Vlani, pri príležitosti Týždňa knihy, bol v Ľudových novinách uverejnený môj článok Kethano drom (Spoločná cesta), ktorý - prostredníctvom portálu Slovákov vo svete - spolu s komentárom pod názvom: „Papučekov plač nad knižnou (ne)všímavosťou Slovákov v Maďarsku” sa dostal pred širokú verejnosť internetu.

Už tam som napísal:

„Máme sa nad čím zamyslieť. Čím to je, že už roky rokúce si nevšímame ani Deň poézie, ani Slávnostný týždeň knihy? Iní v tieto dni oslavujú, organizujú podujatia - a my nič. Pritom aj my máme svoju poéziu, svoje knihy, mali by sme čo, a mali by sme aj čím oslavovať. Azda sme už všetci zgrambľaveli, že nikoho z nás nenapadne pohnúť sa? Čo, keby sme si vzali príklad od maďarských menšín z okolia, alebo od našich rómskych kolegov, ktorí ako jediní spomedzi národnostných menšín v Maďarsku vedia, ako na to.”

Uletel rok, prešli sme aj voľbami, máme nové vedenie, nových čelných predstaviteľov. Myslel som si, že príde niečo lepšie, veď aj podľa porekadla nová metla dobre metie. Napriek tomu všetkému opäť sa rútia na mňa zlé predtuchy. Je 4. apríl, o týždeň bude zase 11. apríl, u nás deň poézie. Maďarský zväz spisovateľov (MZS) rozosiela pozvánky na 10. jubilejný festival sviatku básní. V klube Zväzu spisovateľov bude Open reading – voľné čítanie básní. V role domáceho pána básnikov víta a podujatie sprevádza István Turczi, predseda básnického odboru MZS...

To by sme my, Slováci, nevedeli urobiť? Básnikov máme, od založenia našej spisovateľskej organizácie (6. máj 1981) sme vydali už 46 zväzkov básní, 6 antológií, zhudobnené básne, aj z iných jazykov do slovenčiny preložené básne. Teda, bolo by čo aj z čoho čítať, ba aj spievať! Aj domáceho pána by sme si našli. Nič nám nechýba na zostavenie dôstojného programu k oslave Dňa poézie, iba… Iba trošku tvorivej iniciatívy.

Pravda, nadhadzuje sa otázka, kto by to mal iniciovať?! Kto, keď tá naša kedysi tak vzorne fungujúca organizácia spisovateľov nám postupne prešla do podoby mŕtveho chrobáka a – hanba sem, hanba tam - už vyše 10 rokov nefunguje. Nezomrela, na jej pohreb som pozvaný nebol, len začala byť absolútne nečinná. A najhoršie je, že nikomu to nevadí, nikto sa nad tým nepozastaví, spisovatelia akosi nikomu nechýbajú. A tak, čo tu mohlo zaniknúť, to takmer všetko zaniklo bez toho, že by tomu zániku niekto, aspoň niekto, bol kládol prekážky.

Maďarské školy v rôznych kútoch krajiny (napr. v Kecskeméte, Jakabszállási, Mezőtúri, Pápe, Érde, Tóvárosi (pôvodne Tótváros!), atď. organizovali oslavy Dňa poézie, recitačné súťaže. Nevedno však, čo sa deje v tejto veci v našich školách, či voľaktorá z nich prekvapila voľaktorého nášho slovenského básnika svojou pozvánkou na oslavy Dňa poézie. Mám obavy, že po tom všetkom ich už ani nepoznajú.

V júni, podobne ako vlani, opäť bude Týždeň knihy, nemali by sme zvolať: budíček?! V Budapešti na Vörösmartyho námestí vydavateľstvá zo širokého okolia, aj z „Felvidéku“, zase budú vo svojich knižných stánkoch vystavovať svoje knižné novinky. A čo my, Slováci v Maďarsku? My, čo tu ani jediné vydavateľstvo nemáme, zase tu nebudeme mať ani knižný stánok? Zase tu budeme vystavovať – ako vlani – iba jednu jedinú knižočku v knižnom stánku niekoho od nás šikovnejšieho? Ak to skutočne opäť tak bude, ak sa na viac nezmôžeme, nuž na to sa dá už len odcitovať úryvok z našej pochmúrnej podpilíšskej pesničky: „Hanba sa valí ze všech strán, / hory zakryte ma!“

Gregor Papuček