Ján Fuzik

10 rokov - koľko krokov?

V roku 2003, keď Zákon o právach národných a etnických menšín v Maďarsku zaznamenal desiate výročie svojej platnosti, sme v našich kruhoch často nadhodili túto otázku. Dokonca Úrad pre národné a etnické menšiny usporiadal v októbri dvojtýždňovú medzinárodnú konferenciu na túto tému. Vo svojej prednáške som tam citoval z dramatického diela Lászlóa Németha, v ktorom geniálny matematik 19. storočia János Bolyai po základnom zreformovaní dovtedajšej dvetisícročnej euklidovskej geometrie sa vyjadril takto: „Stvoril som z ničoho nový svet“.

Myslím si, že toto porovnanie nebolo žiadnym zveličením. Systém menšinových samospráv, ktoré majú v niektorých závažných otázkach právo veta, zriadenie verejnej nadácie Pre národné a etnické menšiny, ustanovenie postu parlamentného ombudsmana pre ochranu menšinových práv - to boli základné piliere, na ktorých sa mal budovať úplne nový svet, nová národnostná politika v Maďarsku. Jedinečná a príkladná v celom regióne, ako sa o nej s obľubou hovorilo. Do istej miery a do istého času ňou nesporne aj bola. Prvé pukliny na nej sa objavili skôr ako na našich nových cestách. Vyvolali ich najmä nevyriešené otázky, týkajúce sa právneho postavenia menšinových samospráv, ich financovania a vzťahu k takzvaným väčšinovým, či obecným zborom. Kto by si bol však ešte vtedy pomyslel, že počas druhých, a najmä tretích volieb niekto zákon z malicherných ziskuchtivých dôvodov nielenže zneužije, ale priamo sa zaútočí na menšiny, a síce dosadením „nemenšinových“ poslancov do menšinových samospráv, čím tieto pospolitosti budú obrané o ich zákonné práva.

V prvej etape sa však ukázali už aj niektoré výsledky, ktoré s pribúdaním ďalších pretrvávajú dodnes. Podarilo sa zabrániť zlúčeniu, či zániku viacerých škôl s výučbou slovenského jazyka, nové finančné zdroje a prostriedky aktivizovali miestne kolektívy, spestrila sa paleta regionálnych organizačných foriem a činnosti i na tejto úrovni. Pravda, na niektoré rozhodné kroky sme museli čakať celé desaťročie a niektorých - ako napríklad zákonom garantovaného parlamentného zastúpenia menšín - sme sa dodnes nedočkali.

Na aké rozhodné kroky myslím? Nuž, práve ten predošlý rok 2003 priniesol jeden z najdôležitejších realizačných momentov uplynulého desaťročia. Menšinový zákon síce hovorí o kultúrnej autonómii a povoľuje tak miestnym, ako aj celoštátnym samosprávam zakladať a prevádzkovať rôzne inštitúcie, lenže finančné podmienky zostali aj naďalej obmedzené. Iba v zákone o štátnom rozpočte na rok 2003 bolo po prvýkrát vyčlenených 440 miliónov forintov pre účely inštitúcií celoštátnych menšinových samospráv.

Náš zbor bol na túto dávno očakávanú možnosť pripravený a prihlásil sa so šiestimi objektmi. Celoštátna slovenská samospráva (CSS) už skôr prevzala dve inštitúcie: týždenník Ľudové noviny a Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku. Bez problémov sme sa teda mohli uchádzať o podporu na zlepšenie technického zabezpečenia redakcie a na celkové prevádzkové náklady čabianskeho výskumného ústavu. Táto ustanovizeň, ktorú CSS zachránila pred zánikom a po dva roky financovala aj z vlastných zdrojov, mala vlani štyrikrát vyšší rozpočet ako v zlatých časoch svojej histórie, v polovici 90. rokov.

I keď skromnejšou mierou, ale tiež sme podporovali činnosť Slovenského divadelného súboru Vertigo. Na žiadosť kolektívu sa Valné zhromaždenie CSS rozhodlo prevziať i toto umelecké teleso, ktoré sa tak stalo jeho treťou inštitúciou. Úrad predsedu vlády akceptoval naše uznesenie a prostredníctvom Úradu pre národné a etnické menšiny nám zabezpečil takmer celú žiadanú sumu na prevádzku v druhom polroku.

Spomedzi troch novozaložených inštitúcií tá prvá je len sčasti novou, pretože viacero slovenských regionálnych kultúrnych stredísk sme podporovali väčšou či menšou sumou už aj v predchádzajúcom období. Niektoré sme napomáhali dobudovať, prípadne vytvoriť ich regionálnu organizačnú bázu formou registrovaných združení miestnych slovenských samospráv a občianskych organizácií z daného okolia. Tak sa vytvorila sieť siedmich slovenských regionálnych stredísk v Békešskej Čabe, Sarvaši, Slovenskom Komlóši, Mlynkoch, Veňarci, Baňačke a Černi, ktorú sme zastrešili novou celoštátnou inštitúciou: Slovenským osvetovým centrom. Ak sa počiatočná finančná podpora s patričným narastaním ustáli, tento systém môže zabezpečiť nielen užitočnú výmenu skúseností medzi jednotlivými slovenskými regiónmi, ale aj ich vzájomnú spoluprácu a ďalší rozvoj.

Našou - dalo by sa povedať - dvojnásobne novou inštitúciou je Slovenské dokumentačné centrum. Jednak preto, lebo doposiaľ neexistovala taká slovenská ustanovizeň, ktorá by mala za úlohu zozbierať, spracovať, zachovať a sprístupniť záujemcom všetky rukopisy, publikácie, noviny a učebnice, rozhlasové i televízne archívne materiály, ktoré sa zrodili v Maďarsku a týkajú sa našej národnosti. Po druhé ide o celkom novú inštitúciu aj preto, lebo z poskytnutej podpory sme pre ňu mohli v sídle CSS obnoviť potrebné priestory a skrášliť tým aj našu budovu.

Iba pri vymenúvaní šiesta inštitúcia - Slovenské metodické centrum pre materské školy - vznikla z iniciatívy Slovenskej materskej, základnej školy, gymnázia a žiackeho domova v Békešskej Čabe, kde sídli. Organizuje doškoľovania, metodické prednášky a ukážky pre učiteľky, ktoré vychovávajú našich najmenších.

Zo spomínanej 440-miliónovej sumy získala CSS na prevádzku svojich inštitúcií takmer 68 miliónov forintov. Máme však nádej, že táto podpora sa ešte zvýši možnosťou zakúpiť mikrobus pre Slovenský divadelný súbor Vertigo. Uvažujeme tiež o založení ďalšej inštitúcie, ktorá by našim miestnym slovenským samosprávam napomáhala prevádzkovať okolo dvadsať slovenských oblastných domov a obecných múzeí. Pravda, nový rok môže priniesť aj nové nápady i plány a dúfame, že zachová aj to, čo sme doteraz dosiahli. I keď vieme, že rok 2004 má byť skôr rokom šetrenia - naznačujú to aj rokovania o novom rozpočte v ministerstve financií - veríme, že kroky dozadu sa predsa len neurobia!

Môžeme sa však obávať aj čohosi iného. Posledné voľby do menšinových samospráv jasne naznačili, že 10-ročný zákon sa musí v tejto oblasti od základov obnoviť. Jeho zneužívanie dosiahlo nevídanú mieru. Už aj z našich 115 miestnych samospráv asi 10 percent vzniklo v takých obciach, v ktorých sme o Slovákoch nikdy nepočuli a k našej národnosti sa tu nikto nehlásil ani pri sčítaní ľudu. U niektorých menšín je situácia priam katastrofálna. Ako naznačili viacerí politickí činitelia, medzi nimi aj náš ombudsman: takéto menšinové voľby sa v Maďarsku - najmä po vstupe do Európskej únie - ešte raz konať nemôžu!

