V tomto roku sme mali šťastie v Telekgerendáši. Nepršalo a príliš silné slnečné žiarenie stlmili stromy kostolnej záhrady počas Dňa Slovákov v Maďarsku.

Iste si mnohí z našich čitateľov pamätajú predošlý deň usporiadaný na Dolnej zemi. Vo Veľkom Bánhedeši sa spustil taký lejak, že kultúrny program sa uskutočnil vlastne pod stanmi. Pod ne sa utiahli speváci, ale aj muzikanti. Napriek tomu majú aj z toho Dňa Slovákov pekné spomienky.

A s akými pocitmi som odchádzala z tohoročného najväčšieho sviatku ja? Možno to znie triviálne, ale s pocitom pohody. Hoci v kostole počas oficiálnej časti bolo trochu dusno, ale ozvučenie, vďaka ktorému aspoň vo zvukovej podobe mohli ľudia sledovať prejavy aj v záhrade, umožnilo byť aj za ten čas na voľnom vzduchu, bez toho, aby vám niečo ušlo. Veľmi vhod mi padlo aj to, že v oficiálnej časti boli spomenutí miestni. Organizátorská obec žila týmto naším sviatkom už niekoľko mesiacov, takže je dobré sa im poďakovať nielen pustými frázami, ale aj tým, že ich históriu a súčasnosť priblížime účastníkom, resp. dáme do širšieho kontextu. Výstavy boli primerané a celý deň sa niesol v akomsi znamení dobrého pocitu spolupatričnosti. Ako som sa prechádzala od jedného stanu k druhému, všade som našla bližších i vzdialenejších známych, s ktorými sme si mali čo povedať. Vychutnávala som si dobre známe nárečové frázy a ochutnala som miestne špeciality. Až kým som sa nedostala k poslednému stánku s osviežením, kde bolo slovenské pivo a kofola. Čapovaná. Dobre vychladená. Dovtedy som nevedela, ako dobre padne číre slovenské osvieženie na dolnozemskom vzduchu.

Eva Fábiánová

Foto: kan