Ildika Závogyánová Vargová pochádza z Kecskemétu, z maďarského prostredia, pričom je aktívnou členkou kétšopronského Folklórneho spolku Horenka a učí deti nielen maďarské, ale aj slovenské ľudové piesne. Hoci nevie po slovensky, pracuje na národnostnom poli.

Pod jej vedením sa detský citarový súbor Zornička dostal medzi najlepšie v Maďarsku. Svojou obetavosťou a nadšením je príkladom pre všetkých, ktorí pracujú za našu národnosť. Ako sa dostala do slovenského prostredia a čím ju zaujalo sa dozviete z nášho rozhovoru.

– Ako ste sa dostali do Kétšoproňu?

– Vydala som sa sem, môj manžel je Kétšoprončan.

– Hneď po príchode ste sa zapojili do práce folklórneho spolku?

– Nie, dlhší čas som iba sledovala jeho činnosť. Moja svokra je jedna zo zakladajúcich členiek súboru, keď mali vystúpenie, išli sme sa pozrieť. Zaujímalo ma to, lebo som hudobníčka. Vtedy bol náš syn ešte malý, nemala som veľa voľného času. V roku 2013 som prvýkrát hrala so súborom, lebo 20. augusta chcel zaradiť do svojho programu aj operetné a muzikálové melódie. Stalo sa tak na podnet niektorých členiek, ktoré majú veľmi dobré hlasy. Program mal názov Aj to sme my. Mali k dispozícii syntetizátor, bubon, gitaru a k tomu potrebovali nejaký melodický inštrument. Svokra im vtedy povedala, že ja som učiteľka hry na husliach a ak chcú, tak sa ma spýta, či im pomôžem. Ja na to, že samozrejme, ak mi dajú noty, tak to rada zahrám. Takto som sa stala členkou súboru. Chodila som na skúšky a veľmi som si to užívala. Postupne som sa zoznámila so všetkými členmi spolku. Boli veľmi milí a ja som sa medzi nimi dobre cítila.

– Čím si vás získalo toto prostredie?

– Atmosférou a ľuďmi. A to som ešte nespomenula ľudovú hudbu. S tou som sa zblížila, keď som si raz vypočula koncert citaristov súboru Rosička. Horenku vtedy sprevádzali heligonkári a ja som si uvedomila, že sa mi to páči. Roku 2013 som dostala od manžela citaru. Naučila som sa hrať aj na tomto nástroji. Najskôr z internetu, potom som požiadala o pomoc vedúceho citarového súboru Rosička Belu Bíróa. Ostatní ma povzbudzovali. Za krátky čas som sa naučila kyticu piesní. Hneď ma vzali na vystúpenie, dostala som kroj a bolo to (smeje sa). Prvé vystúpenie, na ktoré ma zavolali, bolo v Békešskej Čabe v Dome slovenskej kultúry. Vtedy som podotkla, že nemám šaty. Žiadny problém – povedali a hneď prešili kroj mojej svokry na moje miery. Odvtedy som členkou tejto rodiny.

– Videl som, že ste spievali spolu s ostatnými po slovensky. Bolo to ťažké?

– Texty sa fixujú s melódiou hlavne vtedy, keď ich často počujeme. Ale ja som sa ich vedome učila. Najčastejšie mi robí ťažkosti, ak im nerozumiem. Samozrejme, povedia mi, o čom je text, približne to teda viem, ale nerozumiem samotným slovám. A ešte sú tu tie ťažko vysloviteľné výrazy, v ktorých je vedľa seba niekoľko spoluhlások.

– V poslednom čase som bol u vás viackrát a všimol som si, že vždy spievate iné piesne. Kto rozhoduje o tom, ktoré zaradíte do vystúpenia?

– Teta Piroška (Piroška Majerníková) ich zvykne vyberať pre Horenku. Máme rozsiahly repertoár, takže každý výber si pred vystúpením musíme raz alebo dvakrát precvičiť. Ale na súťaž Slovenský škovránok chystáme úplne novú kyticu piesní.

– Vy aj vediete nácvik, keď sa učíte nové piesne?

– Do istej miery áno. Noty najčastejšie napíšem ja a ako pomoc pridám hudobnú abecedu, hoci tí, ktorí hrajú na hudobných nástrojoch, už dobre ovládajú noty.

– Venujete sa aj deťom. Nakoľko ich ľudová kultúra baví?

– Majú ju rady. Zaujímavé, že v skupine nikdy nebola otázka, či máme spievať po slovensky alebo po maďarsky. Spievame v obidvoch jazykoch. Prvý a najpodstatnejší je kolektív a v neposlednom rade osobnosť učiteľa. Ak si nás obľúbili, a ešte im aj vieme poskytnúť zážitok z úspechu, tak je všetko v pohode. V roku 2019 sme boli s deťmi na súťaži v Tiszakécske, vyhrali sme regionálnu súťaž a ony sa tomu veľmi tešili. Neskôr v celoštátnom kole sme získali cenu Zlatý páv a tento úspech ešte viac stmelil skupinu.

– Zvykne s vami vystupovať aj váš syn. Ak mám dobré informácie, ani on nevie po slovensky, ale nedá sa to rozoznať. Aj on je nadšený za túto vec?

– Môžem povedať, že áno. Už od malička hral na dvoch hudobných nástrojoch, na bicích a na husliach. Ale zaujímal sa o viac inštrumentov, krátky čas hral na citare a zapáčil sa mu aj ozembuch. Pred dvoma rokmi sme boli v Detve a kúpili sme mu ho. Bol to nápad môjho manžela. Syn sa na ňom naučil hrať a tak sme ho vzali do našej skupiny, lebo sme potrebovali rytmický inštrument. Spolu s ním máme v súbore troch chlapcov a syn aj rád spieva. Chodil do Základnej školy Zoltána Kodálya v Kecskeméte, takže nemá problém spievať pred divákmi. V slovenčine mu pomáha Viktória Czirbulyová.

– Majú takéto súbory budúcnosť?

– Isteže. Ide o zachovanie tradícií a členovia Horenky už chcú odovzdať štafetu mladým, pokladajú to za svoju úlohu.

Bence Püski-Liker

Foto: autor