Marta Papučková Glücková nie je pre Slovákov v Maďarsku neznámou osobou. Jej nový rok sa však začal netradične: odovzdala riaditeľské kreslo v Slovenskej národnostnej základnej škole v Mlynkoch.

Čerstvá dôchodkyňa popri tom, že sa zúčastňuje na slovenských podujatiach a maximálne podporuje národnostné dianie v najslovenskejšej obci v Maďarsku, v Mlynkoch, je aj vedúcou Peštianskeho regiónu Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM), členkou predsedníctva a školského výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, ako aj kuratória školskej nadácie CSSM, odbornou poradkyňou slovenskej národnosti Centra prevádzkovania inštitúcií (CPI) a členkou národnostnej rady Ministerstva ľudských zdrojov (MĽZ), kde zastupuje slovenskú národnosť v Maďarsku. M. Papučková Glücková tieto funkcie zvláda svedomite a má veľa plánov do budúcnosti.

– Mnohí si myslia, že je jednoduché opustiť prácu. Kedy si si pripustila, že onedlho budeš na dôchodku?

– Sama som sa rozhodla, takže nemala som si čo pripustiť. Pravda, nie je jednoduché skončiť s prácou, vypadnúť z kolobehu, keďže 40 rokov som pracovala v škole, 13 rokov som bola jej riaditeľkou a 8 rokov som sa učila v jej laviciach. Dokonca aj manžel, deti, ale aj moji rodičia chodili sem. Našťastie, stále žijú kontakty a styky, často sa rozprávam s kolegami i rodičmi. Teší ma, že ma vyhľadávajú ako súkromnú osobu a učiteľku, nie ako bývalú riaditeľku. Vtedy sa rozprávame nielen o pracovných záležitostiach, ale aj o životných radostiach a starostiach. Len od Nového roka som oficiálne na dôchodku, dovtedy som bola oslobodená od práce. Prednedávnom sa teda začal môj dôchodcovský život, som v ňom ešte „zelenáč“.

– Aké bolo zanechať učiteľskú profesiu? Čo ti chýba najviac?

– Učiteľskú profesiu som nezanechala. Som pedagogička, aj keď neučím. Naďalej budem pomáhať žiakom, ktorí o to požiadajú, či už z nemčiny alebo zo slovenčiny. Najviac mi však chýba školské ovzdušie a každodenný kontakt s kolegami i deťmi. Často mám pocit, že mi fyzicky chýba aj budova. Niekedy sa mi o nej sníva. Nie je to neobvyklé, veď 40 rokov, skoro polstoročie, som strávila v jej priestoroch. Treba dodať, že úplne sa mi nepodarilo odtrhnúť od školy. Často sa zbadám, že premýšľam nad takými školskými vecami, o ktorých už nemám oprávnenie rozhodovať. Stále mi pracuje rozum. Vysvetľujem si to tým, že daná životospráva sa stala súčasťou môjho krvného obehu.

– Určite si chcela urobiť niečo, čo si popri práci nestíhala, ale odjakživa ťa to lákalo. Čo si si naplánovala na roky v dôchodku?

– Samozrejme, aj ja som si vytýčila rôzne ciele. Napriek tomu, že mi vypadol čas strávený školskými povinnosťami, snažím sa dodržiavať prísny režim dňa. Zistila som, že i bez školy mám toho veľa, čo musím urobiť. Chcem však oveľa viac času stráviť s rodinou, najmä s manželom. Doteraz sme pracovali, teraz máme možnosť pokojne si užiť „medové týždne“. Pandémia koronavírusu nám síce sťažuje cestovanie, ale verím, že onedlho dostaneme „zelenú“ a navštívime miesta, ktoré sme mali v zozname prianí.

