V apríli uplynulo 47 rokov odvtedy, čo prvýkrát prekročila prah redakcie Ľudových novín ako ich redaktorka. Takmer dve desaťročia pracujeme s Vlastou Zsákaiovou Držíkovou v jednej miestnosti, preto sa ani len nepokúsim vzbudiť dojem, že sa nepoznáme. Ba poznajú ju aj mnohí naši čitatelia, ale jej zaujímavý životný príbeh asi len málokto.

Podľa dokumentov sa narodila v historickom západoslovenskom meste Skalica, ale len vďaka tomu, že v roku 1953 tam bola najbližšia nemocnica. Za svoje rodisko pokladá metropolu kopaníc Myjavu, kde prežila prvých 18 rokov svojho života. Vyrastala v rodine, kde sa obaja rodičia popri osemhodinovej práci vo fabrike a výchove troch dcér aktivizovali v politickom i spoločenskom živote, istý čas na najvyššej úrovni.

– Často si kladiem otázku, ako to všetko stíhali. Veď aj ich deň mal iba 24 hodín. Vždy keď sa ocitnem v časovej tiesni si poviem: nepanikár, tvoji rodičia toho urobili oveľa viac. Dnes všetko vybavíš raz-dva, máš na pomoc superrýchlu techniku, nie ako za ich čias. Do vienka som od nich dostala krédo: život pred nás stavia nie problémy, ale úlohy, ktoré treba riešiť podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Ako typický baran sa ho tvrdohlavo snažím realizovať.

Z malého mestečka do sveta

– V Myjave, ale vlastne aj na Slovensku, si žila do skončenia strednej všeobecnovzdelávacej školy, predchodcu dnešných gymnázií. Čo ťa viedlo k tomu, aby si na päť rokov opustila rodné hniezdo?

– V prvom rade asi zvedavosť a túžba po dobrodružstve. Začiatkom 70. rokov sa v Česko-Slovensku vyskytla možnosť ísť na vysokoškolské štúdiá do zahraničia, do socialistických štátov. Dlhý čas som si nevedela vybrať odbor. Zaujímalo ma všetko – od letectva cez medicínu až po jazyky. Keď som sa dozvedela, že hocičo môžem študovať aj vo vtedajšom Sovietskom zväze, povedala som si: to je ono. Podala som si prihlášku na tri odbory a čakala som. Ibaže do školy ktosi zabudol poslať informácie o prijímacím skúškach. Rodičia boli v jeden februárový deň náhodou v Bratislave, tak sa na ministerstve školstva na ne spýtali. Vraj budú na druhý deň ráno o ôsmej. Keď som sa to večer dozvedela, nevedela som, ktorú učebnicu si skôr otvoriť. Rodičia ma posadili do kresla a povedali: čo sa plašíš? Ber to ako predmaturitné skúšky. Vieš čo vieš, za noc sa veľa nových vecí nedozvieš, radšej sa poriadne vyspi. A konečne sa rozhodni, čo vlastne chceš študovať. Všetko v jednom – žurnalistiku, odvetila som. Ráno o pol šiestej sme nastúpili do auta. Trištvrte hodinová rezerva nám stačí. Nestačila, cestou sme dostali defekt. Keď som vošla do sály, kde ostatní už písali diktát z ruštiny, profesor mi oznámil, nech sa k nim pripojím, prvé dve vety mi nadiktuje dodatočne. Medzi písomnou a ústnou skúškou bolo dosť času na to, aby som sa upokojila. Tušila som, že to snáď nebolo najhoršie, ale nevieš si predstaviť tú radosť, keď som sa o pár týždňov dozvedela, že som prijatá na žurnalistiku do ZSSR. Podmienkou však je zložiť maturitnú skúšku. Každému študentovi by som pred maturitou dopriala takúto správu.

– Podľa všetkého si maturitu zložila. Mala si veľmi šťastné prázdniny?

– S odstupom času sa aj sama čudujem, ako bezstarostne som si užívala leto. V auguste sme sa všetci s kuframi zabalenými na pol roka, teda aj na zimné obdobie, zišli na sústredení v Nitre, kde sme mali prípravné prednášky, dozvedeli sme sa veľa užitočných rád a hlavne sme sa spoznali, veď sme boli zo všetkých kútov Česko-Slovenska. Po mesiaci nás špeciálnymi linkami previezli do Moskvy. Tam nám oznámili, kto sa dostane do ktorého mesta. Ja som chcela zostať v Moskve na medzinárodnej žurnalistike, ale pracovník veľvyslanectva nám dievčatám oznámil, že to nie je pre nás. „Zoznámite sa tam s cudzincami, vydáte sa za nich a my budeme mať o jedného vyštudovaného novinára menej.“ Ja na to – ani ma len nenapadne! Ak chcete, dám vám to písomne. Ešte dobre, že som tak neurobila.

