Prednedávnom sme sa zúčastnili na oslave 30. jubilea Kultúrneho spolku Slnečnice, ktorá prebiehala vo vynikajúcej nálade. Čitateľov Ľudových novín sme informovali o priebehu slávnosti, aj o niekoľkých významných míľnikoch formácie. Oslávenci sfúkli sviečky na ohromne veľkej torte, ktorú si rozdelili a s chuťou zjedli. Či do poslednej omrvinky, to si netrúfneme odhadnúť, bola skutočne obrovitánska.

Na druhej strane bolo na ňu dosť tanečníkov, muzikantov, ale aj divákov a účastníkov batôžkového bálu. Vzhľadom na to, že na oslave významného jubilea niet času sústrediť sa na udalosti troch desaťročí, využili sme príležitosť porozprávať sa s vedúcou spolku v čase, keď sa mohla venovať výlučne nám. Ako si na roky so súborom spomína?

Pedagogičku Silviu Sebőkovú zavial osud do Dunaeďházy v roku 1992 prostredníctvom spolužiaka, tamojšieho mladíka, s ktorým sa do seba zahľadeli na hodinách dejepisu. Tomáš Nagy prijal nástojčivé pozvanie riaditeľky školy a slovenčinárky Evy Tóthovej Vácziovej. Mladý muž, ktorý sa medzičasom vypracoval z učiteľa slovenčiny a dejepisu na riaditeľa národnostnej školy v Dabaši-Šáre, ale bol aj starostom svojej rodnej obce, ba aj podpredsedom Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, pozvanie riaditeľky prijal s podmienkou, že nepríde sám. Priviedol aj svoju plavovlasú polovičku, Silviu, mimochodom učiteľku s aprobáciou maďarčina – dejepis, angličtina a tanec. Aj pochybovači si rýchle uvedomili, že Silvia nebola len dekoratívnym „príveskom“ fešného mladého muža.

– Dobre počítam, že ste mali 22 rokov, keď ste sa dostali do Dunaeďházy? Čoskoro na to ste začali viesť tanečný krúžok, z ktorého sa vyvinul Tanečný súbor Slnečnice. Rozmýšľali ste vtedy o tom, dokedy bude súbor jestvovať? Robili ste si plány do budúcnosti?

– Ale kdeže, dlhodobé plány som nemala! Ale nebolo otázne, či v obci bude tanec. Odjakživa rada tancujem. Nepremýšľala som nad tým, dokedy by mala takáto práca trvať, veď od malička, od šiestich rokov tancujem. Tanec je súčasť môjho života. Nielenže som nikdy neprestala tancovať, ale od šestnástich rokov vyučujem tanec. Preto keď som prišla do Dunaeďházy, prihlásila som sa, že by som chcela učiť aj ľudový tanec. Už vtedy som mala kvalifikáciu učiteľa tanca typu C. Vytvorili sme tanečný krúžok, kde bolo v tej dobe asi 12 – 14 žiakov vyššieho stupňa. Niektorým som bola triedna. Týždenne jednu hodinu sme sa venovali ľudovému tancu. Dievčatá aj chlapci chodili do krúžku s radosťou. Vtedy bolo nielen viac chlapcov, ale aj v škole bolo takmer o 50 % viac žiakov. Na jar 1994 si v Báčsko-malokumánskej župe bohatej na národnosti zaumienili usporiadať detský a mládežnícky folklórny festival. Vyzvali nás, aby sme sa na ňom zúčastnili s nejakým slovenským programom. Popri Chorvátoch, Nemcoch, Rómoch a Srboch sme na prehliadke aj my ukázali, čo vieme. Odborná porota vyhodnotila jednotlivé vystúpenia a vybrala najlepšie súbory, aby sa zúčastnili na národnostnom festivale v Baji, ktorý sa konal začiatkom leta. Zjavne na prípravu nepostačovala jedna 45-minútová skúška týždenne. Keď sme sa rozhodli vystupovať na festivale, museli sme intenzívnejšie pracovať. A museli sme si vybrať aj nejaké meno. Dnes si už nepamätám, prečo práve Slnečnice. Asi preto, lebo slnečnice sú také veselé a milé kvety a je ich veľa na jednom mieste. Spomedzi členov prvého súboru ešte aj dnes niekoľkí tancujú medzi dospelými. Po vzniku formácie to už viac nebola školská záležitosť, ale samostatné teleso. V roku 1994 sa uskutočnil Detský a mládežnícky národnostný festival v Baji a odvtedy datujeme pôsobenie súboru Slnečnice.

– Vzdávam hold odborníkom, ktorí sa venujú práci s deťmi, či už ako vedúci folklórnych súborov, alebo divadelných dielní, či hudobných formácií. Ako znášate skutočnosť, že deti raz vyrastú a odídu, potom sa venujú už niečomu úplne inému a všetka tá urputná práca a vynaložené úsilie sa stratí bohvie kam...

– S tým sa nedá nič robiť. Je to kolobeh života. Deti vyrastú, odídu do iných školských ustanovizní a potom sa buď vrátia, alebo nie. Tento cyklus trvá asi 8 – 10 rokov. Zakaždým budujeme súbor znovu, priebežne a neustále. Teraz prežívame práve menší útlm.

– Je namieste, aby som sa spýtala na ďalšie plány formácie?

