K 110. výročiu úmrtia majstra štetca

Akademický maliar Ľudovít Kubáni (Kubányi Lajos) je z obdobia konca 19. storočia jedným z mála výtvarných umelcov nachádzajúcich námety na tvorbu prevažne v prostredí na pravej a ľavej strane Ipľa. Narodil sa 5. mája 1855 na starej fare v Dolných Strhároch, okres Veľký Krtíš, v rodine evanjelického kňaza Ľudovíta Kubániho a matky Amálie, rodenej Plachej. K oravskému rodu Kubániovcov, z ktorého sa v slovenskom prostredí Novohradu usadili evanjelickí vzdelanci v povolaní učiteľov a kňazov, medzi ktorými boli aj predkovia maliara Ľudovíta Kubániho. Archivárka Marta Kamasová sa podrobne zaoberala rodom predkov maliara a dospela k tomu, že jeho starý otec Ján Kubáni, tiež pochádzal z učiteľskej rodiny, bol od roku 1816 učiteľom v zaniknutej obci Selce, neskôr v Pôtri-Žihľave, zomrel roku 1858 v Dolných Strhároch. V Selciach sa narodil roku 1818 otec maliara Ľudovít, v rokoch 1846 – 1900 evanjelický farár v Dolných Strhároch. V matrike evanjelického cirkevného zboru Kamasová zistila, že v Dolných Strhároch žili niekoľkí príbuzní z otcovej i matkinej strany. Matka Amália, rodená Plachá (*1824 Príbelce) zomrela roku 1911 ako 87-ročná v Dolných Strhároch. O osudoch života tohto výnimočne talentovaného a pracovitého umelca, po ktorom sa zachovalo do dnešných čias niekoľko desiatok obrazov, sa vie zatiaľ veľmi málo. Neoverené pramene udávajú dokonca okolo 800 diel, ktoré vytvoril. Zachovala sa len malá časť z nich, zväčša oltárne obrazy v kostoloch Novohradu, Hontu, na okolí Zvolena. Ďalšie žánrovo pestré diela, najmä portréty sú v múzeách a galériách po celom Slovensku a ďalšie v Maďarsku a inde vo svete. Z Maďarska sa často na internete objavujú ponuky na odpredaj jeho žánrových obrazov od viacerých súkromných galérií a jednotlivcov. Je predpoklad, že v súkromných zbierkach sa nachádza ešte veľa jeho neobjavených diel. V rodnej obci, kde tvoril a prežil okrem niekoľkých rokov štúdií celý svoj život, získal základy vzdelania na miestnej evanjelickej škole u vynikajúceho dedinského učiteľa, odolávajúceho maďarizačným tlakom Jána Benedictyho.

Ľudovít Kubáni, vyrastajúci v slovenskom prostredí v čase mladosti nepopieral svoj slovenský pôvod, ale dominancia úradného maďarského jazyka, časté súkromné a pracovné styky s úradmi a vzdelancami, zohrali v používaní rodného jazyka svoje. Už v mladosti sa prejavil jeho talent. Traduje sa, že v škole s obľubou kreslil kone a obrázky dával spolužiakom. Po štúdiách na lýceu v Banskej Štiavnici a v Bratislave si nevybral kňazské povolanie ako otec a starý otec, ale Ľudovít spočiatku študoval v Budapešti farmáciu a potom krátko pracoval ako praktikant v lekárni. Ani toto povolanie zrejme neuspokojovalo jeho umelecké cítenie a ambície. V roku 1881, 26-ročný zrelý muž, odišiel študovať do Mníchova a zapísal sa tam na štúdium na Akadémii výtvarného umenia, potom v Budapešti. Talent takto rozvíjal v Mníchove pod vedením profesorov G. Haeckla, v Budapešti Júliusa Bencúra, B. Székelya a T. Margitaya. Poslední najviac ovplyvnili jeho tvorbu a štýl. Ľudovít Kubáni v maliarstve nedosiahol majstrovstvo svojich súčasníkov Dominika Skuteckého, či Ladislava Medňanského, no výtvarní kritici ho hodnotia ako „maliara naivných žánrových obrázkov z vidieckeho prostredia“. Je pochopiteľné, že maliarovi chýbalo prostredie a kontakty s inými umelcami. Nebol bohémom ako L. Medňanský, v Dolných Strhároch žil v kruhu rodiny a známych zo zemianskych rodov a v tomto regióne nepočetnej vrstvy inteligencie, ku ktorej môžeme počítať v tom čase len rodiny farárov a učiteľov. Takými bola ním navštevovaná rodina farára Pavla Slančíka v Polichne, farára Júliusa Freňa v Pôtri a tiež pár šľachtických a zemianskych rodín. Napríklad z rodiny Madáčovcov bol jeho priateľom syn Imricha Madácha – Aladár, ktorému v roku 1888 namaľoval portrét už vtedy nežijúceho Imricha Madácha. Uvedení jednotlivci boli zväčša aj jeho modelmi a zákazníkmi. V súkromnom živote nemal veľa šťastia. Oženil sa s Annou Brillmayerovou (1864 – 1901 Budapešť), pôvodom z Čiech. Po sobáši a narodení dvoch dcér žil pokojným životom v rodisku, maľoval a venoval sa svojmu poľnohospodárskemu majetku. Manželka mu vážne ochorela, v tom čase na neliečiteľnú chorobu – tuberkulózu, ktorej podľahla 38-ročná v nemocnici v Budapešti. Pochovali ju na cintoríne v Dolných Strhároch, kde sa nachádza aj spoločný hrob manželov.

