Nový spoločenský dom

Senváclav ožíva

Obyvatelia pilíšskej obce Senváclav (Pilisszentlászló) v polovici decembra oslavovali. Z iniciatívy miestnej slovenskej samosprávy a pávieho krúžku v budove materskej školy za finančnej podpory Úradu pre národné a etnické menšiny a obecnej samosprávy odovzdali do užívania nový spoločenský dom.

Potom, ako v predošlom volebnom cykle predali miestny kultúrny dom, Senváclavčania sa nemali kde stretávať, občianske organizácie, medzi nimi aj páví krúžok, sa schádzali v budove základnej školy. Nebolo to však najlepšie riešenie a hľadali lepšie miesto. Pri hľadaní im vyšiel v ústrety starosta obce dr. György Illés, ktorý im ponúkol priestory v budove materskej školy. Budovu museli renovovať - zbúrať všetky steny a postaviť nové, vytvoriť priestrannejšie miestnosti. Jedna väčšia miestnosť spolu so sociálnym blokom od decembra slúži Senváclavčanom. Zatiaľ síce spoločenský dom nie je zariadený, ale miestni obyvatelia veria, že pomaly dôjde rad aj na to. Budova patrí miestnej samospráve, ktorá ju však neskoršie chce dať do správy miestneho slovenského voleného zboru. Margita Elšiková je hnacím motorom nielen pávieho krúžku, ale ako predsedníčka slovenskej samosprávy aj celej dediny. Podľa nej je hnacím motorom dediny páví krúžok. Jeho členovia iniciovali vlastne aj vybudovanie spoločenského domu, oni pečú a varia na všetky obecné oslavy, či ide o stretnutie spriatelených osád, alebo o oslavu starších obyvateľov.

Starosta Senváclavu nás informoval o príkladnej spolupráci občianskych organizácií. Mladší a starší spoločne pracujú v prospech obce. Senváclavčania sa zoskupujú v troch organizáciách: mladí sa združujú okolo tzv. Teledomu, tí, ktorí sa zaoberajú kultúrou, v Združení Senváclav a starší v pávom krúžku.

Slávnostné odovzdanie spoločenského domu Senváclavčania spojili s oslavami Dňa dôchodcov. Po vedúcich predstaviteľoch obce najstarších občanov pozdravil páví krúžok kyticou krásnych slovenských piesní. Troška oneskorení sa k oslavujúcim pripojili hostia z Mlynkov (Pilisszentkereszt), aj ich spev našiel odozvu v radoch prítomných. Po kultúrnom programe mládež odovzdala menšie darčeky starším a potom nasledovala večera. Guláš varili vo veľkom kotle pred domom. Po večeri sa rozprúdila neviazaná diskusia.

Spoločenský dom v Senváclave síce nie je ešte zariadený - je v ňom zatiaľ iba kachličkami vykladaná pec -, ale samospráva zakúpila lavice a dlhé stoly, ktoré tvoria dočasné zariadenie. Do pracovného plánu slovenskej samosprávy je zaradené aj zakúpenie televízora a videoprehrávača, aby spoločenský dom slúžil naozaj celej osade a ak bude mať niekto záujem, bude si môcť pozrieť slovenské filmy. Neskôr tu bude mať svoju kanceláriu aj slovenská samospráva, ale najprv si musia zakúpiť (ak budú mať z čoho) písací stôl a stoličky. Novou iniciatívou obecnej samosprávy sú obecné noviny, ktoré majú aj slovenskú prílohu DediNoviny, kde uverejňujú články v slovenskom jazyku.

(ef)

Ceny za národnosti 2003

V zmysle uznesenia vlády Maďarskej republiky z r. 1995, ktorý vyhlásil 18. december za Deň menšín, je jedným z najvýznamnejších aktov tohto dňa odovzdanie Cien za národnosti. Tohto roku prevzali toto vysoké ocenenie práce v národnostnej oblasti z rúk predsedu vlády Pétera Medgyessyho nasledujúce osobnosti a organizácie z domova a zo zahraničia:

·         Dr. K. Szabóová, rod. Caruha Vangelio, prekladateľka a učiteľka, od r.1995 podpredsedníčka Gréckej celoštátnej samosprávy, redaktorka časopisu Kafenio.

·         Jenő Hajnal, osvetový aktivista, dlhoročný riaditeľ Maďarského osvetového domu vo vojvodinskej Zente, podpredseda Maďarského osvetového zväzu vo Vojvodine.

·         Dr. Éva Orsósová Hegyesiová, dlhoročná učiteľka a bádateľka, bývalá predsedníčka Úradu pre národné a etnické menšiny a zástupkyňa štátneho tajomníka Ministerstva zdravotníctva a sociálnej starostlivosti MR.

