Pred pár týždňami priniesli Ľudové noviny dva príspevky, v ktorých sa spomína Vyšehrad nad Dunajom (Visegrád).

Informovali sme o Palácových hrách, ktoré nadväzujú na slávne stretnutie troch kráľov: uhorského, poľského a českého z roku 1335. Druhým je už tradičná pripomienka miestneho farára z rokov 1864 – 1874, Slováka Jozefa Viktorína. Jeho činnosť a dielo, ktoré vytvoril, je kultúrnym pokladom Slovákov i Maďarov. Málokto toľko vykonal pre poznanie a blaho oboch národov.

Vyšehrad vstúpil do slovenskej pamäti v Maďarsku opätovne v roku 1947. Práve tu sa konal prvý Slovanský deň. Zorganizoval ho Antifašistický front Slovanov (AFS) v Maďarsku, predchodca dnešného Zväzu Slovákov v Maďarsku. Týždenník Sloboda priniesol výzvu v tomto znení: „AFS Slovanov v Maďarsku ako ochranca Slovanov a strážca ich kultúry usporiada v nedeľu 6. júla 1947 veľkú národnú púť na Vyšehrad“. Jej iniciátori sa odvolávajú osobitne na Jozefa Viktorína a na jeho publikáciu Vyšehrad kedysi a dnes. A. Horák tiež píše: „Smutné zrúcaniny Vyšehradu zo dňa na deň pustli a boli by úplne zmizli, keby sa o ich záchranu nebol zasadil veľký Slovák a Slovan Jozef Viktorín“.

Podľa spomínania organizátora Františka Bartoška sa účastníci osláv zhromažďovali na najvyššom nádvorí hradu a prichádzali postupne. „Medzi prvými prišli Slováci z Novohradskej oblasti. Slováci z Banky prišli so svojím vedúcim Hajdúkom, Kišečetanov viedol Jozef Bavlšík, Ósagard Andrašík, Penc Matejka, Nógradšáp Grnáč, Legendén Oravec, Marianostru Sýkora, Kóšpallag Capaj, Kišmaroš Halán. Prišiel i Ásod a Vácegreš vedený P. Káčerom, ale aj Galgaguta na čele so Solčajom. Vzdialenejšiu Banhidu viedol tajomník AFS Matiáš, Oroslan Hanzlík a Sedlák, Vértesollos bratia Šumanovci. Hojne prišli aj z neďalekých pilíšskych obcí – najmä však z Pilíščaby, Pilíšlásla, Pilíšsentleleku, Čévu, Kestolcu, Pomázu a Perbálu“. Na zhromaždení sa za Československo zúčastnil vládny splnomocnenec Daniel Okáli. Príležitostnú báseň predniesla autorka Gizela Krkuňová zo Senváclavu. „Bol to radostný veršovaný príhovor cez slzy nedávnych utrpení.“ Gizka s takým priezviskom neexistovala, autor spomienky sa pomýlil. Asi to bola G. Krkošová.

Hlavný prejav mal A. Horák. Zaujali ma jeho slová: „Žiadame raz navždy skoncovať s maďarským, ako aj s každým iným šovinizmom a iredentou. Tak radi by sme konštatovali, že záväzok, ktorý reprezentanti maďarského národa vzali na seba počas porád o pokoji medzi Maďarskom a Československom v Paríži, že sa zlikviduje každá iredentistická snaha v tomto národe, je už dnes splnený. Úradne je ...“

Slovanský deň sa zopakoval o rok – a to bol koniec. Tradícia nepokračovala. Určitým symbolom (nielen) slovenskej spolupatričnosti sa v tomto tisícročí stali výstupy na Pilíš.

Jozef Schwarz