Už ani preto nie, lebo by to bolo v rozpore s novelizovanou Ústavou Maďarskej republiky. Tá teraz už jednoznačne vypovie, že národné a etnické menšiny majú právo zriadiť si vlastné samosprávy. Teda ony a nie iní - a z vlastných radov. Z ústavy bolo zároveň vypustené konštatovanie, v zmysle ktorého sa menšinových volieb, podobne ako komunálnych, môže zúčastniť každý občan s volebným právom. Menšinové samosprávy by mali voliť už len menšinoví občania! Slovenské samosprávy teda Slováci! Pochopiteľne tam, kde naozaj žijú, kde slovenská samospráva môže plniť svoju funkciu, uplatňovať zákonné práva.

Návrh novely menšinového zákona, resp. nového volebného zákona, sa zrodí určite v tomto duchu. Nebude to ľahké riešenie, ale snáď najťažšia úloha nastávajúceho roka. Musíme však veľmi zodpovedne zvážiť, čo slúži našej národnosti, s kým máme spoločné záujmy, ako sa môžeme dostať z tohto krízového stavu. Ak boli pre rok 2003 príznačné niektoré úspešné, ďalekosiahle kroky, teraz nás pravdepodobne čakajú osudové rozhodnutia. Vyľakať sa napriek tomu nemusíme, pri budovaní „nového sveta“ to už tak býva.

Nemáme to predsa ani také zložité, ako súčasní matematici s niekdajším geniálnym Bolyaim. Podľa údajov Veľkého maďarského lexikónu aj dnes, v dobe počítačov, sa márne trápia s niektorými jeho originálnymi myšlienkami spred pol druha storočia...

V Komlóšanoch môžu ožiť nádeje

Slovenská samospráva v Slovenskom Komlóši pozvala na oslavy Dňa menšín nielen miestnych Slovákov a ich sympatizantov, ale aj generálneho konzula Slovenskej republiky Štefana Daňa, konzula Ladislava Tischlera a predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika. Predsedníčka zboru Zuzana Lauková všetkých srdečne privítala a odovzdala slovo Jánovi Fuzikovi, ktorý sa zmienil o kladoch i nedostatkoch menšinového zákona. - Musíme konštatovať, že asimilácia pokračuje a boj proti nej je stále ťažší, - povedal predseda CSS. - Možno ešte aj tu, kde slovenčina žije, kde ešte existuje dvojjazyčná škola, ale aj v takých osadách, aké sú aj vo vašom okolí - v Pitvaroši a ďalších, kde ustupuje, ba možno už aj zanikla slovenská výučba. Nemáme to ľahké, predsa niečo dosahujeme. Napríklad kedysi sme nemali Deň menšín. Teraz ho oslavujeme aj v parlamente, kde v tento deň odovzdávajú vysoké štátne vyznamenania. V Bruseli práve teraz náš minister zahraničných vecí László Kovács podpísal s ministrom zahraničných vecí SR Eduardom Kukanom dohodu o vzájomnej podpore menšín. Na predbežných rokovaniach sa zúčastnila aj Celoštátna slovenská samospráva. Dosahujeme vždy nejaké nové výsledky, od ktorých očakávame, samozrejme, zlepšenie našej situácie, alebo posilnenie našej slovenskosti, ako napríklad od tejto dohody. My by sme si želali, keby pomohla práve tu, v Komlóši, pri obnove tunajšej slovenskej školy. Samozrejme, budeme ju urgovať a odvolávať sa na dohodu. Ján Fuzik konštatoval, že sa teší tomu, že CSS založila tohoto roku niekoľko inštitúcií. Ako príklad uviedol Slovenské osvetové centrum, ktoré má sedem domov v rôznych regiónoch krajiny, jeden sa práve buduje tu, v Slovenskom Komlóši. Dúfa, že táto nová ustanovizeň bude napomáhať kultúrny život nielen Komlóšanov, ale aj Slovákov v okolí. Podľa plánov Slovenské osvetové centrum v Slovenskom Komlóši odovzdajú koncom januára.

Po príhovore Jána Fuzika predsedníčka miestnej menšinovej samosprávy odovzdala ceny Za komlóšskych Slovákov. Vyznamenanie udeľujú každý rok na Deň menšín tým jednotlivcom alebo kolektívom, ktorí dlhodobo a úspešne pracujú na národnostnom poli. Tohto roku ho prevzali Juraj Antal Dolnozemský a páví krúžok Rozmarín. Po slávnostnom akte sa začal kultúrny program, v ktorom vystúpili Dychový orchester, páví krúžok Rozmarín, škôlkári, žiaci slovenskej základnej školy a tanečný súbor Komlóš.

(aszm)

Oslava menšín vo Vésztő

Výbor pre národné a etnické menšiny Valného zhromaždenia Békešskej župy, Obecná samospráva vo Vésztő a tamojšia rómska menšinová samospráva usporiadali 11. decembra pri príležitosti Dňa menšín župné oslavy v Kultúrnom dome Istvána Sinku. Slávnostná akcia sa začala príhovorom starostu obce Jána Kaszaiho, ktorý medzi početnými prítomnými zvlášť privítal generálneho konzula Slovenskej republiky Štefana Daňa, konzula Slovenskej republiky Ladislava Tischlera a predstaviteľov v župe žijúcich minorít. Starosta oboznámil prítomných s históriou obce a hovoril o spoločných cieľoch národností. Predseda Valného zhromaždenia Békešskej župy Zoltán Varga potom odovzdal plakety a čestné diplomy vyznamenaným jednotlivcov a kolektívom. Na návrh Výboru pre národné a etnické menšiny VZ Békešskej župy, Slovenskej menšinovej samosprávy v Kondoroši, Združenia slovenských menšinových samospráv strednej časti Békešskej župy a regionálnej radkyne Celoštátnej slovenskej samosprávy dr. Heleny Čičeľovej vyznamenanie Za menšiny Békešskej župy dostal spevácky zbor Ruža z Kondorošu. Za súbor, ktorý na budúci rok oslávi 30. výročie svojho založenia, prevzala cenu jeho vedúca Zuzana Danková.

Po oficiálnej časti osláv nasledoval kultúrny program, v ktorom sa predstavili všetky minority župy. Slovenskú zastupovali študenti slovenského gymnázia v Békešskej Čabe, ktorí predviedli prekrásne slovenské piesne.

(aszm)

Čabianske menšiny oslavovali na radnici

Samospráva župného mesta Békešskej Čaby v spolupráci s miestnou slovenskou, rómskou, poľskou a rumunskou menšinovou samosprávou usporiadali Deň menšín v slávnostnej sieni mestskej radnice. Predstaviteľov jednotlivých minorít, ako aj generálneho konzula SR Štefana Daňa a konzula SR Ladislava Tischlera, pozdravil primátor mesta János Pap. Vo svojom slávnostnom príhovore vyzdvihol, že čabianske národností obohacujú kultúru mesta a tým aj každého z nás. Je potešiteľné, že dnes už aj mladí začínajú objavovať rôznorodosť tradícií a dôležitosť ich zachovania. Tak sa zvyky jednotlivých národov a národností nestanú len prostriedkom zábavy a vyučovacou látkou v školách, ale spolu s ich jazykom a kultúrou sa dostanú do každodenného života rodín a spoločnosti. Na oslave predsedovia menšinových volených zborov odovzdali vyznamenania jednotlivcom a kolektívom, ktorí najviac pracovali za danú menšinu. Vyznamenanie Za čabianskych Slovákov dostal tridsaťročný Slovenský klub a Ján Kolarovský, ktorý je jeho zakladateľom. Pedagógovia slovenského gymnázia v Békešskej Čabe Alžbeta Husárová a Ján Šutinský prevzali toto vyznamenanie už v lete, v rámci Večerov na radnici. Po odovzdaní cien sa konal kultúrny program, v ktorom vystúpili študenti strednej hudobnej školy Bélu Bartóka a speváci slovenského gymnázia.