Dostala som sa do najkrajšieho ruského mesta, do Leningradu, dnešného Petrohradu. Mala som pred sebou fantastických a nezabudnuteľných päť rokov. Mesto na Neve, jeho obyvatelia, pamätihodnosti a kultúra si navždy získali moje srdce. Nikdy som sa tam necítila ako cudzinka, aj vďaka československým štipendistom, ktorí tam prišli študovať rok pred nami a otvorili nám dvere do tamojšieho sveta. Bolo od nich fantastické gesto, že nás šestnástich čakali na letisku s prenajatým autobusom a celý týždeň sa o nás starali, predstavili nám univerzitu, internát, mestskú dopravu, robili nám výlety do okolia... Nasledujúci rok sme túto úlohu prevzali my na radosť nováčikov. Bol to ten najlepší základ vzorného spolunažívania všetkých ročníkov. Mali sme k sebe blízko nielen preto, lebo sme bývali na troch poschodiach jednej budovy, ale hlavne preto, lebo sme si skutočne vo všetkom pomáhali, v učení i varení, v zháňaní lístkov do divadla, v organizovaní brigád či výletov do vzdialených miest... Tvorili sme jednu veľkú rodinu. Domov sme chodievali vždy koncom semestra, po zložení skúšok. Ja som mala to šťastie, že o dva roky tam prišla študovať aj sestra Nataša.

Z Benátok severu do krásavice na Dunaji

– Ako si sa dostala z Petrohradu do Budapešti?

– Jedným slovom? Nečakane, neplánovane... V prvom ročníku som organizovala zájazd do pobaltských republík pre československých štipendistov. Obcestovala som celé mesto. Ako posledný som si nechala najvzdialenejší internát, kde býval jeden český študent. Nebol na izbe, jeho spolubývajúci, na prvý pohľad Gruzínec, sa podujal, že ma za ním do knižnice zavedie. Ríša ma potom priateľsky pozval na akési oslavy. Ukázalo sa, že na žiadosť svojho spolubývajúceho. Žiadny Gruzínec, Maďar, študujúci výstavbu a rekonštrukciu železničných ciest. Po treťom ročníku sme sa v Myjave zosobášili. On s čerstvým diplomom začal pracovať v Budapešti, ja som pokračovala v štúdiu. On sa naučil po slovensky, ja som po maďarsky nevedela ani slovíčko. Rozhodovanie o tom, kde budeme žiť, sme si nechali na čas, keď skončím štúdium. Tibor pracoval ako inžinier na riaditeľstve Maďarských štátnych železníc, za dva roky sa jeho kariéra nádejne rozbehla. Požiadal o pridelenie štátneho bytu. Ja som chodievala na prax do časopisu Svet socializmu, kde mi šéfredaktor ponúkol pracovné miesto. Keď sa dozvedel, že sa rozhodujeme, kde budeme žiť, naštartoval svoj politický vplyv a ponúkol miesto pre mňa, vedúce miesto pre manžela na projekte Gabčíkovo – Nagymaros a trojizbový štátny byt v Petržalke. Manžel to oznámil svojmu zamestnávateľovi a po dvoch rokoch sa zrazu našiel poldruhaizbový byt v novostavbe aj v Budapešti. V mínuse bolo už len moje pracovisko. Vedela som, že v Budapešti vychádzajú Ľudové noviny, aj som krátko po svadbe redakciu vyhľadala. Navštívila som ju aj s čerstvým diplomom, ale voľné miesto nebolo. Manžel videl, že ide do tuhého, rozhodol sa konať. Vybrali sme sa do sídla vydavateľstva časopisov Lapkiadó Vállalat, priamo do kancelárie generálneho riaditeľa Norberta Siklósiho. Prijala nás vedúca sekretariátu, vraj pán generálny je v Parlamente, ale o hodinku sa vráti, nech sa posadíme. Tak sa aj stalo. Nikdy nezabudnem, ako si nás hneď vo dverách všimol a sotva si zložil veci, pozval nás do svojej pracovne. Neviem, čo všetko mu manžel porozprával, ale o chvíľu nás pán riaditeľ vyprevadil, niečo povedal sekretárke a rozlúčil sa s nami. Manžel nadiktoval sekretárke môj životopis a až potom mi povedal, na čom sa dohodli. Pán generálny riaditeľ bez dlhého premýšľania oznámil, že ma do podniku prijíma, potrebuje ľudí s novinárskym diplomom, ktorí ovládajú slovenský a ruský jazyk. Ak by ma náhodou nepotrebovali v Ľudových novinách, nájdu mi prácu v iných obrázkových časopisoch, kde budem môcť využiť svoje odborné aj jazykové znalosti. Tak vlastne Norbert Siklósi rozhodol o tom, že sa usadíme v Maďarsku. Som mu za to nesmierne vďačná.

