V Maďarsku je niekoľko osád, ktorých pomenovanie nesúvisí s ich geografickou polohou. Napríklad vedeli ste, že v Hevešskej župe leží obec Balaton? Podobne máme aj mesto Piliš, ktoré je vzdialené od pohoria na severnej časti župy asi 70 kilometrov. Avšak Slováci žijú aj tu a my sme sa vybrali za nimi, aby sme sa dozvedeli, ako sa im žije.

Už druhý cyklus funguje v meste aktívna slovenská samospráva. S jej vedúcim Jánom Šedrom sme sa porozprávali o tom, čo ich viedlo k založeniu slovenského zboru a aké majú ciele a plány. „Preto sme sa rozhodli založiť slovenskú samosprávu, lebo je známe, že Piliš je slovenské mesto. V roku 1722 ho znovuzaložilo šesť rodín. Prišli z Mojmíroviec, preto aj naša prvá významnejšia cesta viedla do tohto mesta v Nitrianskom kraji, kde sme navštívili všetky dôležitejšie pamiatky mesta. A hoci družobné kontakty sme nemohli nadviazať, lebo nás predbehli Čemerčania, nadviazali sme priateľské kontakty s tamojšími obyvateľmi,“ povedal J. Šedro.

Sú na to hrdí, že našli v Celoštátnom archíve dohodu, na základe ktorej založili mesto a ktorej kópia je aj v súčasnosti vo vlastníctve Slovákov v Piliši.

Piliš leží v strede Peštianskej župy, 26 km od letiska F. Liszta v Budapešti, pri hlavnej ceste č. 4. Mesto ohraničujú na severnej strane kopce, hlboké údolia vytvorené výmoľom, na južnej časti sa rozprestiera pravá dolnozemská rovina. V strede mesta sa nachádzajú chránené prírodné útvary, bohaté na jazerá a lesíky, obkľúčené potokom Gerje, poskytujúce skvelé možnosti na výlety. Bývali tu ľudia už i v dobe bronzovej a železnej. Územie je práve preto bohaté na archeologické nálezy. Prvá listinná zmienka je z roku 1326, vtedy tu už stál kostol Ducha svätého, dnes je to pamätné miesto.

Koncom tureckých čias, po roku 1722, už vyľudnenú osadu gróf Ján Beleznay znovukolonizoval Slovákmi. Barokový kaštieľ, ktorý je umeleckou pamiatkou, patril rodine Beleznayovcov, neskôr sa dostal do vlastníctva rodiny baróna Nyáryho, stojí i dnes v strede mesta.

Významnou umeleckou pamiatkou je aj prekrásne zrekonštruovaný barokový evanjelický kostol z roku 1700, ktorý je dnes sídlom jednej z najväčších evanjelických spoločností v Maďarsku, kde sú občas aj slovenské alebo dvojjazyčné bohoslužby.

Od roku 1805 sa osada hrdila právom poľnohospodárskeho mesta a od prvej polovice dvadsiateho storočia tu existoval čulý kultúrny život. Pestovanie hrozna, kultúra vinárstva tu má veľké tradície, odrody hrozna ľahkého vína pestujú v piesčitých viniciach na južnej a východnej časti mesta. Rad lisovní, pivníc, nachádzajúcich sa na vinohradníckych statkoch, rozširujú vínne pivnice, vyhĺbené v sprašových stenách Doliny, ktorá sa nachádza na severnej časti.

Dnešné mesto s 11 tisíc obyvateľmi má už vďaka rýchlemu rozvoju po zmene režimu vybudovanú infraštruktúru, sieť spoločenských zariadení. Rozvojové plány v posledných rokoch, ako i realizované zámery postupne prispeli k tomu, že Piliš v roku 2005 získal titul mesta.

Pri založení slovenskej samosprávy im pomohla Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku a Regionálny spolok Slovákov z okolia Pešti Dolina, s ktorými dodnes udržiavajú dobré kontakty. Navzájom navštevujú svoje podujatia a v septembri minulého roku práve Piliš hostil slovenských evanjelikov z tohto regiónu na slovenskom dni.

