Neviem, či sa patrí gratulovať dáme pri príležitosti dosiahnutia istého, povedzme, pekného veku. Najmä s polročným omeškaním. Medzi nami Etelka Rybová, podľa dokladov Etelka Ribová, si nebadane pridala na chrbát siedmy krížik. Ešte šťastie, že som sa mohla vyhovárať na covid a situáciu, ktorá pre celosvetovú pandémiu a v nezvyčajnej dobe panuje.

Pôvodne slovenčinárka a historička, ale najmä novinárka a národnostná dejateľka neprepadla trúchlivosti ani pre vek, ani pre nepozornosť kolegov. Veľkodušne sa povzniesla nad týmto mojím „prešľapom“ a trúfalosťou, že som sa k nej prihlásila na rozhovor. Ponúkla ma klobásovo-syrovými kanapkami, s poznámkou, že klobása od Adamikovcov z Poľného Berinčoku chutí ako tá, ktorú robil jej otec. Som presvedčená, že v našom kultúrnom prostredí je ponúkanie hostí prejavom srdečnosti, priateľstva, láskavých pozitívnych vzťahov. Kde ma pohostia, tam sa mi už nič zlé stať nemôže, pomyslela som si. I dnes čiperná novinárka, redaktorka, vtedy ju všetci poznali ako Paulíkovú, sa musela najprv popasovať so situáciou, že priamo z vysokej školy, Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave skočila v roku 1974 rovnými nohami do detskej rubriky nášho aj odvtedy jediného týždenníka v Maďarsku, Ľudových novín. Deti má rada, redigovala detskú rubriku 9 rokov, a pritom, aj potom organizovala detské tábory. Ale v srdci nosí aj dospelých. Dokonca aj vtedy, keď ju šéfredaktor nie a nie ponúknuť trvalým dekrétom. Medzitým učila jeden semester najstaršiu slovenskú literatúru a slovenskú literatúru 20. storočia na Vysokej škole Gyulu Juhásza v Segedíne. Robila to s nadšením, ako všetko dovtedy aj odvtedy, hoci nezarobila ani na cestovné. K práci pristupovala profesionálne, preto skončila aj štúdium žurnalistiky v škole Zväzu maďarských novinárov. „Na IX. Kongrese zväzu Slovákov v Maďarsku je už členkou predsedníctva a z tohto je už len krok k práci v Celoštátnej slovenskej samospráve v Maďarsku,“ píše Mária Katarína Hrkľová v laudácii pri udelení Ceny Ondreja Štefanka za príspevok k rozvoju, organizovaniu a diverzifikovaniu kultúrneho života a spolkovej činnosti v slovenskom zahraničnom svete v roku 2011. Vlastne laudátorka – ako jedna z mála – podrobne pozbierala všetky faktografické informácie o Etelke Rybovej.

Najvyšší volený zbor vznikol po prvých národnostných voľbách v roku 1994, keď boli založené miestne národnostné samosprávy a od 12. apríla 1995 je zakladajúcou členkou Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku. Je tiež nositeľkou ceny Za našu národnosť, Ceny Bálinta Balassiho a ďalších ocenení. Nič však nerobila preto, aby ju za to ocenili. Robila to od srdca, so zápalom a zanietením. Stále sa učila niečo nové a stále svoje skúsenosti odovzdáva. Teraz už len vyvoleným, v Ečeri, Cinkote...

S Etelkou Ribovou (takto si to praje mať napísané) sa vynikajúco rozpráva. Jediná chyba, že keby som to, čo hovorí, prepísala od A po Z, nestačili by mi ani 4 čísla nášho periodika od prvej po dvadsiatu stranu. A na dôvažok, čitatelia by sa ani nenudili.

S predplatným medzi ľudí

– Takmer päťdesiat rokov na národnostnom poli už prislúcha priam titulu „šedej eminencie“. Ani dôchodok nie je časom hompáľanie nohami 24 hodín denne?

– Neobchádzaj tykanie, aj tak každý vie, že sa poznáme hádam aj 30 rokov.

– Naozaj, v Ľudových novinách sme sa už síce nestretli, ale v tej dobe, keď som prišla ja, boli noviny a Zväz v jednej budove. Stretali sme sa. Si členkou Valného zhromaždenia CSSM a permanentne udržiavaš kontakty s našimi samosprávami, ľudia chodia k tebe po radu, po nápad, poradíš, pomôžeš kde treba... Ja by som sa ale rada vrátila niekoľko desaťročí späť, k dobe tvojej práce v ĽN, k tvojej „kampani“ získavania predplatiteľov.

– Začala som chodiť po dedinách. Spočiatku som si myslela, že títo naši Slováci ani nevedia po slovensky. Postupom času som ich spoznala, a vieš, mne to nedalo, aby som nezistila, či naše noviny čítajú alebo nečítajú. Bola som v detskej rubrike. Začala som navštevovať školy. Kde chodí vlak, tam som sa dostala. Videla som hodiny slovenčiny, aj všeličo iné. Zistila som, že sa deti o Slovákoch v Maďarsku ani len na triednických hodinách nič nedozvedia. Na dedinách som zašla k starším i mladším. Keďže nevedeli, ako si majú noviny predplatiť, zobrala som si šeky, keď som im ukázala noviny a porozprávala, čo sa tam píše, bola som takto aj v Orosláni, vyplnili sme šek spoločne, dali mi peniaze, ja som im to zaplatila na pošte a dostávali noviny. Potom si to už riešili sami. Na mimoriadnych hodinách som poukázala na to, že aj po slovensky vedia. Kto vedel odpoveď, dostal cukrík alebo malú čokoládku. V Huti sa tak stalo, že na otázku, čo je popol, jedna tetuška sa prihlásila a povedala, že „perňa“. Deti sa začali smiať, až sa išli popukať. Ja som odpovedala, že spisovne je to síce popol, ale my, Slováci v Maďarsku hovoríme „perňa“. Tetuška sa tešila cukríku, aj pocitu dobre vyriešenej úlohy. Pôvodne som chcela byť učiteľka, a deti, aj učenie mi chýbali. Robila som detské tábory, bezplatne, na úkor svojej dovolenky. Tam som sa dozvedela o všelijakých veciach. Deti, či chceš, či nechceš, rozprávajú. Rozika Keleczová chodila som mnou, učila ich spievať, čo ja neviem. Ušlo sa mi veľa krásnych zážitkov. Tieto príbehy by som raz mala napísať.

