Pre ktorékoľvek médiá, tlačené aj elektronické, je mimoriadne dôležitý čitateľ, poslucháč, divák. Pre naše periodikum, týždenník Slovákov v Maďarsku Ľudové noviny, je najdôležitejší čitateľ – predplatiteľ. Hoci mediálny trh sa za ostatné desaťročia zmenil na nepoznanie, predplatné vybavuje naďalej výlučne Maďarská pošta.

Redakcia ani vydavateľ nemajú možnosť sprostredkovať záujemcom na tento účel ani len poštovú poukážku. Naši čitatelia nie sú spokojní s týmto stavom a nepáči sa ani slovenským samosprávam, ktoré si naše noviny predplácajú. Napriek všetkým ťažkostiam nájdu sa predplatitelia, ktorých žiadne prekážky neodradia. Takou je aj Etelka Ribová, ktorá si naše noviny predpláca rovných 50 rokov.

– Ak dobre počítam, pred 50 rokmi ste boli práve v Ľudových novinách zamestnaná. Ako sa stalo, že ste si začali predplácať noviny?

– V podstate úplne jednoducho. To som už minule spomínala, že ma šéfredaktor František Križan kúpil za pohár vína a od 1. augusta 1974 som sa stala novinárkou Ľudových novín. Sloganom bolo „Ľudové noviny do každej rodiny“. Ja som si myslela, že je to úplne na mieste, ak si aj ja predplatím noviny do svojej rodiny. Nech by nás, predplatiteľov, bolo viac. Dozvedela som sa, koľko máme odberateľov a usúdila som, že je to málo. Podľa mňa každý Slovák v Maďarsku by si ich mal predplatiť. Voľakedy stáli haliere, teraz sú už o sto percent drahšie, ale ešte stále to nie je nezaplatiteľný luxus. Predplatila som sebe aj mojim rodičom. Otec sa takto naučil na vtipoch čítať po slovensky. On sa v škole neučil po slovensky, ale chcel vedieť, čo som do novín napísala. Okrem toho som bola presvedčená, že my, novinári, musíme ísť príkladom. Prečo chcem, aby si niekto predplatil mediálny produkt, do ktorého prispievam, a ja sama si ho nepredplatím? Koľko ma za tento môj krok „cvičili“ kolegovia! Posmievali sa mi, aká som lojálna, až príliš. Mojich kolegov kedysi ani nenapadlo ísť príkladom. Nuž mali iné priority na čo míňať peniaze. Tiež som sa domnievala, že keď si noviny predplatím, budem mať potrebu a doma možno aj čas prečítať si ich celé od prvého do posledného písmena. Dodnes to tak robím. Prečítam si všetko od začiatku do konca. Aj krížovku vždy vylúštim. Stane sa, že aj chybu objavím a som na seba veľmi hrdá, že som bola dôkladná. Voľakedy som si predplácala aj týždenník 168 óra (168 hodín) a potom sme si robili výmenu s rodičmi Danky Onodiovej. Oni mi posielali Plus 7 dní a ja im 168 óra. Všetky krížovky som sa snažila vylúštiť. Teraz si už okrem Ľudových novín žiaden mediálny produkt nepredplácam.

– Ale nepošlete riešenie do redakcie, ani na objavenú chybu nás neupozorníte.

– Nie. Ani ma nenapadne!

– Ani knižku za odmenu nechcete vyhrať za správne riešenie?

– Robte si srandu! Nedávno som vyhodila množstvo kníh, aj slovenských. Potrebovala som miesto a predala som poličky na knihy. Potom som ich už nemala kam uložiť, tak museli preč.

– Nepotrebovali ich v slovenskom dokumentačnom centre?

– Nepotrebovali. Ani v knižnici slovenskej školy ich nebolo treba. Síce sa prihlásila pani starostka zo Šámšonházu, že ona ich odvezie, ale potom sa to ani jej nepodarilo, takže som ich vyhodila. A teraz mi je ľúto. Nechala som si slovníky a niektoré knižky, ktoré by mohli zaujímať pedagógov. Z Mlynkov si ich zoberie Marta Papučková.

Vrátiac sa k predplatnému, chodila som ako redaktorka a novinárka detskej rubriky do škôl. Tam som videla, že deti ani pedagógovia nemajú predplatené. Robila som pre deti mimoriadne hodiny. Hovorila som im o tom, ako sa robia noviny, ako sa do nich dostanú články a fotografie. Vždy som si so sebou brávala šeky. Niekde v Novohrade, snáď v Netejči, sa sťažovali, že si nevedia predplatiť. Tak sme sa dohodli, že spolu vyplníme šek, dajú mi peniaze a ja im noviny predplatím. Ústrižok som im poslala. Odvtedy aj oni dostávali noviny pravidelne poštou. Takto som získavala nových predplatiteľov. V redakcii sa mi za to vysmievali. Keď som robila čitateľské tábory, aj tam sme si zostavovali táborové noviny ako Okienko. Diskutovali sme, čo tam má byť, na jednej a na druhej strane, tak ako som sa to ja učila v novinárskej škole. Deti bavilo stať sa aspoň po dobu tábora novinármi. Malo to dobrú odozvu a postupne pribúdali predplatitelia. Ako to bolo neskôr, už neviem, lebo som odišla z redakcie. Noviny som si predplácala naďalej, lebo mi chýbali. Mala som pocit, že som výnimočná, veď mi týždenník nosia až domov. Keď sa zmenil formát, musela som to nejako spracovať. Hnevala som sa, že Ján Fuzik zmenšil formát, znížil počet zamestnancov v redakcii. Na terajší výzor novín som si ťažko zvykala, ale potom som sama seba presvedčila, že sa v menších novinách lepšie listuje. Hlavne, že mám v čom listovať!

