Ktosi zo zástupu povedal Ježišovi: „Učiteľ, povedz môjmu bratovi, aby sa so mnou podelil o dedičstvo.“ On mu odvetil: „Človeče, kto ma ustanovil za sudcu alebo rozdeľovača medzi vami?“ A ostatným povedal: „Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti! Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má.“ A povedal im aj podobenstvo: „Istému boháčovi prinieslo pole veľkú úrodu. Premýšľal a hovoril si: ‚Čo budem robiť? Veď nemám kde uložiť svoju úrodu.‘ Potom si povedal: ‚Toto urobím: Zrúcam svoje sýpky a postavím väčšie a tam uložím všetko obilie i ostatný svoj majetok. Potom si poviem: Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!‘ Ale Boh mu povedal: ‚Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život, a čo si si nahonobil, čie bude?‘

Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, a pred Bohom nie je bohatý.“ (Lk 12,13-21)

Božie slovo blížiacej sa nedele nám chce pripomenúť a poučiť nás, že dôvera v Božiu prozreteľnosť nás môže uchrániť pred dvoma krajnosťami a našimi životnými nebezpečenstvami.

Kniha Kazateľ z tretieho storočia pred Kristom je výsledkom stretnutia Izraela so začiatkami gréckej filozofie, gréckej múdrosti. Ale ani preslávená grécka „múdrosť“ – Sophia – nedokázala dať odpovede na tie najzákladnejšie otázky. O pôvode a cieli človeka, o zmysle života, o zmysle utrpenia a smrti. Človek, ktorý má stále viac otázok ako odpovedí, sa jednoducho pýta: Načo som na svete? Aký má zmysel tento krátky ľudský život? Odpoveďou mudrca – Kazateľa – je márnosť nad márnosť a všetko je márnosť!

Albert Camus to opisuje takto:

Ráno vstať, ísť do práce, štyri hodiny v práci, potom obed, zase štyri hodiny v práci, návrat domov, večera, odpočinok. Pondelok, utorok, streda, štvrtok, piatok, sobota... stále v tom istom rytme. Najväčšiu časť života ideme touto cestou... Jedného dňa sa však vynorí otázka: Na čo je toto všetko? Aký to má zmysel?

Spisovateľ zisťuje, že ľudský život je nezmyselný. I keby človek v ňom dosiahol úspech, nakoniec príde smrť a urobí koniec všetkému. Všetko je len márnosť! Človek zisťuje, že nič pozemské ho nemôže zaistiť proti strate a proti smrti.

Toto je jeden pohľad z ľudskej strany, pohľad jedného človeka. Francúzsky kňaz a spisovateľ Michel Quoist nám podáva pohľad na to isté, čo človek každodenne prežíva, ale trochu iným spôsobom. Nedíva sa na človeka, ktorý je sám, ale na človeka, ktorý k svojej existencii i k svojmu konaniu potrebuje iných ľudí. Aj on ponúka pútavý príklad:

Skús si predstaviť, že sedíš pri stole so svojimi priateľmi a popíjaš kávu: Nemohol by si ju popíjať bez brazílskych poľnohospodárov, ktorí pestujú kávu; bez robotníkov, ktorí vyrobili ich náradie; bez tých, ktorí vyťažili železnú rudu a ktorí ju spracovali v železiarni; bez kamiónov, ktoré odvážajú vrecia kávy do prístavu; inžinierov, ktorí ich navrhli a robotníkov, ktorí ich pri páse zmontovali; bez nakladačov a vykladačov v prístave, námorníkov a dôstojníkov lodnej posádky; učiteľov, ktorí ich vychovali a tých, ktorí im napísali učebnice... Bez obchodníkov, colníkov, stoviek úradníkov, ktorí vypĺňali formuláre, telefonovali, faxovali... Bez poslancov, ktorí prijímali zákony... atď.

To všetko pre jednu šálku kávy. Potrebná je činnosť ľudí, ktorí žijú dnes, aj tých, ktorí žili včera. Veď tí dnešní by neexistovali, ak by neprijali život a múdrosť od svojich predchodcov. Preto tvoja káva, ktorú piješ, má príchuť námahy a radosti všetkých čias.

