Výborná učiteľka, kolegyňa a nenahraditeľný človek. Asi takto by som vedel charakterizovať niekoľkými slovami na Budapeštianskej slovenskej škole pôsobiacu Anitu Holú, ktorá viac než sedem rokov obohacuje svojou školskou i mimoškolskou činnosťou život výchovno-vzdelávacej ustanovizne.

Svoje povolanie začala vykonávať ako učiteľka na nižšom stupni na Slovensku, v Hodruši-Hámroch a v Brehoch. Od 2002 do 2006 bola už učiteľkou v Níreďháze, ďalšie štyri roky pôsobila v Užhorode, na Ukrajine. Po dvoch rokoch v základnej škole na Drieňovej v Bratislave sa v roku 2014 vrátila do Maďarska, kde pôsobí dodnes. Stala sa obľúbenou osobou pedagogického zboru v Budapešti.

– Aké predsavzatie si si dala do nového roku?

– Nedávam si novoročné predsavzatia. Žijeme v zvláštnej dobe, zorientovať sa v množstve informácií je niekedy ťažké. Preto asi jedna z naj vecí, ktorú v tomto roku budem robiť, je čítanie. Chystám sa čítať dlho odkladanú literatúru. Mám nakúpené už viac ako rok knihy, ku ktorým som sa ešte nedostala, cez Vianoce sa mi zase rozšíril ich počet. Vedieť si poskladať historické súvislosti, oživiť vedomosti a získať nové, je vždy dôležité. Len o Štúrovi mám pripravených asi päť titulov, tak verím, že ich aj všetky zvládnem.

– Mnohokrát som sa u teba stretol s tým, že sa vyhýbaš slovu hosťujúca učiteľka a uprednostňuješ výraz vyslaná učiteľka Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR. Prečo?

– To je len uhol pohľadu a nie vyhýbanie sa. Pre vysielajúcu stranu sme vyslaní učitelia, pre prijímajúcu zase hosťujúci. Mňa na pôsobisko do zahraničia vysiela Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR ako môj zamestnávateľ na slovenskej strane, moje oficiálne pracovné zaradenie je vyslaná učiteľka, preto používam tento termín. Bez vyslania by sme neboli ani hosťujúcimi učiteľmi.

– Počas svojej kariéry si pracovala v mnohých krajinách, preto vieš porovnať výchovno-vzdelávacie procesy. Cez tieto skúsenosti v čom vidíš pozitívum a negatívum vyučovania v Maďarsku?

– Tých krajín nebolo zase až tak veľa. Pôsobila som, samozrejme, na Slovensku, potom v Maďarsku a na Ukrajine. Iné je vyučovať slovenský jazyk na Slovensku, iné v slovanskej krajine a iné v krajine hovoriacej odlišným typom jazyka. V mojej rigoróznej práci som sa venovala práve špecifikám vyučovania v prostredí krajanských škôl. Robila som komparáciu výchovno-vzdelávacích systémov v krajinách môjho pôsobenia. Tvoju otázku by som špecifikovala na vyučovanie slovenského jazyka. Pozitívom je podpora vyučovania. Ako vyslaná učiteľka som sa nikdy necítila obmedzovaná. Myslím, že všetci sme kompetentnými učiteľmi a práca s naším materinským jazykom je pre nás potešením, každý úspech našich žiakov a študentov je aj naším úspechom. Máme viaceré možnosti realizácie a máme v nich naozaj voľnú ruku. S deťmi na prvom stupni som vždy rada nacvičovala rôzne programy, v prostredí krajanských škôl je oveľa viac možností na posilňovanie tradícií, na spevavé hodiny, na hranie sa s jazykom, školský vzdelávací program k tomu priam nabáda. Cez ľudovú slovesnosť sa deti najjednoduchšie zoznamujú s jazykom. Problémová je práve odlišnosť slovenčiny a maďarčiny. Flektívna slovenčina je pre používateľov aglutinačnej maďarčiny naozaj náročná, ale mnohí naši žiaci a študenti sú dôkazom toho, že ak sa chce, aj toto sa dá zvládnuť.

