Fašiangy sú symbolom zápasu medzi zimou a jarou, sú sviatkom rozlúčenia sa so zimou a očakávania jari.

Fašiangové obdobie začína od Troch kráľov a trvá do Popolcovej stredy, tohto roku do 13. februára. Je to štyridsať dní pred Veľkou nocou. Pre toto obdobie boli charakteristické veľké hostiny, čím chceli ľudia prinútiť prírodu, aby poskytovala hojnú úrodu. Medzi Slovákmi v Maďarsku bola známa aj tradícia zapálenia slamenej figúry (Kyselica, Muriena, Morena atď.), ktorá v Békešskej župe tiež dlhoročnú tradíciu.

Podľa muzeológa Juraja Anda vo fašiangovom období v Békešskej župe bolo veľa svadieb, lebo vtedy ľudia mali viacej času, nemuseli pôdu obrábať a vďaka zakáľačkám mali čo dať na sviatočný stôl. Pred Popolcovou stredou katolíci oslavovali fašiangový „bezmäsitý“ utorok, ale evanjelici vtedy ešte v masti piekli šišky a herouke, zvyšok zjedli vo štvrtok. Odtiaľ pochádza názov nenásytného, maškrtného či pažravého štvrtka. Masť neskôr odložili a pripisovali jej magickú silu, natreli ňou aj rany zvierat.

- Vo fašiangovom období v Békešskej župe panovala vždy dobrá nálada, vtedy sa uskutočnili zvyčajne hody, bály, veselice a oslavy, ale bol to aj čas výberu partnera. Ak fašiangová sezóna bola krátka, každý si našiel partnera, lebo si chlapci nemohli dlho vyberať. Miestami týchto výberov poli páračky, kam chlapci prišli v maskách a svoju vybranú dievku pobozkali. Vtedy sa bránili tým, že to bola len maska a nie mladík, ktorý sa skrýval pod ňou. Fašiangy vyvrcholili karnevalom, ktorý trval od fašiangovej nedele do fašiangového utorka. Prestrojenie za masku bolo zvykom do roku 1920, neskôr sprievod masiek v Békešskej Čabe zrušili, respektíve táto obyčaj prežívala v rámci maškarných plesov, - povedal etnograf a muzeológ Juraj Ando.

(sprac. Andrea Szabová Mataiszová)