Leto bez spomienky na Jozefa Viktorina vo Vyšehrade si už neviem ani predstaviť. Tobôž v roku 2022, keď si pripomíname 200 rokov od jeho narodenia. Náš jubilant prežil väčšinu svojho aktívneho pastoračného pôsobenia na území dnešného Maďarska. Slúžil veriacim v Starom Budíne, Budíne – Vodnom Meste a napokon vo Vyšehrade viac ako 22 rokov.

V marci tohto roku zásluhou tamojších Slovákov mu odhalili pamätnú tabuľu v Kostole sv. Anny v Budíne, v máji jeho rodná obec Zavar pripravila slávnosť na jeho počesť spojenú s inštaláciou novej pamätnej tabule.

A v sobotu 23. júla nastal čas tradičnej spomienkovej slávnosti na Jozefa Viktorina (v pozvánke nazvanej púť) vo Vyšehrade, ktorú organizuje Slovenská samospráva VIII. obvodu Budapešti. Program začal pri hrobe J. Viktorina na vyšehradskom cintoríne. Vzhľadom na mimoriadne horúčavy – v ten deň dosiahli teploty v Dunajskom ohybe viac ako 38 stupňov – položili účastníci len vence na hrob. Nasledoval presun účastníkov na nádvorie vynovenej Základnej školy Lajosa Áprilyho, kde sa nachádza pamätná tabuľa J. Viktorina. V príjemne zrekonštruovanom priestore zazneli hymny Maďarska (v podaní Nezávislého švábskeho zboru) a Slovenskej republiky (Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena). Nezávislý švábsky zbor potešil prítomných spevom pilíšskej hymny, dokonca aj v slovenčine. Túto časť uzavrelo kladenie vencov k pamätnej tabuli.

Hlavný program spomienky pokračoval v teplotne príjemnom ovzduší miestneho katolíckeho Kostola sv. Jána Krstiteľa, kde bol J. Viktorin farárom až do svojej smrti. Prítomných privítala Zuzana Hollósyová. Prihovorila sa hlavná organizátorka Monika Szelényiová, predsedníčka Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti a Kazimír Kapolnai – „pôvodca“ každoročných spomínaní na Viktorína, ktoré trvajú viac ako desaťročie. Za Vyšehradské múzeum kráľa Mateja bol prítomný Tamás Mikesy, zároveň riaditeľ Kultúrneho domu a Mestskej knižnice kráľa Mateja. Patrím od začiatku medzi pravidelných účastníkov „Viktorinových vyšehradských slávností“ (ako ich skromne nazývam), ale tohto roku som mal tú česť oficiálne zastupovať aj Maticu slovenskú, ktorej členom Výboru som od októbra 2021.

O 11. hodine začala slovenská svätá omša, ktorú slúžil brat Jakubrafael Blahoslav Patay, známy slovenským slovom počas svätej omše v Kostole sv. Anny pri odhaľovaní pamätnej tabule v marci tohto roku. Vtedy na svätej omši vystupoval Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena, ktorý účinkoval aj dnes. Pred štyrmi mesiacmi som ho počul spievať z chóru. Teraz spevokol účinkoval priamo medzi nami. Spievali ako vždy vynikajúco, ale ich bezprostredná prítomnosť povýšila môj dojem z výkonu Ozveny na prekrásny zážitok a potešenie.

Slávnosť skončila na pravé poludnie v Kultúrnom dome a mestskej knižnici kráľa Mateja, kde bolo agapé, ktoré tiež zabezpečila Monika Szelényiová prostredníctvom podnikateľa Zoltána Csernyho. Pri chlebíčkoch, chladených nápojoch a haluškách, ktoré chutili napriek tomu, že ich nerobila moja stará mama sme sa utvrdili v presvedčení, že uchovávanie tejto tradície má zmysel. „Viktoriniáda“ na jeseň pokračuje vedeckou konferenciou.

Dnešní slovenskí Pešťbudínčania si dôstojne pripomínajú aj iného významného slovenského národovca a Viktorinovho celoživotného priateľa Jána Palárika, kňaza z Kostola sv. Terezy. Ladislav Petro, ktorý nás opustil v roku 2020 prispel k ucteniu jeho pamiatky vydaním jeho dramatických textov aj v maďarčine. Samotnú literárnu tvorbu J. Viktorina takmer nepoznáme, preto dávam do pozornosti návrh – vydať (za pomoci slovenskej i maďarskej strany) Viktorinovu prácu o Vyšehrade: „Vyšehrad. Opis historicko-topografický“. Taktiež jeho „Visegrád hajdan és most“, ktorú by bolo vhodné preložiť aj do slovenčiny. Možno sa to stihne do roku 2024, keď uplynie 150 rokov od smrti J. Viktorina.

V dnešnej dobe grantovej pridávam na záver takmer povinnú formulku (ale od nás účastníkov je to aj úprimné poďakovanie): podujatie sa uskutočnilo vďaka podpore Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, Samosprávy VIII. obvodu Budapešti a Kuratória Verejnoprávnej nadácie Zväzu Slovákov v Maďarsku.

Jozef Schwarz

Foto: autor, Ľubomíra Fallerová