Keď som Esteru Sáfrányovú pred viac ako tridsiatimi rokmi pri krste držala v náručí, nemyslela som si, že raz o nej budem písať článok ako o prvej Mlynčanke, ktorá zdolala 5137 m vysoký Ararat, najvyšší vrch Turecka.

Pozerám sa na jej útlu postavu, na jej až detsky tenké ruky a štíhle nohy a je neuveriteľné, že toto žieňa vzdorujúc extrémnemu počasiu, snehu a dažďu, prekonajúc ťažkosti vyplývajúce z veľkej nadmorskej výšky a nedostatku kyslíka, vyliezlo do takej výšky, akú si väčšina z nás nevie ani predstaviť.

– Aký to bol pocit stáť na vrchole Araratu?

– Zvláštny a neopakovateľný. Nechcela som tomu uveriť, – rozpráva skromne, ale s nadšením v očiach. – Stáli sme na vrchole Araratu, ale bola taká hmla, že sme skoro nič nevideli. Ten pocit „fíha” ma chytil až po návrate do hotela, keď som z diaľky uvidela, ako vysoko sme boli. Myslela som si, že to bude náročnejšia túra. Čosi mi ešte chýbalo, čosi som ešte čakala. Chýbal mi ten tvrdý boj za vytýčeným cieľom. Cítila som sa, ako keby som bola prišla domov len toť z obchodu, – hovorí až hanblivo, ale ešte dodá: – Ale aj tak to boli nezabudnuteľné chvíle.

– Ako si sa pripravovala na túto túru?

– Zvlášť som sa na ňu nepripravovala. Myslím si, že moja príprava sa začala pred mnohými rokmi, keď ma upútala turistika, výstup na menšie-väčšie vrchy. Na Pilíš som začala chodievať už ako dieťa. Obdivovala som paraglajdistov, ktorí tam lietali. Ako dospelá som aj ja roky paraglajdovala.

– Ktorý bol prvý výstup, na ktorý si už bola hrdá?

– Ak nepočítam Kékes-tető so svojou 1 014 m výškou, tak prvý vysoký štít, ktorý som zdolala, bol Grossglockner (3 798 m) v Rakúsku v roku 2015. Síce na túto túru nemám dobré spomienky, ale asi vtedy sa začala moja horolezecká kariéra. Išla som tam s jednou maďarskou horolezeckou partiou. Nebola som na to vôbec pripravená. Nevedela som, čo si mám so sebou zobrať. Naplnila som 70 l ruksak, kým ja som vážila menej ako 50 kg. Bol to pre mňa strašne náročný výstup, bolela ma hlava, bolo mi na zvracanie, od únavy som sotva vládala kráčať, všade bola hmla. Hoci možno to bolo moje šťastie, lebo vtedy som ešte mala aj fóbiu z výšky a takto som aspoň nevidela tie priepasti, popri ktorých sme išli. Po tomto zážitku som dlhé roky nebola na vyššom vrchu.

Môj nasledujúci výstup bol v júni 2020 na Grossvenediger (3 666m), taktiež v Rakúsku. Vtedy som už necítila strach. Vedela som, že túru zvládnem. Bola som v takej dobrej forme, že bez problémov som vyšla na vrchol, ba počas zostupu som všetkých predbehla a prvá som sa vrátila do horskej chaty. Vtedy som dostala od kamarátov prezývku „terminátor” a po prvýkrát mi povedali, že by som v pohode zvládla aj Ararat. Táto myšlienka mi odvtedy nedala pokoj. Pri horskej chate sa mi ale stala malá nehoda. Kým som čakala na ostatných, vyzula som si topánky a opaľovala som sa. Žiaľ, mám takú bielu a citlivú pokožku, že sa na slnku hneď spálim. Nebola som dosť obozretná a vysokohorské slnko mi tak spálilo nohy, až sa mi na nich vytvorili pľuzgiere a nemohla som si obuť topánky.

– Kedy si sa definitívne rozhodla, že sa vyberieš na Ararat?

– V auguste 2020 som ešte nebola členkou skupiny, ktorá plánovala ísť na Ararat, preto som v duchu túžila po tom, aby sa cesta konala neskôr, keď sa budem môcť aj ja pripojiť. Skutočne, let pre pandémiu koronavírusu zrušili, ale 31. júla tohto roku som už bola pripravená a veľmi šťastná, že  môžem nastúpiť do lietadla a spolu s osemčlennou skupinkou vyraziť na dobytie najvyššieho vrchu Turecka.