·         Tibor Lakatos, umelecký vedúci Folklórneho rómskeho spolku v Novom Meste pod Šiatrom, iniciátor celoštátneho Cigánskeho tanečného festivalu.

·         László Vétesi, kalvínsky duchovný, predseda nadácie Diaspóra v Rumunsku, ktorá vykonáva svoju činnosť na maďarskom jazykovom území.

·         Časopis Barátság (Priateľstvo), ktorý v roku 1994 založili Mária Emberová a Éva Mayerová s cieľom popularizovať kultúru domácich menšín medzi maďarskou verejnosťou.

·         Spoločnosť maďarských intelektuálov v Podkarpatsku pod vedením Györgya Dupku, ktorej hlavným cieľom je podpora vedeckej a hospodárskej činnosti tamojšej maďarskej inteligencie.

V Komlóši je slovenskejšie...

S predsedníčkou slovenskej samosprávy Z. Laukovou

Nazdávam sa, že šesťtisícový Slovenský Komlóš je aspoň natoľko slovenský ako Sarvaš alebo Békešská Čaba, ba dokonca ešte autentickejší a pôvodnejší, ak máme na mysli stotožnenie sa s tradíciami. Aj keď s určitou výhradou, moja hostiteľka, učiteľka a predsedníčka slovenskej samosprávy Zuzana Lauková (na fotografii) mi dáva za pravdu. - Vyše dvadsať percent obyvateľstva sa hlási k slovenskému materinskému jazyku, čo je asi 1 400 osôb, zatiaľ čo polovica Komlóšanov je slovenského pôvodu. V takomto prostredí, pochopiteľne, sú zvyky predkov pôvodnejšie, keďže aj ich zachovávanie je prirodzenejšie a ľahšie. Sám život a existenčné podmienky však ani v Komlóši nie sú ľahké, a to sa týka aj Slovákov a ich činnosti. Naša samospráva je tu preto, aby tunajším rodákom denne pomáhala žiť lepšie a obsažnejšie.

Televízne vysielanie v slovenčine

Súčasný poslanecký zbor pozostáva z piatich členov. Okrem predsedníčky Z. Laukovej v ňom pracuje podpredsedníčka Zuzana Liborová, Anna Ištvánová z Békešskej Čaby, podnikateľ Štefan Matajs a agrárny inžinier František Zelman.

- Som presvedčená, - hovorí pani predsedníčka, - že sme vytvorili silnú samosprávu a že dokážeme plniť svoje poslanie medzi Slovákmi. Aj preto, že štyria naši poslanci sú aj členmi mestskej samosprávy. Dbáme na pestovanie a zachovávanie tradícií a sme hrdí aj na našu školu, ktorá si získala dobré meno v celej krajine. Zapájame do práce aj "vonkajších" spolupracovníkov.

- V tomto roku sa dala zaregistrovať Organizácia komlóšskych Slovákov na čele s Annou Molnárovou, a podobne aj Nadácia pre komlóšskych Slovákov, ktorú vedie päťčlenné kuratórium. Jej úlohou je pomáhať, keď treba: slovenskej škole, škôlke, ľudovému tanečnému súboru. K základnému kapitálu sme poskytli 50 000 forintov, mestský úrad dal 150 tisíc.

V práci nám pomáha miestne štúdio káblovej televízie, ktoré dvakrát týždenne vysiela v slovenčine. Program zostavuje hosťujúca učiteľka Ľubomíra Rollová. Káblovú televíziu sleduje tretina obyvateľov mesta, my by sme chceli dosiahnuť, aby sa o náš program zaujímalo čo najviac našich rodín. Zriedkavo figurujeme v médiách, hoci je pravda, že aj my sami by sme sa mali usilovať o nápravu tejto situácie.

Kurzy slovenčiny

V záujme lepšej informovanosti o našej činnosti by som chcela uviesť aj to, že pre žiakov našej školy organizujeme prípravné kurzy, po ukončení ktorých môžu zložiť štátnu skúšku zo slovenského jazyka. V prípade úspešného absolvovania samospráva uhradí študentom polovicu poplatku za skúšku. Kurz môžu navštevovať aj dospelí, v súčasnosti má 35 poslucháčov.

Nezabúdame ani na naše múzeá: oblastný dom, pamätný dom s expozíciou maliara A. Szokolayho, národopisnú zbierku S. Koppánya a sálašské múzeum.

Bývalý predseda našej samosprávy, nebohý Michal Antal, inicioval založenie Združenia slovenských menšinových samospráv južnej časti Békešského regiónu, ktorého zakladajúcimi členmi by boli menšinové samosprávy v Komlóši, Pitvaroši, Ambróze, Alberte a Segedíne. Po predbežných schôdzkach a rokovaniach možno očakávať, že na budúci rok podpíšeme zakladajúci dokument. A napokon - čoskoro začne u nás pôsobiť Slovenské regionálne kultúrne stredisko. Mestská samospráva poskytla na obnovu jeho sídla dva milióny, udržiavateľom bude Celoštátna slovenská samospráva.

