„Raz sa Ježiš na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.“ Povedal im: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo. Chlieb náš každodenný daj nám každý deň a odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia.“ (Lk 11,1-4)

Keď si predstavíme obraz malého dieťaťa, ktorého matka či otec priúčajú modlitbe, alebo lepšie povedané uvádzajú ho do tajov modlitby, dieťa sa nikdy nepýta na zdôvodnenie, prečo je to tak, alebo tak, prečo sa vôbec musí modliť. A keď neskôr vidíme pred sebou malé dieťa, ako sa úprimne a zbožne modlí, pričom veľmi jednoducho a veľmi dôverne, aj my, dospelí, sa dokážeme diviť. A veľakrát si povieme, keby som sa aj ja tak dokázal modliť. Tak jednoducho, prostoreko, úprimne. Pretože čím sme starší, tým akoby sme mali niekedy viac a viac problémov s modlitbou. Už sa akosi nevieme tak úprimne zhovárať s Bohom, nie sme často sústredení. Chýba nám práve čosi z postoja dieťaťa.

Niečo podobné iste prežili a prežívali aj Ježišovi učeníci, ktorí po tom, ako videli Ježiša modliť sa, aj oni vyslovili túto prosbu. Videli Pána Ježiša v dôvernom rozhovore s Bohom ako Syna s Otcom.

Modlitba, to je rozhovor, čiže inak povedané, istá reč, Božia reč, ktorej sa musíme učiť, aby sme sa mohli úprimne zhovárať s Bohom, aby sme mohli s ním viesť dialóg. Je to aj istý štýl života, spôsob myslenia. Naším životným štýlom je všeličo, čo sa nám ponúka. V modlitbe nám má ísť predovšetkým o Božie záujmy.

Ježiš nám sám povedal, ako sa máme modliť a o čo prosiť. Keď hovoríme slová modlitby, ktorú nás naučil, otvárame si cestu k jeho srdcu. A Otec poznáva v tejto modlitbe slová svojho Syna. Keď vyslovujeme slovo Otče, zaznieva v ňom hlas jeho Syna.

OTČE NÁŠ – Muž sa skláňa nad malým synom, dal by mu všetko. To je postoj otca. A to je aj obraz milujúceho Boha ako Otca. Zároveň však nehovoríme Otče môj, ale Otče náš. Nemodlíme sa teda len za seba, ale zahŕňame do našej modlitby všetkých. Modlíme sa jeden za druhých a v tej chvíli sa aj mnohí modlia za mňa.

KTORÝ SI NA NEBESIACH – to nám nehovorí o nejakom odstupe, ale o tom, že je celkom iný ako my – vznešený, tajomný, a predsa náš, náš Otec.

POSVÄŤ SA MENO TVOJE – to nie je naše želanie, aby sa azda Pán Boh posvätil našimi modlitbami, ale my prosíme, aby jeho meno bolo sväté u nás, v nás, medzi nami.

PRÍĎ KRÁĽOVSTVO TVOJE – my chceme chápať kráľovstvo niekedy našou rečou – ako uznanie, slávu, moc. Ani apoštoli sa tomu neubránili. Aj oni chceli popredné miesta. Naopak, Kristus sa za kráľa prehlásil vtedy, keď zakúsil najväčšie poníženie. Pred Pilátom. Pred veľradou. Totálna zmena myslenia. Kráľovstvo nebeské je kráľovstvo ducha a lásky, kráľovstvo evanjelia.

BUĎ VÔĽA TVOJA – to nie je želanie Pánu Bohu, aby sa mu dobre darilo. To je naša prosba, aby sme my boli schopní konať to, čo chce Boh. Božiu vôľu nám tlmočí naše svedomie, je to naše rozhodnutie žiť pre Boha.

CHLIEB NÁŠ KAŽDODENNÝ... Denne potrebujeme chlieb. Ten, ktorý je plodom práce ľudských rúk, ale i ten, ktorý bol nazvaný chlebom života a ktorý nás živí pre večnosť. Je to prosba o pokrm, ktorým živíme telo a zároveň prosba o pokrm duchovný.

ODPUSŤ NÁM NAŠE VINY... Ako môžeme žiadať o odpustenie, ak neodpustíme i my? Ježiš vložil túto podmienku do našej dennej modlitby, aby vložil náš údel do vlastných rúk. On urobil pre nás všetko. Ostatné závisí od nás. Nemožno žiť zároveň i v pokoji odpustenia s Bohom i v nepokoji nenávisti voči ľuďom. Takto sa nemožno postaviť úprimne pred Božiu tvár.

NEUVEĎ NÁS DO POKUŠENIA – Pokušenia doliehajú na nás zo všetkých strán. V modlitbe neprosíme, aby nás Boh ochránil od všetkých skúšok, veď celý náš život je jednou veľkou skúškou. To by nás musel potom ochrániť od života. A to je nezmysel. V modlitbe prosíme o ochranu v skúške, aby sme obstáli, aby nebola nad naše sily.

ALE ZBAV NÁS ZLÉHO – v tejto prosbe vieme byť azda najúprimnejší. Najmä vtedy, ak prežívame sami hrozbu zla. Vtedy sa vieme modliť ináč než predtým. No neprosíme iba o ochranu pred fyzickým zlom. Prosíme o ochranu aj pred zlom duchovným. Jedine Kristus ako Boží Syn dokázal zvíťaziť nad diablom, my sami to nedokážeme.

Modlitba Otče náš – to je základná modlitba nášho života. Ako sa ju modlím? Mechanicky, alebo úprimne ako dieťa, ktorému tak trochu niekedy závidíme, keď sa modlí? Nemáme čo závidieť. Učme sa aj my od nevinných detí modliť sa, tak ako sa učeníci učili od Krista, aby ich naučil modliť.

Pán Ježiš nám hovorí a uisťuje nás – proste a dostanete. Božie slovo je pravdivé. Ak sme ešte nedostali, ako sme teda prosili? Nemôžeme meniť Ježišove slová a povedať. Prosili sme a nedostali. Preto prosme najprv Ježiša – Pane, nauč nás modliť sa.

sb-vzs