Univerzitná profesorka, kulturologička, etnologička, slovakistka, popredná osobnosť v radoch našej národnosti, prvá riaditeľka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Anna Divičanová je autoritou, ktorej činnosť ocenili mnohými vyznamenaniami.

Stretnúť sa s osobnosťou z lexikónu a rozprávať sa s ňou o jej práci, ktorú snáď každý pozná, je výzva. Požiadať ju o interview, keď sa pred niekoľkými rokmi zariekla, že už nikomu neposkytne rozhovor, to naštartuje mozgové závity. Čím ju mám zaujať, aby si to rozmyslela? Profesorka Anna Divičanová je na dôvažok známa tým, že nepúšťa novinárov do svojho súkromia. Narodila sa v Slovenskom Komlóši 15. januára 1940. Zmaturovala na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe. Je absolventkou Filozofickej fakulty Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti (ELTE), odboru slovenský jazyk a literatúra – história. Jej prvým pracoviskom bola Vysoká škola Gyulu Juhásza v Segedíne (1963 – 1967), potom pracovala v Stredoeurópskej skupine Spoločenskovedného ústavu v Budapešti (1967 – 1969). Na Ministerstve osvety pôsobila v rokoch 1969 – 1974. Od roku 1974 až do odchodu do dôchodku roku 2010 pracovala na Filozofickej fakulte Univerzity Loránda Eötvösa, kde prednášala literárne a kultúrnohistorické disciplíny. Bola školiteľkou na doktorandskej škole slovanských jazykov ELTE a oponentkou mnohých doktorských dizertácií. Je zakladateľkou a prvou riaditeľkou (1990 – 2002) špeciálneho vedeckého pracoviska Slovákov v Maďarsku, Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, sedem rokov bola jeho hlavnou odbornou radkyňou a je členkou vedeckej rady VÚSM. V roku 1975 získala titul doktor filozofie obhajobou dizertačnej práce Spoločenské a kultúrne postavenie Slovákov v Maďarsku a inštitúcie 1958 – 1968. V roku 1988 sa stala kandidátkou historických a národopisných vied. Jej dizertačná práca Jazyk – kultúra – spoločenstvo, Etnokultúrne zmeny na slovenských jazykových ostrovoch vyšla najprv po maďarsky, neskôr po slovensky. Titul profesorka – Dr. Hab. získala v roku 1997 zo sociolingvistiky prácou Vzťah jazyka a kultúry, dvojjazyčná kultúra. Jej vedecká činnosť sa zameriava na kultúru, históriu, literatúru a jazyk Slovákov v Maďarsku. Upozorňuje na dimenzie ľudovej, cirkevnej a vysokej kultúry, na vzťah kultúry väčšiny a menšiny, na procesy akulturácie, problém kultúrneho konfliktu a kultúrnych zmien, na vrstvy multikultúr, vzťah jazyka, kultúry a society, na problematiku cirkev a menšiny, národnosť a hospodárstvo. Je autorkou 11 monografií, ako aj knižných publikácií v slovenčine a maďarčine, recenzentkou, redaktorkou, spoluredaktorkou množstva kníh.

Aká je Anna Divičanová v súkromí? Na čo spomína z detstva? Čo odovzdá svojim deťom, synovi a dcére, svojim žiakom, v akom prostredí býva, čo považuje v živote za dôležité, ako pracuje, ako oddychuje? Tieto otázky sa mi preháňali hlavou, keď som ju požiadala o rozhovor. Zlá náhoda chcela, aby na prvú príležitosť nemusela porušiť svoje predsavzatie, pretože ochorela. Našťastie o pár dní vyzdravela a nielenže privolila, ale aj prišla priamo do redakcie Ľudových novín. Svieža, milá, starostlivá, ústretová.