Aby mladí zostali doma

- Získanie mládeže je strategickým cieľom našej menšinovej samosprávy. Treba dosiahnuť, aby čo najmenej mladých odchádzalo zo svojho rodiska, aby tu našli prácu a dobre sa tu cítili. K tomu sa ponúkajú rôzne možnosti, ktoré treba využiť. Napríklad, podobne ako v Čabe, aj v Komlóši by sa mohla vždy na jar konať súťaž v príprave suchej klobásy. Na našu prvú výzvu sa prihlásilo 40 záujemcov, a podobne úspešne sme realizovali aj súťaž v príprave cestovín, ku ktorej nás inšpirovala kedysi chýrna komlóšska múka.

Z bilancie nemožno vynechať ani priateľské styky s mestami na Slovensku (Zvolen, Galanta), rumunským Nadlakom a nemeckým mestom Neukirchen am Brand. - V blízkej budúcnosti, - dodáva Z. Lauková, - u nás privítame jelšavského starostu Jána Kolesára a jeho spolupracovníkov.

(sass-k)

Slovenský Komlóš

V pamätnej izbe A. Szokolayho

Bol majstrom slovenskej ľudovej drevorezby a nábytkárskeho umenia, ale vyznamenal sa aj ako maliar. Viackrát sa zúčastnil Dolnozemských výstav v Békešskej Čabe, pričom pôsobil aj ako pedagóg. Takto poznali v Slovenskom Komlóši Alexandra Szokolayho, ktorý pred štyrmi rokmi, ako 77-ročný, navždy opustil svojich rodných, priateľov i známych.

V roku 1965 usporiadali jeho prvú samostatnú výstavu v Orošháze, v roku 2001 poslednú, ktorá sa konala v hoteli Komló v jeho rodisku a na ktorú jeho žiaci zhromaždili štyridsať obrazov, aby si uctili učiteľovu pamiatku a pripomenuli ju aj mestu a jeho návštevníkom.

V Peknej ulici (Szép utca) sa už druhý rok nachádza Szokolayho pamätná izba. Inštalovaná je v slovenskom gazdovskom dome z roku 1857, dôstojnom domove pre umelcove maľby, maľovaný a vyrezávaný nábytok, ktorého zopár kópií nájdeme aj v zahraničí. Dom udržiava slovenská samospráva, ktorá práve pripravuje farebný prospekt pre návštevníkov objektu. Ochotným sprievodcom po pamätnej výstave i jej kurátorom je Ondrej Lopušný, ktorý sa rád podelí s hosťami o svoje spomienky na maliara. Na umelca, ktorý "si zaslúžil nielen vyznamenanie Pro urbe, ale aj nehynúcu lásku a spomienky Komlóšanov." Pamätný dom v Peknej ulici s výstavou národopisných predmetov, obrazov a maľovaného nábytku A. Szokolayho si zaslúži našu pozornosť.

(sass-k)

Z histórie tkania v Slovenskom Komlóši

V roku 2003 oslavoval Slovenský Komlóš 257. výročie založenia osady. Slováci, ktorí prišli na Dolnú zem, boli samostatní. Všetko si vedeli urobiť sami a svoje skúsenosti si navzájom vymieňali. Počas celého roka mali muži i ženy čo robiť. V okolí boli vždy veľké úrodné polia, na ktorých sa pestovali aj konope. Ako ich pestovali a čo s nimi robili? Od žatvy až po tkanie mali ženy plné ruky práce. Ťažká to bola robota. Najprv konope močili, lámali, trepali, česali a znova trepali a česali a až potom ich priadli, motali, navíjali a snovali na krosnách. Počas týchto prác sa ženy schádzali v niektorom dome, kde sa zdržiavali až do ukončenia tkania. Pritom spievali, jedli napríklad varenú kukuricu s medom a makom. Zavše sa ta prišli pozrieť aj mládenci. Bolo veselo.

Plátno bolo hotové, ženy ho vyvarili, vyprali, cepandovali, aby nebolo také tvrdé, dali ho na trávu a polievali ho vodou, aby ho slniečko ešte viac vybielilo. Nakoniec ho mangľovali a robili na ňom ažúry a veľmi pekné strapce. Biele plátno, po komlóšsky šeňvo, sa ťažko farbilo, preto je na ňom tak málo farby a ozdôb. Prevládajú tmavočervené, čierne a modré pásy, geometrické tvary - trojuholníky, štvoruholníky. Z plátna sa ďalej šili rôzne potrebné veci ako napr. strožliak, vrecia, žačkovy, periny, strochy, gaty, leveše, vechte, váľaňičke, klinovňíke, obrusy, zástery, pokrovce...

