Ťažké životné podmienky viedli slovenské obyvateľstvo z hornouhorských stolíc, najmä z Trenčianskej, k hľadaniu nových domovov. Začiatkom 19. storočia doputovali až do Bukoviny – korunnej to krajiny Rakúskej monarchie, ktorá sa rozprestierala na severovýchod od Sedmohradska (hlavné mesto Černovice, dnes Ukrajina).

Tam v zalesnenej krajine v polovici 19. storočia vytvorili tri osady, aj podľa dobových prameňov tam bývalo slovenské obyvateľstvo katolíckeho vierovyznania. Tak bolo vykazované aj v štatistikách. V Bukovine žila významná poľská menšina a preto niet divu, že v roku 1890 tam žili už len Poliaci. Ich dobre financované školstvo a iné kultúrne aktivity vychovávali slovenské deti v jazyku, ktorý im bol príbuzný, a prijatie poľskej identity pravdepodobne prebehlo prirodzene. Prvá svetová vojna priniesla nielen zničenie dedín a iné útrapy, ale z obyvateľov rakúskej monarchie sa stali občania Rumunska. Poľský náter miestnych Slovákov pretrvával i keď spomienky na slovenský pôvod sa neustále vynárali. Podľa historikov obrat vo vnímaní vlastnej identity nastal s príchodom delegácie Československej národnej rady s Antonom Granatierom v roku 1935. Začal sa pokus „prinavrátiť“ stratených Slovákov späť k ich skutočnej národnosti. Obyvateľstvo sa rozdelilo na „slovioki“ a „poľoki“. Definitívnu prevahu získala slovenská identita počas druhej svetovej vojny za pomoci vtedajšieho Slovenského štátu. Prechod frontu znamenal drastické zhoršenie životných podmienok. Preto padlo rozhodnutie miestnych presídliť sa na Slovensko. Relatívne veľký odstup medzi súpisovou akciou a uskutočnením presídlenia v zimných mesiacoch spôsobil, že časť prihlásených na presídlenie do ČSR medzitým odcestovala reemigračným transportom do Poľska. A tak miesto 600 ľudí prichádza iba 400. Trampoty tým však neskončili. Slováci z Bukoviny sa odmietli presídliť do Česka a namietali aj proti rozptýleniu po maďarských dedinách. Oni sa predsa vrátili na Slovensko!

Krivolaké sú slovenské chodníčky...

Jozef Schwarz