(aszm)

S podpredsedníčkou Euroregiónu Ister-Granum M. Nagyovou

Po podpísaní zakladajúcej listiny vznikol Euroregión Ister-Granum, ktorého podpredsedníčkou sa stala starostka Čívu, členka Predsedníctva Celoštátnej slovenskej samosprávy Mária Nagyová.

Aj keď euroregión oficiálne založili v polovici novembra, už predtým bola čulá spolupráca medzi obcami a inštitúciami pozdĺž maďarsko-slovenských hraníc, v blízkosti Ostrihomu a Štúrova. Pôsobili tu rôzne spolky, ktoré sa vlastne teraz spojili. M. Nagyová najskôr zastupovala pilíšskych Slovákov. K osadám Komárňansko-Ostrihomskej župy sa postupne pripojili aj obce z Peštianskej župy. Členmi euroregiónu je v súčasnosti 100 lokalít z Maďarska a zo Slovenska. „Spolupracovať chceme najmä v oblasti zdravotníctva, sociálnych vecí, cestovného ruchu, poľnohospodárstva, kultúry, mládeže a športu,“ hovorí podpredsedníčka. Za najaktuálnejšiu úlohu pokladá rozvoj infraštruktúry a cestovného ruchu, ako napríklad budovanie cyklistickej trasy.

Na otázku, ako sa stala podpredsedníčkou, nám M. Nagyová prezradila, že je hrdá na kolegov-starostov, ktorí za ňu hlasovali napriek tomu, že bol aj iný kandidát. Po nerozhodnom hlasovaní napokon M. Nagyová dostala o tri hlasy viac.

V súčasnosti sa rozbieha práca na konkrétnych úlohách. Najužšie vedenie prerokovalo možnosti spoločného vystupovania v rôznych súbehoch EÚ. Európska únia vydelí Euroregiónu Ister-Granum z prístupových fondov 23 miliónov eúr.

(ef)

„Všetko pre svojich”

Na slovo s. J. Fábriovou z Kardošu

S predsedníčkou slovenskej samosprávy v Kardoši Juditou Fábriovou, inak učiteľkou materskej školy, sme sa stretli v čabianskom Dome slovenskej kultúry. J. Fábriová zastáva túto funkciu už v treťom cykle a zároveň je členkou obecnej a tiež Celoštátnej slovenskej samosprávy. Pripomeniem jej, že v rozhovore pred štyrmi rokmi vyriekla: „Človek urobí všetko pre svojich”. Nuž to je pre ňu príznačné a uplynulých osem rokov na čele miestnej slovenskej samosprávy rukolapne potvrdzuje, že má k svojej práci blízky vzťah a že ju robí dobre.

Spytujem sa jej, čo sa medzitým udialo v Kardoši, kde, ako je známe, zo 700 obyvateľov takmer 70 percent sa nielen hlási k slovenskej národnosti, ale že to dáva aj verejne najavo:

- Pred štyrmi - piatimi rokmi, - hovorí pani predsedníčka, - slovenský klub bol jediným miestom, o ktorom som mohla referovať ako o dejisku slovenských aktivít. Vtedy mal takmer sto členov, dnes iba 66. S mnohými sme sa navždy rozlúčili, ale prišli iní, nové manželské páry dôchodcov, ktoré sme s radosťou prijali. Svoju činnosť sme rozšírili aj na školu; pred dvoma rokmi sme tu založili súbor ľudového tanca, ktorý vystupuje aj na klubových večeroch. Pri takýchto príležitostiach s deťmi prichádzajú aj rodičia.

Ak už hovoríme o škole, nevyhnutne sa natíska otázka, či sa aj dnes, tak ako pred štyrmi rokmi, všetci žiaci učia slovenčinu.

- Aj dnes. Navyše sme jedinou šesťtriedkou v krajine, lebo keď pred niekoľkými rokmi previedli vyšší stupeň do Kondoroša, rodičia žiadali, aby piataci a šiestaci zostali doma. Podarilo sa nám to dosiahnuť a máme aj schopný učiteľský zbor, čo dokazujú študijné výsledky. V súčasnej dobe sa zaoberáme myšlienkou založiť slovenský divadelný krúžok, ktorý by scénkami a recitáciami spestrovali programy klubu i školské slávnosti.

Napredujeme aj v klube, všetci sa snažia nejako prispieť k príprave programov, či už manželia Kohutovci, Ján Sekera, Mária Melišová, „duša” klubu a členka slovenskej samosprávy Mária Vargová, alebo učiteľka slovenčiny, taktiež členka tohto zboru Irena Križanová.

Podotknem, že školský tanečný súbor nedávno hosťoval v Rožňave.

- Našich hostiteľov sme svojho času pozvali na župný deň slovenského jazyka a kultúry, oni nás zasa v čase, keď sa v Rožňave konal chýrny jarmok. Naše deti tu nadviazali nové priateľstvá a precvičovali si slovenčinu. Na jar opäť čakáme svojich priateľov v Kardoši.

Napokon sa nevyhnem otázke, aká je spolupráca medzi obecnou a slovenskou menšinovou samosprávou.

- Vynikajúca. Slovenské aktivity sú pre starostu Jána Brláša rovnako srdcovou záležitosťou, veď „sme zrodení v tom istom hniezde”, ak mám citovať pekný verš nášho básnika Alexandra Kormoša. Okrem štátnej podpory síce nedostávame od obecnej samosprávy vopred stanovenú sumu, ale ak treba, poskytne nám prostriedky.. K dispozícii máme autobus samosprávy a na väčšie podujatia môžeme bezplatne používať sálu obecného úradu. Slovenský klub sa pred dvoma rokmi presťahoval do uvoľneného služobného bytu, ktorý sme obnovili za päť miliónov forintov získaných prostredníctvom súbehu. Najnovšie zvykneme navštevovať susedov; autobusom zájdeme do Čabačudu, Irminčoku, Kondorošu na tamojšie klubové stretnutia a takto, pri rozhovoroch a speve, nám príjemne ubieha čas.

(sass-k)

Slovenské spievanky II. v Bratislave

Dom zahraničných Slovákov v Bratislave spolu so Zväzom Slovákov v Maďarsku (ZSM) usporiadali slávnostnú prezentáciu druhého CD nosiča Slovenské spievanky spojenú s koncertom ľudových piesní Slovákov z Maďarska. Prítomní boli aj generálny konzul Maďarskej republiky László Riskó Nagy, delegácia z Tardošu vedená starostkou Máriou Moravčíkovou a predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová-Baráneková, ktorá bola aj autorkou myšlienky realizovať ďalšiu nahrávku Spievaniek. Priestor pre celú akciu poskytlo Národné osvetové centrum. O Slovákoch v Maďarsku sa často hovorí v minulom čase, hudobný záznam na CD nosiči a magnetofónovej páske je však dôkazom toho, že úcta a láska k tradíciám, ako aj chuť uchovávať ich pretrváva a vytvára stále hodnoty. Sólové speváčky sú účastníčkami celoštátnej súťaže ľudovej piesne a na CD nosič sa dostali tie najlepšie. Sprevádzal ich hudobný súbor Svrčkovci, v Bratislave už známy z nejedného predstavenia. Medzičasom z detského súboru vyrástli na dospelých a okrem Slovenska a Maďarska ich v lete mali možnosť spoznať aj na Cypre, kde zožali veľký úspech. Speváci z Békešskej Čaby sa na prezentáciu nedostavili, pretože doma vítali hostí zo Slovenska. Dolná zem však bola zastúpená spevákmi zo Sarvaša. Pilíšsky folklór prezentoval spevácky zbor z Mlynkov, Novohradská župa bola zastúpená detským folklórnym súborom Rozmarín z Veňarcu. Novohradské obce Veňarec a Lucina už dlhší čas spolupracujú so slovenskými obcami Plachtince a Dobrá Niva.