Po ministerskom vyznamenaní na univerzitu

– Narodila som sa v Slovenskom Komlóši, ale potom sme sa presťahovali, – spomína Anna Divičanová. – V dedinke Szatymaz neďaleko Segedína sme bývali v služobnom byte na stanici. Bolo to hrozné. Ešte aj teraz počujem v noci vlaky. Môj otec pracoval na železnici už pred vojnou, potom prešiel k nákladnej doprave, pričom neustále sa vzdelával, aby bol čo najlepšie pripravený na svoju prácu. Ja som bola ako dieťa na všetko zvedavá. Chodievala som s mamičkou na trh, po našom na pľac. Na týchto trhoch predávali také veľké pecne chleba, aké sa piekli na Dolnej zemi. Moja mamička tiež piekla taký chlieb. Zamiesila cesto a zaniesla ho pekárovi, nech ho upečie v peci. Raz dobehol ktosi od pekára s krikom. „Gyivicsán néni, jöjjön, baj van, poďte, galiba sa stala!“ Chlieb narástol taký veľký, že sa nedal vybrať z pece. Potom už moja mama piekla len malé chlebíky, vekne, aby sa nezasekli v peci. Zaujímavé bolo, že Szatymaz bol vyhlásený za kulackú obec. Obyčajne takéto dediny vysťahovali na Hortobágy, ale túto nie, lebo jej obyvatelia boli chýrni pestovatelia broskýň. Popri ceste boli rozľahlé sady s veľkými zelenými broskyňami. Spolu so sestrou staršou o šesť rokov sme ich chodievali sortírovať. Ani najmenšiu chybičku nesmeli mať. Potom v noci prišli lietadlá a podľa veľkosti zabalené ovocie odviezli na Západ. Potajme. Dosť dlho sme tam bývali, bola som hádam aj šiestačka. Moja mama neveľmi vedela po maďarsky a dosť tým trpela, že sme bývali v maďarskom prostredí. Sestra sa so svojimi kamarátkami z dobre situovaných remeselníckych rodín rozprávala po maďarsky, ja s maďarskými deťmi od susedov po slovensky, ale rozumeli sme si. Potom som odišla na slovenské gymnázium do Békešskej Čaby. Veľmi dobre som sa tam cítila. Keďže som bola vynikajúca žiačka, dostala som aj ministerské vyznamenanie.

To Anne Divičanovej otvorilo brány na budapeštiansku Univerzitu Loránda Eötvösa. – Priznám sa, neviem, prečo som sa prihlásila na štúdium histórie. Potom sa mi to rozležalo v hlave a vďaka pomoci svojho profesora histórie som mohla začať študovať slovanské jazyky. Vtedy bolo málo študentov a ročník otvorili, až keď sa zozbierali aspoň traja – štyria. Moje spolužiačky boli dievčatá, ktoré sa neskôr vypracovali na významné osobnosti kultúrneho života. Jednou bola Klárika Mauliková, jej brat bol po viac cyklov predsedom slovenskej samosprávy XIV. obvodu, a Irena Lőrinczová, ktorá bola vďaka ruskej mamičke vynikajúco pripravená z ruštiny a potom študovala viacero ďalších slovanských jazykov. K týmto dievčatám som sa mohla pridať vďaka tomu, lebo som mala slovenskú maturitu. O rok neskôr prišli Zolo Bárkányi a Atila Majnek. Oni sa prihlásili na slovenčinu. Lenže v tom roku nechceli otvoriť slovenčinu, len češtinu. V tom čase bol vedúcim katedry slovanských jazykov vynikajúci jazykovedec Štefan Knieža, ktorý pochádzal z Oravy. Vtedy sa vo mne čosi vzoprelo, že tu máme ľudí, ktorí majú slovenské korene a nemôžu sa učiť slovenčinu. Chlapci sa rozhodli radšej študovať češtinu, než rok čakať.