– Predpokladám, že 50 ročníkov týždenníka Slovákov v Maďarsku neskladujete pod posteľou?

– Počas ostatných 50 rokov som sa viackrát sťahovala a čo padlo za obeť pri výmenách bytov, to boli vždy aj noviny. Každý ročník mal 52 čísel, čo keď znásobíte rokmi...

– Stalo sa, že vám nejaké číslo nedoručili?

– Stalo, asi dva– či trikrát. Aj som urobila cirkus, ako sa patrí. Asi sa menili ľudia na oddelení predplatného. Potom vysvitlo, že mi ich nepriniesli vtedy, keď sa vymenili poštári. Ale chybu napravili a dodatočne mi ich doručili. Teraz už noviny dostávam na meno s inštrukciou, do ktorej schránky ich majú vhodiť. Chcela som si predplatiť na celý rok, ale to sa mi nepodarilo dosiahnuť. Predplatné mi vždy prichádza štvrťročne, čo je dokonca o niečo drahšie. Ale mne je to jedno. Môj rozpočet to nerozhodí. Priznám sa, mať vo štvrtok Ľudové noviny je moja závislosť. Musím ich mať! Prečítam si všetko a hneď. Do poslednej bodky.

– Čo by ste ako dlhoročná predplatiteľka a verná čitateľka poradili redakcii? Čo by sme mali robiť inak, lepšie?

– Nuž na túto otázku neviem odpovedať, lebo sa nazdávam, že v dnešnej dobe už ľudia nečítajú. Nielenže Ľudové noviny, ale nijaké noviny, ba ani knihy. Ja zase nečítam Ľudové noviny na internete, vyčkám si na tlačené číslo. Chcem noviny vidieť, chcem ich cítiť. Vrátiac sa k vašej otázke, podľa mňa aj v tomto smere nastala výmena generácií, neviem, čo ľudí zaujíma. Ankety sú napríklad veľmi dobré, otázky sú šikovne položené, ale ľudia vám niekedy odpovedajú voloviny. Kde na to vôbec chodia? Akoby sa im ani nechcelo rozmýšľať!

– Keď čítate noviny, čo vám prichádza na um?

– Vždy si pripomínam ľudí, o ktorých čítam, veď väčšinu z nich poznám. Mladých, pravda, už nie, ale oni sa neraz odvolávajú na svojich predchodcov, ktorých som poznala. Čítam preto, lebo som zvedavá, kto zo známych figuruje v článkoch. Priam ma hladí na duši a veľmi rada čítam o tých ľuďoch, o ktorých som ja písavala kedysi v detskej rubrike, keď boli ešte deti. A teraz vidím, že sú predstavitelia slovenskej národnosti v tej, či onej dedine. Článok začínam čítať od mena autora, som zvedavá, kto ho napísal, potom si ho prečítam celý.

– Keď objavíte chybu, ako postupujete? Tlačiarenských škriatkov nevyhubil ani covid...Stane sa, že zlyhá ľudský faktor.

– Málokedy sa stalo, že som zavolala do redakcie, šéfredaktorka mi to určite potvrdí.

– A čo by ste odporučili?

– Určite to, aby ste chodili viac na vidiek, medzi ľudí. Je to úplne iné, keď kvalifikovaný novinár píše o podujatiach, ktoré zorganizujú miestne zbory. Chápem, že novinárov je v redakcii málo, ale je to úplne iné, než keď napíše niekto spomedzi organizátorov. Oni obyčajne len vymenujú, kto z významných hostí prišiel a nie to, čo sa v skutočnosti dialo. Čo sa stalo, čo im to dalo. Ale každému vyhovieť nemôžeme. Opäť opakujem. Mladí nečítajú a starší si „prečítajú“ predovšetkým fotografie. Mám medzi priateľmi niekoľkých, s ktorými sa viem baviť aj o tom, čo som si prečítala v Ľudových novinách, lebo aj oni si prečítajú všetky články. Niektorí vedia viac ako ja, lebo si prečítajú aj internetový portál. Potom mi zvestujú, o čo bolo na internete viac. Najmä o koľko viac bolo fotografií. Ja predsa nepozerám internetové stránky.

– Vydávanie tlačeného periodika je drahé. Už sme počuli, že je to priveľký luxus a úplne by stačilo vydávať noviny na internete. Ako by ste zareagovali na taký podnet?

– Nesúhlasila by som. Vôbec nechodím na online portál. Ja potrebujem držať noviny v rukách v papierovej forme. Majú svoju štruktúru, vôňu, váhu. Aj knihy čítam v papierovom formáte. Slovenské noviny majú pre mňa význam. Zásadný. Tieto noviny ma zaujímajú. Mám rada najmä reportáže a rozhovory, najmä keď si vyberiete pútavú osobnosť. Dúfam, že ešte dlho budem čítať naše noviny od začiatku až do konca. A budem si ich predplácať, budem si to vychutnávať, sľubujem.

Za rozhovor ďakuje Erika Trenková

Foto: Andrea Kiss-Kohut