(MaFa)

Nové farby starej Európy

V budapeštianskom Slovenskom inštitúte sa 5. decembra konala prezentácia knihy Milana Hodžu Szövetség Közép-Európában nesúca názov Nové farby starej Európy. Maďarský preklad knihy Federácia v strednej Európe vydalo vydavateľstvo Kalligram v Bratislave. Predstavenia publikácie sa zúčastnil aj bývalý prezident Slovenskej republiky Michal Kováč a historici László Szarka a Pavol Lukáč. V mene Slovenského inštitútu pozdravil prítomných riaditeľ Milan Resutík. Na akcii sa pôvodne chcel zúčastniť aj minister kultúry SR Rudolf Chmel, ktorý však mal v tom čase iné pracovné povinnosti. Ako prvý prehovoril slovenský historik Pavol Lukáč, ktorý poďakoval za pozvanie a vyslovil radosť z prítomnosti bývalého pána prezidenta. Pripomenul, že za čias jeho pôsobenia nebolo v móde spomínať na Hodžu. Až v roku 1997 vyšla na Slovensku jeho kniha, ktorá uzrela svetlo sveta r. 1947 v Londýne. Slovenskí čitatelia na ňu museli čakať približne pol storočia. Za čias komunistického režimu bol totiž Hodža vo svojej vlasti takmer neznámou politickou osobnosťou. Je zaujímavé, že kniha Federácia v strednej Európe vyšla ešte pred slovenskou edíciou v nemčine vo Viedni pod názvom Môj osud Podunajsko. Jej predslov napísal Otto von Habsburg. P. Lukáč vyslovil radosť, že po nemeckej a slovenskej verzii vychádza aj po maďarsky, veď má čo povedať aj maďarskému čitateľovi. Takmer celá prvá polovica je napísaná memoárovo. Počas britského exilu sa vrátil k obdobiu, keď bol poslancom Uhorského parlamentu. Spomína aj na spoluprácu s následníkom trónu, na svoje vystúpenia v parlamente a na mierové rokovanie na sklonku prvej svetovej vojny. Na konci knihy sa zaoberá aj s československo - maďarskými vzťahmi a v závere diela načrtol svoj projekt stredoeurópskej federácie, ktorý by mal podľa neho vzniknúť po druhej svetovej vojne v priestore strednej Európy. S týmto projektom ho zaradili medzi najosvietenejších Európanov, ktorí uvažovali o integrácii kontinentu dávno pred jej naštartovaním. Hodža aj počas exilu komunikoval o svojom pláne s maďarskými politikmi. Jeho základnou tézou bolo, že každá európska integračná idea potrebuje regionálne zoskupenia, na ktorých možno stavať. Toto je dôležitý odkaz aj pre súčasnosť, v ére visegrádskej kooperácie, keď uvažujeme o spoločnom vystupovaní v rozšírenej Európskej únii. Tieto myšlienky inšpirujú tých, ktorí žijeme tu v tomto prostredí. Na záver Pavol Lukáč dodal, že sa veľmi teší maďarskému vydaniu a je zvedavý, ako ho budú vnímať Maďari. László Szarka hovoril predovšetkým o tom, že je to veľká vec, že po niekoľkých desaťročiach vychádza taká kniha, ktorá hovorí o našich spoločných dejinách. Vo svojom príhovore ďalej oboznámil prítomných s históriou, v ktorej Hodža napísal knihu, a s federalizmom.

Prezentácia publikácie Milana Hodžu Szövetség Közép-Európában sa skončila diskusiou.

(aszm)

Čobánka

Stredisko voľného času

Obecná samospráva v Čobánke v spolupráci s partnerským zborom v Pomáze plánuje výstavbu strediska voľného času v bezprostrednom susedstve Pilíšskeho národného parku. Podľa zámerov investorov vzorom pre tento projekt by mal byť podobný rekreačný komplex Golf v Tate. Výlučne s cieľom realizácie strediska vznikla Natur - All Golf, s. r. o., ktorá má zatiaľ k dispozícii niekoľko desiatok hektárov územia pri Pomáze a Mlynkoch. Na realizáciu rozsiahleho projektu bude však potrebné získať aj plochu pri Čobánke. Stredisko voľného času, ktoré by mali vybudovať v priebehu niekoľkých rokov, nemá slúžiť masovej turistike, ale bolo by významným zdrojom využitia kvalifikovaných i nekvalifikovaných pracovných síl.

Peklo Tvrtka Vujitya bestsellerom aj na Slovensku

V najväčšom kníhkupectve na Slovensku Panta Rhei v nákupnom centre Aupark v bratislavskej Petržalke sa konala prezentácia knihy Tvrtka Vujitya Videl som Peklo, z dielne slovenského vydavateľstva Talentum, ktoré je slovenským partnerom maďarského vydavateľstva rovnakého mena. Výber najzaujímavejších a zároveň najstrašnejších príbehov z Vujityových troch kníh urobil vydavateľ Ladislav Bödők spolu s autorom a do slovenčiny ho preložila Mária Fazekašová.

Meno Tvrtka Vujitya si v Maďarsku veľa ľudí dlho nevedelo zapamätať. Po zhliadnutí jeho azda najsledovanejšieho programu súkromnej televízie, či po prečítaní Pekelných príbehov, ktoré sa stali na maďarskom knižnom trhu v priebehu dvoch rokov bestsellermi, na jeho meno už nemožno zabudnúť.

Krstnými rodičmi Vujityovej knihy boli humorista Stano Radič a fotograf Andrej Bán. Herec a moderátor Dado Nagy uviedol popoludňajšiu akciu a privítal prítomných hostí, novinárov a televíznych pracovníkov. Knihu napínavých reportáží predstavil sám autor tak, že ku každému príbehu povedal pár viet a tým ich, samozrejme, priblížil budúcim čitateľom. „Zdá sa mi, že osoba Tvrtka Vujitya je v reportážach až príliš v popredí,“ povedal jeden z krstných otcov Andrej Bán kritickú výčitku. Stano Radič nezaprel v sebe humoristu a vyjadril vydavateľovi poďakovanie za to, že ho „poctil takou vážnou vecou ako je krst knihy. Keď som sa začítal do knihy, stále som očakával, že už naďabím na niečo smiešne, ale keď som bol asi v polovici, uvedomil som si, že je to celé vážna vec. Myslím, že táto kniha by mohla byť pokrstená pušným prachom…“

Ako sa s odstupom krátkeho času ukázalo, v niektorých bratislavských kníhkupectvách je spomínaná kniha na treťom mieste najpredávanejších kníh, čo je dôkazom toho, že dobre napísané reportáže s veľmi zaujímavou tematikou si k čitateľovi hýčkanému množstvom televíznych kanálov prerazia cestu. Sympatický bol autorov prístup k slovenskej verzii jeho knihy, keď opakovane požiadal vydavateľa, aby niekoľko exemplárov dodal aj Slovákom v Maďarsku, prípadne na tzv. slovenskej Dolnej zemi, čo Ladislav Bödők aj prisľúbil.