Aj takto sa môže dívať človek na život. Ale stále je to ešte len život pozemský, i keď už nie tak pesimisticky ladený, ale plný údivu, radosti a optimizmu.

Čo všetko stojí za jednou šálkou kávy. Koľko práce, námahy, zložitosti, ale i radosti, šťastia. A to je reč len o obyčajnej káve.

Či človek nie je oveľa viac, keď sa pýta na zmysel svojho života, keď sa pýta na význam svojho utrpenia a na význam smrti? Či už tým samým, že sa pýta, pretože nepozná odpoveď, nemožno vidieť a poznať, že je tu niekto viac ako človek? Ak celá práca pre jednu šálku kávy mala zmysel, či nemá zmysel aj ľudský život, ľudské utrpenie i smrť? Ako vieme niekedy nízko rozmýšľať! Hľadáme zmysel všetkého možného, len nie ten pravý zmysel, zmysel ľudského života. Pretože človek nehľadá v živote Boha. Pritom iba on dokáže dať odpoveď na existenčné otázky človeka. Často jedine viera dokáže dať jedinú odpoveď.

Apoštol Pavol nás v Liste Kolosanom vyzýva: „Ak ste s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi!“

Veľmi dobre to vystihol. Inými slovami povedané, myslite na to, čo vás presahuje, na čo si nedokážete dať odpoveď. Myslite na Boha. Na Ježiša Krista. Pretože viera v Ježiša Krista nás obdarúva slobodou Božích detí. Ale táto viera nemôže byť živá a pravá, ak sa človek trápi smilstvom, nečistotou, vášňou, zlou žiadostivosťou a lakomstvom. Čo je podľa apoštola Pavla vlastne modloslužba. Práve vtedy človek nedokáže nájsť zmysel svojho života, keď sa oddá modloslužbe. Pretože zmysel ľudského života a teda i toho nášho spočíva vždy v Bohu. V tom, ktorý nás stvoril a ku ktorému smeruje celý náš ľudský život ako k svojmu cieľu.

Evanjelium nám znova poukazuje na nerozumnom boháčovi na drámu človeka, ktorý žije len pre pozemské hodnoty. Zdôrazňuje to jedno potrebné, ako to povedal Pán Ježiš Marte v Betánii, keď vošiel k nim do domu. Spasiť si dušu počúvaním Božieho slova.

Pán Ježiš nám tu načrtáva dve životné filozofie:

Tá prvá – to sú zástancovia hmotného zabezpečenia, spoločenského postavenia, kariéry, obchodu, športu, zábavy... ak povýšia toto všetko nad oblasť duchovných hodnôt a o tie sa zaujímajú, len keď im ostane na ne čas. Konanie takéhoto človeka nazýva sám Kristus bláznovstvom. Pretože si poplietol prostriedky s cieľom. Jeho život sa vlastne končí tragicky. Keď sa cíti najistejší, najlepšie zabezpečený do budúcnosti, počuje strašné slová, ktoré načisto skrížia jeho plány: „Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude“?

Tá druhá – to je cesta, ktorú ponúka Kristus. Cesta s ním, ktorá vedie do Božieho kráľovstva. Životná cesta človeka, ktorý si nezhromažďuje poklady tohto sveta, ale si zhromažďuje poklady v nebi. Poklady, ktoré mu zaslúžia večný život. Konanie týchto ľudí tento svet nazýva bláznovstvom.

Aká je moja životná filozofia podľa dnešného evanjelia? Tá prvá, keď prejavujem záujem o duchovné hodnoty len vtedy, keď mi na ne ostane čas? Alebo tá druhá, keď sa stávam v očiach tohto sveta bláznom pre Krista?

Až smrť mi odpovie na moju základnú otázku. Aký zmysel mal môj ľudský život? Pretože vtedy sa stretnem s Kristom, so vzkrieseným Kristom, ktorý sedí po pravici Boha, a on mi pravdivo odpovie. Vtedy spoznám skutočnú pravdu a odpovede na všetky moje otázky o zmysle života. Vtedy spoznám skutočný zmysel. Kto som ja a kto je Boh. A pochopím, ktorá životná filozofia mala význam. Vtedy pochopím aj Pavlove slová – Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi.

(sb-vzs)