Mladú speváčku ľudových piesní poznajú na okolí Veňarcu určite viac ako 10 rokov. Medzi Slovákmi v Maďarsku tiež takmer toľko. Petra Ponyikaiová svoje prvé vystúpenia absolvovala v sprievode svojej pratety Mariky Fehérovej. Keď som ju videla na javisku po prvý raz, vystupovala so svojou tetou, ktorá hrala na citare. Mladé žieňa, ktoré tento rok maturovalo a získalo možnosť študovať na vysokej škole, nielen spieva, ale aj tancuje, hneď v troch súboroch.

Počas leta si Petra našla čas odpovedať na otázky Ľudových novín, ako sme sa dohodli na tohtoročnom Dni Slovákov v Maďarsku v Černi. Na najvýznamnejšej slávnosti našej komunity nemala ani čas, ani možnosť sa s nami zhovárať, veď robila manekýnku predvádzajúcu kroj družičky z Novohradu, potom vystupovala v kultúrnom programe ako sólistka s novohradskými svadobnými piesňami a vzápätí sa utekala prezliecť, lebo tancovala s pišpeckým tanečným súborom. V Černi mi akurát stačila nadiktovať svoje telefónne číslo. Zastihla som ju krátko po vyhlásení prijímacích bodov na vysoké školy a univerzity v Maďarsku.

– Môžem blahoželať?

– Ďakujem, môžete. Dostala som sa na ekonomickú univerzitu. Kedysi to bola vysoká škola financií a účtovníctva.

– To znamená, že máte rada matematiku?

– Skôr to, že mi neprekáža. Myslím, že s ekonomickou matematikou nebudem mať problém.

– Trochu ste ma zaskočili. S krehkou blondínkou s anjelským hlasom by som nebola spájala financie a účtovné súvahy. Aj ja mám svoje predsudky. Vráťme sa však k môjmu pôvodnému zámeru. Kedy ste sa začali obliekať do kroja a kedy spievať?

– Nepamätám si to, ale videla som sa na fotografii. Mala som asi rok, keď som sa poobliekala do kroja a vrtela sa pred zrkadlom. Myslím, že sa mi páčil. Veľmi rada som si spievala už keď som bola maličká. Keď som začula hudbu, už aj som tancovala alebo aspoň vykračovala do rytmu. Folklór si ma vyvolil, len tak sám od seba. Kedysi tancoval aj môj strýko, ba aj otecko. Takže to máme v rodine z otcovej strany. Vlastne od troch rokov, od materskej školy sa v nejakej forme venujem tancu. Neskôr som dva roky chodila do školy vo Veňarci, tam sme mali hodiny ľudového tanca v rámci vyučovania. Do tretej triedy som už chodila v Asóde, kam sme sa presťahovali. So spevom to bolo tak, že v roku 2016 sa vo Veňarci chystali usporiadať na Turíce veľké podujatie a teta Marika prišla k svojej sestre, mojej starkej, a spýtala sa jej, či by som nemala chuť s ňou vystupovať.

– Ako ste reagovali na návrh tety Mariky?

– Potešila som sa. Počas víkendov sme takmer vždy vo Veňarci, preto bolo úplne prirodzené, že sme koncom týždňa buď nacvičovali, alebo vystupovali. Ona hrala na citare a ja som spievala. Naša spolupráca trvá odvtedy. Hoci medzitým ma už sprevádzali aj iní hudobníci. Odvtedy som absolvovala množstvo vystúpení. Na veňareckom Haluškovom festivale som odvtedy každý rok.

– Okrem toho sa s vami stretávame na mnohých ďalších festivaloch a súťažiach. Hudobný nástroj vás nezaujal?

– Ba, učila som sa klasickú hudbu a hru na klavíri na umeleckej škole, ale nemôžem povedať, že ma klasická hudba zaujala na večné veky. Hrala som 6 rokov, po základnú skúšku, a tam sa to skončilo. Ľudový tanec a spev sú mi bližšie.

– Okrem vážnej hudby ste sa učili v umeleckej škole aj spev?

– Nie, nechodím na hodiny spevu. Pôvodne som plánovala, že budem chodiť aj na spev, ale nevedela som to časovo vtesnať do svojho programu ani na základnej, ani na strednej škole. Mala som veľa rôznych aktivít. Cvičím sama, spolieham sa na internetové „hodiny“. Obkukávam rôzne praktiky, čo ako robiť. Okrem tety Mariky som cvičila aj s tetou Ruženkou Komjáthiovou. Najviac však cvičím sama.

– Priznám sa, nečudujem sa... V koľkých súboroch tancujete?

– Vo Veňarci skúšam vždy pred vystúpením. V Pišpeku tancujem v mládežníckej tanečnej skupine a vo Folklórnej skupine Pišpek a v Bagu v Mládežníckej skupine Eleméra Muharaya.

– Týždeň má sedem dní, koľko popoludní – večerov z nich strávite na skúškach?

