesol som osud svoj.

KAŽDÉ V SRDCI ZVONÍ
Z hĺbky duše
minulosť volá:
láska, otec, matka,
syn, dcéra,
slová, slová, slová...
Prosté slová.
Každé v srdci zvoní
krásne,
slovíčko ako z básne,
a v duši plodnie.
Znie vytrvalo,
zhlboka, úctyhodne.

VYZNANIE
Neochvejne,
s úsmevom a nežne
opieram sa o slová.
O prvé ‒ prosté,
z matkinej duše.

Tie slová
sú nás všetkých
a chceme, aby boli milé.
Slovami tými žijeme
úžasné chvíle.

Zvoní naša reč
cez začarované kruhy,
úfnosť a triezva sila
kántria bludy.

Je zvrchovaný čas
nájsť seba, rodáci,
i tých roztratených
v tej diali.

MATICA A MY
Ešte žije v nás
tá úprimná a hlboká túžba
za vlastnou matkou.
Tu v diaľavách nám,
roztrateným deťom,
v očiach sa láska rozhorí,
tak mocná, že i svety pokorí.
My, nepochopené siroty tých,
čo museli z vlastného rodiska.
Tu dedo už len pre seba
prastarú pesničku si píska.
Aj pramatka slovenskou modlitbou
prosila Boha,
bo poznala zmysel toho slova.
Trpeli sme a vieme,
že krv nezmení sa na vodu
a že sme ešte verní
svojmu rodu.