Emil Kuchár je štvrtým generálnym konzulom Slovenskej republiky v Békešskej Čabe. Jeho diplomatická služba po Fínsku, Bruseli, Štrasburgu a Bratislave ho viedla do metropoly Slovákov v Maďarsku, do Békešskej Čaby. Tu štyri roky zastupoval post generálneho konzula. Jeho mandát končí 30. septembra. Pri tejto príležitosti poskytol pre prílohu Ľudových novín Lúč rozhovor.

– Čo si najviac pamätáte zo svojich štyroch rokov v Čabe?

– Celkovú atmosféru, vzťahy, súžitie. Prišiel som do dobrého kolektívu. Ten sa postupne ešte skvalitnil. Ľudia ma chceli spoznať a chceli spolupracovať. A na život v covidových obmedzeniach pomaly aj zabúdam. Ostáva mi všeobecný pozitívny pocit zo života tu s vami. Nielen v Čabe, ale aj inde v mojom konzulárnom obvode.

– Ako sa zmenil váš názor na Slovákov v Maďarsku po pôsobení v Békešskej Čabe?

– Nuž, veľa konkrétneho som o vás nevedel. Jasné, dá sa prečítať, že ste tu, že ste prišli pred 300 rokmi, že vás tu bývalo kedysi viac. Mal som pred sebou akýsi skupinový obraz o Slovákoch v Maďarsku. Moja predstava o vás sa naozaj zmenila: stretol som živých ľudí. V živote som nedostal toľko pozvaní na priateľské podujatia ako tu, u vás. Aj keď bola robota na generálnom konzuláte – administratívna a služba občanom, no stráviť víkend so Slovákmi, to nebola povinnosť. Bolo to príjemné a mňa obohacujúce. Pravda, najprv ste pozývali funkciu – generálneho konzula. Verím, že po čase ste začali pozývať Emila Kuchára. Kontakty s ľuďmi, ktorí si vás slobodne vybrali za partnera v rozhovore bez toho, aby museli. To bolo pre mňa vyznamenaním. Slováci tu majú rôzne názory, rôznu ideovú orientáciu. Teda sú veľmi normálni. Spája ich reč, pôvod, vzťah k Slovensku. A neboja sa to ukázať. Často som hovoril, kiež by to bolo také normálne na Slovensku.

– Boli ste veľvyslancom vo viacerých krajinách. Bola vaša tunajšia práca iná?

– Netajím, mám silnú vlasteneckú orientáciu. Vždy som presadzoval záujmy svojej vlasti. Vo Fínsku, Estónsku, Lotyšsku, v Bruseli pri NATO, EÚ i ZEÚ. V Rade Európy. Mal som možnosť participovať na procesoch okolo Afganistanu. V podstate som spolupracoval vždy s veľmi kvalifikovanými predstaviteľmi štátov či medzinárodných organizácií, s občianskou spoločnosťou, novinármi. Niektoré vzťahy boli krásne. No všetci sme to robili akosi aj z „moci úradnej“. Bola to naša práca. Tu ma dobre privítali predstavitelia miestnych úradov a organizácií. A boli aj podujatia a kvalita, o akej sa „normálnemu veľvyslancovi“ len sníva. Tu to malo osobitný prvok – slovenskú pridanú hodnotu. Na iných diplomatických postoch som analyzoval, ako krajina či organizácia žijú globálne. Tu za všetkým bol a je konkrétny ľudský príbeh.

– Ako sa zmenil postoj ku generálnemu konzulátu počas vášho pôsobenia?

– Bol som štvrtým generálnym konzulom. Na každého z nás, lebo každý sme iný, ste mali svoj názor. Ako ste ma vnímali? Nuž takého, aký som. Pred dvomi rokmi sa podarilo generálny konzulát posilniť. Ľudia nás začali navštevovať aj „mimo úradných hodín“. Bol som prekvapený, že mnohí boli u nás v budove po prvýkrát. Neodvážim sa hodnotiť, ako to bolo, kým som na generálny konzulát neprišiel ja. Len dúfam, že sa ľudia u nás a s nami cítili dobre.

– Postupne ste sa stali aj – ako my hovoríme – Čabänom. Podľa vás čo je toho dôvodom?

– Tak pozor! Čabu a Čabänov mám rád. No boli sme aj v Novom Meste pod Šiatrom, Slovenskom Komlóši, Sarvaši a na mnohých iných miestach. Prirodzene, veľmi som ovplyvnený Čabänmi. Od toho sa nedá odstúpiť. Ak som sa stal – ako vy hovoríte – Čabänom, tak len preto, že vy to tak vnímate. A to je pre mňa vyznamenaním. Vidím, lebo som najbližšie k Békešskej Čabe, že sa tu robí veľa slovenského a hľadajú sa aj nové spôsoby činnosti, komunikácie. Ešte jedna téma: citary a hudba. Je veľmi slovenská, no iná ako na Slovensku. Mám to rád.

– Zvykneme hovoriť, že Čaba nás nenechá len tak odísť. Plánujete sa na Dolnú zem vrátiť ako súkromná osoba?

– Za priateľmi sa chodí aj súkromne. Nielenže som si spontánne s mnohými potykal, no mal som aj pocit, že moju prítomnosť akceptujú. Keď sa budem vracať, potom ani nie tak na územie, ale k ľuďom. Samozrejme, v mojich spomienkach bude veľká kapitola o priateľstvách s vami. Ja som sa snažil pomôcť, no viac ste pomohli vy mne. Od ľudí som čerpal silu a optimizmus. Ďakujem všetkým. Čabänom aj iným. Samozrejme, prídem.

Bence Püski-Liker

Foto: autor