1933-2017

Alžbeta Firtková, rodená Krivjanszká sa narodila 14. marca 1933 v Sarvaši.

Jej rodina bývala v osade predmestskej časti zvanej „Érparti Szőlők“, v dome Mikuláša Krivjanszkého.

Detstvo Alžbety obohacovali listy, ktoré písal jej ďaleko pracujúci otec, baník. V nich otec dcéru oslovoval krásna panna, na čo bola Betka veľmi pyšná. Jej prvá škola stála oproti ich domu a keď prekročila jej prah, písal sa rok 1939. Bola to tzv. jednotriedka, kde bolo zlúčených šesť tried v jednej učebni. Škola sa zariadením i vyučovacími metódami v mnohom líšila od súčasnej. Žiaci s lepším učebným prospechom sedávali v predných laviciach. Tu obsadila svoje miesto aj Betka, veď bola bystrá žiačka, odmeňovaná hodnotením chválitebným aj výborným. Mamička ju ráno vždy napomenula, aby si precvičila čítanie a až potom ju pustila do školy. Medzi jej prvými učiteľmi bol Mátyás Regős. Betka sa učila aj nemčinu. Otecko jej často hovorieval: “Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom”.

Alžbeta Krivjanszká sa popri elementárnej a ľudovej škole venovala mnohým domácim povinnostiam. Nosila vodu z neďalekej artézskej studne, neskôr chodila do obchodu po sódu. S rodinou pracovala na poli, starala sa o býčka, prasatá, kurence, húsky, kačice alebo morky. Bola to práve ona, ktorá keď podrástla, ráno vyháňala dobytok na pastvu. Voľný čas rodina trávila počúvaním rádia. Taký čas rodinu navštívili aj susedia Kepka a Fúrár, aby na záhrade spoločne počúvali vysielanie rozhlasu. V týchto primitívnych prijímačoch na začiatku 20. storočia sa používali kryštály galenitu. Betka bola vždy šťastná, keď v ňom mala nastaviť ihlu.

Rodina vytrvalo šetrila na rodinný dom v meste. Ich sen sa splnil, keď sa usídlili na ulici „Zöldpázsit“ pod číslom 563 v Sarvaši. Betka sa tam mohla tešiť aj psovi Bodrimu, s ktorým veľmi dobre vychádzali.

Politické zmeny neobišli ani rodinu Krivjanszkých. Výmena obyvateľstva poznačila život mnohých obyvateľov mesta. Takto sa Betka ako školáčka dostala na Slovensko a 4. triedu navštevovala už v Stupave. Maďarčinu tu ani len nepočula. Všade rozprávali krásnou čistou slovenčinou. Mamička jej medzitým zomrela a tak Betka osirela. Táto tragická udalosť prinútila rodinu vrátiť sa na Sarvaš, kde po skončení elementárky a ľudovej školy, v rokoch 1948-1951 získala aj výučný list krajčírky. Po rokoch strávených na Dolnej zemi Betka Krivjanszká začala študovať v Budapešti. Chcela sa stať učiteľkou, tak si vybrala Pedagogický inštitút Jánosa Apáczaiho Csereho s kombináciou slovenský jazyk a dejepis. Keď v roku 1954 štúdium skončila, Betka sa dostala do Boršodskej župy. Z vysokoškolskej študentky sa stala učiteľka. V malebnej, krásnej dedinke Komlóška začala druhú etapu svojho života.

Komlóška vtedy mala 800 obyvateľov, z ktorých 150 bolo školopovinných detí. O elektrike v dedine ešte nechyrovali. Svietilo sa petrolejovou lampou a sviečkami. Nebol ani vodovod, nepočúval sa rozhlas, a neboli ani práčky, len usilovné ruky. Naopak, vzduch bol vynikajúci a zvon gréckokatolíckeho kostola každý deň presne napoludnie odbil dvanásť. Obyvatelia obce boli rusínskeho pôvodu, ktorých predchodcov sem presídlil ešte vojvodca F. Rákóczi II., pod ktorého vlajkou slúžili vo vojne. Boli to prívetiví a dobrosrdeční ľudia, ktorí si zachovávali kresťanské tradície a sviatky.

Škola, v ktorej Alžbeta Krivjanszká začala svoju pedagogickú prax, mala dve miestnosti, v ktorých zasadli žiaci zlúčení do dvoch ročníkov. Pracovalo sa metódou tzv. tichej činnosti v predmetoch ako čítanie, písanie, kreslenie a vecná náuka, zatiaľ čo sa učiteľ nahlas venoval druhej triede. Pani učiteľka Krivjanszká tu touto formou vyučovala takmer 13 rokov, počas ktorých tu stretla aj svoju lásku. S manželom Istvánom Firtkóm, tamojším riaditeľom a učiteľom sa zosobášili v roku 1955. O rok nato sa im narodil syn János a v roku 1957 dcéra Katarína. V roku 1963 si mladá Betka doplnila kvalifikáciu o predmet zemepis na vysokej škole pedagogickej v Jágri. V tom roku sa rozrástla aj rodina, a to o dvojčatá Zuzanu a Istvána. V tých časoch začali fúkať aj nové vetry a tie priniesli zvrat v systéme školy. V dôsledku zmien triedy vyššieho stupňa presunuli do susednej dediny Erdőhorváti. Na Komlóške zostali len nižšie triedy. Bolo to obdobie, keď sa Alžbete, vtedy už Firtkovej v roku 1966 umožnilo obsadiť miesto vychovávateľky v žiackom domove v Novom Meste pod Šiatrom. V ďalšej časti svojej pedagogickej kariéry sa nová pracovná sila začala venovať deťom v žiackom domove ako vychovávateľka. Mala veľmi dobré deti, ktoré viedla k súdržnosti a príkladnému správaniu. Deti sa jej zverovali s problémami, ktoré s nimi denno-denne riešila. Na novom pôsobisku sa cítila veľmi dobre napriek tomu, že školský zákon v 70-tych rokoch predpisoval návštevu škôl v dĺžke týždenne šesť dní. Voľný deň mali len v nedeľu. Žiaci, ktorých počet bol v tých časoch medzi 130-140 ostávali v inštitúcii často aj počas víkendov. Domov cestovali len na väčšie sviatky a prázdniny. Záslužnú prácu Alžbety Firtkovej v roku 1979 odmenili Ministerskou pochvalou a v roku 1987 získala titul Vynikajúcej pionierskej vedúcej. V rokoch 1981-1984, už v novej budove žiackeho domova na Balassiho ulici sa Betka Firtková stala dokonca vedúcou žiackeho domova a ako vychovávateľka v ňom pobudla až do odchodu do dôchodku v roku 1990, aby sa potom ešte párkrát na krátky čas vrátila a pomohla pri zastupovaní učiteľskému zboru. Súčasný kolektív Alžbete Firtkovej ďakuje za dcéru Katarínu Krafcsenkó, ktorá je aktívnou členkou novomestského učiteľského zboru a svojou prácou prispieva k zveľaďovaniu slovenského jazyka a zachovávaniu národnostných tradícií.

Alžbeta Firtková, rod. Krivjanszká zomrela 20. februára 2017 vo veku 83 rokov. Nech jej je zem ľahká !

Kolektív novomestskej slovenskej školy