Dňa 15. augusta si pripomíname Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie. Možno nám tento sviatok pripadá zvláštny a on skutočne aj zvláštny je. Zvykli sme si počas svojho života na realitu smrti natoľko, že hoci nám pripadá ako čosi vrcholne nezmyselné a kruté, predsa ju prijímame ako bežnú skutočnosť. Smrť je však najväčšou záhadou tak pre jednoduchého človeka, ako aj pre lekára, filozofa a teológa.

Prečo sa zrazu zmysluplný rozvoj života zastaví a začne upadať? U rastlín a zvierat si môžeme povedať: „Dosiahli svoj vrchol, doslúžili a skončili.“ U človeka je však problém smrti komplikovanejší. Človek, ktorý konečne zmúdrel, ktorý vytvoril pekné vzťahy, ktorý je šťastný vo svojej rodine, ktorý miluje a je milovaný, nechce zomrieť. Keď človek po ťažkej námahe konečne zmúdrel a nadobudol cenné skúsenosti, prichádza smrť a odníma mu rozum. Keď si človek vybudoval pekné a blaživé vzťahy k ľuďom, prichádza smrť a zhasína jeho horúce srdce. Smrť nám akosi nedáva zmysel, aspoň z ľudského pohľadu nie. ...

Prečo sme začali úvahou o smrti, keď Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie je oslavou nehynúceho života? Smrť je daňou za hriech, ale tá, na ktorú sa v tento sviatok upierajú naše oči, nikdy nezhrešila. ... Mária je znakom Božej prítomnosti a velebnosti. Keď evanjelista Lukáš opisuje Máriin život, používa pre zatônenie Duchom svätým pri počatí to isté slovo, ktoré Starý zákon (SZ) používa pre oblačný stĺp nad archou. A keď nám opisuje stretnutie tehotnej Alžbety s tehotnou Máriou, používa ten istý slovný základ pre Jánov pohyb v tele matky, ako keď sa v SZ naznačuje posvätný tanec kráľa Dávida pred Archou. Teda v tomto prípade nešlo o bežný pohyb dieťaťa v tele matky, ale o akýsi zvláštny posvätný tanec, ktorým Ján ešte v tele svojej matky vyznal Božstvo Kristovo.

Rímsky katechizmus takto definuje túto skutočnosť: „Napokon bola Nepoškvrnená Panna – uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu – po skončení pozemského života vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy a Pán ju povýšil za Kráľovnú vesmíru, aby sa tak plnšie pripodobnila svojmu Synovi, Pánovi pánov a víťazovi nad hriechom a smrťou.“ Nanebovzatie presvätej Panny je výnimočnou účasťou na zmŕtvychvstaní jej Syna a anticipovaním vzkriesenia ostatných kresťanov.

Východná liturgia hovorí: „Pri svojom pôrode si zachovala panenstvo, pri svojom usnutí si neopustila svet, Bohorodička: dosiahla si prameň života, ty, ktorá si počala živého Boha a svojimi modlitbami oslobodíš naše duše od smrti.“

Mária do svojej bytosti prijala Božie Slovo. V nej sa Slovo stalo Telom a jej telo sa stalo chrámom Ducha Svätého. A aj z tohto dôvodu jej telo nepodľahlo porušeniu, ale bolo Duchom Božím uchvátené k trónu Toho, ktorý je Život. Vo svojom živote nosila Život a preto smrť nad ňou nemala moc.

Mária bola vzatá do neba, ale tuší aspoň trošku moderný kresťan, čo to je nebo? Túži po nebi tak, ako túžil jeho stredoveký predchodca? Nebo je miesto radosti na všetkých úrovniach ľudskej bytosti, raduje sa telo, plesá duša i duch. Ľudia, ktorí prežili klinickú smrť, hovoria o tom, že ľudská duša má úžasnú schopnosť prijímať stále väčšiu blaženosť od Boha.

Bl. Angela z Foligna raz videla, čo sa deje, keď prekročíme prah večnosti a tvor je predstavený svojmu Stvoriteľovi, keď padnú všetky závoje a Boh sa tajomne ukáže svojmu tvorovi, tvor Bohu a tvor sám sebe. Bl. Angela o tom píše: „Vtedy sa moja duša predstavila Bohu s väčšou radosťou, než akú kedy mala, s novou a vyššou radosťou a tak nezvyčajne a podivuhodne, že som nikdy nič podobného neskúsila. V tej chvíli som sa stretla s Bohom a pochopila a zároveň v sebe zakúsila, ako sa týmto spôsobom zjavuje Boh stvoreniu a ako sa neobyčajne zjavuje a predstavuje duša Bohu. Tiež slasť, ktorú som z toho pocítila, sa líšila od predchádzajúcej. Boli mi povedané veľmi vznešené slová.“ Zo skúsenosti iných svätých vieme, že ide o slová, ktorými Boh prehlasuje svoje zaľúbenie v tvorovi a zjavuje mu, akú ma cenu a ako je krásny v Božích očiach. Keď nám takto opisujú svätí svoju skúsenosť s nebom, o čo viac muselo nebo plesať nad príchodom Matky nášho Pána.

Sv. Ján Damaský takto komentuje udalosť Nanebovzatia: „Patrilo sa, aby tá, ktorá si pri pôrode zachovala neporušené panenstvo, zachovala si taktiež telo bez akéhokoľvek porušenia. Bolo dôstojné a správne, aby snúbenka, s ktorou sa Otec zasnúbil, bývala v nebeských izbách. Bolo dôstojné a správne, aby tá, ktorá videla svojho Syna na kríži a prijala vo svojom srdci meč bolesti, ktorému unikla pri pôrode, nazerala na Neho ako sedí vedľa Otca. Bolo vhodné, aby Matka Božia mala to, čo má Syn, a aby bola všetkými tvormi uctievaná ako Božia Matka a služobnica.“

Sprac. podľa frantiskani.sk

Autor: Peter Paul Rubens