Prezentácia Vujityovej knihy Videl som peklo nebola prvou na Slovensku, pretože svoju štvrtú knihu Zvláštne vydanie pekelných príbehov predstavil na slovenskej strane Dunaja v Komárne, kde sa zišlo okolo tisíc záujemcov. Vydavateľstvo Talentum pôsobí od roku 1997 a doteraz vydalo asi 30 publikácií, z ktorých najväčším projektom bol slovensko-maďarský, maďarsko-slovenský slovník, ktorý dostať v predajniach Libri a Alexandra.

Kníhkupectvá Panta Rhei už možno nájsť na Slovensku vo Veľkom Mederi, Nových Zámkoch, Košiciach, Žiline, a tri v Bratislave. Predajne sa usilujú o spoluprácu so spomínanými maďarskými kníhkupectvami s tým, že predávajú preklady úspešných publikácií.

Zdá sa, že aj vo svete uznávaný maďarský reportér, nositeľ vyznamenaní a cien, a vďaka svojej reportáži o Černobyle nazývaný „najžiarivejším“ reportérom, vzbudil záujem aj u slovenských čitateľov.

(MaFa)

O budovaní slovenského evanjelického zboru v Budapešti

Kto častejšie číta časopis Evangélikus Élet, ten už vie, že 15. júna t. r. sa v slovenskom evanjelickom zbore v Budapešti vymenili farári. František Čelovský odišiel do dôchodku a na jeho miesto prišiel mladý farár, Novohradčan Atila Spišák, ktorý práve skončil svoj ročný štipendijný pobyt v Bratislave.

Nadišiel čas, aby sme si úprimne pohovorili o budapeštianskom slovenskom evanjelickom zbore. Fakty sú fakty, a tie nasvedčujú tomu, že zbor je na pokraji zániku. To znamená, že v podstate nemá cirkevníkov. Tí, ktorí by radi chodili na služby božie, sú už veľmi starí a bývajú v okrajových štvrtiach mesta. Na služby božie by museli dlho cestovať a to od nich nemôže nikto očakávať. Už aj to nás núti k tomu, aby sme vybudovali nový zbor. Nebude to ľahká práca. Hľadať slovenských evanjelikov v Budapešti, to je ako hľadať menšinu v menšine, alebo ihlu v kope sena. Je to však posledná možnosť oživiť slovenský evanjelický zbor v hlavnom meste. Z dejín vieme, že tento zbor mal bohatú minulosť, na ktorú môže byť aj dnes hrdý. Začiatkom storočia registroval vyše štyritisíc cirkevníkov. Silná asimilácia však urobila svoje, stalo sa, čo politici chceli - zničili menšiny v Maďarsku. Na druhej strane ani cirkev neurobila všetko, čo urobiť mohla. Aj keď treba uznať, že tu vždy pôsobili farári, ktorí hovorili po slovensky, ale na misijnú prácu medzi budapeštianskymi Slovákmi už nemali čas. Poriadne urobili všetky služby, ale ďalej už nič. Pritom aj dnes platí, že tam, kde farári nechodia medzi ľudí, sa zbor rozpadne, nebude fungovať. Svedčia o tom početné smutné príklady z celej krajiny. Aj kázať možno lepšie, rozumnejšie, keď farár pozná veriacich. Nie je nič horšie, ako keď ľudia nerozumejú, o čom farár hovorí v kázni.

Naši budapeštianski Slováci si musia uvedomiť, že nežijú v cudzine, lež v meste, kde majú svoju minulosť ako evanjelici, aj ako Slováci. Mali sme jeden z najväčších kostolov. Trojloďový, zmestilo sa doň tisíc ľudí. Za komunizmu (r. 1965!) ho predali. Nechcem o tom viac hovoriť, lebo dodnes nie je známe, prečo a za akých okolností sa tak stalo. Našou úlohou je, aby sme chodili na služby božie, aby sme aj svojou osobnou prítomnosťou potvrdili, že sme a aj v budúcnosti chceme mať svoj zbor. Našou úlohou je teda zapojiť sa nielen do národnostného, ale aj do kresťanského života.

Budapešť je srdce štátu, ale je choré. Jednoduchý človek, ktorý nemá pevné zázemie v kresťanskom spoločenstve, v rodine, je ohrozovaný hriechom, mravným i hospodárskym úpadkom (kto pozorne číta dennú tlač, vie, že tieto pojmy nie sú frázy). Preto treba umožniť, aby sa takíto ľudia čím častejšie schádzali, či už na bohoslužbách, alebo na večerných stretnutiach, v zbore, tam, kde ich bude obklopovať domáce slovenské evanjelické prostredie.

Verím, že budapeštiansky slovenský evanjelický a. v. zbor bude požehnaním pre stá a tisíce ľudí. Odteraz budú dvere fary otvorené každému, kto sa chce pozhovárať na hocijakú tému. Budeme sa snažiť čím skôr zaviesť pravidelnosť do činnosti zboru. Dúfame, že onedlho sa bude v našej kaplnke ozývať slovenský spev.

(a-sp)

250. výročie cirkevného zboru v Níreďháze

Evanjelický cirkevný zbor v Níreďháze si nedávno pripomenul 250. výročie svojho založenia. V obnovenom veľkom kostole sa konala slávnostná bohoslužba, na ktorej sa zúčastnili veriaci z Békešskej Čaby, Poľného Berinčoku a zo Sarvaša. Zakladateľmi tunajšieho cirkevného zboru sú Slováci, ktorí sem prišli v r. 1753 z Dolnej zeme. Na ďakovnej bohoslužbe slovo Božie hlásali kňazi družobných cirkevných zborov.

Evanjelický kňaz Zsolt Lázár zo Sarvaša označil túto významnú udalosť za veľké rodinné stretnutie a pripomenul minulosť zboru, keď z Čaby, Poľného Berinčoku a Sarvaša prišli slovenskí osadníci a začali budovať osadu, cirkevný zbor a kostol. Už o tridsať rokov neskôr tu žilo vyše tristo rodín. V úvahách o minulosti pokračoval kňaz Sándor Fejér z Poľného Berinčoku. Zdôraznil odvahu a pevnú vieru slovenských predkov, ktorí môžu byť príkladom aj pre súčasnosť. Čabiansky dekan Péter Kondor povzbudil veriacich, aby s láskou a úctou mysleli na svojich predkov, aby boli, rovnako ako oni, verní Pánu Bohu a úprimne sa k nemu modlili.

Po slávnostnej bohoslužbe sa konalo agapé na nádvorí cirkevnej základnej školy a žiackeho domova. Predstavili sa na ňom družobné cirkevné zbory a farárka Ildikó Demcsáková Balczóová oživila najvýznamnejšie historické momenty zo života níreďházskeho cirkevného zboru.

(if)

Mariánske pútnické miesto v Rosenthale

Duchovné stredisko Lužických Srbov

„Budź kralowna nam witana, ow Marija, wot swojich dźěći lubwana, ow Marija! Spěwajće, cherubim, chwalće ju, serafim, z rjanym spěwom njebjeskim! Salve, salve, salve, Regina!“ - táto prastará náboženská mariánska pieseň Lužických Srbov prezrádza ich hlbokú vieru a úctu k Matke Božej, ako aj to, že sa snažia opatrovať svoje kresťanské korene, tradície a pamiatky minulosti. Poznanie minulosti, teda aj minulosti Lužických Srbov, je svetlom poznania budúcnosti a zárukou ich bytia. Ich religiózna štruktúra bola pomerne homogénna, s výsadným postavením rímskokatolíkov, ale majú aj evanjelické cirkevné zbory. Aj v súčasnosti žijú aktívny náboženský život, pestujú svoju vieru a vydávajú dva náboženské časopisy - pre evanjelikov i pre rímskokatolíkov.

