O prípravách volieb z nášho pohľadu som pomerne podrobne písal vo svojom minulom článku. Zmienil som aj o tom, že niektorí kolegovia hovorcovia nám závidia pokoj, ako sa pripravujeme na túto dôležitú udalosť. Za posledné dni som sa pozrel aj na to, ako sa pripravujú ostatné národnosti. Na internetovej stránke volebnej kancelárie som si všimol, že väčšina národností už si dala zaregistrovať svoju celoštátnu samosprávu ako nominujúcu organizáciu a najnovšie som sa dozvedel, že okrem Rómov už všetci majú prijaté aj svoje uznesenia o zostavení kandidačnej listiny.

Oslovila ma aj redakcia slovenského vysielania Maďarskej televízie, a v rámci rozhovoru o prípravách na voľby sa spýtali na môj názor, prečo je pre nás Slovákov dôležité, aby sme mali svojho zástupcu v parlamente Maďarska. Prečo je nám lepšie, ak v národnom zhromaždení je prítomný niekto, kto aj keď bez hlasovacieho práva predsa je tam na plenárnych zasadnutiach a môže sa zúčastniť aj na rokovaniach jednotlivých výborov parlamentu, kde má možnosť svojím diskusným príspevkom ovplyvniť proces rozhodovania o predložených návrhoch zákonov. Myslím si, že otázka je naozaj na mieste, veď sú za nami dve volebné obdobia, keď popri Celoštátnej slovenskej samospráve v Maďarsku naše spoločné, celoštátne záujmy prezentuje aj slovenský hovorca v najvyššom volenom zbore našej vlasti. A práve preto je načase, aby sme sa zamysleli nad tým, či náš malý slovenský svet v Maďarsku postúpil ďalej, alebo či má nejaké výhody vďaka tejto prítomnosti, existencie inštitúcie národnostného hovorcu Slovákov v Maďarsku.

Po prijatí (vtedy ešte) menšinového zákona v roku 1993 a po následných prvých voľbách do menšinových samospráv, sme dlhé roky žiadali, aby systém zastupovania záujmov našich komunít sa stal kompletným, čiže, aby aj národnosti mohli mať svoje zastúpenie v parlamente. Žiadali sme to s odvolávaním sa na vetu v prijatom menšinovom zákone, v zmysle ktorej by menšiny – podľa ustanovení špecifického zákona – mali mať právo na parlamentné zastúpenie. Aby sa pri prijímaní zákonov nerozhodovalo o nás bez nás. Žiaľ, politika nikdy nenašla možnosť prijať ten spomínaný osobitný zákon a na získanie parlamentného mandátu naše menšiny podľa všeobecných pravidiel nikdy nemali dostatok podpory.

Po vzniku nového, už národnostného zákona sme sa uskromnili, a na základe predchádzajúcich skúseností sme prijali navrhnutý model prítomnosti zástupcov národností v parlamente, ich spoluúčasti na práci snemovne. A podľa môjho názoru je dobrý tento model, ktorý nám síce nezabezpečuje plnoprávne zastúpenie aj s hlasovacím právom, ale poskytuje nám možnosť, aby sme boli pri tom, keď sa pripravujú zákony, ovplyvňujúce život národnostných komunít. Nebyť tejto účasti, pri väčšine zákonov prijatých za posledné štyri roky, ich dopad na náš život by sme zistili už iba dodatočne, po uverejnení textu daného zákona vo vestníku. A to v období, keď väčšina zákonov je predložená ako individuálny poslanecký návrh, ktorý obchádza riadny proces pripomienkovania, a práve preto počas prípravy sa nedostane na ministerstvá a ani k iným celoštátnym organizáciám, tak ani k našim celoštátnym samosprávam. Takže, ako sme to mohli zistiť aj počas pandemického obdobia, je zvlášť dôležité, aby sme boli vždy pripravení promptne reagovať, keď vznikajú nové zákony. Aby sa nezabudlo na naše komunity, samosprávy, organizácie. Aby sme boli pripravení aj vypracovať svoje vlastné návrhy zákonov, či modifikácií. Aby sa už nikdy nerozhodovalo o nás bez nás.

Anton Paulik