Na začiatku 20. storočia sa začína objavovať bavlna, po komlóšsky pamok. Tým sa začalo miešanie konopných a bavlnených vlákien, a tak vznikali polopamokové plátna. Ozdoby na týchto plátnach boli oveľa bohatšie. Jednoduché geometrické tvary vystriedali listy, kvety, hviezdy, zvončeky, ružičky, srdiečka, krížiky, dokonca aj rozmarín a holúbky. K tomu však bolo potrebné aj dasku a ihlu, ktorú museli mamovka dvíhať. Pri vzoroch sa pridržiavali pravidelnosti. Ozdoby, pásy boli podľa poriadku. V prostriedku bol široký ornament, z oboch strán úzky pás a zdola nahor úzky 2 - 4 cm lem, ktorý sa nezhodoval so širokým ornamentom.

V polovici 20. storočia začína ustupovať domáce tkanie. Objavujú sa textílie preplnené rozmanitými ozdobami, veľkými a pestrými kvetmi. Zánikom roľníckeho života zaniká aj tkanie. Tkáčske stavy možno vidieť len v múzeách a zriedka aj v niektorých domácnostiach, kde dodnes robia pokrovce z farebných nastrihaných handier.

Katarína Stirbiczová

Nakrátko

Už po desiaty raz sa v Tatabányi uskutočnil národnostný galaprogram v župe žijúcich Slovákov, Nemcov, Poliakov, Grékov a Rómov pod názvom Vianoce národov. Hostiteľom podujatia v Osvetovom dome baníkov boli príslušníci rómskej národnosti. Okrem maďarského speváckeho krúžku baníkov vystúpilo na javisku desať ďalších súborov.

x

V rámci Dňa národností v Maďarsku, ktorý usporiadala 18. 12. Základná škola s vyučovacím jazykom slovenským v Novom Meste pod Šiatrom, vystúpili žiacky spevácky zbor Harličky, tanečný súbor Zemplínčatá, ako aj páví krúžok Rozmarín z Baňačky. Program spestrilo predstavenie vianočných zvykov, zhotovovanie vianočných ozdôb a ďalšie zamestnania.

x

Deň národností sa konal 19. 12. v Kultúrnom a turistickom stredisku v Hajósi. So slávnostným príhovorom vystúpil predseda Valného zhromaždenia Báčsko-Kiškunskej župy dr. László Balogh, v národnostnom galaprograme vystúpilo o. i. slovenské ľudové spevácke trio z Malého Kereša.

x

Slovenská samospráva v Kondoroši usporiadala 13. 12. Deň národností, v programe ktorého vystúpili folklórne súbory z okolitých osád. O hudobný sprievod sa postarala kapela Tibora Mótyána.

x

Deň orosláňskych Slovákov usporiadala 14. decembra miestna slovenská samospráva. Po príhovore primátora Gábora Rainaiho a bohoslužbe, ktorú odbavila farárka Alžbeta Nobiková, nasledoval kultúrny program za spoluúčinkovania speváckych a tanečných súborov z Orosláňu ako aj hostí zo Slovenska.

x

Maďarská televízia od 1. januára nemá ústredného riaditeľa. Imre Ragáts odstúpil potom ako vyšli najavo utajované zmluvy o predaji času na reklamu za podmienok nevýhodných pre televíziu. I. Ragáts, ktorý zastával túto funkciu len sedem mesiacov, čiže najkratšie zo šiestich televíznych šéfov za posledných dvanásť rokov, podal demisiu sám - zo zdravotných dôvodov. Istá politička na to reagovala takto: Zo scény odchádza jedna z postáv tejto smutnohry, ale divadlo pokračuje.

x

V réžii kameramana Lajosa Koltaiho začali v decembri v Budapešti nakrúcať film Bezosudovosť, ktorého predlohou je Nobelovou cenou ocenený rovnomenný román Imreho Kertésza. Rozpočet filmu, ktorý vzniká v maďarsko-anglicko-nemeckej koprodukcii, dosahuje 2,5 miliardy forintov. Kameramanom Bezosudovosti je Gyula Pados, v hlavných úlohách sa predstavia herci Péter Haumann, János Bán, Áron Dimény, Ádám Rajhona a Judit Schellová. Meno chlapca stvárňujúceho ústrednú postavu Györgya Kövesa filmový štáb nemieni zverejniť v záujme zachovania pokoja jeho rodiny.