Prvý deň v redakcii

– Onen aprílový týždeň roku 1977 sa začínal utorkom, bolo po Veľkej noci. Vtedy si po prvý raz prešla cez starobylú bránu budovy na Nagymező ulici 49, aby si sa stretla s novými kolegami. Ako si spomínaš na tento deň?

– Musím sa priznať, že tentoraz zvedavosť nepremohla trému. Prekvapilo ma, že mi išiel v ústrety nie ten šéfredaktor, s ktorým som sa stretla predtým, ale jeho dovtedajší zástupca Pavol Kondač. Hneď aj zvolal poradu, na ktorej oznámil, že od dnešného dňa vedie redakciu on, predchádzajúci šéf František Križan dostal iné poverenie v podniku. Predstavil ma ako novú kolegyňu, srdečne ma privítal a zahlásil, že odteraz bude rokovacím jazykom v redakcii slovenčina už aj preto, lebo ja neovládam maďarčinu. Podotýkam, že toto začalo platiť aj na pôde Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku, s ktorým sme mali spoločné priestory. Prekvapilo ma, že hneď mi všetci kolegovia navrhli tykanie, čo na Slovensku nebolo rozšíreným zvykom. Mojou úlohou bolo spoločne s básnikom Šaňom Kormošom redigovať literárnu rubriku. Šaňo sa sústreďoval skôr na teoretickú časť práce, výber diel, ja na praktickú, na realizovanie strany – odoslanie do tlačiarne, zalomenie, ale aj jazykovú úpravu textov. S vďakou spomínam na kolegov Zoliho Bárkányiho, Etelku Ribovú, Ildiku Klauszovú Fúzikovú, Atilu Majneka, ktorí ma brávali do terénu, zoznamovali so životom našich Slovákov nielen v hlavnom meste, ale aj na vidieku. Áno, našich Slovákov, ktorých som si veľmi rýchlo obľúbila a rozhodla som sa maximálne podporovať ich snahu zachovať si identitu, tristoročné dedičstvo svojich predkov, vrátane jazyka. Dokážem pochopiť, precítiť ich mimoriadne postavenie. Nikdy som od nich neočakávala, tobôž nevyžadovala, aby sa prejavovali výlučne ako národne preexponovaní Slováci, veď ich vlasťou je Maďarsko a preto sa mu nemôžu a iste ani nechcú stavať chrbtom. Teší ma a ctím si ich slovenské cítenie, ich snahu odovzdať ho novým generáciám, zviditeľňovať svoju kultúru a zasadzovať ju do univerzálnej kultúry v Maďarsku i na Slovensku, ako aj v dolnozemskom priestore Maďarska, Rumunska a Srbska. Nikdy som sa nepozastavovala nad tým, ak niekto nehovoril plynule po slovensky. Naopak ako príklad som neraz uviedla známe osobnosti na Slovensku, ktoré si zo svojho nárečového prejavu nerobia ťažkú hlavu. Koniec-koncov ja sa nikdy nenaučím poriadne po maďarsky, ale to ma vôbec neodrádza od toho, aby som komunikovala v tomto jazyku.

Redakcia a jazyk

– Veľmi skoro ťa vymenovali za jazykovú redaktorku. Ako si to prijala?

– Na počudovanie som nevýskala od radosti, aj keď som si uvedomovala, že je to veľká pocta byť tretím človekom v redakcii. Rada som chodila medzi ľudí, písala články. Popritom som hneď od začiatku vďaka dovtedajšej jazykovej redaktorke Júlii Villányiovej Vilinskej mohla nahliadnuť do jej práce. Nikdy nemala námietky voči tomu, aby som niektoré texty štylisticky upravila, poslovenčila, žánrovo vycibrila a mne to takto celkom vyhovovalo. Lenže Júlia sa po viac ako troch desaťročiach rozhodla odísť do dôchodku. Tak som sa zmierila s tým, že odteraz budem celý deň sedieť v redakcii, opravovať texty a len výnimočne sa dostanem medzi ľudí. Začala som priebežne sledovať zmeny v pravidlách slovenského pravopisu a prehlbovať si znalosť slovenského jazyka so zameraním na publicistický štýl. Dodnes tak robím, veľmi mi v tom pomáha internet.

