Neviem presne, čím to je, ale minulosť sa zdá byť často krajšia ako prítomnosť.

Mne osobne sa zdá byť život z môjho detstva menej komplikovaný – a nie preto, že som bol ešte bezstarostné dieťa, ale preto, lebo ešte nebol internet, nik nemal mobilný telefón, tobôž nie smartfón. Vraj tieto výsady najmodernejšej doby robia náš život jednoduchším, mne sa to ale vidí opačne. Možno som staromódny. Alebo len lenivý. Nemôžem si však pomôcť, mne bol sympatickejší svet, v ktorom keď človek opustil svoju robotu, školu alebo byt, nedalo sa ho len tak ľahko kontaktovať a keď uvidel niečo pekné alebo zaujímavé, dokázal sa len tak kochať, byť tam telom i dušou a nevyťahoval hneď smartfón, aby to odfotografoval a zdieľal na svojej časovej osi. Keď si človek mohol sadnúť s kamarátmi alebo sám niekam na kávu a necítil nutkanie dať vedieť celému svetu na sociálnej sieti kde, s kým, čo robí a ako sa pri tom cíti. Informácie sa nešírili tak rýchlo, na všetko bolo viac času a namiesto „viem, videl som to na facebooku“ si ľudia mali ešte čo nové povedať.

Minulosť sa mi javí krajšia, a nielen kvôli smartfónom. Čím sme starší, tým viac dobrých známych nám kýva už len z čias zašlých. Nikdy sa už nestretneme s večne usmiatym bývalým veľvyslancom Jurajom Migašom na spoločenskom podujatí a nikdy k nám už neprikročí na niektorej z vernisáží v Slovenskom inštitúte ani ujo Laco Malý s nejakou zaujímavou historkou, pripomienkou...

Letá boli miernejšie, v zime bolo viac snehu, existovala ešte skutočná jar a ozajstná jeseň, železná opona bola na západe, nie na juhu – áno, boli aj zlé veci, ale časom asi nejako opekneli...

Avšak hlavu hore, aj tieto dnešné časy budú raz tou krajšou minulosťou.

Zlatko Papuček