Ježiš povedal svojim učeníkom: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok. Kto ma nemiluje, nezachováva moje slová. A slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, toho, ktorý ma poslal.

Toto som vám povedal, kým som ešte u vás. Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal. Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje. Počuli ste, že som vám povedal: Odchádzam – a prídem k vám. Keby ste ma milovali, radovali by ste sa, že idem k Otcovi, lebo Otec je väčší ako ja. A povedal som vám to teraz, skôr, ako sa to stane, aby ste uverili, keď sa to stane.“ (Jn14,23-29)

V dejinách Cirkvi prebiehal často zápas o čistotu viery, pretože vznikali rôzne rozkolnícke skupiny a veľakrát sa vyskytli aj mnohé bludné náuky a ich zástancovia sa nazývali bludári. Jedným z bludov bol ten, ktorého hlásatelia a šíritelia boli označovaní ako gnostici a samotný smer, ktorý sa tým uberal, sa nazýval gnosticizmus. Oni sami sa považovali za ľudí duchovných. Duchovný človek bol podľa nich ten, kto dosiahol akési vyššie vzdelanie či poznanie, než obyčajní ľudia či veriaci.

Proti nim na obranu viery vystúpil sv. Irenej z Lyonu, ktorý vo svojom spise na obranu pravosti viery a Cirkvi hovorí, že človek nie je duchovným človekom len preto, že má veľké znalosti, alebo vyššie poznanie, ale je veľkým preto, že má Ducha Svätého, Ducha, ktorého prisľúbil a poslal Kristus, keď vystúpil do neba. Duchovný človek sa podľa neho skladá z troch zložiek – z tela, z nesmrteľnej duše a z Ducha Svätého, ktorého sme prijali pri našom krste a potom sme boli posilnení jeho darmi pri sviatosti birmovania. Každá z týchto troch zložiek má svoje poslanie a vykonáva nejakú činnosť.

Telo dýcha, hýbe sa a má aj iné telesné funkcie. To je vlastne všetko to, čo funguje po našej prirodzenej, telesnej stránke.

Duša sa prejavuje cez rozum, ktorým človek poznáva, potom cez vôľu, vďaka ktorej sa rozhoduje pre poznané veci. Samozrejme, sem patria ešte city, ktoré človeka sprevádzajú v jeho živote.

No a je tu Boží Duch, Duch Svätý, ktorého sme chrámom v zmysle slov Svätého Písma: „či neviete, že ste chrámom Božím a Duch Boží vo vás prebýva?“ Aj tento Duch Boží má svoju úlohu, svoju funkciu v našom živote. To on v nás volá „Abba Otče“. Tu majú miesto Kristove slová: „nik nemôže povedať Ježiš je Pán, iba ak v Duchu Svätom“. To on sa v nás modlí a dvíha nás k Otcovi skrze Syna.

Teda nie ten je duchovnejší, kto ovláda poznanie, kto je vzdelanejší, ale ten, kto prežíva svoj život v modlitbe. Pretože cez modlitbu nás Boží Duch dokonalejšie spája s Otcom a Synom. Ak máme teda v srdci Ducha Svätého, tak sa s nami stáva to, čo sa uskutočňuje v chráme. Aj chrám je postavený z kameňov, tehál, betónu ako každá ľudská stavba. Ale predsa je tam niečo, čo ho oživuje, čo ho robí duchovným chrámom. Je tam živý Kristus, ktorý sa sprítomňuje na oltári pri každej svätej omši. A my veríme, že tu prebýva Boh zvláštnym spôsobom.

Aj každý človek, ktorý je chrámom Božím, chrámom Ducha Svätého, je takýmto Božím príbytkom. Naše telo a naša duša boli k tomuto neustálemu prebývaniu posvätené pri krste. A ako každé znesvätenie a poškvrnenie chrámu Božieho je urážkou voči Bohu, tak aj každý hriech je takýmto znesvätením toho nášho Božieho chrámu, v našom ľudskom srdci.

Preto apoštol Pavol napomína veriacich, aby si každý chránil čistotu svojho srdca, čistotu tela, aby sme každý boli dôstojným príbytkom Božím, ktorý vnášame do tohto sveta.

Samozrejme, i výraz „Boží príbytok“ je len obrazné vyjadrenie. Nedokáže zachytiť celú hĺbku tohto tajomstva. Vo viditeľnom svete majú bydlisko len tí, ktorí majú telo. Keď sa odlúči pri smrti duša od tela, pýtame sa, kde je. Kde sú nehmotné stvorené bytosti – anjeli?

V evanjeliu čítame, že pri zmŕtvychvstaní Krista anjel odvalil kameň. Bol niekto svedkom tejto anjelovej prítomnosti? Neskôr sa anjel zjavil ženám, ktoré prišli k hrobu. Ony z tej skúsenosti, ktorú mali, už nemohli poprieť, že tam nič nevideli. Duchovné bytosti sú tam, kde pôsobí ich sila a moc.

Duch Svätý je preto tým viac prítomný v našom srdci, čím viac tam pôsobí. To, samozrejme, závisí od nás. Čo ja robím preto, aby vo mne mohol naplno pôsobiť Boží Duch.

My si nie vždy uvedomujeme túto skutočnosť, že sme chrámom Ducha Svätého. Akýmsi chodiacim bohostánkom, v ktorom prebýva Duch Svätý. Môžem sa podobať bohostánku – podobne ako Mária, keď nosila Krista vo svojom lone. Prvý živý bohostánok medzi nami. O nej čítame v evanjeliu, že bola „plná milosti“. Pretože bola neustále pod vplyvom Božieho Ducha.

Bohostánok v chráme, v ktorom prebýva živý Kristus, nemá tú silu, aby mohol z neho Krista vyhnať. Na rozdiel od človeka. Pretože ja ako živý bohostánok sám rozhodujem o tom, či vo mne bude alebo nebude prebývať Duch Svätý. Takto už teraz môžeme prežívať večnosť – prebývaním Božej prítomnosti v nás. Len si to musíme denno-denne pripomínať, uvedomovať a robiť všetko preto z našej ľudskej strany. O ostatné sa už potom postará sám Boh.

(sb – vzs)