„Pred päťdesiatimi rokmi na tomto mieste, kde sme teraz - na trhovisku nebolo počuť maďarské slovo. Moja mamička dodnes prekrásne hovorí po slovensky,“ povedal J. Šedro a dodal, že jeho starý otec bol richtárom, hovoril iba po slovensky, a keď narukoval na vojnu, ešte nevedel po maďarsky.

Dnes je to však inak. Kým dávnejšie tu bolo 90 percent po slovensky hovoriacich, dnes má 90 percent obyvateľov slovenské korene, spomedzi ktorých sa viacerí k tomu aj hlásia. Svedčí o tom fakt, že počas posledného sčítania ľudu sa za Slováka prihlásilo 157 obyvateľov. Jeho matka sa vie tiež lepšie vyjadriť po slovensky a dodnes hovoria doma po slovensky, ale už so zmiešanou rečou, nakoľko on kvôli práci musel skôr používať maďarčinu. Počas výmeny obyvateľstva po druhej svetovej vojne sa vysťahovalo na Slovensko približne desať rodín, zväčša do okolia Šamorína pri Bratislave.

Čo sa týka každodennej práce slovenskej samosprávy, J. Šedro nám prezradil, že ich prvým väčším krokom bolo zachovať si „stopu“ a vzdať hold predkom. Preto sa rozhodli postaviť pomník na pamiatku slovenských predkov v záhrade evanjelického kostola, pri ktorom sa počas svojich podujatí vždy zastavia a položia kvety úcty. Okrem toho podporujú aj dychový orchester. Pilišskú dychovku založili v roku 2005 a hneď sa stala hlavným účinkujúcim hudobného života mesta: okrem koncertov sa zúčastňuje na programoch cirkvi a iných spoločenských organizácií. Členmi kapely sú aj žiaci hudobnej školy spolu s učiteľmi. Vo svojom repertoári majú ľudovú, aj vážnu hudbu.

Najviac slovenských aktivít, okrem samosprávy, vyvíja Klub dôchodcov Veselá jar, ktorý založili v roku 1978 s cieľom zachovať slovenské tradície a ponúknuť obyvateľom v zrelom veku programy. Slovenská samospráva úzko spolupracuje s členmi klubu, ktorí sú nositeľmi slovenských tradícií v meste. V zachovávaní spevnej kultúry Slovákov v Piliši zohráva dôležitú úlohu 20-členný páví krúžok, ktorý svojimi vystúpeniami šíri dobré meno pilišských Slovákov nielen po celom Maďarsku, ale aj za hranicami.

„U nás je najsamozrejmejšia vec, že spolupracujeme so Slovákmi. A to nielen preto, že viacerí z nás majú slovenské korene,“ hovorí starosta mesta Márton Szabó, ktorý nám prezradil, že po založení slovenského voleného zboru mu hneď ponúkli novovybudovanú kanceláriu a všemožne podporujú ich činnosť. Zväčša organizátorsky, lebo financií nie je veľa ani tu. V meste funguje už dávnejšie aj ďalšia národnostná samospráva, pre tunajších Rómov, s ktorými tiež majú dobré kontakty. „Chceme podporovať všetky také aktivity, ktoré smerujú k svornému spolunažívaniu národov. Myslím si, že sa nám to zatiaľ darí,“ poznamenal M. Szabó.

Slováci v meste Piliš udržiavajú dobré kontakty aj so Slovákmi v najbližšej obci, kde tiež bývajú Slováci, v Albertirši. Spoločne usporadúvajú nielen podujatia, ale ako nám prezradil vedúci slovenskej samosprávy, rozmýšľajú aj o tom, že by mohli spolu najať učiteľa slovenčiny. Tá sa totiž vytratila z pilišských škôl v polovici minulého storočia a dnes už chýba. Preto sa rozhodli, že nejakou formou jej výučbu obnovia. Buď to bude jazykový kurz alebo zavedenie výučby v materskej škole. Zatiaľ sú to iba plány, ale možno sa raz stanú skutočnosťou a pilišskí Slováci budú znovu používať jazyk svojich predkov.

Eva Fábiánová