Budova santovskej školy oslávila tridsiatku

Školský rok 1985/86 bol v histórii Slovenskej národnostnej základnej školy v Santove výnimočný. Inštitúcia sa totiž na jeseň roku 1985 nasťahovala do novej budovy. Na túto významnú udalosť spomínali v rámci milej slávnosti koncom novembra v priestoroch školy. Na úvod programu sa predstavili tanečníčky školy spolu s dospelými členkami Tanečnej skupiny Stužka (Pántlika), predviedli miestnu choreografiu Ireny Kotroczovej s názvom „Do kolečka, do kola...“, pričom ich hlasy posilnili aj speváčky známeho miestneho pávieho krúžku. Následne účastníkov a vzácnych hostí – medzi ktorými boli aj starostka obce Eva Czicsmanczaiová, ako aj predsedníčka Kultúrneho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Mária Nagyová – pozdravil riaditeľ inštitúcie Péter Rudas.

– Osobitosťou tejto školy je to, čo je aj osobitosťou obce: slovenské obyvateľstvo a slovenský jazyk... Nazdávam sa, že tí, ktorí sa pokladajú za Slovákov, majú povinnosť, aby spoznali jazyk a kultúru svojich predkov. Myslím si, že by sme to mali brať ako hodnotu, ktorá môže byť príťažlivou aj pre tých, ktorí nie sú príslušníkmi slovenskej národnosti. Môžu nadobudnúť poznatky, vďaka ktorým sa už dvadsať kilometrov odtiaľto dá úspešne uplatniť. Znalosť jazyka susedného štátu bude znamenať pre deti aj v budúcnosti také výhody, ktoré im môžu pomôcť v ich živote nezávisle na tom, v akej oblasti sa zamestnajú neskôr, – uviedol hlavný radca Štefan Kraslán, ktorý sa k inštitúcii neviaže iba odborne, ale aj ako otec absolventa školy. Zároveň odovzdal gratulácie v mene Ministerstva ľudských zdrojov (MĽZ), a tlmočil aj osobné blahoželanie k výročiu od námestníka štátneho tajomníka MĽZ, zodpovedného za verejné školstvo Imreho Siposa.

– Tridsať rokov histórie školy pravdepodobne pre prváčikov ešte neznamená veľa, no pre ôsmakov, ktorí onedlho opustia inštitúciu, sa už určite viažu mnohé spomienky k budove. Pritom v očiach absolventov školy, ktorí prišli na dnešnú oslavu, vidím slzy. Sú dojatí, keď si sadnú do školských ľavíc svojho detstva... A čo znamená pre mňa, pre predstaviteľku školského obvodu Klebelsbergovho centra? Iba zlomok, desatinu okrúhleho výročia: skoro tri roky spolupracujeme s touto školou, učiteľský kolektív na čele s novým riaditeľom vytvoril nový pedagogický program, snaží sa o zachovanie slovenských tradícií aj tým, že organicky ich začleňuje do rozvrhu, resp. deti sa im môžu venovať v rámci krúžkov – zdôraznila riaditeľka školského obvodu Klebelsbergovho centra vo Verešvári (Pilisvörösvár) Csilla Tóthová Patakiová a odovzdala darček oslavujúcej inštitúcii.

Prehľadu histórie školstva v Santove sa ujal riaditeľ školy, a ako rodený pedagóg, hneď začal úlohou: uviedol totiž, že vyučovanie v Santove trvá už deväťnásobne dlhšie, než dnešné výročie, takže žiaci vyrátali, že už má dvestosedemdesiat rokov. Koncom XIX. storočia istý čas škola fungovala v budove jednej krčmy, neskôr medzi cirkvou a štátom vznikol konflikt v tom, kto je oprávnený zabezpečiť verejné školstvo v Santove. Vyučovanie sa konalo väčšinou v jednej miestnosti, ktorá bola vždy veľmi preplnená. Až v školskom roku 1939/40 bola vybudovaná v hodnote 30 tisíc pengő budova školy na hlavnej ulici dediny, ku ktorej v roku 1971 pristavali ďalšiu budovu. Tieto budovy však v roku 1985 boli už v zlom stave, priestory nepostačovali, bolo v nich chladno a vyučovanie prebiehalo na dve zmeny, teda už neboli vhodné na kvalitnú výchovno–vzdelávaciu prácu. Už od roku 1983 boli snahy o vybudovanie novej budovy, tieto plány sa zrealizovali až v roku 1985, v čase, keď predsedníčkou Obecnej rady bola zosnulá Eva Nyersová a tajomníkom Géza Szőnyi. V školskom roku 1985/86 túto školu navštevovalo 255 žiakov, dnes je ich počet 141, pričom počet celkového obyvateľstva obce bol v tom čase oveľa nižší. Existovali vtedy aj paralelné triedy, a napríklad jazyky (slovenčina, nemčina, angličtina) sa vyučovali v rámci tried v dvoch skupinách. Veľkým nedostatkom školy je fakt, že ju vybudovali bez telocvične, na čo sa jej dodnes nepodarilo získať dostatočné financie. Riaditeľ vyzdvihol súčasné aktivity školy v oblasti národnostných tradícií a používania jazyka: majú dobrú spoluprácu so školou družobnej obce na Slovensku, so Žemberovcami, ale aj s Malým Lapášom. V rámci osláv sa divákom predstavili všetky vekové kategórie žiakov, vypočuli sme si recitácie v slovenčine a v maďarčine, pozreli sme si slovenské ľudové tance, žiaci nižšieho ročníka si pripravili vtipné básničky. V kultúrnom pásme dostala priestor aj bývalá žiačka, ktorá zaujala obecenstvo svojimi osobnými spomienkami na školu z detstva. Kultúrny program ukončili originálnym nápadom: vymenovali chronologicky najdôležitejšie udalosti roka 1985 v oblasti politiky, vedy, športu, umenia, ktoré boli spestrené populárnymi hitmi a videoklipmi výlučne tiež z tohto roku.

