Na centrálnom trhovisku v Bratislave som si kúpil za 40 centov (asi 160 ft) cestopis Pirát na Dunaji od Istvána Bedőa z roku 1978. Popisuje plavbu plachetnicou po Dunaji. Kotvili aj v Bratislave. Zaujímavé sú ich postrehy o svedkoch našich spoločných dejín, podávané vyslovene cez maďarský filter.

Pri prechádzke Starým mestom si všimli hrad o ktorom konštatovali: „silueta budovy napovedá monumentalitu, v skutočnosti je pre ňu charakteristický paradox: malé rozmery, veľké proporcie“. Nevedomky zľahčujú vlastné dejiny. Veď, tie malé rozmery (platí to aj na mesto a Dóm sv. Martina) boli 300 rokov korunovačným miestom uhorských kráľov a kráľovien. Častejšie boli korunovácie len v Stoličnom Belehrade. Možno by dnes poopravili svoj názor, zrekonštruovaný hrad a vedľajšie novopostavené objekty sú sídlom najvyššieho zákonodarného zboru Slovenska. Akýsi náš slovenský „országház“.

„Maďarskí piráti“ navštívili aj Devín. Príliš ich neoslovil. Síce si spomenuli na pár veršov od Ondreja Adyho, ktorý v nich vyjadril myšlienku, že tadiaľto vniká do zatuchnutého (uhorského) sveta svieži vietor, odsúdili Napoleona za zničenie hradu, a skritizovali miestnych za využitie rozvalín ako stavebného materiálu. Pritom vedľa sú veľké kameňolomy s dostatkom kameňa a v tom čase hrad už rekonštruovali. Veľmi ich nectí ani tvrdenie: „s legendami o hrade sme sa takmer nestretli. Aj tu vymazala moderná doba pamiatky dávnej minulosti.“ Nevšimnúť si, čo všetko znamená Devín a jeho legendy pre Slovákov, to si žiada značnú dávku cestovateľskej slepoty. Nenadarmo sa tvrdí, že hoci Slováci a Maďari žili spoločne tisíc rokov v jednom celku, dnes sa tvária akoby žili v paralelných svetoch. Platí to trochu viac o maďarskej strane, lebo Slováci sa o tie svoje dejiny málo zaujímajú. Napokon piráti predsa len niečo zistili o rumovisku devínskej histórie. Navštívili miestnu umelkyňu, ktorá im prezradila, že pri jednej maliarskej potulke na hrade objavila kus mramoru s torzom erbu, ktorý jej slúži ako ťažidlo. A aby si potvrdili pretrvávanie miestnej neúcty k histórii, krásny kameň ťaží – podľa slov majiteľky a podľa kyslastej vône – veko suda s nakladanou kapustou.

Jozef Schwarz