Ľudové zvyky, obyčaje a povery Slovákov v Starej Pazove

Do osady Stará Pazova, ležiacej v sriemskej oblasti Vojvodiny, sa Slováci prisťahovali roku 1770 a postupne v meste boli až do konca druhej svetovej vojny najpočetnejšou komunitou (74%). V súčasnosti má mesto viac ako osemnásťtisíc obyvateľov, z ktorých sa v roku 2011 za Slovákov prihlásilo viac ako päťtisíc. Slováci si od svojho príchodu do tejto časti Dolnej zeme zachovávajú a pestujú svoj jazyk a kultúru. Narodili sa a pôsobili tu viaceré významné slovenské osobnosti z oblasti literatúry, umenia, publicistiky, náboženstva, filológie, pedagogiky, a to aj ako univerzitní profesori. Medzi nich patrí aj Anna Marićová Vestegová (1951 Stará Pazova – 2016 Nový Sad). V rodisku absolvovala základnú školu a gymnázium, vysokoškolské štúdium ukončila roku 1974 na Oddelení slovakistiky Filozofickej fakulty v Novom Sade. V nasledujúcom roku sa stala asistentkou na tomto oddelení. Postgraduálne štúdium absolvovala na FF v Belehrade v rokoch 1975 – 1977 a následne v roku 1981 obhájila v Belehrade dizertačnú prácu na tému „Hláskotvorná sústava slovenského nárečia Starej Pazovy“. V roku 2002 obhájila dizertačnú prácu z oblasti konfrontačného výskumu slovenčiny a srbčiny „Systém slovenských predpôn v slovenčine a srbčine“. Jazykovedné štúdie publikovala v početných vedeckých publikáciách a v zborníkoch z konferencií a v Slovakistickom zborníku Nový život, Dolnozemskom Slovákovi, týždenníku Hlas ľudu a pravidelne prispievala aj do Pazovského kalendára. Vydala štyri knihy z jazykovedy: „Slovenské nárečie Starej Pazovy“ (2006), „Slovenské predpony v slovenčine a srbčine“ (2008), „Slovenská nárečová lexika Starej Pazovy“ (2011) a „O jazyku“ (2011). Publikovala veľký počet vedeckých prác, 100 bibliografických jednotiek v zborníkoch a publikáciách. Je spoluautorkou knihy „Transkripcia priezvisk Slovákov vo Vojvodine zo slovenčiny do srbčiny“ (2011) a v roku 2014 zostavila knihu „Vladimír Hurban Vladimírov – Jazykovedné práce“.

Martin Prebudila, vojvodinský slovenský básnik, spisovateľ, prekladateľ a redaktor v roku 2021 k autorkinej nedožitej sedemdesiatke, z popudu viacročnej spolupráce a uctením si jej celoživotného diela pripravil knihu s názvom „Anna Marićová – Ľudové zvyky, obyčaje a povery Slovákov v Starej Pazove“. Anna Marićová, aj keď po vydaji roku 1975 žila v Novom Sade, vrastená do rodnej hrude, ako vidieť z jej diela, nikdy nezabudla na svoje rodisko, vedomosti a pamäť, ktorú si zachovala a prežila v slovenskom prostredí, ju sprevádzali celé profesionálne obdobie. Svojou prácou a dielom zachovala nenahraditeľné kultúrne dedičstvo svojich slovenských rodákov. Martin Prebudila v predhovore zvolil titulok: Pazovu mala vždy pri srdci a v duši. Anna Marićová, po meči Vestegová s novohradskými koreňmi (Ábelová, Polichno) v predslove ku knihe „Slovenská nárečová lexika Starej Pazovy“ (2010), nie náhodou z nej M. Prebudila podčiarkol: „Generácie sa menia, tradície treba zachovávať – treba ich zapísať, aby zostali ako písané svedectvo doby potomkom“.

Čo všetko sa možno z výberu čerstvo vydanej knižky Martinom Prebudilom a výsledkov výskumnej práce Anny Marićovej dozvedieť? Zo staropazovskej kuchyne z ľudových jedál sú to Poľiouke (Polievky). Keď sa kyslé polievky kyslili octom, na prvom mieste bola kyslá polievka, ktorá sa varila na svadbe prvý večer. Kyslé polievky sa varili aj zo zeleňiho buobu. Autorka tu spomína, že jej starý otec octom kyslil i suchú fazuľu. V Pazove boli známe: slepečie, husacia, kačičia, hovezia, morčacia a holubacja supa a polievky boli kyslá, hrachová, krumpľová, ľeveška, brehóuska a šenia poľiuka. Pri časti Krumpľe, tradičný pokrm Slovákov sa pestoval vo veľkom a nebýval drahý. Staré krumpľe sa používali na všetky spôsoby. V šupke sa varili alebo piekli v rúre, alebo v peci, najčastejšie na raňajky k zabíjačkovým výrobkom. S nimi sa jedli škvarky, matejku, majoške, klobása alebo slanina a kyslá kapusta. Kukurica sa na spotrebu pestovala v humne (záhrada za domom). Na vareňia sa často sadila medzi uhorky, aby sa tieto mohli popínať, na pukaňia sa sadila na sklat (na medzu). Kaša, zošrotovaná kukurica najčastejšie bola krmivom pre statok a z kukuričnej múky sa varila mamaľiga a gance, piekla sa gerheňa alebo máľa a bola to aj posýpka slatkuo rejteša. V lete, kým kukurica nevyzrela, varili sa celé šúľky. Takáto kukurica po varení sa jedla taká, alebo sa solila. Nasledujú state Spomienky na Vianoce (Kračún) a Veľkonočné sviatky (Veľká noc), tieto dlhé sviatky boli sprevádzané pestrým koloritom s náboženskými zvykmi a obyčajami. Zabíjačky sa v Pazove začínali už na Martina alebo na Katarieňi, neskoršie cez 29. november, keď sa v Juhoslávii oslavoval Deň republiky a nepracovné boli dva dni, ale ak sviatok padol na sobotu a nedeľu – to už boli štyri dni. Zabíjačka bola veľkou udalosťou celej rodiny a známych. Hneď po zabíjačke sa musel variť sapúm (domáce mydlo). Na tento účel sa požili malé kúsky starej slaniny, staré škvarky, stará alebo zhorená masť, zvyšky a odpadky zo zabíjačky.

Pri tradičných detských hrách výskumníčka pozbierala širokú paletu hier dievčat a chlapcov. Staropazovčania v budariňe je nadpis časti o vinohradníctve, ktoré sa viaže na vinohrady Pazovčanov, ktoré majú v Brehách (Slankamenské Vinohrady), vzdialených 26 kilometrov od mesta. Menšiu časť dedinky nazývanej Malá Pazova tvoria rodinné domy zoradené do niekoľkých ulíc. V auguste, keď hrozno začalo zrieť, Pazovčania išli do budariňe strážiť hrozno – budáriť, trochu kopať, trochu oddychovať. Najčastejšie to boli školopovinné deti s rodičmi. Nakoniec sa všetci tešili na oberačku.

V knihe čitateľ nájde aj povery súvisiace so smrťou, staropazovské priezviská odvodené od krstných mien, mužské rodné mená staropazovských Slovákov zo súpisu z roku 1773 a ďalšie prebádané a uverejnené faktografické údaje a práce Anny Marićovej. Text knihy, ktorá má 200 strán, je bohato ilustrovaný fotografiami. Vydavateľmi sú SAVPO, Stará Pazova a Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, Nový Sad.

Ján Jančovic

Fotky: autor a archív autora