– Aj v Maďarsku si pracovala na mnohých miestach. Ktoré sa ti páčilo najviac a prečo?

– Dovolím si zhrnúť to komplexnejšie. Na Slovensku som pôsobila v malých školách, ale aj vo veľkej škole v hlavnom meste, bola jedna z najlepších v mestskej časti Ružinov. Bola to krásna pracovná skúsenosť, pre deti som počas letných prázdnin organizovala letné tábory rodinného typu. Chodilo k nám na chalupu v malých skupinkách 5 detí cca 4-5 týždňov. Fyzicky to bolo veľmi náročné, ale s deťmi som si vytvorila krásne vzťahy, dnes sú to už stredoškoláci a majú svoje prvé lásky, s mnohými dodnes udržiavam kontakty, občas si napíšeme, alebo sa stretneme. Jeden z mojich žiakov mi dokonca nedávno predstavil svoju priateľku, bolo to veľmi dojímavé vidieť, že z malého chlapca, ktorého som poznala od malého dieťaťa, ktorého som učila čítať a písať, sa stáva mladý muž. Na Slovensku som medzi vyslaniami pracovala aj v Štátnom pedagogickom ústave ako výskumno-vývojová zamestnankyňa pre národnostné a krajanské školstvo, bola to zaujímavá prax z inej strany.

Moja prvá pracovná skúsenosť v zahraničí bola v Maďarsku, v Níreďháze. Pracovne som sa pohybovala medzi tromi školami Mandabokor – Rozsrétszőlő – Veľký Čerkes. Mandabokor bola moja domovská škola, navštevovali ju deti od prvého do štvrtého ročníka. Ľudia, s ktorými som tam prišla do styku, či už to boli pedagogickí alebo technickí zamestnanci, ale aj deti a ich rodičia boli vynikajúci. Žili sme tam ako jedna rodina, chodili sme spolu na výlety na Slovensko, pri školských akciách sme nimi všetci žili. Malo to krásne čaro. Do Rozsrétu som chodila len na krúžok slovenčiny a vo Veľkom Čerkese som vyučovala aj na druhom stupni. Tam to bolo náročnejšie, ale dodnes spomínam na kolegu Jozefa Pokorackého, ktorý mi často pomáhal pri riešení pracovných problémov. Nemôžem zabudnúť na pána Jána Bánskeho, predsedu Slovenskej národnostnej samosprávy v Níreďháze. Jeho rodina ma veľmi milo prijala, často som k nim domov chodila a viedli sme dlhé rozhovory o Slovákoch v tejto oblasti. Podarilo sa mi pre nich zorganizovať výlet na Slovensko, do obce Jur nad Hronom, kam sa presídlili mnohé rodiny z Níreďházy. Dodnes mám z týchto stretnutí milé pocity a verím, že som tiež zostala v pamäti kolegov, detí a priateľov. Nedávno som našla v archíve Domoviny z roku 2006 môj posledný rozhovor pri príležitosti slávnostného ukončenia školského roka, ej, stislo mi srdce aj takto po rokoch.

Ukrajinský Užhorod bol školou života. Skúsenosť, na ktorú sa nedá zabudnúť. Vystúpenia s deťmi, výstavy, akcie, štátne návštevy v škole. Tam sme „pričuchli“ k vysokej politike. Pravidelne k nám do školy prichádzali politici zo Slovenska, stretli sme sa tam s prezidentom, premiérom, ministrami. Vždy sa zaujímali o naše potreby a pomohli. Škola išla v priebehu niekoľkých rokov v Užhorode veľmi do popredia, dnes sídli v centre mesta, v historickej budove z obdobia prvej ČSR a má krásne priestory. To, že sa jej darí, je aj zásluhou piatich šikovných vyslaných učiteľov zo Slovenska, ale určite aj predsedu Matice slovenskej na Zakarpatsku pána Jozefa Hajniša. Vždy na školu dohliadal, vždy sa o ňu staral. V tejto škole som spoznala aj moju súčasnú kolegyňu, ktorá pôsobí so mnou ako vyslaná učiteľka tu v Budapešti, pani Máriu Kvašňákovú. V Užhorode, aj v Budapešti vyučovala a vyučuje fyziku a matematiku. Je to výborná kolegyňa. Sme malý, ale dobrý tím, a verím, že svoju krajinu aj dobre reprezentujeme.

