K Ježišovi sa zišli farizeji a niektorí zákonníci, ktorí prišli z Jeruzalema. A videli niektorých z jeho učeníkov jesť chlieb poškvrnenými, to jest neumytými rukami. Farizeji totiž a Židia vôbec držia sa obyčaje otcov a nejedia, kým si neumyjú ruky až po zápästie. A keď prídu z trhu, nejedia, kým sa nevykúpu. A zachovávajú ešte mnoho iných vecí, ktoré prevzali: umývanie čiaš, džbánov, medeníc a postelí.

Farizeji a zákonníci sa ho opýtali: „Prečo sa tvoji učeníci nedržia obyčaje otcov a jedia chlieb poškvrnenými rukami?“

On im povedal: „Dobre o vás, pokrytcoch, prorokoval Izaiáš, ako je napísané: ‚Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy.‘ Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov.“

Potom znova zavolal k sebe zástup a povedal im: „Počúvajte ma všetci a pochopte! Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka. Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť.

Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka.“

(Mk 7,1-8.14-15.21-23)

Je zaujímavé, že okrem apoštolov a zástupu ľudí, ktorí prichádzajú za Ježišom, tentokrát evanjelista píše, že sa k Ježišovi zišli aj farizeji a niektorí zákonníci. Dokonca aj priamo pomenúva, odkiaľ. Z Jeruzalema. Otázka znie: kam. Podľa kontextu celého textu Svätého Písma možno zistiť, že do Galilei. Z jedného prozaického dôvodu. Ich zámerom je zozbierať dôkazy proti nepríjemnému, potulnému kazateľovi a divotvorcovi, ktorý sa správa, akoby bol viac než človek. Myslia tým, samozrejme, Ježiša. Na svoje potešenie zistili, že v kruhu Ježišových nasledovníkov sa nedostatočne dodržiavajú prísne židovské predpisy o umývaní, resp. očisťovaní.

Zaujímavá je Ježišova odpoveď. Pomáha si slovami proroka Izaiáša. „Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy. Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov.“ A veľmi správne. Najprv bol Boží zákon. Božie Desatoro. Dekalóg. A ten stojí na prvom mieste. Až potom všetko ostatné. Teda aj to všetko, čo si postupne ľud popridával ako svoje zvyky a obyčaje. Pôvodne si ruky umývali iba kňazi, ktorí vstupovali do chrámu, aby obetovali. Obetovaný predmet sa nesmel znesvätiť dotykom nečistých rúk (Ex 30, 17-20). Až farizeji neskôr zaviedli umývanie pre všetkých niekoľkokrát denne pod zámienkou, že celý židovský národ je „svätý a kňazský ako celok“. V opozícii proti nim stáli saduceji, ktorí nesúhlasili, aby sa predpisy dané kňazom prenášali do života bežných ľudí.

V žiadnom prípade tu nejde o zachovanie hygienických pravidiel, ale o rituálny liturgický úkon, ktorý súvisel s náboženskou otázkou. Aj u našich predkov sa hygiena dodržiavala slabšie ako dnes, pričom sa viac jedlo spoločne z jednej nádoby. V Ježišovej odpovedi ide o celkom inú situáciu. Je rozdiel uctievať si niečo len perami, alebo srdcom. Uctievať perami znamená niečo vonkajšie. Uctievať srdcom znamená hĺbku. A Boh nie je iba čosi vonkajšie v mojom živote. Boh je pre mňa niečo hlboké, vnútorné. Veľmi výstižne to povedal veľký cirkevný učiteľ sv. Augustín po svojom obrátení: „Hľadal som ťa všade okolo seba a ty si bol po celý ten čas v mojom vnútri“.

Veľmi pekne to možno vidieť pri slávení obety svätej omše. Na začiatku prichádza kňaz k oltáru a perami pobozká oltár. Niečo vonkajšie, čo začína. Oltár znamená obetný stôl, na ktorom sa obetuje Kristus. To je prvý kontakt. Bozk oltára, potom pery ľudu, ktoré spievajú úvodnú pieseň. Ale celá liturgia nespočíva iba v samotnom začiatku. Liturgia obety svätej omše sa stupňuje. Najprv počúvame Božie slovo (Starý a Nový zákon), ktoré už zasahuje srdce človeka. Potom k nám hovorí sám Kristus slovami evanjelia. Sme ako zástup zasiahnutý Božím slovom. Cez obetovanie a premenenie k nám potom prichádza Ježiš Kristus pod spôsobmi chleba a vína. Uskutočňuje sa to podstatné: „A slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (ako čítame na Vianoce). A my to môžeme preložiť do prítomného času: „a prebýva medzi nami“. A potom tá neskutočná gradácia – eucharistické prijímanie. A kam ho prijímam? Do svojho ľudského srdca. Ten najhlbší a najvnútornejší úkon svätej omše. Moje stretnutie s Kristom v hĺbke môjho srdca. Iba do čistého ľudského srdca môžem dôstojne prijať Krista. Nech je pre nás vzorom Nepoškvrnené Srdce Panny Márie a Srdce jej Syna Ježiša Krista. Amen.

(sb-vzs)