Pilíšsky kríž nad Santovom

Deň pred zimným slnovratom vysvätili 20-metrový kríž nad Santovom (Pilisszántó). Projekt sa viaže k jubileu založenia tejto našej pilíšskej obce: 300 rokov uplynulo odvtedy, ako sa v dobových dokumentoch prvýkrát objavilo pomenovanie Santov. Kríž postavili na okraj Divadla zo skál, ktoré vybudovali vlani v lete. Veľký kríž podľa starostu obce Jozefa Szőnyiho symbolizuje posvätnosť Pilíša, pod ktorým Santov tak dlho pretrval. Kríž vysvätili v rámci veľkolepej oslavy, ktorej sa zúčastnili početní obyvatelia obce i okolia.

(ef)

Lavička v Santove

Po úspešných vystúpeniach v Budapešti, Mlynkoch a Békešskej Čabe zavítala profesionálna zložka Slovenského divadelného súboru Vertigo s hrou Alexandra Geľmana Lavička aj do pilíšskeho Santova.

Lavička je vlastne paralelou stáleho súboja muža a ženy, pričom - ako sa už hovorilo - každý chce iné: ona jeho a on ju. Ona hľadá muža, otca pre svoje dieťa, ale pritom aj lásku a starostlivosť, úspech a výzvu. Chce byť naraz výhrou a výhercom. On hľadá známosť, možno iba na jeden večer, na rozptýlenie sa, bez značných problémov, bez zbytočných debát od veci. A stretnú sa. Na lavičke v parku. Dej sa pomaličky rozvíja, prežijeme ich prvé stretnutie spred roka. Prežijeme klam a nájdenú lásku. Prežijeme útlm a nanebovstúpenie. V jednej hre. Sme v ich živote, a predsa mimo neho. Hovoria aj o našich citoch, hovoria o ošúchaných problémoch partnerského vzťahu, hovoria o láske. Hovoria o nás, ale pred nami. Je to veľmi náučné, ale pritom sa nazdávame, že sa nás takéto city netýkajú, s nami sa to nemôže stať.

My nebudeme hovoriť žene, ktorú náhodne stretneme, že má prekrásne oči a nebudeme jej klamať, kto sme. My nebudeme hovoriť mužovi, ktorého náhodne stretneme, že sme kontrolórkou č. 9, takže aby nosil iba ponožky, ktoré sme my kontrolovali. My nebudeme nikomu klamať. Alebo aj áno, ale rozhodne si to ten dotyčný nevšimne. Nikdy. Lebo my sme prefíkanejší.

Príbehy náhodných stretnutí sa v umení zväčšia končia láskou. Tento nie. Príbeh muža a ženy, ktorých stvárnili Denisa Dérová a András Nagy, je taký jednoduchý, že v jeho jednoduchosti sa stratíme. Ale herci sa nestratia. Majú presne namierené na naše city a trafia do živého. A tak to aj má byť. Veď sa pozrite! Lavička putuje aj do Novohradu...

(ef)

(k-l)

Kúpte si ročenku CSS!

V týchto dňoch sa dostáva do našich Slovákmi obývaných miest a obcí obľúbený Náš kalendár. Ročenka Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) na rok 2004 obsahuje bohatý obrázkový materiál o spoločenskom a kultúrnom živote našej národnosti. Čitateľ v nej však tradične nájde aj dostatok zaujímavého a zábavného čítania. Kalendár si záujemci môžu kúpiť v každej našej Slovákmi obývanej lokalite u slovenských aktivistov, ale v obmedzenom počte ho ešte dostať aj na sekretariáte CSS (1114 Budapešť, Fadrusz u. 11/A, tel.: (1) 466 94 63, fax: (1) 386 40 77). Ročenka CSS by nemala chýbať ani v jednej slovenskej rodine. Kúpte si ju aj vy!

Maďari pod lupou Štefana Markuša

Nový až šokujúci pohľad na susedov ponúka kniha bývalého veľvyslanca SR v Maďarsku Štefana Markuša Maďari pod lupou. "Myslím, že sa stane bestsellerom," prognózoval na prezentácii minister kultúry SR Rudolf Chmel.

„V Budapešti napísal knihu a my tam stále nemáme po ňom obsadený post veľvyslanca. Prečítal som to naraz ako voľakedy verneovky a dozvedel som sa prekvapujúce vysvetlenia rôznych otázok, na ktoré som si nevedel odpovedať," konštatoval recenzent a historik Slovenskej akadémie vied (SAV) Dušan Kováč. Ako zdôvodnil Š. Markuš, tri a pol ročný post veľvyslanca mu umožnil nazrieť priamo do kuchyne susedov, čo bolo preň veľké prekvapenie a vzrušujúce obdobie na prelome tisícročí, keď Maďari veľkolepo oslavovali 1000 rokov štátnosti a iné udalosti. „Oni radi oslavujú, dokonca nielen víťazstvá, ale aj prehry," prezradil autor, ktorý sa nevyhýba ani problému nacionalizmu a iným konfliktným témam. Na vyše 250 stranách uvádza množstvo historických a osobných poznatkov. Dopĺňajú ich mapy, fotografie osôb, pamiatok a udalostí.

