Slovo má riaditeľ Slovenského inštitútu v Budapešti Gabriel Hushegyi

Gabriel Hushegyi je riaditeľom Slovenského inštitútu (SI) od mája roku 2013. Po akej profesionálnej dráhe si zvolil pozíciu vyslanca kultúry na Slovensku v zahraničí, ako sa dajú dosiahnuť výsledky na čele kreatívneho tímu aj za zmenených podmienok, ako aj o významných tohtoročných aktivitách inštitútu informoval aj našich čitateľov:

– Patrím medzi tých kultúrnych diplomatov na Slovensku, ktorí prišli z kultúrno-umeleckého prostredia. Na každom pracovisku som sa venoval vizuálnej kultúre a výtvarnému umeniu, najmä súčasnému umeniu, raz bola silnejšia teoretická časť, inokedy zas pedagogická činnosť. Po absolvovaní univerzity som bol členom tímu, ktorý vypracovával celospoločenský projekt estetickej výchovy v Československu. Na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov prebiehala reforma estetickej výchovy na Slovensku, ktorá sa po zmene režimu aj presadila. Estetická výchova sa dostala do učebných osnov základných, ale najmä stredných škôl. V prípade výchovných predmetov a estetickej výchovy bol vtedy veľmi veľký deficit, v porovnaní napríklad s Maďarskom. Po roku 1989 som začal pôsobiť na vysokých školách, v rokoch 1990-94 som prednášal na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Nitre pre maďarské, slovenské a rómske skupiny budúcich učiteľov na nižšom stupni základných škôl, ako aj pre budúcich učiteľov výtvarnej výchovy. Moja ďalšia cesta viedla na Katedru maďarskej literatúry a jazyka FF UK v Bratislave, kde som prednášal dejiny uhorského umenia, dejiny umenia Maďarska a súčasné umenie pre budúcich učiteľov predmetu maďarský jazyk a literatúra. Nasledovalo kurátorstvo v Múzeu kultúry Maďarov na Slovensku, ktoré je súčasťou Slovenského národného múzea, a v roku 2013 som prestúpil na Ministerstvo zahraničných vecí SR, a konkurzom som sa dostal na post riaditeľa SI. Výtvarná kritika bola stále prítomná v mojej činnosti, dodnes som stálym dopisovateľom časopisu Műértő. Ale v rokoch 1998-99 som bol aj kurátorom Műcsarnoku v Budapešti.

– Niekoľko mesiacov po tom, ako ste začali pôsobiť v Budapešti, nastali veľké zmeny v činnosti Slovenského inštitútu.

– Od 1. januára 2014 sme sa presťahovali do menších priestorov budovy na Rákócziho triede č. 15. Niektoré formáty programov sa dali bez problémov previesť do nových priestorov, ale sú aj také, ktoré bez starých priestorov sú nerealizovateľné. V situácii, keď už nemáme divadelnú sálu, prichádza rad na nové riešenia. Človek sa však aj z tých negatívnych zmien snaží vyjsť pozitívne. Vďaka tomu, že sme začali organizovať väčšie podujatia mimo Slovenského inštitútu, mnohí nás objavili a začali s nami intenzívne spolupracovať. Kapacita našej súčasnej spoločenskej miestnosti je maximálne 70-80 osôb, podujatia, na ktoré očakávame väčší počet účastníkov si vyžadujú úplne iné priestory. Keďže sme sa úspešne etablovali aj v umelecko-intelektuálnych kruhoch Budapešti, nemáme problém so spoluprácou v oblasti literatúry, filmu, architektúry, výtvarného a pohybového umenia, ako aj súčasnej vážnej hudby. Výstupy spoločných aktivít slovenských a maďarských vedcov pritom prezentujeme buď u nás (napr. Salón Kor/ridor s J. Demmelom), alebo na akademickej pôde Maďarskej akadémie vied, resp. Univerzity Eötvösa Loránda... Stratégia umiestňovať dobré súčasné slovenské umenie na zavedených adresách, v už fungujúcich galériách bola úspešná. Zistil som totiž osobitosti umeleckého života v Budapešti: niektorí ľudia navštevujú iba alternatívne, komunálne galérie, tých 100-150 ľudí, ktorí prichádzajú na vernisáže do týchto galérií by sme nedostali na našu adresu. Mojím dlhodobým cieľom pritom nie je vykázať určitý počet aktivít mesačne, resp. ročne, ale uskutočniť také stretnutia slovenských umelcov a vedcov s maďarskými kolegami, na ktorých sa vytvorí dialóg, ktorý pokračuje aj nezávisle od nás.

– Rok 2016 je významným z hľadiska slovenskej kultúry v Maďarsku a významným pre Slovensko v rámci Európy.