Z voľnočasových aktivít by som chcela prečítať knihy, na ktoré som pre pracovnú vyťaženosť nemala dostatok času. Nemám na mysli len krásnu literatúru, ale aj články o Slovensku. Zdedila som záznamy môjho strýka, bývalého učiteľa. Ladislav Jánsky zbieral miestne príslovia a porekadlá a založil aj mlynský Páví krúžok. Chcela by som oprášiť jeho rukopis. Záznamy mi darovala jeho rodina, keď sa sťahovala. Vytýčila som si aj to, že viac času si nechám na priateľky a bývalé spolužiačky. S nimi som sa už rozprávala a dohodli sme sa, že sa budeme pravidelne stretávať. Okrem toho aj domácnosť potrebuje „prevetrať“, napríklad musím prekontrolovať knižničku, lebo už ani neviem, čo mi leží na poličke.

– Mnohí si myslia, že byť na dôchodku znamená mať neohraničený čas a maximálnu slobodu. Je to tak?

– Nie je to tak. Bolo by aj veľmi nepríjemné, keby človek nemal plán na každý deň. Najhoršie je, keď sa niekto bezcieľne túla životom. Ten pocit ničoty ho môže úplne zničiť. Koronakríza mnohé veci sťažila, no ľudia museli nájsť dôvod zobudiť sa do ďalšieho rána a vykonávať svoju prácu, naplniť deň obsahom. Som ešte čerstvá dôchodkyňa a zatiaľ hľadám možnosti správneho zadelenia času. Keď som bola riaditeľkou, celý deň som sa venovala škole. V súčasnosti oveľa pokojnejšie spím a môžem si dovoliť dlhší spánok. Veľa čítam, ale nezanedbávam ani rodinné a pracovné povinnosti, keďže mám niekoľko verejných funkcií. Takže som musela preformovať denný režim, a prázdne časti zaplniť inými povinnosťami. Cítim však, že duševne som vyrovnanejšia, no veľa rozmýšľam. Stále mám pri posteli papierik a pero. V noci, keď ma niečo napadne, vždy si to zapíšem, aby som na nič nezabudla.

– Ako sa zmenila podľa teba mládež za tých 40 rokov? Zmenila sa vôbec?

– Myslím si, že sa zmenili okolnosti a možnosti. Deti sú také isté, lenže nastali veľké zmeny okolo nich v informatike. Mládež sa čoraz menej venuje spoločenskému dianiu, visí skôr na sociálnych sieťach. Tam je však svedkom iného životného štýlu, ktorý ju ovplyvňuje. Je všeobecne známe, že žijeme rýchlo. Vidno to na nedostatku času na rodinu a priateľov. Dieťa sa však dá vytrhnúť z tohto sveta. Ako pedagogický zbor sme často boli svedkami toho, že naši žiaci, aj keď mimo školy neviedli čulý spoločenský život, veľmi radi sa zúčastnili školských podujatí a súťaží. Našťastie naše mlynské deti sú disciplinované a dobre vychované. V školskej spoločnosti sme sa málokedy stretli so zlomyseľnými. Ich nepatrné činy boli skôr úsmevnými detskými žartmi, fígľami. V uchovaní slovenského jazyka a slovenskosti majú školy kľúčovú funkciu. Ide o zodpovednú, ale aj o veľmi vďačnú úlohu. Ak deti majú oddaných učiteľov ako u nás, nepriamo vedia ovplyvniť a viesť ich k tomu, aby sa aj naďalej venovali slovenskému jazyku. Žiaľ, z domu ho už neprinášajú, záleží na pedagógovi, aby jeho pričinením ostal živý tento jazyk. Slovenská národnostná výchova a vzdelávanie ide touto cestou a úlohou školy je akceptovať ju a usilovať sa o to, aby pomocou motivovaných učiteľov a výpočtovej techniky sa stále zlepšovala hravá výučba slovenského jazyka, k čomu patrí aj oboznamovanie sa s tradíciami slovenskej národnosti v Maďarsku a ich zachovanie.

Za rozhovor ďakuje Atila Rusnák

Foto: archív, autor