Téma, ktorej sa bojím dotknúť, ale nemôžem sa jej vyhnúť: môj názor o spisovnej slovenčine.

Materinský jazyk je pojem, ktorým sa najčastejšie označuje prvý jazyk, ktorý sa daná osoba naučila vo svojom živote. Podľa iných kritérií môže byť materinský jazyk jazykom, ktorým na danú osobu hovorila jeho matka, najlepšie ovládaný jazyk alebo najviac používaný jazyk, či jazyk, s ktorým sa daná osoba sama identifikuje.

Dôležité je, že vo všetkých prípadoch nemusí ísť o jeden a ten istý jazyk – u mnohých obyvateľov sveta ide o rôzne jazyky, napr. prvý osvojený jazyk a jazyk najviac používaný, sa líši.

Jedným zo základných znakov národa, v našom prípade národnosti, je samotný jazyk, materinská reč, ale rozhodne nie spisovný jazyk.

Ak sa prejdete po ulici, či zájdete do lekárne v Slovenskom Komlóši, začujete krásnu komlóšsku slovenčinu, ale spisovný jazyk to nie je! Podobne sa to stáva aj v materskej krajine, napríklad v električke. U nás archaizmy a nárečia, v Bratislave slang rôznych vekových skupín. Podľa mňa sa Štúrov a Hatalov, dnes už vyše dvestoročný boj za zjednotenie slovenského ľudu spoločným jazykom, celkom nenaplnil. Je to tak aj v poriadku? Musíme si uvedomovať a zachovať svoje korene, tak, ako to robia dolnozemskí Slováci v Srbsku a v Rumunsku. Mali by sme byť pyšní na to, kto sme, čo sme, a keď si to už vážime, môže to byť základ budovania identity. Zbytočne sa usilujeme silou mocou naučiť hŕstku detí štúrovskú spisovnú slovenčinu napríklad cez Kukučínov román Dom v stráni či Čenkovej deti od Fraňa Kráľa, keď tomu nerozumejú deti ani na Slovensku! Učíme naše deti jazyk, ktorým sa nedohovoria v Bratislave, a oni si to uvedomujú, preto sa boja prehovoriť. Účinok vynaloženej práce je nulový. Teda buď im dovolíme, aby hovorili nárečím, keď ešte majú to šťastie a majú niekoho, kto ich to naučí, alebo ich naučíme živý a používateľný jazyk. Výber je v našich rukách!

(ik)