Ako členky delegácie CSS sme počas pobytu v Nemecku mali možnosť vyhľadať najmä katolícke obce, kde sme sa presvedčili o ich živej viere. Kláštory, kostoly, kríže, cintoríny a Božie muky svedčia o zvláštnom charaktere tohto kraja. Navštívili sme cisterciánsky kláštor St. Marienstern z roku 1248, kde sme si pozreli kostol a streli sme sa s mníškami. Šesť kilometrov od cisterciánskeho opátstva sme vyhľadali najslávnejšie mariánske pútnické miesto Lužických Srbov v Sasku Rosenthal - Rožant. Je to jediné pútnické miesto v Ďražďansko-meissenskom biskupstve, ktoré vzniklo ešte pred reformáciou. Už z diaľky vidieť kostol, v ktorom je milostivá socha Matky Božej, pomenovaná Panna Mária Lipová. Prvá písomná zmienka o Rosenthale pochádza z r. 1350 a o duchovnú správu Rosenthalu sa starali diecézni kňazi. V r. 1817 sem prišli cisterciáni z českého kláštora Osek. Od r. 1974 sú tu opäť kňazi z cisterciánskeho kláštora Rosenthal.

Pútnické miesto vyhľadávajú tisíce lužickosrbských pútnikov, najmä 15. augusta, pri príležitosti sviatku Nanebovzatia Panny Márie. Dogma o Nanebovzatí Panny Márie je vskutku radostným posolstvom pre všetkých. Ježišova Matka, oslávená s telom i dušou v nebi, je vzorom a znamením pevnej nádeje oslávenia každého človeka.

Popri pútnickom kostole sa nachádza Mariánska kaplnka so studňou, ktorá bola postavená v r. 1766. Pútnici si vodu veľmi vážia a pokladajú ju za zázračnú.

Pútnické miesto Rosenthal s milostivou sochou Panny Márie Lipovej je strediskom duchovného života a zbožnosti katolíckych Lužických Srbov.

(if)

V Malom Kereši vystavuje M. Simonová Dulaiová

„Potulky” slovenskej maliarky

Osvetové stredisko S. Petőfiho v Malom Kereši poskytlo v rámci Národnostných dní svoje priestory 20. samostatnej výstave grafičky a maliarky Márie Simonovej Dulaiovej (1938). Výstava nesie názov Moje potulky.

Umelkyňa je kerešská rodáčka, pochádza zo slovenskej rodiny a maľovanie bolo jej záľubou už v detstve, hoci seriózne začala tvoriť až koncom šesťdesiatych rokov. Prvú samostatnú výstavu mala r. 1994 vo svojom rodisku a odvtedy jej obrazy vystavovali o. i. v Dunaújvárosi, Baji, Slovenskom Komlóši, Császártöltési, Kecskeméte.

Na súčasnej výstave, ktorú uviedol primátor Ferenc Barkóczi, hodnotil tvorbu M. Dulaiovej docent János Kriskó. Povedal, že pre umelkyňu má mimoriadny význam okolitý svet a slovenská kultúra zdedená po predkoch. Námetmi jej obrazov je prevažne Malý Kereš a jeho okolie, prírodné javy a lesné zákutia ako aj hajlochy, charakteristické pre tento kraj. Jej diela sú technicky vypracované, avšak za technikou vidíme a cítime aj ženskú dušu.

Umelkyňa sa považuje za kerešskú maliarku, z jej obrazov vyžaruje láska k rodnej zemi a k tunajším ľuďom. O svojich témach hovorí: „Obľubujem rôzne prírodné formy, premeny farieb podľa ročných období. Objav a spracovanie novej témy mi prináša radosť. A čo je cieľom mojej tvorby? Podať farebné odkazy ČLOVEKU o láske a o kráse prírody a rodnej zeme, ako i tých, čo na nej žijú.”

A. Sz. - (ok)

Traja majstri palety

V Slovenskom inštitúte Budapešť usporiadali 9. decembra výstavu z diel slovenských maliarov Júliusa Kerna, Zoltána Palugyaiho a Ladislava Čemického. Vernisáž otvoril riaditeľ inštitútu Milan Resutík, ktorý privítal účastníkov akcie, ktorá - podľa jeho slov - svedčí o jednom veľmi významom období slovenského výtvarného umenia. Je zaujímavé, že všetci traja umelci študovali výtvarníctvo v Budapešti a podstatnú časť svojho života prežili na Liptove. Po dlhých rokoch sa do Budapešti vrátili s expozíciou svojich diel, ktorými sa nezmazateľne zapísali do dejín slovenského výtvarného umenia. Kurátorom výstavy bol Martin Dropp, ktorý sa priznal, že nebolo ťažké zozbierať obrazy. Stačilo sa vybrať do Liptovského Mikuláša a stretnúť sa s majiteľom ART GALÉRIE U BULLOV Stanislavom Bullom, ktorý mu ich vďačne poskytol. A tak boli v SI vystavené hodnotné a krásne diela majstrov slovenského výtvarníctva 20. storočia. Pri ich prehliadke dostal návštevník názorný a široký obraz prostredia Liptova, veď všetci traja majú iný štýl. Z vystavených diel priam sálala citová väzba umelcov k liptovskému kraju, vnímanie jeho osobitosti, malebnosti.

(aszm)

Sarvaš

Čaro prírodného materiálu

V tradičnej spoločnosti mal každý človek presne vyhradenú úlohu a každý vedel, čím je osožný a dôležitý pre danú komunitu - či už šlo o rodinu, cirkevnú obec, alebo cech. Každý mal nenahraditeľné miesto v kolektíve. V modernej priemyselnej spoločnosti sa však ústredná moc snaží ovplyvňovať jednotlivcov, aby jej zabezpečovali čoraz väčšie zisky. Či má pre ňu ešte hodnotu umenie ženy sediacej za krosnami alebo muža vyrezávajúceho drevo? Či bude mať po vstupu do Európskej únie zmysel starať sa o dedičstvo našich predkov? Či sa nám podarí odpútať mladých spred počítačov a presvedčiť ich, aby sa venovali výtvarnému umeniu, kde sa môžu prejaviť niečím svojským a jedinečným? Dnes ešte nevieme jednoznačne odpovedať na tieto otázky. Vieme len, že nás vždy poteší, keď sa niekde koná vernisáž našich aktívnych výtvarníkov. Tak tomu bolo aj 14. novembra, keď pod názvom Čaro prírodného materiálu usporiadal Kultúrny spolok sarvašských Slovákov Vernosť výstavu diel drevorezbára Jána Hrabovského a tkanín z Hudákovej dielne z Čorvášu. O umelcoch a ich tvorbe sme sa rozprávali s riaditeľom Osvetového strediska Petra Vajdu v Sarvaši Ondrejom Častvanom.

- Na tejto výstave vidíme rôzne sochy, predmety a šatstvo. V čom spočíva ich jedinečnosť?

- Sú tu predstavené diela dvoch tvorcov, predmety pripomínajúce ľudovú kultúru, svojské tým, že pri ich výrobe autori nielen spracovali prírodné materiály, ale zachytili v nich aj svoje city, vnemy, myšlienky.

- Za posledných 8-10 rokov sa v Hudákovej dielni akosi rozbehla práca. Prezentuje sa na takmer všetkých významných výstavách ľudového umenia po celej krajine.

- Dokonca v tomto roku sa 20. augusta prezentovala aj na Budínskom hrade, na ľudovom jarmoku. Jej výrobky vyvolali záujem nielen domácich, ale aj zahraničných znalcov umenia. Sú zhotovené podľa tradičnej technológie. Ľan pestuje majiteľ dielne na vlastnom pozemku a v rodine je presne určená deľba práce počnúc od spracovania materiálu, cez návrh modelov až po ich po ušitie.