Po skončení univerzity – v tej dobe to bolo zvykom – sa zdalo, že ju strana a vlasť odvelí na základe centrálneho rozhodnutia do Tatabáne učiť ruštinu. To sa vedúcim univerzity, ktorí o tom rozhodovali, nezdalo byť vôbec problematické, že mladá absolventka univerzity nevie po rusky. Vie po slovensky a to sa podobá, žiaden strach. Z nepríjemnej situácie vybŕdla vďaka pozvaniu na Vysokú školu Gy. Juhásza v Segedíne, na katedru slovenského jazyka a literatúry, kde bol vedúcim profesor Drahoš a kde Juraj Sinčok z rodinných dôvodov školu opustil. Nebolo to však jednoduché, lebo Anna Divičanová mala práve pred vydajom. Napokon sa dohodli a mladá vyučujúca a výskumníčka strávila tri a pol roka v Segedíne. Neobanovala. Bolo to, ako povedala, nádherné a inšpiratívne obdobie. Na vysokej škole mali množstvo študentov. Pochodila všetky dolnozemské osady a mestá. Všade skúmala miestne kultúrne pozadie, porovnávala tradičné so súčasným, odhaľovala zmeny, ktoré nastali v porovnaní s minulosťou, keď prišli Slováci na Dolnú zem. Napísala svoju prvú učebnicu o slovenskom folklóre. Nasledovali nové pracoviská, o ktorých sme sa zmienili v úvode.

Napriek tomu, že pani profesorka si vyhradila právo nehovoriť o svojom súkromí, nedalo mi opýtať sa, ako prišla k svojmu menu. Veď mená v Békešskej Čabe, v Slovenskom Komlóši, ich prieskum a pôvod boli práve z jej iniciatívy hlavnou témou jedného z vedeckých programov Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Napokon vysvitlo, že aj súkromnú otázku možno chápať vedecky.

– Annou som po starej mame z otcovej strany. Ona sa volala Anna Dusková, bola silná luteránka. Z maminej strany dostala meno moja staršia sestra, volala sa Mária. Mimochodom, táto moja stará mama bola veľmi pokroková a angažovaná. Zastávala názor, že Slovania musia držať spolu a keď tu v roku 1919 zostali ruskí zajatci, zorganizovala, aby im chodili variť, lebo Slovanom treba pomáhať. Bola zakladajúcou členkou ženského občianskeho spolku. Jej dcéra Mária, moja matka, v tom pokračovala, bola členkou pobočky Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku. Komusi som požičala legitimáciu na výstavu. Budem si musieť spomenúť, komu, lebo by mi bolo ľúto, keby sa stratila. Ale vráťme sa k menám. Ak by nebola mama najstaršia, tak by som ešte mohla dostať meno po matkinej mame. Tam, kde mali viac dievčat, tradične sa volali Mária, Anna, Zuzana, Alžbeta, tie boli najrozšírenejšie, obľúbené boli mená Eva, Adam, Helenka, Jano, Paľo, Štefan, po našom Pišta, Ondrej, Michal.

– Ako sa volajú vaše deti?

– Syn je Ondrej. Aj mi povedala strýkova žena, vraj, ako sme mohli dať synovi také sedliacke meno! Ondriš, také parastoš! Dcéra je Anna, ale nie po mne, ale po manželovej tete. Tá sa volala Anna Galavicsová. Bola už stará, s mojou dcérou sa, žiaľ, nestretli. Pod titulom Stratené tradície som napísala jeden článok o tom, ako sa menili tradičné mená. Publikovaný bol na Slovensku. Došla som k záveru, že najviac krstných mien sa zmenilo v neprospech tradičných na Dolnej zemi, v Békešskej Čabe a na Komlóši, ako aj medzi Maďarmi na Slovensku. Najmenej zmien v menách je v pilíšskych osadách, – dodala.