– V utorok sú to dve hodiny v Bagu a v piatok štyri hodiny v Pišpeku. Keď som ešte chodila na hudobnú, tak som sa snažila zostaviť si rozvrh hodín tak, aby som mala aspoň jeden voľný deň. Boli dni, keď mi k hodinám tanca pribudol klavír alebo hudobná teória a bol taký deň, keď som mala len hodinu klavíra, ale aj tak to bolo dosť veľa. Aj preto som prestala chodiť na klavír.

– Aby ste mali veselší a zložitejší život, tak ste sa, predpokladám, učili aj nejaký cudzí jazyk?

– V Evanjelickom gymnáziu v Asóde sme sa učili angličtinu a nemčinu. Slovenčinu som sa učila dva roky ešte vo veňareckej základnej škole.

– Koľko ste si z toho zapamätali?

– Priveľa nie, ale vďaka ľudovým piesňam veľa rozumiem, veď to, čo spievam, sa vždy snažím pochopiť. Základné veci ovládam, viem odpovedať, ale do hlbokých rozhovorov sa nepúšťam. Možno teraz budem mať popri univerzite trochu viac času a budem sa môcť učiť aj po slovensky.

– Boli ste dobré dieťa?

– Myslím, že áno. Školské povinnosti som si nerobila práve s veľkým nadšením. Napriek tomu som mala dobré známky, ale v posledných dvoch ročníkoch gymnázia som pridala, lebo som vedela, že maturita je dôležitá.

– Vedeli ste, čím chcete byť, až „vyrastiete“?

– Nie. Preto som si aj zvolila univerzitný odbor, ktorý umožňuje vybrať sa rôznymi smermi. Je to odbor hospodárskeho manažmentu.

– Viete, čo sa budete učiť? Pomáhal vám prípadne niekto s výberom štúdia?

– Samostatne som si vymyslela, čo chcem študovať. Naštudovala som si na internete obsah štúdia, videlo sa mi to zaujímavé a sympatické. Na výstave Edukácia som sa stretla s poslucháčmi školy, aj oni sa vyjadrovali pozitívne. Mali dobrý názor na školu. Zobrali ma, takže aj bodov som mala dosť. To je plán A. B plán budem môcť uskutočniť až po skončení vysokej školy, kam ma zobrali, lebo odbor, ktorý by som veľmi chcela vyštudovať, je choreografia a tanečný pedagóg na Univerzite tanečných umení. Pokiaľ viem, študovať sa dá len večerne, takže na tento smer by som sa dala popri práci. To by sa mi veľmi páčilo, lebo by som sa mohla zaoberať s ľuďmi. V žiadnom prípade by som s tancom nechcela prestať. Je to už viac ako len koníček, je to vášeň, ktorá je mojou súčasťou. Som si istá, že v ňom nikdy nechcem prestať.

– Máte nejaký vzor, kto má na vás vplyv? Terajší choreografi, s ktorými spolupracujete, sú takí, že si z nich beriete príklad?

– Nezamýšľala som sa nad tým, ale napríklad moji učitelia Melinda a Szabolcs Szokolíkovci v Pišpeku sú príkladní. Keď sme sa presťahovali z Veňarcu do Asódu, v umeleckej škole sa mi začal venovať Lajos Rónai mladší. Keď nás zostalo v skupine málo, niekoľkí sme sa pripojili k jeho súboru v Bagu a pracujeme spolu pravidelne každý týždeň.

– Kroj, v ktorom vystupujete, alebo ktorý ste predvádzali na javisku na Krojovanej prehliadke v Černi, je váš vlastný, alebo ste ho dostali v súbore?

– Sú to v prevažnej väčšine moje vlastné šaty – sukne mojej prababičky a mojej babičky. Oteckova mamička dodnes chodí v kroji, niektoré, červené a ružové sukne, ktoré nosila dávno, mi darovala. Nedávno mala sedemdesiat rokov, ale v čiernom nechodí, skôr v tmavomodrom a zelenkavom. Ja som jej jediná vnučka. Mamičkina mama kroj už nenosí, od nej som zdedila všetky jej odevy. Obe staré mamy bývajú vo Veňarci. Tá tmavomodrá sukňa, ktorú som mala na vystúpení s Pišpečanmi, patrila mojej prababičke. Sukňa, v ktorej som spievala, zelená s ružovým lemom, patrí tete Terke Nedeliczkej.

– Nielen tanec, aj spev vám sluší, svedčia o tom vyjadrenia odborných porôt. Úspešne ste súťažili vari na všetkých Spievankách a veršovačkách. Pravidelne vystupujete doma i v zahraničí. Okrem dobrého pocitu získavate diplomy a ocenenia. Čo sa s diplomami deje potom?

– Plán je taký, že všetky zarámujeme a vyvesíme ich doma na schodisku. Možno raz, keď nastane čas. Zatiaľ sú pekne odložené.

– Čo je pre vás dôležité v živote? Čo by ste si želali?

– Priala by som si, aby bolo viac ľudí, ktorí si vážia tradície, pre ktorých je dôležitý ľudový tanec a spev, krása, ktorú sme zdedili od svojich predkov.

Erika Trenková

Foto: autorka