- S modelmi dielne sa stretávame aj na tradičných svadbách v Čorváši.

- Áno, veď keď sa zrodila iniciatíva poriadať tieto podujatia, Hudákovci boli medzi ich prvými podporovateľmi a každý mladý pár mal oblečené ich šaty.

- Drevorezby zasa chvália zručnosť a nápaditosť Jána Hrabovského.

- V jeho prípade však musím spomenúť aj jeho vek. Totiž ujo Hrabovský sa tohto leta dožil stých narodenín. Máme mu čo závidieť, veď je živou históriou na udalosti bohatého storočia. S drevom sa zoznámil v Békešskej Čabe, kde sa učil vyrábať kopytá na topánky. Potom, ako zistil, že z dreva možno vyhotoviť aj všeličo iné, sa jeho drevorezby vydali na putovanie po celej Karpatskej kotline. Sám sa priznáva, že akonáhle sa pozrie na drevo, hneď vycíti, aká figúra sa v ňom skrýva. Stačí vziať do ruky nôž a drevo mu samé pošepne, čo má z neho vykresať.

Dnes málokto z nás má čas na to, aby sa zastavoval pri stromoch a rozmýšľal o tom, čo všetko by z ich dreva mohol vyrobiť. Kým sa v nás neprebudí takáto schopnosť, zastavme sa aspoň v sídle slovenskej samosprávy v Sarvaši a pokochajme sa v umení našich čorvášskych výtvarníkov.

(kir-)

Nové Mesto pod Šiatrom

Úspech nielen poteší, ale aj podnecuje

Stredná odborná škola cestovného ruchu pri Gymnáziu Lajosa Kossutha v Novom Meste pod Šiatrom sa aktívne zúčastňuje mnohých zaujímavých akcií, medzi ktorými je aj tradičná Gastroshow, organizovaná vždy na sklonku kalendárneho roku v Michalovciach na Slovensku.

Gastroshow je veľkolepá dvojdňová súťaž, ktorá prebieha pod taktovkou Združenej strednej školy hotelových služieb a obchodu v spolupráci s vedením a pracovníkmi interhotela Družba v Michalovciach.

Tak to bolo i teraz, 27. a 28. novembra 2003.

Návštevníci a pozvaní hostia sa stali účastníkmi exkluzívnej výstavy slávnostne prestretých tabúľ, výstavy gastronomických špecialít žiakov učebného odboru kuchár - čašník, módnej prehliadky žiakov študijného odboru operátor výroby s kolekciou „Prechádzka mestom” a ďalších zaujímavostí v podobe pestrého kultúrneho programu žiakov hostiteľskej strednej školy.

Naša škola bola tiež zastúpená na tejto súťaži, na ktorú kolegyňa Judit Kőhalmiová s dvoma žiakmi pripravili tabuľu s názvom Baroková hostina. Estetické a výstižné spracovanie témy zaujalo návštevníkov a následne aj porotu, ktorá jej udelila 2. cenu.

Na 1. mieste sa umiestnili žiaci Vyššej strednej školy gastronómie z poľského mesta Poznan a na 3. mieste žiaci organizátorskej strednej školy. Na tabuliach boli spracované také témy ako Šípková Ruženka, Vianoce, pomaturitné stretnutie, promócia právnika, večera na safari a pod.

Súťaž sa skončila, ale napriek stanoveniu umiestnení porotou a udeleniu cien všetci prítomní boli tak isto odmenení prostredníctvom výborných programov a trvácnych estetických zážitkov.

Z tejto dvojdňovej akcie si určite každý odniesol niečo cenné, pekné a dobré, na čo bude vždy rád spomínať.

Mária Kanóczová

Slovenský Komlóš

Dni slovenskej kultúry

Stalo sa už tradíciou, že v Základnej škole s vyučovacím jazykom slovenským v Slovenskom Komlóši sa v novembri konajú Dni slovenskej kultúry. V rámci týchto dní sa tento rok po prvýkrát uskutočnil metodický deň pre učiteľov.

Národná menšina žije v jazyku a existencia slovenského jazyka dnes už závisí hlavne od školskej výučby. Doma v rodinách sa už dnes málo hovorí po slovensky. V materských školách sa síce malé deti učia slovenčinu, ale to nestačí, aby boli pripravené do 1. triedy. Ostáva to najčastejšie na nás, učiteľoch slovenskej školy, aby sa títo naši žiaci postupne naučili dobre hovoriť po slovensky. Našim cieľom je dostať žiakov na takú úroveň komunikácie, aby boli schopní používať slovenčinu na takej úrovni, aby sa s ňou dohovorili, aby zvládli jazykovú skúšku ap. Aby sme toto dosiahli, musíme sa aj my - učitelia vzdelávať. Nevyhnutnosť učiť sa, držať krok s dobou, bude ešte aktuálnejšia, keď sa staneme súčasťou Európskej únie. Preto sme pozvali medzi nás odborníkov na metodiku zo Slovenska.

Po krátkom kultúrnom programe privítala prítomných zástupkyňa riaditeľa Zuzana Lauková. Ako prvá sa prihovorila hosťujúca učiteľka Ľubomíra Rollová. Rozprávala všeobecne o jazyku, vysvetlila, čo je jeho úlohou, stručne poukázala na význam upevňovania jazykového vedomia a zvyšovanie jazykovej úrovne, ale najmä vyzdvihla slovenčinu, ktorá si aj tu, na Dolnej zemi, zaslúži úctu a vážnosť nás používateľov.

Druhou prednáškou upútala všetkých prítomných pedagógov, profesorka Univerzity Komenského v Bratislave Jana Pekarovičová. Už dlhé roky vyučuje cudzincov z celého sveta, takže dobre ovláda metódy a formy práce, ktoré sú dôležité pri vyučovaní slovenčiny ako cudzieho jazyka. Usmernila učiteľov, čo majú robiť, aby ich vyučovacie hodiny boli zaujímavé, aby oslovili každého žiaka. Zdôraznila, že nielen učebnice sú zdrojom vedomostí, ale aj práca s neznámym textom, napr. krátkou ukážkou z rozprávky, môže inšpirovať učiteľa k rôznym cvičeniam, dialógom, dramatizáciám, ktorými dokáže u žiaka vzbudiť záujem.

Tvorivé dielne - to bol názov ďalšej časti praktických ukážok, v ktorých hosťujúce učiteľky Erika Fajnorová a Ľubomíra Rollová predviedli ukážky didaktických hier, ktoré používajú pri vyučovaní slovenčiny.

Myslím si, že nielen domáci učitelia, ale aj pozvaní slovenčinári z Békešskej Čaby, Sarvaša, Veľkého Bánhedeša, Pitvaroša si odniesli mnoho podnetných nápadov, ktoré vo svojej práci s deťmi určite využijú.

Ďalšie dni boli venované hlavne deťom. Učitelia pripravili pre žiakov školské kolo súťaže Slovenské spievanky a veršovačky. Odborná porota mala plné ruky práce, aby spravodlivo ohodnotila výkony žiakov v speve slovenských ľudových piesní a v prednese poézie a prózy. Pochvalu si však zaslúžia všetci, ktorí sa na súťaž pripravili. Všetci dostali diplomy za účasť a sladkú odmenu a tí najlepší si okrem toho odniesli domov pekné darčeky a dobrý pocit z toho, že ich práca nebola zbytočná. Vyhodnotenie vyvrcholilo diskotékou pre mladšie i staršie deti.

Naši najlepší recitátori:

Starší: Eva Vargová, Viktória Valjerová, Adriana Rádaiová, Michal Paulik, Kristína Sudová.

