Na pozvanie Slovenskej samosprávy Budapešti sa zišli kresťanskí veriaci slovenskej národnosti hlavného mesta, aby si odhalením pamätnej tabule pripomenuli 200. výročie narodenia kňaza, národného buditeľa, vydavateľa slovenskej literatúry, organizátora kultúrneho života a publicistu Jozefa Karola Viktorina.

Duchovný slúžil katolíckym veriacim ako kaplán v Kostole svätej Anny v Hornom vodnom meste v Budíne, preto pamätnú tabuľu 20. marca umiestnili reprezentanti budapeštianskych Slovákov v spolupráci so Slovenskou samosprávou VIII. obvodu v Kostole sv. Anny, kde Viktorin vykonával svoju službu 11 rokov. Na slávnosti bola prítomná delegácia Matice slovenskej a prišli aj hostia z rodnej obce Jozefa Karola Viktorina zo Zavaru na Slovensku.

Slávnostnú atmosféru umocnilo vystúpenie Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena. Na organe hral kantor Štefan Nagy.

Som, ktorý som

Odhaleniu pamätnej tabule predchádzala slávnostná katolícka svätá omša. Otec Domonkos Jánosprivítal prítomných, ktorí naplnili kostol v slávnostnom období veľkého pôstu. Slovenského ducha sviatosti poskytol kapucínsky brat, páter Jakubrafael Blahoslav Patay.

Otec Domonkos po maďarsky a páter Jakubrafael po slovensky citovali evanjelium podľa Lukáša. „Niektorí z tých, čo tam boli v tom čase, rozprávali Ježišovi o Galilejčanoch, ktorých krv Pilát zmiešal s krvou ich obetí. On im povedal: Myslíte si, že títo Galilejčania boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania, keď tak trpeli? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete. Alebo si myslíte, že tí osemnásti, čo na nich padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci ako ostatní obyvatelia Jeruzalema? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne. A povedal toto podobenstvo: Ktosi mal vo vinici zasadený figovník a prišiel hľadať na ňom ovocie, ale nenašiel. Preto povedal vinohradníkovi: »Pozri, už tri roky chodím hľadať ovocie na tomto figovníku, a nič nenachádzam. Vytni ho! Načo ešte aj zem vyčerpáva?« On mu odvetil: »Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem ho a pohnojím. Možno nabudúce prinesie ovocie. Ak nie, potom ho vytneš.« Keď príde Mesiáš, bude hovoriť k ľuďom v podobenstvách,“ pripomenul otec Domonkos.

Prostredníctvom týchto podobenstiev sa pokúša odovzdať pravdy svojim učeníkom. Takéto podobenstvo sa ozývalo aj v evanjeliu, ktoré odznelo na slávnostnej svätej omši. Poukazovalo na nutnosť pokánia, na Ježišovu obeť za ľudí. Vyvolený ľud bol zobrazený ako figovník a vinohradník ako Ježiš, ktorí sa pred Bohom zastával vyvoleného ľudu neprinášajúceho ovocie. Príbeh je podobenstvom o tom, že božia trpezlivosť sa raz pominie. „Mnohí si myslíme, že Boh je nekonečne trpezlivý, preto si s jeho veľkodušnosťou možno zahrávať,“ riekol otec Domonkos. Pripomenul príbeh kráľa Baltazára, ktorý hovoril o jeho smrti a pokorení jeho krajiny preto, lebo kalich božej trpezlivosti pretiekol. Prestal kráľa Baltazára ochraňovať. Božiu trpezlivosť si však vieme získať plodmi svojej práce, veď Boh sa stará o svet, ktorý stvoril. Stará sa o svoj „vinohrad“. Jeho pochopenie si získame prinášaním ovocia, plodov práce, ktorú vykonávame ako ľudia, pracujúci pre blaho svojej rodiny, ako rodičia, zbožne vychovávajúce svoje deti, aj ako deti usilovne sa učiace v škole. „Neočakáva od nás nič viac, to je naše kresťanské poslanie,“ tlmočil odkaz evanjelia otec Domonkos.

Odhalená tabuľa posvätená

Kňaz Kostola sv. Anny vychádzal láskyplne v ústrety predstaviteľom Slovenskej samosprávy Budapešti, aby spoločne slávnostne odhalili pamätnú tabuľu slovenského dejateľa, duchovného rímskokatolíckej cirkvi Jozefa Karola Viktorina. Po sňatí plátna sa pamätnej tabuli dostalo požehnania a posvätenia. Osobnosť moderného dejateľa priblížil prítomným kapucínsky brat, páter Jakubrafael Blahoslav Patay. Pousmial sa nad úlohou, ktorá sa mu ušla, veď Viktorin pochádzal zo Zavara pri Trnave, ktorý sa nachádza len niekoľko kilometrov od jeho rodného mesta Hlohovec.