Š. Markuš sa narodil v meste Níreďháza (1936). Po 10 rokoch sa presťahoval do Levíc, kde absolvoval gymnázium. V Prahe vyštudoval Fakultu technickej a jadrovej fyziky na Českom vysokom učení technickom. Pracoval vo vedeckých inštitúciách vo Veľkej Británii, Švajčiarsku a 35 rokov v SAV. Knihu vydalo vydavateľstvo Veda SAV.

Dve slovenské osobnosti zblízka

Nad štúdiami o J. N. Bobulovi a M. Hodžovi

Práve v uplynulom mesiaci sme si v rámci výročných osláv pripomenuli dve významné osobnosti verejného a politického života v uhorskej Budapešti - podnikateľa Jána Nepomuka Bobulu a politika Milana Hodžu. Obidvoch týchto činiteľov nám v inej podobe približuje dvojjazyčná publikácia Szlovák életpályák a dualizmuskori Budapesten - Slovenské životné dráhy v Budapešti v období dualizmu, ktorú redigovali Anna Kováčová a Uršuľa Szabóová.

Obdobie po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v r. 1867 nepochybne poskytovalo možnosti kariéry aj príslušníkom nemaďarských národností, najmä ambicióznym osobnostiam so zmyslom pre kompromisy a pragmatické riešenia. Tieto možnosti využil aj J. N. Bobula, ktorého staviteľské dielo dodnes spoluvytvára podobu hlavného mesta. Nad jeho aktivitami sa zamýšľa Iván Halász (ktorého štúdia v podstate vyšla už skôr v zborníku Kultúrne dedičstvo budapeštianskych Slovákov 1998; prekladateľ tentoraz nie je uvedený).

O činnosti poslanca Krajinského snemu a redaktora Slovenského denníka a neskôr i Slovenského týždenníka M. Hodžu píše László Szarka. Míľnikmi Hodžovej politickej dráhy sú jeho reformné úsilia v rámci Rakúsko-Uhorska, podiel na realizácii národných práv v rámci Československej republiky a tiež nastolenie idey stredoeurópskeho federalizmu a jej konkretizovanie. Záverečná poznámka A. Kováčovej je o Bobulovi a Hodžovi v zrkadle dokumentov. Osobitnú kapitolu predstavujú Rozpomienky na Pešť z pera Jána A. Wágnera. Pisateľ sa v nich zmieňuje o spoločenskom a kultúrnom živote tunajších Slovákov a osobitne o M. Hodžovi.

Po prelistovaní tejto publikácie sa nemožno vyhnúť zisteniu, že text trpí mnohým formálnymi nedostatkami; ide o terminologické nepresnosti a predovšetkým v niektorých prípadoch až krikľavé jazykové a štylistické chyby. V tiráži síce figuruje meno jazykovej lektorky, avšak na mnohých miestach textu jej ruku vôbec nebadať.

(kní)

Franz Liszt - slovenský skladateľ (?)

Lausanské vydavateľstvo L'Age d'Homme vydalo štúdiu slovenského a švajčiarskeho krajana Miroslava Demku FRANZ LISZT COMPOSITEUR SLOVAQUE. F. Liszt, ktorého starý otec sa volal Juraj List, sa v nej vracia Slovákom, napriek záplave klamstiev a napriek popieraniu jeho osobnosti, národnosti, talentu a diela. Liszt sa predstavoval „Je suis hongrois“ (Som Hongrois), aj keď nehovoril po maďarsky. Hovoril rečou svojich rodičov a svojej rodnej zeme, teda po slovensky a tiež po francúzsky a po nemecky. Žil v Rakúsko-Uhorsku, patril k bezprávnemu a utláčanému národu a chcel jasne prejaviť, že nebol ani Maďarom, ani Nemcom, ani Čechom, ale jedincom žijúcim v „nedemokratickej federácii“, vtedy známou pod termínom Hongrie. V tom čase sa Hongrie ešte nestotožňovala s Maďarskom a termín „Slovaque“ sa ešte nepoužíval a dokonca ani neexistoval. Ako všetci Slováci svojej doby, aj Liszt musel zniesť cudzineckú administráciu. Autor knihy, doktor hudobných vied, bol dvadsať rokov učiteľom hudby vo Švajčiarsku a táto skúsenosť, ako aj jeho separácia od svojich koreňov mu umožnila uchopiť a predstaviť dosiaľ nepoznaný a dramatický aspekt života tohto veľkého skladateľa a hudobníka.