Mladší: Róbert Balogh, Matúš Šuta, Ján Czvalinga, Anett Horváthová, Evelin Čenge Kačová, Mária Baloghová.

Naši najlepší speváci:

Starší: Ondrej Naď, Timea Szabóová, Richard Hovorka, Zuzana Bundová, Dominika Dénešová.

Mladší: Evelin Čenge Kačová, Anett Horváthová, Beata Korimová, Rachel Szabina Sudová, Natália Čabaiová, Viktória Vajgelová.

Myslím si, že slovenské dni sa vydarili a splnili aj tento raz svoj cieľ. Vďaka patrí Celoštátnej slovenskej samospráve v Budapešti, ktorá túto akciu podporila, univerzitným profesorkám Márii Žilákovej a Jane Pekarovičovej, hosťujúcim učiteľkám a hlavne všetkým učiteľom a žiakom Slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši, ktorí aj napriek sťaženým podmienkam dokázali zorganizovať slovenské dni na profesionálnej úrovni.

Ľubomíra Rollová

Nová kaviareň v Slovenskom Komlóši

V poslednom čase v našom meste pribudlo veľa zrekonštruovaných budov. Aj pán Gábor Szabó s manželkou sa rozhodli, že opravia svoj dom. Myšlienku nasledoval čin a z niekoľkomiliónovej pôžičky postavili veľmi peknú modernú kaviareň. Svojim hosťom ponúkajú nielen kávu na rôzne spôsoby, chutné zákusky, studené misy, ale aj kvalitné české a slovenské pivo. Vy ste tam ešte neboli? Tak sa musíte vybrať na Bajcsy ulicu, do kaviarne, kde sa nefajčí a kde sa môžu konať rozličné spoločenské posedenia pri dobrej hudbe.

(er)

Čemer, Kerepeš, Malá Tarča a Veľká Tarča - Skládka odpadu zadarmo

Územie o rozlohe 8,5 ha nedávno bezplatne ponúkla ako skládku odpadu do spoločného užívania samosprávam štyroch peštianskych obcí spoločnosť s ručením obmedzeným Ker-hu. Zainteresovanými obcami sú Čemer, Kerepeš, Malá Tarča a Veľká Tarča.

Poslanecký zbor vo Veľkej Tarči na svojom zasadnutí rozhodol, že ak ponuku prijme ešte aspoň jedna osada, dá súhlas k prevzatiu pozemku. V najbližšom čase budú o tom rokovať aj v Čemeri, ale tamojší starosta Juraj Bátovszki sa obáva, že koncentrácia môže viesť k vytvoreniu monopolnej situácie a tým aj k problémom pri určovaní sadzieb. Rozhodnutie o skládke padne v týchto dňoch aj v Kerepeši a podobne i v Malej Tarči, kde túto záležitosť prerokúva Komisia pre rozvoj obce. V Malej Tarči pravdepodobne narazia na prudký nesúhlas opozície - naznačil vicestarosta L. Klacsán.

Maďarsko - Slovensko

Dynamický rozvoj obchodnej výmeny

Zástupca štátneho tajomníka Ministerstva zahraničných vecí MR István Major rokoval koncom novembra so štátnou tajomníčkou Ministerstva hospodárstva SR Evou Šimkovou o situácii a ďalších možnostiach rozvoja obojstranných stykov s osobitným zreteľom na blížiaci sa vstup oboch krajín do EÚ.

Ako uviedol hovorca maďarského ministerstva, Slovensko sa v súčasnosti nachádza na 16. mieste medzi obchodnými partnermi Maďarska. Objem vzájomnej obchodnej výmeny v uplynulom roku mimoriadne dynamicky vzrástol v uplynulom roku. Obidve rokujúce strany sa zhodli v tom, že z perspektívneho hľadiska je jedným z najúčinnejších prostriedkov ďalšieho rozvoja podpora a stimulovanie vzájomných investícií. V tejto súvislosti s uspokojením konštatovali, že mimoriadne úspešne sa vytvárajú styky zamerané týmto smerom a že spoločné investície prevyšujú hodnotu 1 miliardy eur. I. Major sa pritom dotkol problematiky právneho sporu okolo inak priaznivo napredujúcej integrácie MOL-u a Slovnaftu a vyjadril nádej, že táto otázka sa na Slovensku čo najskôr uspokojivo vyrieši.

Za sľubnú a perspektívnu oblasť spolupráce účastníci rokovania označili rozvoj cestovného ruchu. Prostredníctvom spoločného marketingu, by chceli prilákať turistov zo vzdialených krajín, ako je Čína či Japonsko, ale aj z Chorvátska a Slovinska. Zhodli sa aj v tom, že v záujme možností vyplývajúcich zo vstupu do EÚ je účelné venovať zvýšenú pozornosť Ukrajine.

Po prerokovaní otázok energetickej spolupráce maďarská strana odovzdala svojmu partnerovi projekt medzivládnej dohody, vypracovanej ministerstvom hospodárstva a dopravy, ktorá sa týka prenájmu zásob slovenskej nafty.

(ok)

Hrajme sa ďalej...

Na margo knižky G. Papučka

Asi nie bez dôvodu sa tvrdí, že písať pre deti je ťažšie ako písať pre dospelých. Nakoľko to zvláda Gregor Papuček, ktorý sa ako jediný u nás sústavne venuje poézii pre deti, sa môžeme presvedčiť pri čítaní jeho zbierky Konvalinky.

Okrem toho, že v podstate ide o rozšírené vydanie jeho predošlej zbierky Hrajme sa, zisťujeme, že autor pristupuje k čitateľským nárokom najútlejšej vekovej skupiny s primeraným pochopením a zmyslom. Ako cieľavedomý homo ludens si vytvára kontakt s malými čitateľmi nielen samotným veršom, ale miestami sám sa uvádza a predvádza ako sprostredkovateľ vzájomnej komunikácie a režisér celej tej detskej lektúry - zavše aj prostredníctvom osoby svojho syna, teda čitateľa číslo jedna.

Konvalinky v podstate zachovávajú aj tematický pôdorys svojho rovnako hravého predchodcu z roku 1990: ročné obdobia, hádanky, riekanky a všelijaké kalambúry (huba hubou nehubuje, / ľebo ju nemá) - v prevažnej miere nápadité veršíky, ktoré iste stoja za pozornosť našich škôlkárov, školákov a, samozrejme, ich učiteľov, vychovávateľov a rodičov.

Notoricky častým nedostatkom našich publikácií bývajú jazykové či tlačové chyby a iné „preklepy” a tomu sa, žiaľ, neubránila ani táto knižka. Snáď by bolo bývalo dobré, keby sa nielen na tieto básničky, ešte pred ich uverejnením v knižnej podobe, mohli pozrieť aj iné dospelé oči. Zaslúžili by si to Konvalinky i ďalšie kvetinky určené našim ratolestiam.

(kní)

Štefan Hudák

Nedajme slovenčine zahynúť

(Rodákom roztrateným po svete)

Slovenčina je reč krásna.

Keď vznáša sa nad nedozernou rovinou,

ale i nad vencom hôr,

zvučí ani hlahol zvonov,

či spev vtákov pod belasou oblohou.

Zdedili sme ju po predkoch

ako poklad najdrahší,

nuž nedajme jej zahynúť!

Rozprávajme sa ňou všade:

doma, v škole, na poli.

Keď nám matka vynadá vše

pre zlé skutky z hĺbky duše

po slovensky,

ani to tak nebolí...

Prebuďme i tých, čo driemu,

čo nedokážu v rodnej reči

vlastné deti s láskou k srdcu privinúť,

ó, nedajme te našej krásnej

slovenčine zahynúť.