– Áno, je to výrazný rok, jednak Slovensko bude čestným hosťom 23. Budapeštianskeho medzinárodného knižného festivalu a od 1. júla do 31. decembra 2016 bude Slovensko prvýkrát predsedajúcou krajinou Rady Európskej únie, aj naša činnosť sa sústreďuje predovšetkým na tieto dve významné udalosti. Máme obrovské šťastie, že sme sa nezačali venovať prekladom slovenskej literatúry do maďarčiny iba pred rokom, keď vysvitlo, že tohto roku Slovensko bude čestným hosťom knižného festivalu. Už pred dvoma rokmi nastúpila do pracovného tímu Slovenského inštitútu Renáta Deáková, ktorá sa venuje práve tejto téme. Už vtedy sa začala intenzívna komunikácia s vydavateľstvami v Maďarsku, aby zaradili do svojich edičných plánov súčasnú slovenskú literárnu tvorbu. Samozrejme, že čestné hosťovanie nám veľmi veľa pomohlo. Na jednej strane máme za sebou veľmi vážnu inštitúciu, Literárne informačné centrum (LIC) v Bratislave, ktoré patrí pod Ministerstvo kultúry SR. Na druhej strane nemuseli sme začať úplne od bodu nula, boli tu už pripravené niektoré tituly, ktoré sme prezentovali v minulom roku v marci na Burze slovenskej literatúry zástupcom maďarských vydavateľstiev. V rámci čestného hosťovania bude podporených okolo 30 titulov z grantového systému LIC a bude ešte 8-9 slovenských projektov, ako napríklad literárna príloha týždenníka ÉS, monotematické čísla, slovenské bloky v literárnych a spoločenskovedných mesačníkoch Maďarska. Na festivale budeme mať 40 podujatí v priebehu štyroch dní. Veľkou oporou pre nás je aj Éva Karádi, šéfredaktorka Lettre International. Avšak nebudeme prítomní iba na knižnom festivale, propagujeme slovenskú kultúru aj v týždňoch pred festivalom, v januári bol koncert Petra Lipu v Muzikum Klube, vo februári k 25. výročiu vzniku spolupráce Vyšehradskej skupiny (V4) bol koncert džezovej hudby v Budapest Music Center. Pokračujeme so spoluprácou na budapeštianskom Jarnom festivale, v rámci ktorého bude veľká výstava dizajnérov krajín V4 v Kultúrnom centre Veľryba (Bálna) a rokujeme o možnosti výstavy fotografií, kde by sa prezentovali aj mladí slovenskí autori. Nechceme pritom, aby sa prítomnosť slovenskej kultúry skončila s hosťovaním na knižnom festivale, bude tu ešte rad významných podujatí. V druhom polroku, teda už počas predsedníctva SR v EU sa v auguste otvorí jedinečná výstava grafík Szalay – Sokol – Picasso v spolupráci s KOGART (Kovács Gábor Art Foundation), ktorá v súčasnosti je prístupná v Galérii mesta Bratislavy. V rámci jesenného festivalu Café Budapešť budú prvýkrát aj samostatné slovenské produkcie, a to najdôležitejšie na koniec, na začiatok septembra pripravujeme slávnostný koncert pri príležitosti predsedníctva SR v EU s vynikajúcou slovenskou komornou formáciou Quasars Ensemble.

– Ako sa dá zvládnuť pracovne zosúladenie toľkých rôznorodých aktivít?

– Základom tejto činnosti sú tie personálne zmeny v Slovenskom inštitúte, ktoré prispeli k omladeniu a profesionalizovaniu tímu. Využívame možnosti novej technológie. Zároveň sme zintenzívnili odborný dialóg tak s maďarskou kultúrnou, umeleckou obcou, ako aj so slovenskou. Vďaka intenzívnejšej, účinnejšej odbornej práci v zázemí máme nové formáty podujatí, ako napríklad Literárna oáza, v ktorej sa rad radom prezentujú významné osobnosti zo slovenského, aj z maďarského literárneho života... Sústavný dialóg je alfou a omegou našej činnosti, aby sme dokázali odborne a racionálne reagovať na také témy, ktoré sú na dennom poriadku aj v Maďarsku. Mali sme onoho času napríklad premietanie filmu Hodina dejepisu na tému Trianon, teraz to bude 70. výročie podpísania zmluvy medzi Maďarskom a Československom o výmene obyvateľstva... Pre nás je stále dôležitá krajanská tematika, myslím si, že nielen užšie koncipované krajanské podujatia sú pre túto cieľovú skupinu, ale všetky podujatia inštitútu, kde je prezentovaná slovenská kultúra. Za špecifické krajanské projekty môžeme označiť napríklad podujatia a výstavy k výročiu sv. Cyrila a Metoda, Ľudovíta Štúra a v tomto kalendárnom roku si pripomenieme výročie Alexandra Dubčeka. Na každý rok máme určené priority. Aj v budúcnosti v spolupráci s generálnym konzulom v Békešskej Čabe sa budeme snažiť o to, aby sme dostali slovenskú kultúru do všetkých kútov Maďarska. Veľmi podporujem spomienkové aktivity krajanov, sledujem ich vývoj, veď práve tejto tematike som sa venoval aj ako muzeológ na Slovensku. Slovenská komunita v Maďarsku znamená pre mňa veľké osobné a ľudské obohatenie. Viem, že sú problémy a ťažkosti, avšak môj názor o stave tejto národnosti je oveľa lepší, ako názor mnohých na Slovensku. A to sa týka aj znalosti slovenčiny. Ale táto téma by si vyžadovala samostatný rozhovor.

Cs. Lampert

Foto: autor, OIK