Znovudarovanie – prejav lásky Boha k človekovi
Keď sa za čias kráľa Herodesa v judejskom Betleheme narodil Ježiš, prišli do Jeruzalema mudrci od východu a pýtali sa: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť.“
Keď to počul kráľ Herodes, rozrušil sa a celý Jeruzalem s ním. Zvolal všetkých veľkňazov a zákonníkov ľudu a vyzvedal sa od nich, kde sa má narodiť Mesiáš. Oni mu povedali: „V judejskom Betleheme, lebo tak píše prorok: ‚A ty, Betlehem, v judejskej krajine, nijako nie si najmenší medzi poprednými mestami Judey, lebo z teba vyjde vojvoda, ktorý bude spravovať môj ľud, Izrael.‘“ Tu si dal Herodes potajomky zavolať mudrcov a podrobne sa ich povypytoval, kedy sa im zjavila hviezda. Potom ich poslal do Betlehema a povedal: „Choďte a dôkladne sa vypytujte na dieťa. Keď ho nájdete, oznámte mi, aby som sa mu aj ja šiel pokloniť.“
Oni kráľa vypočuli a odišli. A hľa, hviezda, ktorú videli na východe, išla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťa. Ako zbadali hviezdu, nesmierne sa zaradovali. Vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu. Potom otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu. A keď vo sne dostali pokyn, aby sa nevracali k Herodesovi, inou cestou sa vrátili do svojej krajiny. (Mt 2,1-12)
Celý náš život je poznačený tým, že človek, a teda každý z nás, sa dennodenne stretáva už od svojho narodenia s iným človekom. Keby sme chceli spočítať všetkých ľudí, ktorých sme do dnešného dňa stretli, ktorých sme poznali, alebo ktorých sme čo i len videli, asi by sme to nedokázali.
Dokážeme si však veľmi rýchlo zapamätať osoby, ktoré sú niečím výnimočné, nech je to čokoľvek. Alebo si ich lepšie pamätáme, ak takéto stretnutie poznačila nejaká udalosť, ktorá sa nám zdala dôležitá, niečím výnimočná, ktorá aj po dlhšom čase ostáva v našej pamäti.
V úvode citované Božie slovo nám hovorí o podobnom stretnutí. O stretnutí Herodesa s tromi kráľmi, mudrcmi z Východu, a o stretnutí mudrcov s Božím Synom. Tri druhy postáv, ktoré reprezentujú moc, múdrosť a jednoduchosť, bezbrannosť, nevinnosť.
Herodes – predstaviteľ moci, ktorú vykonával veľmi tvrdo a nespravodlivo voči okolitému svetu, túži iba po jednom. Po ešte väčšej moci. Preto správa o narodení nového kráľa ho veľmi znepokojí. Dá si zavolať veľkňazov a zákonníkov ľudu, aby sa dozvedel, kde je to miesto narodenia nového kráľa. Túžba po moci ho vedie k najpodlejšiemu činu. Koľko nevinných detí, ktoré dal povraždiť, muselo padnúť za obeť, len aby si bol istý, že bude medzi nimi aj novonarodený kráľ.
Mudrci od Východu predstavujú vlastne vtedajších vedcov, učencov. Pravdepodobne filozofov a hvezdárov, astronómov, pretože učenci vtedajších čias boli vzdelaní len v dvoch disciplínach – vo filozofii a v astronómii. Skúmanie hviezdnej oblohy, štúdium starej literatúry, možno aj znalosť Starého zákona ich priviedli k tomu, aby nezávisle od seba zladili svoje cesty a na ceste za hľadanou pravdou prišli až do Betlehema, aby sa poklonili tomu, ktorého im ukáže hviezda. Na jednej strane sú reprezentantmi vtedajšej vedy, ale na druhej strane aká musela byť hlboká ich viera. Aké zosúladenie vedy a viery! Ani jeden z nich nepatrí k židovskému národu a predsa hľadajú tú najväčšiu pravdu v živote človeka. Boha. Človek vo svojom vnútri neustále túži po tom, ktorého obraz nosí v sebe. V nich sa prejavila pravá múdrosť človeka.
Židia mali vo svojom Starom zákone a hlavne v proroctvách zreteľné predpovede o rodokmeni Mesiáša, o čase jeho narodenia, o mieste, kde sa mal narodil Mesiáš, o mnohých podrobnostiach v súvislosti s jeho príchodom. Spasiteľ sveta prichádza na svet uprostred nich a vôbec si to nevšimnú. Ani hľadanie mudrcov ich neprebralo zo spánku.
Mudrcov z Východu na ceste za hľadaním pravdy neodradilo ani to ponižujúce, s čím sa stretli. Miesto – maštaľ, či obyčajný dom; matka – jednoduchá žena z ľudu; otec – remeselník, zarábajúci na chlieb prácou vlastných rúk. Oni napriek tomu všetkému sa klaňajú a dávajú mu dary – zlato ako kráľovi, kadidlo ako Bohu a myrhu ako kňazovi. Oni sa sklonili pred najväčšou pravdou ľudského života, ktorú našli po tom, čo im hviezda dala znamenie.
Nám sa prihovára už nie hviezda, ale celý život, skutky, konanie, zázraky, zmŕtvychvstanie Ježiša Krista a sám Kristus naďalej žijúci uprostred svojej Cirkvi. Aký dar prinášam ja každý deň, aby som sa dokázal pokloniť najväčšej pravde svojho života – Ježišovi Kristovi? Priniesol som už dnes pre neho, kvôli nemu nejaký dar?
Pán Ježiš sa nám daruje aj dnes pri svätej omši. To je ten najväčší dar Boha pre človeka. Znovudarovanie. Každý deň. Ako výraz a prejav tej najväčšej lásky. Lásky Boha k človekovi. Prejav Božej dobroty voči nám. Patrí sa, aby sme aj my ako odpoveď dokázali obetovať seba a spojiť sa s Ježišom Kristom i počas svätej omše obetovaním seba samého. Aby sme prežili eucharistickú obetu s plným úžitkom. To je vlastne vyjadrené v slovách kňaza, ktorí sa modlí – modlite sa bratia a sestry, aby sa moja i vaša obeta zaľúbila Bohu Otcu všemohúcemu.
To je ten najväčší dar, ktorý môžem ponúknuť ja Bohu. Obetovať sa mu vo všetkom. Aby som všetko dokázal konať i prežívať z lásky k nemu. Ako moju odpoveď na jeho dar Božieho Syna, ktorý sa stal jedným z nás, aby nám opäť priviedol do domu svojho i nášho nebeského Otca. Amen.
(sb – vzs)