Vo Veľkom Bánhedeši tohto roku v októbri vznikla taká slovenská národnostná samospráva, ktorej každý jeden člen rozpráva po slovensky. Určite má na tom zásluhu aj atmosféra v obci a dobré vzťahy s komlóšskymi Slovákmi.

Vďaka priateľským vzťahom sú asi silnejší, smelší, uvedomelejší. A možno aj opätovný príchod kedysi odsťahovaných príbuzných, ktorých to čoraz viac ťahá späť, ak im zdravie a vôľa dovolia a ešte sa môžu vydať na pomerne ďalekú cestu, a prísť na Dolnú zem.

Bánhedešský krúžok Varečka dbá o zachovanie niekdajších slovenských ľudových tradícií v kuchyni. Ako ich čo najvernejšie zachovať, ak len nie vyzvedať sa od tých, ktorí viac pamätajú. Preto pozvali do svojej domoviny Helenu Guľášovú, vlastne aj do jej bývalej domoviny, veď pani Helenka Kertaiová Guľášová s rodičmi opustila Veľký Bánhedeš, keď mala 8 rokov, počas výmeny obyvateľstva pred 71 rokmi. Žije so svojou rodinou v Kolárove, vie aj dobre po maďarsky, ako inak v Kolárove, má cez 80 a okrem toho, že je členkou Spolku priateľov slovenskej kultúry v Kolárove, holduje záľube piecť svadobné koláče, zákusky a torty. A nie hocijaké! Už piekla aj takú, že ju museli z domu traja chlapi vynášať. Nie je to jej profesia, ale jej skutočná vášeň. Spolu s dcérou Ivetou, ktorá jej robila šoférku, po dlhom čase prišli opäť na Dolnú zem. Zdravotné problémy jej bránili, aby navštívili príbuzných, ale napokon sa im podarilo dôjsť. Nesmierne chceli niečo viac odovzdať z dedičstva predkov. Postup prípravy grilážovej torty bezpodmienečne.

Tradície a náruživosť

Príprava tradičných jedál je mottom krúžku Varečka. Príprava grilážovej torty veru patrí medzi zabudnuté kuchynské dedičstvo. Hostia najskôr odovzdávali svoje vedomosti mladšej generácii, gazdinkám od 35 hádam do 45 rokov. Ako nám povedala nevyčerpateľná hybná sila slovenského diania vo Veľkom Bánhedeši Jolana Pepová, nálada bola vynikajúca. Hoci Helenka prišla len v ten deň dopoludnia, hneď sa pustili do roztápania cukru. Bolo úžasné vidieť ju ako sa napriek svojmu veku energicky vrhla do výroby grilážovej torty a ukazovala jeden krok za druhým. Z karamelizovaného cukru tvorili lupienky kvetov. Naučili sa dosiahnuť, aby sa lupienky dokonca zvlnili. Tie potom šikovne priliepali jeden o druhý. Účastníci „kurzu“, hoci cukor šialene pálil, si celé popoludnie až do skorého večera vychutnávali. Bola to príma zábava! Ako naozajstná „žúrka“. Helenka ukázala množstvo trikov, ktoré by sa inak mladé ženy neboli mali od koho priučiť, odkukať. Výsledným produktom bol 8 centimetrový grilážový podklad ako tortový korpus, ktorým Helenka vyplnila tortovú formu, potom ho vyklopila na tácku hore dnom a naň karamelom popriliepali ženy a dievčatá svoje hríbiky na okrasu. Jeden bol väčší, druhý menší, komu sa ako vydarili, klobúčiky sa nahýbali sem, potom aj tam. Bolo ich celý les. Hneď na prvý raz to bola krása grilážová. Celý efektný výsledok ešte vyčačkali vaječným bielkom vymiešaným s cukrom.

„V piatok sme nepálili cukor a nerobili karamel, lebo sme našich hostí z Kolárova zobrali do Békešskej Čaby na slovenské podujatie, ktoré dostalo názov Štyri ročné obdobia. Hosťom sa veľmi páčilo. V sobotu nasledoval ďalší „tréning“ tvorby grilážovej torty. Prišla generácia, ktorú ja volám 60+,” povedala Jola Pepová.

Po hríbikoch košík s kvetmi

Deň mal úplne inú atmosféru. Bol plný nostalgie, veď táto generácia ešte mala na svojej svadbe pred štyridsiatimi – päťdesiatimi rokmi svoju grilážovú tortu. Buď bozkávajúce sa holúbky alebo kolísku, či košík kvetov. „Manžel jednej našej členky, Štefan Pribelszki, žiaľ, už nie je medzi nami, veľmi mladý zomrel, mal asi 42 rokov, bol svojho času veľmi šikovný a úspešný v oblasti výroby grilážových tort. Veľa ho spomínali. Jeho žena, Marika, mu veľa pomáhala, veľa sa podieľala na príprave a ten cvik jej zostal. Výsledkom tejto skupiny bol výtvor zobrazujúci košík s kvetmi,“ dodala hlavná organizátorka. Obe skupiny sa cítili vynikajúco a chceli by sa ešte všeličo naučiť. Preto plánujú, že tento program bude mať pokračovanie. Helenka má predsavzatia do budúcnosti, lebo priniesla so sebou vzory na ďalšie torty, aj ich poukazovala, sú to šablóny z papiera. Treba ich vytvoriť podľa vzoru. A hneď nám znázornila, ako majú byť spojené napríklad lode, kolísky a ďalšia sladká a chrumkavá nádhera.

To bolo prvé stretnutie Bánhedešaniek s horúcim cukrom, do ktorého nasypali aj pokrájané, posekané orechy. Mimochodom, aj tie sekali tradične, nožom. Nerobili žiadne huncútstva so šikovným mlynčekom, ktorý prípadne dokáže mlieť na veľké kúsky. Trvalo aj dve hodiny, kým pripravili základ a potom aj samotné vyparádenie výsledku bielkom si vyžiadalo kus práce. Nie je to práca na šup-šup. Je to aj prácne, aj nesmierne horúce. Okrášlené torty skladuje Jola Pepová, kým nenastane pravá chvíľa. Zatiaľ sa držia. Nepotia sa, vlastne nevlhnú, nevednú. Čo sa nevydarilo, to hneď počas kurzu zjedli. Nepodarkov nebolo veľa, ale každý si mohol zobrať domov kúštičky ako také grilážové paličky, na ochutnanie. Naučili sa toho veľmi veľa za sotva niekoľko hodín. Ešte sa spolu raz – dva razy stretnú, aby nadobudli väčšiu smelosť chopiť sa karamelu s orechmi, a potom bude z tohto dedičstva rukolapný, najmä radostný, parádny grilážový výsledok. Skupina tradičného jedla Varečka vo Veľkom Bánhedeši pani Helenku očakáva aj v novom roku.

E. Trenková

Foto: J. P.