Ježiš odišiel na Olivovú horu. Ale zavčas ráno sa vrátil do chrámu a všetok ľud sa hrnul k nemu. Sadol si a učil ich. Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju do prostriedku a povedali mu: „Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?“

Ale to hovorili, aby ho pokúšali a mohli ho obžalovať. Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi. Ale keď sa ho neprestávali vypytovať, vzpriamil sa a povedal im: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ A znovu sa zohol a písal po zemi. Ako to počuli, jeden po druhom ‒ počnúc staršími ‒ sa vytrácali, až zostal sám so ženou, čo stála v prostriedku. Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“ Ona odpovedala: „Nik, Pane.“ A Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ (Jn 8,1-11)

Evanjelium piatej pôstnej nedele nám predkladá príbeh ženy, ktorá bola obžalovaná pre svoj hriech cudzoložstva. Je obžalovaná človekom, ktorý sa postavil do úlohy sudcu. Veľmi rýchlo vyniesol súd – ukameňovať túto ženu. Tak, ako to predpisoval zákon.

Kristus ale volí iný postup. Aj on zachováva Zákon, najmä ten Boží, Desatoro, ktoré Boh odovzdal Mojžišovi na dvoch kamenných tabuliach a ktorý platí stále, aj v časoch Krista, aj v dnešnej dobe. Ale Kristus robí jeden veľmi dôležitý krok. Nevidí len samotný Zákon, ale vidí pred sebou predovšetkým človeka. Veď prišiel nie preto, aby odsúdil svet podľa Zákona, ale aby svet vykúpil, aby mu otvoril znova cestu do Otcovho domu. A práve preto robí rozdiel medzi hriechom človeka a samotným človekom. Oddeľuje hriech tejto ženy a ju samotnú. Odsudzuje, samozrejme, hriech, ale neodsudzuje túto ženu. To je to, čo Kristus povedal – neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov. Lekára nepotrebujú zdraví...

V tomto stretnutí Krista s cudzoložnou ženou sa tak stretáva hriešnosť človeka a Božie milosrdenstvo. Toto stretnutie sa neodohralo iba jediný raz, v tejto konkrétnej udalosti, ale poznáme veľmi dobre príklad stretnutia Krista s Petrom, keď Peter zapiera Krista. Ale Kristus neodsúdil Petra, naopak, neskôr sa na neho pozrie s láskou. Aj v tomto prípade sa stretáva vina človeka s Božím milosrdenstvom. Neskôr, pri druhom stretnutí, zaznie otázka, ktorú stavia Kristus Petrovi: – Peter, miluješ ma...?

Každé stretnutie človeka s Kristom, i to moje, sa odohráva v tejto rovine. Pretože niet človeka, ktorý by bol bez hriechu. Takým bol jedine Boží Syn. Aj v tom mojom stretnutí s Kristom sa stretáva môj hriech, moje previnenie s milosrdenstvom Božím.

Zákonníci a farizeji videli najprv hriech a až potom hriešnu ženu. Preto aj ten súd: musí zomrieť. Kristus vidí najprv človeka, i keď slabého, hriešneho... Jeho súdom sú slová odpustenia: „Choď a už viac nehreš“.

Tomuto nás učí Pán Ježiš po celý náš život. Robiť a vidieť rozdiel medzi tým, čo je Božie a čo nie je. Človek je Boží, je stvorený na Boží obraz a podobu, človek je Božie dieťa, je doslova Božím dielom. Patrí Bohu. A Boh nechce smrť človeka, ale ponúka mu večný život.

Jedine hriech je to, čo nie je Božie. Hriech nepatrí ani Bohu, ale ani človeku. Jedine hriech treba odstrániť z ľudského života, nie ľudský život.

Život človeka – to je najväčšia hodnota, ktorú nám daroval Boh. I ten ľudský, ale daroval nám i život Boží, život Božej milosti. Kristus zachránil život tejto ženy. Ľudský, uchránil ju pred smrťou, ale zachránil a obnovil v nej aj život Boží tým, že jej odpustil a vlial znova život milosti.

Keď sa pýta farizejov a zákonníkov, „kto z vás je bez hriechu, nech hodí do nej kameňom“, neodsudzuje ani týchto ľudí, len im chce ponúknuť presne to isté a ukázať nový pohľad na človeka. Oni mlčky púšťajú kamene z rúk a v tichosti odchádzajú. Boli takisto blízko k tomu, čo prežila a dostala hriešna žena. Boli tiež blízko odpustenia a nového, Božieho života, Božej milosti. Mohli takisto počuť tie isté slová, odpúšťajú sa vám hriechy, choďte a už nehrešte – keby sa sklonili pred Kristom a priznali svoju vinu, svoj hriech. Doslova odchádzajú so zatvrdnutým srdcom. Neprijali odpustenie, ponuku Krista. Ich vlastné hriechy ich usvedčili. A preto aj ich súd – ukameňovať túto ženu – urobiť niečo zlé... Lebo tam, kde je hriech, v zatvrdnutosti, sa plodí len ďalšie a ďalšie zlo.

Ani my nesmieme súdiť človeka pre jeho hriechy. Ak možno niečo odsúdiť, tak je to samotný hriech, nie človek. Oveľa viac by sme ale mali predovšetkým vynášať súdy nad svojimi hriechmi – a to je pravé pokánie. Lebo ostávať v nekajúcnosti a v zatvrdnutosti srdca, to je ešte väčší hriech – hriech proti Duchu Svätému, a ten sa neodpúšťa.

Nech aj nasledujúca pôstna nedeľa a tento pôstny čas ma privedie k tomu, aby som ja obnovil svoje srdce voči Kristovi svojím pokáním. Len tak premôžem zlo a vtedy sa budem aj dívať na druhého človeka pohľadom milosrdenstva, tak ako Kristus na každého z nás.

(sb-vzs)