A ako si spomína na rok 1985 vtedajší riaditeľ školy Štefan Jancsó s manželkou, so slovenčinárkou Alžbetou Jancsovou?

– My sme tu vyučovali dvanásť rokov, od roku 1976 do 1988. Prvou mojou myšlienkou je, že sme boli nesmierne radi, že z budovy, ktorá mala iba 4 učebne, sme sa mohli presťahovať sem. Dlho sa hovorilo na úrovni okresu, že Santov potrebuje novú, modernú budovu, roky sa to však nemohlo zrealizovať. Začiatkom 80. rokov sme však mali veľmi úspešný učiteľský kolektív, dosiahli sme veľké úspechy v oblasti vyučovania rôznych predmetov. Vedenie školy a obce dosiahlo od vedenia okresu a župy, aby sme pri počte 240–250 žiakov konečne dostali novú budovu. Na úrovni okresu sa našli financie na novú budovu, avšak aj iné obce „lobovali”. U nás ale bola situácia už taká zlá, že vzhľadom na naše výsledky, ktoré uznali aj na vyšších fórach, sme dostali tie financie. Sťahovať sme sa začali prvý mesiac školského roka, do sťahovania sa zapojili aj rodičia, aj deti. Bola to obrovská práca, ale následne to znamenalo aj nesmierne veľkú radosť – uviedol nám Š. Jancsó.

– Naša škola v tom čase už nemala učiteľa bez kvalifikácie, a v tej dobe to znamenalo veľký úspech, aj odborná práca sa mohla uskutočniť na vysokej úrovni – dodala Alžbeta Jancsová. – Mali sme veľmi pekné výsledky aj na poli ďalšieho štúdia žiakov na stredných školách, pamätám sa, v tých rokoch naši žiaci pravidelne pokračovali v štúdiu na budapeštianskom slovenskom gymnáziu. Bolo pre nás veľkým potešením, že sme už nemuseli vyučovať na zmeny, bol vytvorený systém odborných učební. Ako slovenčinárka mám pekné spomienky na tie roky, mali sme národopisný krúžok, v ktorom ešte dievčatá chodili „na výskum” k starým rodičom, popísali zvyky, ktoré potom predviedli. V tých rokoch na hodinách slovenčiny bolo cítiť, že deti doma počujú santovskú slovenčinu, používali miestne výrazy. V mojej práci mi pomohli aj matičiari v Bratislave, poskytli mi množstvo kníh a časopisov. Detské časopisy som využívala na vyučovacích hodinách, knihy zase neskôr tvorili základ slovenského fondu miestnej knižnice – pospomínala A. Jancsová.

Pri odchode z podujatia, ktoré spestrili aj výstava a premietanie obrázkov z tridsaťročnej etapy školy, sme stretli prvé ôsmačky z novej budovy Ildikó Kormosovú, Evu Krivingerovú a Evu Trkalovú, ako aj o dva roky mladšiu Evu Diószegiovú, ktoré boli očividne nadšené zo stretnutia s bývalými spolužiakmi a učiteľmi. Porozprávali, že si pamätajú pozemok, na ktorom stojí terajšia škola, bola tu tzv. školská záhrada, kam chodili ešte zo starej budovy v rámci hodín praktického cvičenia pestovať zeleninu, boli tu ovocné stromy a pamätajú sa aj na sadenie smrekov, ktoré sú nadnes ohromne vysoké. Tiež si spomenuli, ako opravovali v prvom roku skrine, a že boli smutné z toho, že v novej budove niet telocvične. Niektoré z dievčat sa ani po skončení nerozlúčili úplne s budovou školy, chodili ešte na nácviky Tanečnej skupiny Stužka. Tiež nám prezradili, že nezabudli ani po slovensky, občas hovoria medzi sebou v jazyku svojich predkov hlavne vtedy, keď nechcú, aby im okolie rozumelo.

CsL

Foto: csl