Významné miesto z Kubániho diela majú obrazy s tematikou vidieckeho života, ktorý v ranom tvorivom období zobrazoval v zidealizovanej podobe. Takými sú obrazy Čas jarmoku v Tuhári (1883), Svadba v Ludányi (1896), Zvolenský svadobný pochod (1887), Bušinský kupec (1897), Narodeniny na dedine, Milovníci športu... K jeho záľubám patrili zrejme poľovačky a tento motív je aj častý v jeho tvorbe: Halali (1886), Spoločnosť na poľovačke (1894). Rovnako ako obrazy zo života pánskej spoločnosti, v ktorej kruhoch sa pohyboval, patria: Nečakaní hostia, Prijímanie hostí (1889), Letná idyla (1893), Rozmarné cestovanie (1899). Najčastejším hosťom býval v rodinách novohradských evanjelických farárov, kde mali aj dievčatá. Aj z tohto dôvodu najčastejšie navštevoval najmä Slančíkovcov v Polichne a Freňovcov v Pôtri, aj so spisovateľom K. Mikszáthom. Osobitne rád maľoval kone, čo je o ňom známe už z detstva. Na podobách tohto ušľachtilého zvieraťa, ktoré zobrazil v rôznych situáciách (bojových scénach, jarmokoch a i.) a scenériách veľkého počtu obrazov vidieť, že dobre poznal anatómiu a dosiahol veľké majstrovstvo: Kone pred čárdou (1891) a iné obrazy. Pomerne rozsiahla je zbierka portrétov vytvorených umelcom spočiatku pod vplyvom mníchovskej školy. Na obrazoch vidieť, že Polovské madony, staršie i mladšie ženy sú bledé a nevýrazné, akoby bez života. Iným sa javí portrét Imricha Madácha z roku 1888 a ostatných známych osobností, zvlášť zo šľachtickej rodiny Balašovcov. V zbierkach Slovenskej národnej galérie sa nachádza Podobizeň dievčaťa v čiernom klobúku (1895). Zachovali sa tiež autoportréty umelca a jeho manželky zo začiatku 20. storočia. Niektoré zo spomenutých diel bolo možné až do odcudzenia obdivovať na hrade v Modrom Kameni, kde bola sústredená časť tvorby tohto dolnostrhárskeho rodáka v expozícii múzea otvorenej v roku 1992.

Zlomkom tvorby Ľ. Kubániho sú historické obrazy. Za pozoruhodné možno označiť zobrazenie Fiľakovského hradu a obraz Odovzdávanie kľúčov Novohradského hradu, Novohradský hrad (1896). Ľudovít Kubáni namaľoval aj Modrokamenský hrad, avšak osudy tohto obrazu nepoznáme, podobne ako mnohých ďalších. Svoje obrazy najviac vystavoval v galériách v Budapešti, Viedni a v roku 1902 mal výstavu aj v Prahe, ale aj vo výkladoch obchodov v župnom meste Balašské Ďarmoty. Osobitné miesto v umelcovej tvorbe majú už spomenuté oltárne obrazy, ktoré maľoval v rokoch 1888 až 1909 v kostoloch na oboch stranách Ipľa. Podobne ako portréty, aj tieto robil na objednávky a z príjmov zabezpečoval svoju rodinu. Biblické námety, zaužívaná kompozícia obrazov Všechsvätí (1888), Kristus medzi deťmi (1896), Krst Krista (1896), Kalvária, Vzkriesenie (1899), Kristus na kríži (1902), Obetovanie Izáka (1907), Diabol pokúša Krista, Ježiš v Getsemanskej záhrade, Kristus so Samaritánkou (na fotke ev. kostola v Polichne vyššie), Obetovanie Izáka, Sen Jakubov, Povýšenie medeného hradu na púšti a ďalšie sú trvalou výzdobou evanjelických i katolíckych chrámov na slovenskej a maďarskej strane Novohradu. Akademický maliar Novohradu Ľudovít Kubáni zomrel 4. mája 1912, deň pred svojimi 57. narodeninami na zlyhanie srdca. Jeho dielo, ktoré je pre historický Novohrad veľmi vzácne, žiada si väčšiu pozornosť jeho komplexného zhodnotenia a prezentácie. Obrazy Ľudovíta Kubániho vlastnia viaceré európske galérie a múzeá.

Ján Jančovic

Foto: archív autora