– Veru, mala. Okrem toho pútavo vieš aj predniesť, čo si zažila. Som presvedčená, že máš svoj príbeh s každou dedinou, kde bývajú Slováci v Maďarsku. Vzhľadom na to, že naše noviny majú pomerne malý formát, teraz nezachytím ani len časť tvojich príbehov. Cítiť z nich nekonečnú lásku k tomu, čo si robila, k ľuďom, s ktorými si pracovala, ale i k tým, pre ktorých si to robila. Ako si sa vôbec ocitla v ĽN?

Predaná za pohár vína

– Pán Sirácky z Matice slovenskej ma „predal za pohár vína“ redaktorom. Chodil často do Budapešti. Neraz zašli na pohár vína s redaktormi Ľudových novín. Ak si dobre pamätám, Ildika Fúziková sa chystala rodiť a potrebovali nejakého mladého, či mladú. On ma odporučil, lebo ma poznal. V Bratislave som mala možnosť za každú úspešne zloženú skúšku ísť do skladu Matice slovenskej vybrať toľko knižiek, koľko som si nabrala. Mala som ich hádam aj tristo, keď som skončila štúdium. Nemysli si, že mi to niekto nezazlieval. Na konzuláte mi zakázali chodiť do Matice slovenskej. Tak sme sa v Matici dohodli, že to nebudem robiť verejne, prídem len zadným vchodom. Tie knihy som potrebovala, veď som si väčšinou vyberala také, ktoré sme mali ako povinné čítanie. Ani v novinách som si nevydobyla hneď popularitu u šéfredaktora, ktorý stále odkladal moje trvalé vymenovanie. Raz som totiž napísala do titulku, že Mikuláš nevedel po slovensky v budapeštianskej slovenskej škole. A Danko (vtedajší riaditeľ) bol kamarát. Pritom vedenie čítalo môj článok skôr, než sa noviny objavili. Nikto mi nič nepovedal, až keď to vyšlo.

– Fíha! Hrozilo ti vyhodenie?

– Zdalo sa, ale napokon to prehrmelo, lebo ma potrebovali. Už vtedy som vedela, ako sa pýtať. Detskú rubriku som robila dosť dlho. Napriek tomu ma šéfredaktor nechcel vziať natrvalo a ja som odišla za tlmočníčku a prekladateľku na Obchodné oddelenie Veľvyslanectva Československa. Potom ma zavolal naspäť ďalší šéfredaktor. Vtedy sa Ildika chystala opäť rodiť.

Zničujúci odchod do dôchodku

– Odtiaľ si prešla do Zväzu Slovákov v Maďarsku, v roku 1983 si sa stala namiesto Paulikovej Ribová a napokon si dostala úlohu podpredsedníčky Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku a neskôr viesť Úrad nášho najvyššieho zboru. Ako si znášala odchod do dôchodku?

– Keď som mala šesťdesiat, v roku 2011, vtedy som odišla do dôchodku. Prvé tri roky, keď som prestala chodiť do roboty, ma zničili. Veľmi mi chýbala práca. V decembri 2011 som pracovala naposledy. Potom som si povedala, že tak teda dobre.

– Každý ťa pozná, ale nikto o tebe nevie toľko, aby o tebe napísal portrét? Iba Katka Hrkľová, laudáciu?

– A to sa mám chváliť sama?

– Dobré sa chváli samo, to si nevedela?

– Áno, aj brána sa zatvára sama... Ale ukážem ti, čo o mne písali v novinách, keď som sa, akože, narodila. Na prvej strane Magyar Nemzet zo 4. júla 1951. Nepýtaj sa, kde boli tie noviny sedemdesiat rokov, ale mne ich doniesla rodina tento rok 4. júla. K narodeninám. V článku sa píše, že bábätko s chrapľavým hlasom aj jeho mamička sa majú dobre, len letné horúčavy znášajú zle. V USA na túto zvesť začali celodenné oslavy s ohňostrojom, hamburgermi a veľkým množstvom piva. Aj rodina oslávila narodenie dievčatka s menom Etelka Ilona, ale v skromnejších podmienkach, toľko sa píše vo „vtedajších“ novinách. Sestrina dcéra Nikoleta mi napísala básničku. Tá sa končí veršom, ktorý môže byť aj krédom, vraj také veľké srdce sa nemôže zmestiť v malom tele.

Čo k okrúhlemu jubileu dodať? Zapriať len toľko, aby ju prestali bolieť kolená a nech sa v jej srdci pomestí stále viac a viac dobrých ľudí.

Erika Trenková

Foto: Andrea Kiššová