– Posledné skoro rok trvajúce obdobie, keď sme sa pripravovali na jubilejné vystúpenie, bolo náročné. Organizovať sme ho začali vlani v septembri. Vysvitlo, kto sa môže zapojiť do práce, kto menej. Zbierali sme fotografie. Máme platformu Kronika Slnečníc. Dokumentáciu sme začali zbierať pred 25. jubileom a ešte stále máme čím obohacovať kroniku. Fotografie z najstarších vystúpení, ktoré som dokázala zohnať, digitalizujem systematicky. Do konca roka iste budem mať čo robiť. Po náročnej perióde života súboru si teraz každopádne urobíme odpočinkovú prestávku. Potom by sme radi pracovali s našimi choreografiami. Máme niektoré veľmi pekné, ale nemohli sme ich uviesť, lebo nás nebolo dosť do počtu. Máme ešte čo nacvičovať aj na santovskej tanečnej kompozícii, ktorú pre nás pripravila Irenka Kotroczová zo Santova. Napríklad musíme sa poriadne naučiť pesničky. Zložka mladých dospelých a dospelých je príma partia, môžeme na nej budovať.

– Koľko členov má dnes súbor?

– Škôlkarov je približne desať, asi dvadsiati sú školáci, stredoškolákov a dospelých je 15 – 20. Spolu je to okolo 45 – 50 tanečníkov. Je to trochu meniaca sa veličina. Najmä chlapci, pre mňa sú to navždy chlapci, hoci to sú už otcovia rodín, chodia na skúšky, keď im to pracovný čas a rodinný harmonogram dovolí. Žiaľ, jeden z našich tanečníkov si krátko pred jubileom zlomil nohu, museli sme sa zaobísť bez neho.

– Videla som, že na jar zvolená dunaeďházska starostka tiež tancovala na vystúpení.

– Bernadeta Árizs-Agárdiová bola žiačkou v mojej triede. Som na ňu naozaj hrdá. Súčasný starosta na nás akosi nebol zvedavý. Odišiel na dovolenku. Čo sa nášho programu týka, koncom mesiaca budeme vystupovať na obecnom Zemiakovom dni. Pred Vianocami tradične vystupujeme s koledovaním a Betlehemom, na ktorom účinkujú predovšetkým menší školáci. Niekoľko rokov sme vystupovali v kostole, potom preniesli sviatočné podujatia na námestíčko pred materskou školou. Počas covidu sme betlehemské predstavenie natočili v kostole a na Štedrý večer sme filmom zapriali obyvateľom obce šťastné a požehnané vianočné sviatky. Snažíme sa vyhovieť pozvaniam, s radosťou vystupujeme na rôznych podujatiach.

– Myslím si, že mnohé súbory by vám mohli závidieť krásne, precízne ušité odevy, rovnaké topánky, čižmy. Všetci vystupujúci boli ako zo škatuľky. Kde ste to všetko zohnali? Pozbierali ste po domácnostiach, alebo ste to zdedili?

– Ani jedno, ani druhé. V Dunaeďháze sa kroje vytratili už veľmi, veľmi dávno. Obec leží pri Dunaji a chlapi na tu odvždy plavili. Mali možnosť zobrať si so sebou aj rodinu. Preto sa ženy, keď sa rozhliadli po svete, raz-dva vyzliekli z kroja, ktorý si so sebou priniesli pred storočiami ich predkovia, a začali nosiť meštianske odevy. Okrem toho keďže Dunaeďháza je pomerne blízko k hlavnému mestu, dievčatá chodievali do Pešti do služby. Kedysi bolo zvykom, že slúžky dedili zunované šaty svojich veľkomožných. Takže sme nemali čo objaviť v almarách a na povalách. Avšak aký by to bol súbor bez autentického oblečenia! Naša Rozinka, celým menom Rozália Chroncsiková, občianskym povolaním učiteľka matematiky, fyziky a informatiky, teraz už na dôchodku, nám od samotných začiatkov šila naše kroje na základe dobových fotografií a podľa mojich požiadaviek. Nekonečne si ju vážim za jej ochotu, prístup, šikovnosť a najmä priateľstvo, za to, že je mojou oporou. Za 30 rokov vynaložila nadľudské úsilie v záujme úspešného pôsobenia súboru. Vo svojom dome nám poskytla priestory na skladovanie výbavy súboru. Z kultúrneho domu sme k nej presťahovali všetko imanie súboru, aby sa mu dostalo patričnej starostlivosti. Keď sme pred piatimi rokmi založili Kultúrny spolok Slnečnice, bolo samozrejmé, že sme ju tiež pozvali, aby sa stala jeho členkou. Predpisy o činnosti občianskych organizácií neumožňujú uchádzať sa o dotácie bez toho, aby boli právne zaregistrované ako dajaké združenia. Spolok má desať stálych členov. Staráme sa o predpísanú dokumentáciu, súbehy, vyúčtovania, administratívne práce, zabezpečujeme všetky potreby organizácie.

– V Dunaeďháze bývate a pôsobíte viac ako 35 rokov. Odkiaľ pochádzate?

– Pochádzam z Hódmezővásárhelyu, tam žije moja rodina. Odtiaľ k nám prichádzala moja mamička, keď som počas materskej dovolenky študovala etnografiu na univerzite v Segedíne a na detašovanom pracovisku budapeštianskej technickej univerzity v Dunaújvárosi získala kvalifikáciu vedúceho odborníka pre verejné školstvo. Je to zároveň atestácia experta pre verejné školstvo. Chcela som byť expertkou v národnostnom školstve.

– To je kvalifikácia, ktorú musia mať aj vedúci pedagógovia na školách, však?

– To je pravda, ale ja som chcela byť expertkou a nie riaditeľkou. Napokon, keď som premýšľala o tom, že nastal čas vyskúšať si niečo iné a pokukovala som po inej pracovnej príležitosti, než učiť v Dunaeďháze, som dostala ponuku byť riaditeľkou umeleckej školy v Ráckeve. Teraz je tomu sedem rokov. Túto inštitúciu vediem už v druhom cykle.

– Ďakujem vám za rozhovor!

Erika Trenková

Foto: autorka