– Koľko dní ste strávili v Turecku?

– Boli sme tam 10 dní. Druhý deň po príchode sme vystúpili na vrch Süphan (4 058m). Tretí deň sme oddychovali a navštívili sme palác Ishak Pasha zo XVII. storočia. Na Ararat sme vyrazili na 4. deň. Bol to fascinujúci pocit, keď sme vykročili z hotela a uvideli sme velikánsky štít, ktorého vrchol zakrývali oblaky. Ako keby sme sa boli vybrali rovno do neba.

Prvý tábor bol vo výške 3 200 m. Batožinu a stany nám vyniesli na koňoch. Užívali sme si tu krásny výhľad, teplé slnečné lúče a po večeri sme si zatancovali na tureckú hudbu.

Na druhý deň sme pokračovali vo výstupe, stany sme si postavili vo výške 4 200 m. Posledný, skoro tisícmetrový výškový rozdiel, nám zostal na nasledujúci deň.

Vstali sme v noci o jednej. Na raňajky sme dostali lečo. Chceli sme vyraziť o druhej, ale počasie nebolo veľmi priaznivé, preto sme museli čakať. O pol hodinu sa sprievodca rozhodol, že počasie sa aj tak nezlepší, takže sme o pol tretej svietiac si čelovkami vyrazili na posledný úsek. Počasie bolo čoraz horšie. Začal padať sneh, fúkal vietor, bola hustá hmla, do tvárí nám padali až pichľavé, zamrznuté snehové vločky, ale zvládli sme to a 7. augusta o ôsmej hodine ráno sme na najvyššom bode Araratu mohli roztiahnuť maďarskú vlajku. Chcela som si vytiahnuť telefón, aby sme sa vyfotili, ale v tom momente sa strhol taký vietor, že ma zhodil na sneh a ja som sa pomaly začala kĺzať dole svahom. Našťastie ma zachytil jeden chalan z partie, lebo inak neviem, kde by som bola skončila.

Cesta dole nebola jednoduchá. Spustil sa lejak, a my sme skoro nič nevideli. Nemohli sme zostať ani v táboroch, lebo sme mali všetko také mokré, že by sme neboli mohli ani spať, preto sme išli ďalej a nezastavili sme sa, kým sme neprišli do hotela.

Na druhý deň, ako dezert, sme absolvovali jeden tritisícový vrch pri kráterovom jazere a 9. augusta sme sa vrátili domov. Na letisku sme mali malý problém kvôli premoknutým odevom, lebo tašky sme mali ťažšie ako pri príchode, ale nakoniec sa všetko vyriešilo.

– Ťažko sa to aj počúva, čo všetko si musela prekonať. Vždy si bola taká šikovná a silná?

– Nie. V škole som nenávidela telocvik, lebo sme robili vždy také veci, ktoré mi nešli a veľkú podporu som nedostala. Športovať som začala, keď som mala 21 rokov. Chcela som sa stať vojačkou a k tomu som potrebovala dobrú kondičku. Začala som behom. Na začiatku mi to išlo ťažko, ale bola som odhodlaná. Vojačkou som sa síce nestala, ale absolvovala som Univerzitu národnej obrany M. Zrínyiho a skončila som ako inžinierka vojenskej a bezpečnostnej techniky. Pritom som sa zúčastnila na rôznych športových pretekoch. Trikrát som absolvovala maratón a veľakrát polmaratón, trikrát som urobila Kinizsiho túru a práve teraz robím 1 200-kilometrovú Modrú túru. Už roky chodím ku Katke Jánskej na sparťanský tréning, ktorej som veľmi vďačná, lebo bez nej by som nemala takú kondíciu. Ďakujem každému, kto vo mňa veril, ba aj tým, ktorí nie, lebo bez nich by som nemala toľko sily dokázať, čo všetko zvládnem.

– Ďalšie plány?

– Rada by som podnikla výstup na Kilimandžáro v Tanzánii, Kúh-e Damávand v Iráne, Elbrus v Rusku a na niektorý štít v Nepáli. Ale mám ešte jedno prianie. Moji starí rodičia ešte hovorili po slovensky. V detstve som ich často počula rozprávať sa, tak som sa od nich veľa naučila, ale moje znalosti sú ešte veľmi chudobné, preto by som sa chcela v slovenčine zlepšiť.

– Estera, prajem ti, aby sa ti splnili všetky túžby!

Marta Demjénová

Foto: autorka