Ľudskosť a pochopenie

K dejinám mena pani profesorky patrí, že pre Slovákov v Maďarsku i na Slovensku sa píše Anna Divičanová, po slovensky. Aj jej mamička si tak písala meno, keď si dopisovala s rodinou žijúcou na Slovensku. Len ešte pridala mäkčeň na D. Ba aj v Ľudových novinách, do ktorých písala príspevky už ako prváčka na gymnáziu, jej písali meno s D. Prepis priezviska bol – môže niekto povedať – maličkosť, ktorá je však podľa pani profesorky kardinálna. Keď jej v časopise Slovenskej národopisnej spoločnosti Slovenský národopis prepísali meno na Gyivicsán Anna, vystúpila z redakčnej rady. Teraz spolupracuje s moravským národopisným periodikom Národopisná revue v Strážnici. Tam nikto nepochybuje o tom, že Anna Divičanová z Budapešti si takto píše meno. Nemení si identitu podľa módnych trendov. Doma ju tak naučili. Mala šťastie, že vyrastala v takom regióne, v takom spoločenstve, kde sú tieto hodnoty dôležité. Vyrastala v silne luteránskom prostredí a to je späté so slovenskou kultúrou. Ako povedala pani profesorka, luteranizmus je možno silnejší.

– Čo podľa vás, pani profesorka, robiť, aby sa zachovala slovenčina v Maďarsku? Už aj moji rovesníci, o mladších generáciách nehovoriac, väčšinou len bojujú s jazykom, namiesto aby s ním pracovali, alebo ho aspoň na úrovni hovorového jazyka používali.

– Základným problémom je chýbajúca spoločenská hodnota. Jeden jazyk žije vtedy, keď sa pohybuje v spoločnosti. Vo svete, a tak aj v Európe, bez ohľadu na to, či ide o národ alebo národnosť, je všeobecne platná skutočnosť, že kultúrne aktívnych je len desať percent jej príslušníkov. Aj zvyknem povedať, že ľahko je byť Slovákom v Kežmarku alebo v Bratislave. Ak aj nič neurobí pre slovenskú kultúru, aj tak zostane Slovákom. Aj tí, ktorých profesia súvisí s jazykom, sa museli veľa učiť, aby ovládali jazyk na profesionálnej úrovni. Ja som sa so svojimi deťmi rozprávala do troch rokov aj po slovensky. Manžel sa tiež naučil po slovensky. To by mohlo byť nápomocné, keby to robili viacerí z nás.

Na životný príbeh profesorky Anny Divičanovej by nestačili celé naše noviny. Hovorili sme o tom, ako veľmi sa jej dotklo, že práve niekto z našich kruhov ju napadol ako predsedníčku Nadácie Zväzu Slovákov v Maďarsku, že sa podpisovala ako Anna Divičanová a nie svojím oficiálnym menom Galavics Gézáné. Aj o tom, že je hrdá na výsledky, ktoré dosiahol Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku, na to, ako sa etabloval doma a na Slovensku. Ba aj o tom, nakoľko sa dokáže presadiť v majoritnej odbornej spoločnosti vedec, zaoberajúci sa tematikou národnostnej kultúry, či je obeťou venovať sa výlučne výskumu národnosti. Otázka je v danom prípade čisto akademická, veď pani profesorka sa venuje výskumu slovenskej kultúry. Aj keď je na dôchodku, neustále pracuje. S manželom kunsthistorikom veľa cestuje po svete na medzinárodné konferencie, na výstavy. Nie je 24 hodín denne vedkyňa. Aj keď teraz už nevarí toľko ako kedysi, len raz–dvakrát do týždňa, najmä na raňajky výdatné a ľahko stráviteľné kaše. A tiež polievky, dolnozemské, zo zelenej fazuľky s kyslým mliekom, hráškovú, ale aj hubovú, hoci tá nie je dolnozemská, ale švagor je vášnivý hubár. I šošovicovú s údeným mäsom a klobásou, na tú sa zíde celá rodina. Nepečie a nezavára, to si ozrejmili hneď po svadbe, ale na Vianoce vždy urobí opekance s makom. V polovici januára oslávi významné životné jubileum. O tom však inokedy.

S úctou: Erika Trenková

Foto: autorka