Arabella Picot-Nemec (Hosp. denník)

Zhovárame sa s ľudovou umelkyňou Annou Illéšovou-Boťánskou

Skromnosť, odbornosť, vkus a umelecká náročnosť

Profesorka výtvarnej výchovy békeščabianskej slovenskej školy Anna Illéšová-Boťánská a získala 20. augusta najvyššie uznanie v oblasti ľudovej kultúry, titul Majster ľudového umenia. Anna Illéšová patrí medzi najuznávanejšie ľudové umelkyne v Maďarsku. Svedčia o tom početné uznania zo strany odborníkov i laikov, ktorí vysoko cenia jej odbornosť, vkus a umeleckú náročnosť. Keďže je skromná, o svojich úspechoch hovorí len vtedy, keď odpovedá na otázky. O tom, čo ju trápi, s čím nie je až tak spokojná, vie len málo ľudí. Snáď nikto nepočul od nej hlasné, tvrdé slovo. Nedávno pracovala na inštalovaní výstavy v Národnom divadle v Budapešti, kde sa predstavila Békešská župa.

- Ako si sa dozvedela o vyznamenaní?

- Boli sme s manželom pri Balatone a jedného dňa mi oznámil, že musíme o niečo skôr odcestovať domov. V tej horúčave som sa tomu netešila a tak mi musel prezradiť dôvod. Ministerstvo národného kultúrneho dedičstva usporiadalo peknú slávnosť a minister István Hiller sa pri odovzdávaní vyznamenaní každému aj osobne prihovoril. Bolo nás aspoň sto vyznamenaných z rôznych oblastí kultúry.

- Aj doteraz si bola majsterkou ľudovoumeleckej výroby. Okrem iného si laureátkou titulu mladá majsterka ľudového umenia i ceny Zsigu Királya. Aké sú kritériá na udelenie titulov?

- Niektoré možno získať za konkrétne práce. Takýto je titul umelecký remeselník. To znamená, že treba odovzdať určité množstvo prác, ktoré spĺňajú stanovené požiadavky. Tento titul som získala v roku 1989. Vyznamenanie mladý majster ľudového umenia udeľuje ministerstvo kultúry na základe odporúčania odborníkov. Toto vyznamenanie som dostala roku 1984. Cenu Zsigu Királya udeľuje Štátne združenie ľudovo-umeleckej tvorby. Môžu ju získať každý rok štyria umelci a jeden osvetár. Ja som sa stala laureátkou v roku 1997.

- Ako je to s vyznamenaním Majster ľudového umenia?

- Z odboru ľudovoumeleckej textilnej tvorby ho každý rok prideľujú jednej osobe, tiež na základe odporúčaní odborníkov z celej krajiny. Tento rok bol zvlášť významný preto, lebo ho prvý raz udelili pred 50. rokmi zároveň posledný raz pred vstupom do Európskej únie. Dúfam, že nezanikne a budú ho udeľovať aj v budúcnosti.

- Keď si pred desiatimi rokmi začala pracovať v slovenskej škole, len málokto poznal tvoju tvorbu. Odvtedy uznali tvoju prácu aj vyznamenaním Za čabianskych Slovákov.

- Venujem sa prevažne dolnozemským slovenským textíliám, motívom, či už ide o čepce, kožuchy, tkaniny alebo výšivky. Prvé úspechy som dosiahla spracovaním motívov zo Slovenského Komlóša. Napríklad výšivky na kožuchoch sú slovenské na Komlóši, v Samoši a v Poľnom Berinčoku, maďarské zasa v Békési. Okrem slovenského sa venujem aj maďarskému ľudovému textilu. Mám taký dojem, že v oblasti ľudovej kultúry ma viac poznajú Maďari. Tu na Čabe a v župe je to iné, tu som doma. Teraz napríklad mám pripraviť dekoráciu pre nové miestnosti segedínskej katedry slovenského jazyka.

- Ako v tebe vznikol tento hlboký vzťah k ľudovému textilu?

- Jeho korene siahajú do detstva vo Veľkom Bánhedeši. Vyrastala som medzi kreatívnymi ľuďmi so šikovnými rukami. Naučila som sa všetko, čo sa patrilo vedieť dievčaťu, tak aj tkať a vyšívať. Pred dvoma rokmi mi vyšla moja dvojjazyčná publikácia pod názvom Spracovanie konopí a tkanie Slovákov vo Veľkom Bánhedeši. Podnietil ma k tomu môj slovenský pôvod, moja rodná dedina a zároveň snaha vyjadriť vďaku svojim predkom, nuž a, samozrejme, záujem o túto prácu a o zberateľskú činnosť. Bola som už dospelá a pracovala som ako aranžérka výkladov, keď všeobecne začal narastať záujem o ľudové tradície. Vtedy som si uvedomila, že prácu s textíliami poznám od detstva. Konkrétny podnet k tvorbe mi vnukli Dni ľudového umenia Békešskej župy v Mezőkovácsháze, kde sme vtedy bývali. Bolo to pred tridsiatimi rokmi… Odvtedy sa intenzívne venujem tejto činnosti. Zúčastnila som sa niekoľkých školení a študovala som aj individuálne. Neskôr som absolvovala vysokoškolské štúdium, odbor slovenčina-výtvarná výchova. Keď sme bývali v obci Dombegyháza, zorganizovala som svoj prvý výšivkársky krúžok. Dlhé roky sme spolupracovali a dosiahli sme najvyššie ocenenie.