Do Budapešti som nešla do úplne neznámeho prostredia. Z čias pôsobenia v Níreďháze som poznala našu bývalú kolegyňu Moniku Szelényiovú a, samozrejme, našu pani riaditeľku. Riaditeľka a pán spisovateľ Gregor Papuček boli pre mňa hlavnými pomocníkmi počas môjho jazykovedného onomastického výskumu, ktorý som v Mlynkoch, Santove a Číve robila ako študentka doktorandského štúdia na UK v Bratislave v roku 2002. Jeho výsledky som prezentovala na niekoľkých jazykovedných konferenciách, ktoré organizoval VÚSM, ale aj na onomastických konferenciách na Slovensku, komplexne som ho spracovala vo svojej poslednej diplomovej práci na FF UMB v Banskej Bystrici, keď som si dopĺňala vzdelanie v odbore učiteľstvo slovenského jazyka pre 5.-12.ročník. V Budapešti som spoznala vynikajúce kolegyne, s ktorými máme silné priateľské vzťahy, ďakujem im za ne. Často sú mi oporou a pomôžu pri fúkaní boľačiek.

A kde sa mi páčilo najviac a prečo? Ak by som povedala len jedno z mojich pracovných miest, asi by sa kolegovia z tých druhých urazili. Všade mi život priniesol cenné lekcie, ale aj vzácnych ľudí. Každé moje pôsobisko ma posunulo do toho nového s batôžkom skúseností. Budapešť mi prirástla k srdcu, s jej históriou, čulým veľkomestským ruchom, zaujímavými miestami v meste a okolí, dobrými priateľmi, ktorých som si tu za tie roky našla. Rada sa však vraciam domov, na svoju tichú samotu obklopenú lesmi.

– Aký je kolektív učiteľov Slovákov v Maďarsku? Čo by si im odporučila?

– Prekvapilo ma, že sú veľmi srdeční a spontánni. Žiaľ, aj vďaka súčasnej situácii máme veľmi málo možností, aby sme sa stretávali, vymieňali si pracovné skúsenosti. Bolo by to fajn aj vzhľadom na fakt, že my máme isté skúsenosti zo Slovenska a oni zase z prostredia slovenských škôl v Maďarsku. Viera v to, že zotrvajú vo svojom úsilí vzdelávať vo svojom národnostnom jazyku mi nedáva právo na odporúčania. Budem držať silno všetkým palce, aby vydržali. Naša krásna slovenčina za to stojí.

– Už viac ako dva roky vyučuješ len na gymnáziu. Nechýba ti nižší stupeň? Vyučovanie v nižších triedach?

– Chýba, ale človek sa má vo svojom živote posúvať. Nikdy som nebola typom učiteľa, ktorý by chcel stagnovať celý život v jednom ročníku, v jednej škole. Od skončenia prvého odboru na UPJŠ v Prešove som sa vzdelávala práve preto, aby som sa vždy posunula ďalej. Ďalej, neznamená vyššie. Život je výzva a mnohé výzvy treba prijať a odskúšať. Práca s gymnazistami má tiež svoje čaro a ja práve teraz učím tých, s ktorými som začínala v tretej triede, keď som prišla do Budapešti. Za ten čas podrástli, zmúdreli a teším sa z toho. To, čo som pomáhala zasiať, mi rastie pred očami. Dodnes si spomínam na slová môjho žiaka Olivera z tretej triedy, ktoré mi povedal, keď som sem prišla: „Pani učiteľka, nebojte sa, my rozumieme po slovensky“. A tak som sa nebála.

– Teraz sa ti končí vymenovanie. Aké podmienky sú teraz platné? Plánuješ ostať v Maďarsku, alebo máš čosi iné?

– Podmienky určuje Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR. Moje plány závisia od rozhodnutia vysielajúcej a prijímajúcej strany. Všetko ukáže čas.

Za rozhovor ďakuje Atila Rusnák

Foto: Andrea Kiššová alebo archív