Čo sa týka jazyka našich novinárov, sú medzi nimi takí, a je ich viac, po ktorých takmer niet čo opraviť. Som presvedčená, že by sa im potešili v hociktorej redakcii na Slovensku. A jazyk našich novín? Iste sa nemáme za čo hanbiť. Podarilo sa nám robiť noviny v slovenskom jazyku, v ktorom sa len sem-tam vyskytne nejaký hungarizmus. Nárečové prvky v priamej reči ho vyslovene spestrujú, ak ide o názvy napr. typických jedál, uvedený je aj spisovný názov, aby aj čitatelia mimo daného regiónu rozumeli, o čom je reč.

Na dôchodku?

– Od novembra 2012 si úradne na dôchodku. V impresse novín dodnes figuruješ ako redaktorka rubrík Náboženstvo, Žena a spoločnosť a Literatúra, naďalej jazykovo upravuješ prílohu Lúč, ročenku Náš kalendár, časopis Budapeštiansky Slovák. Vládzeš ešte?

– Zatiaľ áno, snažím sa tak plánovať prácu, aby som to stíhala. Našťastie kolegovia ma šetria, neposielajú mi materiály všetci naraz a na poslednú chvíľu. Sú trpezliví, nemajú mi za zlé, keď si niečo vyjasňujem, keď im hoci aj vo večerných hodinách telefonujem. Myslím si, že celý kolektív pokladá túto prácu za svoju srdcovku, za spoločné dielo, ktorým prispievame na oltár našej národnosti.

Život v zahraničí

– Viac ako polstoročie žiješ v zahraničí. Ako to vnímaš, kde si doma?

– Doma som tam, kde sa práve nachádzam. Keď idem na Slovensko, idem domov, keď som bola v Petrohrade, cítila som sa tam ako doma. A v Maďarsku? Tu som, prirodzene, tiež doma. Tu som sa usadila, tu mám svojich najbližších, veľa dobrých priateľov a ešte viac známych. Čo bolo pre mňa kedysi cudzinou, to je dnes moja domovina. So všetkými jej radosťami aj starosťami.

– Máš jedného syna, chodil do experimentálnej triedy osemročného gymnázia budapeštianskej slovenskej školy. Ako ďaleko dopadlo jablko od stromu? 

– V niečom veľmi blízko, v inom trošku ďalej. Je typický maximalista, občas až punktičkár, nepozná nemožné, ak niečo pokladá za dôležité. Ale žije na obláčku, odtiaľ pozorne a kriticky sleduje tento svet.

Tomi začal chodiť do slovenskej školy ako štvrták, jeho triednou učiteľkou bola Jutka Matová. Obdivuhodná pedagogička. Celá jej trieda prešla do osemročného gymnázia, ba prihlásilo sa aj 20 detí z vidieka. Zmena vedenia a prieťahy okolo rozbehnutia tohto pozoruhodného experimentu viedli k tomu, že sa ich počet znížil, ale kolektív bol fantastický vďaka triednej učiteľke Edite Hortiovej, niektorým pedagógom a nám rodičom. V tom čase sme spolu s nimi a Gregorom Papučkom veľa bojovali za poslovenčenie školy. Nie vždy sa nám podarilo presadiť vôľu rodičov, hoci legislatívne možnosti sme na to mali. Keď osemročné gymnázium spojili s tradičným, Tomáš prešiel do gymnázia P. Szinyeiho Merse v centre mesta. K slovenčine sa vrátil na Univerzite P. Pázmaňa, kde študoval slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s komunikáciou. V čase, keď písal diplomovú prácu, sa rozhodol využiť znalosť slovenčiny a angličtiny a začal pracovať v nadnárodnej firme. Od rána do noci, nakoniec som bola rada, že diplomovku obhájil a štúdium úspešne ukončil. Ako študent rád a veľa písal, aj do Ľudových novín, ale len o tom, čo ho najviac zaujímalo – o hudbe, skupinách, festivaloch na Ostrove lodeníc. Dnes popri práci, taktiež v nadnárodnej firme, mu zostáva čas len na jedného koníčka. Komponuje skladby pre svoju skupinu, píše texty v angličtine, spieva, hrá na gitare... Štýl tvrdého heavy metalu je pre mňa pridivoký, myslela som si, že z toho vyrastie, ale keď som ja nevyrástla z Metallicy, Pink Floydu či Rammsteinu, tak prečo by tak mal urobiť on, že? Pre mňa je najdôležitejšie, aby sa nikdy nezmenil náš veľmi dobrý vzťah a aby nezabudol na svoje slovenské korene.

– Ďakujem, že si sa so mnou podelila o svoje spomienky, myšlienky.

Zlatko Papuček

Foto: archív