Ako Ježiš šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý. Napľul na zem, urobil zo sliny blato, blatom mu potrel oči a povedal mu: „Choď, umy sa v rybníku Siloe,“ čo v preklade znamená: Poslaný. On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci. Susedia a tí, čo ho predtým vídali žobrať, hovorili: „Nie je to ten, čo tu sedával a žobral?“

Jedni tvrdili: „Je to on.“ Iní zasa: „Nie je, len sa mu podobá.“ On vravel: „Ja som to.“ Zaviedli ho, toho, čo bol predtým slepý, k farizejom. Ale v ten deň, keď Ježiš urobil blato a otvoril mu oči, bola práve sobota. Preto sa ho aj farizeji pýtali, ako to, že vidí. On im povedal: „Priložil mi na oči blato, umyl som sa a vidím.“ Niektorí farizeji hovorili: „Ten človek nie je od Boha, lebo nezachováva sobotu.“ Iní vraveli: „Ako môže hriešny človek robiť takéto znamenia?“ A rozštiepili sa. Znova sa teda pýtali slepého: „Čo hovoríš o ňom ty? Veď tebe otvoril oči!?“ On odpovedal: „Je prorok.“ Povedali mu: „Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?!“ A vyhnali ho von. Ježiš sa dopočul, že ho vyhnali, vyhľadal ho a povedal mu: „Ty veríš v Syna človeka?“ On vravel: „A kto je to, Pane, aby som v neho uveril?“

Ježiš mu povedal: „Už si ho videl – a je to ten, čo sa rozpráva s tebou.“ On povedal: „Verím, Pane,“ a klaňal sa mu. (Jn 9,1.6-9.13-17.34-38)

Keď navštívime nemocnicu, vidíme ľudí s rôznymi chorobami. V nemocničnom parku sa odohral aj takýto príbeh: Uprostred vojak o jednej nohe s palicami, vedľa neho z každej strany dvaja slepí vojaci, ktorí sa držali za ruky. Jednonohý viedol slepcov. Keby sme my boli na mieste týchto troch mužov, ktorú chorobu, nešťastie by sme si radšej zvolili? Myslím si, že skôr osud človeka s jednou nohou. Prečo nie postihnutie tých dvoch slepcov? Pretože slepý človek už nikdy neuvidí slnko, ktoré krásne svieti na nebeskej oblohe, jeho východ či západ. Už nikdy neuvidí mesiac, hviezdy na nebi. Krásu prírody, ako sa mení v jednotlivých ročných obdobiach. Krásu farieb, ľudské tváre okolo seba, dokonca ani seba samého v zrkadle. Takýto človek stráca dôležitý zmyslový orgán – zrak. Preto si ho tak veľmi strážime. Nosíme okuliare, chodíme na očné vyšetrenia.

Ale jestvuje ešte dôležitejší zrak. Dôležitejšie svetlo, ako to, ktoré vnímame svojimi očami. Duchovný, či vnútorný zrak.

Príbeh o troch vojakoch pokračuje ďalej. Jeden zo slepcov sa vyznáva: Trvalo to dosť dlho, avšak postupne som poznával, že teraz síce nevidím to, čo sa deje okolo mňa, okolitý svet, ale začínam vidieť viac do svojho vnútra, do seba samého. Objavujem vnútorný duchovný svet, ktorý môže byť aspoň taký krásny, ak nie krajší, ako ten vonkajší. Pretože v tom vnútornom duchovnom svete sa stretávam s oveľa väčším svetlom, ako je svetlo slnka, či mesiaca alebo hviezd. So svetlom svojho života.

V týchto slovách môžeme spoznať slová Ježiša Krista z úvodného evanjelia – Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tmách, ale bude mať svetlo života.

Pozrime sa bližšie na citovanú evanjeliovú udalosť. Kristus robí zázrak. Vracia slepému človekovi zrak a to bez jeho požiadania. Iniciatíva vychádza od Krista, ktorý hovorí – mám konať skutky toho, ktorý ma poslal.

Ježiš si zvolil veľmi dobrý postup. Najprv uzdravuje slepého človeka telesne. Vracia mu telesný zrak. Potom ide ďalej. Dáva mu poznať iné svetlo, nielen to, ktoré k nám prichádza zvonku, cez zmysly, cez ľudské oči, ale to, ktorým je on sám. Dáva mu poznať seba samého ako Syna človeka. Hovorí o tom dialóg: – Veríš v Syna človeka? – A kto je to, Pane, aby som v neho uveril? – Už si ho videl. Je to ten, čo sa rozpráva s tebou. – Verím, Pane.

Telesné uzdravenie bolo iba začiatkom budúcej premeny v človekovi. Začal vlastne nový život, vníma a vidí svet úplne ináč, ako ho vnímal predtým. Ako slepý mohol iba tušiť o vonkajšom svete. Niečo podobné sa deje aj v duchovnom živote. V druhom čítaní z Listu Efezanom je to krásne vyjadrené – kedysi ste boli tmou, teraz ste svetlom.

Krstom prechádzame z tmy dedičného hriechu do svetla života v Ježišovi Kristovi. Z akejsi duchovnej slepoty k poznaniu Boha skrze vieru. To je základ, ktorý nám ponúka Ježiš Kristus.

Ale nemožno zostať len pri tom. Musíme ísť ďalej. Byť svetlom Krista v našom ľudskom živote. Svetlom jeho života pre iných.

Všetci veľmi dobre poznáme detský žart, keď niekomu svietime do očí odrazom zrkadla. Už malý školák vie, že musí správne nasmerovať zrkadlo smerom k slnku, aby dosiahol potrebný odraz. To isté potrebujeme aj my. Musíme sa správne otočiť k tomu správnemu slnku. K Ježišovi Kristovi. Veľmi veľa ľudí potrebuje vo svojom živote práve záblesk takéhoto Kristovho svetla. Ja môžem byť tým, kto ponúkne tento záblesk Kristovho svetla iným ľuďom. Komu sa zablyskne Kristovo svetlo, iste ho nenechá bez odozvy. Prirodzené svetlo dokážeme vnímať len očami. Ale Kristovo svetlo, samého Krista, vnímame očami viery. Ten, kto vieru nemá, ju dostane v tomto záblesku. Tomu, kto ju má, sa ešte zväčší. A tomu, kto môže byť v kríze viery, sa iste znovu oživí.

Možno aj nám samým chýba takéto svetlo. Stačí niekedy len posun o niekoľko stupňov v tom správnom smere. Využime k tomu aj tento pôstny čas ako prípravu na zažiarenie Kristovho svetla v sláve jeho veľkonočného zmŕtvychvstania. Amen.

(sb-vzs)