Pred odhalením pamätnej tabule sa hosťom prihovorila predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Edita Hortiová, ktorá vo svojom prívete povedala: „Na počesť 200. výročia narodenia Jozefa Viktorina sa Slovenská samospráva Budapešti spolu so Slovenskou samosprávou VIII. obvodu dohodla na odhalení pamätnej tabule tu v Kostole sv. Anny, kde všestranný činiteľ svojej doby Viktorin roky pôsobil ako katolícky farár. Do Budapešti prišiel v roku 1852 a ako spisovateľ, vydavateľ, prekladateľ, recenzent a literát sa stal dôležitou postavou organizujúcou slovenský kultúrny život v meste. Z Budína do Vyšehradu sa dostal v roku 1866, slúžil tam do konca svojho života. Ako prvý začal písať dejiny farnosti, kde na začiatku, vo svojom latinskom životopise podrobne opísal svoju dovtedajšiu činnosť. Dal obnoviť mnohé cirkevné budovy, medzi prvými školu. Zaslúžil sa o umiestnenie mramorovej tabule nad vchodom Kaplnky Panny Márie, postaral sa o obnovenie kaplnky Kalvárie, dal vyhotoviť za budovou kaplnky kovový kríž na počesť Tomáša Kempiša, a v roku 1869 sa postaral o vybudovanie pamätníka pod ruinami hradu tragicky zosnulej Kláry Záchovej. Posvätenie kríža sa konalo v rámci veľkolepej oslavy.“ ... „Pre svoje ciele si získal vysokopostavené osobnosti, verejných činiteľov, ministra kultúry a náboženstva Józsefa Eötvösa, bohatých občanov mesta a podarilo sa mu postupne nadobudnúť financie na vytvorenie prvej turistickej cesty zo stredu mesta k hradu. Už vtedy mu bolo jasné, keď sa pozeral na parníky plávajúce po Dunaji, že turistický ruch bude pre mesto dôležitým základom rozvoja. Ním vybudovaná turistická cesta bola prvá svojho druhu v Uhorsku. A čo je najdôležitejšie, pozbieral peniaze na reštauráciu ruín vyšehradského hradu. Dosiahol, aby sa obnovený dolný zámok stal múzeom, on navrhol aj názov – archeologická zbierka Mateja Corvína –, pod ktorým múzeum funguje dodnes. V roku 1872 napísal knihu Vyšehrad voľakedy a dnes (Visegrád einst und jetzt), v ktorej okrem toho, že zhŕňa dejiny mesta, píše aj o najdôležitejších medzníkoch a dokumentoch hnutia, ktoré vzniklo jeho iniciatívou.

Viktorin okrem úspešnej spisovateľskej a národné pamiatky zachraňujúcej činnosti sa staral aj o majetok svojho cirkevného zboru. Dokazuje to jeho závet, v ktorom zanechal veľkú sumu na kultúrne a charitatívne účely vo Vyšehrade. Svoju knižnicu a cenné knihy venoval Matici Slovenskej, podporil Zväz maďarských spisovateľov a iné spolky. Väčšiu sumu nechal na udržiavanie kaplnky Kalvárie a krížov Tomáša Kempiša a Kláry Záchovej. Po dlhšej chorobe zomrel roku 1874, a ako si to žiadal, pochovali ho vo Vyšehrade na cintoríne vedľa kaplnky. V kostole vo Vyšehrade, pred oltárom dal položiť červenú mramorovú tabuľu, na ktorej sú mená tam dovtedy pôsobiacich kňazov. Posledné meno je práve jeho...“

V r. 1969 dala postaviť na jeho počesť Vodná správa stredného Dunaja monumentálny pamätník znázorňujúci veľké písmeno V. Dlhé roky organizuje samospráva VIII. obvodu Budapešti spolu s mestskými organizáciami a vyšehradským múzeom oslavy, sympóziá, výstavy spojené so životom a dielom Jozefa Viktorina.

Na záver Edita Hortiová pripomenula, že slovenské samosprávy hlavného mesta spoločne s organizáciami mesta Vyšehrad plánujú usporiadať v lete konferenciu na počesť Jozefa Karola Viktorina.

Dvojsté výročie narodenia dejateľa bolo príležitosťou, aby do Budapešti medzi Slovákov zavítali aj predstavitelia Matice slovenskej. Delegáciu viedol jej predseda Marián Gešper. Účastníkom slávnosti sa prihovoril aj starosta obce Zavar Lukáš Sochor. V srdečnej debate pokračovali prítomní na agapé.

Erika Trenková

Foto: Imrich Fuhl

Fotogaléria