- Keď ste sa presťahovali na Čabu, zamestnala si sa v slovenskej škole.

- Môj manžel je zverolekár, tu si našiel zamestnanie. Stalo sa tak pred viac ako desiatimi rokmi, odvtedy pracujem v slovenskej škole. V škole, kde som zmaturovala.

- Pod tvojim vedením tam pôsobí aj umelecká škola a vyučuješ výtvarnú výchovu. Na rôznych súťažiach, výstavách ste dosiahli veľa uznaní, dokonca aj s takými deťmi, ktoré v učení až tak nevynikali.

- Verím v to, že každé dieťa je nadané, len v ňom treba nadanie objaviť. Na hodinách kreslenia sme vyskúšali rôzne techniky. Povedala by som, že všetko, čo sme len mohli. Pri tejto práci som využila svoje skúsenosti, vedomosti aj z aranžérstva a z ľudového umenia. Občas mi kolegovia vyčítali, prečo už nepustím deti na prestávku. Vysvetľovala som im, že ja deti nenútim, ale natoľko sa vžili do práce, že dielo chceli dokončiť. Teší ma, že sa nám darilo aj v práci s textilom - tak v tkaní, ako aj vo vyšívaní. Žiaci dosiahli pekné výsledky v základnej škole aj v gymnáziu. Napríklad Monika Mišiková, Helga Lešťanová, Vanda Illéšová, neskôr Anita Šamuová a Edita Šutová dosiahli prvé miesto v celoštátnej súťaži.

Ale ocenenie získali aj ďalší, ťažko ich všetkých vymenovať.

- Evidovanie výsledkov je asi jedinou slabou stránkou tvojej činnosti.

- Priznám sa, že s ním mám isté problémy. Mala by som si pamätať okrem svojich osobných aj ďalšie, dosiahnuté s deťmi i s dospelými. Samozrejme, že sa im teším, aj sa na všetky pamätám, ale ja sa vždy sústredím na tú úlohu, ktorá je práve aktuálna. Dostala som do daru album s "príkazom", aby som doňho dala svoje kvalifikované práce a vidíš, ešte je prázdny. Vždy si nájdem niečo dôležitejšie. Moja činnosť sa stala predmetom odbornej práce a tak som bola nútená zoradiť všetko do chronologického poriadku. Teraz mám z toho tú výhodu, že potrebný údaj si tam môžem pozrieť.

- Si tajomníčkou Združenia ľudového umenia Békešskej župy. Je známe, že ho tvorí dobrý kolektív.

- Myslím si, že je najlepší v celej krajine. Nielen preto, lebo medzi nami vládnu dobré ľudské vzťahy a súdržnosť, u nás každý vie, čo má urobiť, vybaviť, ale aj z odbornej stránky. Máme viac takých členov, ktorí nežijú v našej župe. Z celej krajiny k nám prichádzajú ľudia na kurzy, na rôzne odborné školenia, a to aj z takých miest, ako je napríklad Kalocsa. Na žiadosť ministerstva kultúry som vypracovala tematiku a požiadavky pre školenie učiteľov ľudového vyšívania.

- Bola si aranžérkou, kurátorkou mnohých výstav doma i v zahraničí.

- Tu na Čabe a v župe aranžujem výstavy pravidelne, ale pracovala som aj v Národnej galérii v Budapešti a v Slovenskom národnom múzeu. Moje práce boli vystavené na Ukrajine, vo Francúzsku, v Nemecku a v Taliansku. Do Spojených štátov amerických som sa dostala tak, že v Segedíne bola usporiadaná medzinárodná výstava, na ktorej boli aj moje diela a bola som i kurátorkou výstavy. Hosťom z Ameriky sa zapáčila výstava a požiadali ma, aby som niečo podobné aranžovala aj u nich. V USA obdivovali predovšetkým výšivky, ale páčili sa aj tkaniny.

- Teraz si aj vedúcou výšivkárskeho krúžku Rozmarín, ktorý pôsobí pri Dome slovenskej kultúry, kde vznikajú tiež krásne práce.

- Zo začiatku nás bolo osem, teraz má krúžok už vyše tridsať členiek a sú ďalšie ženy, ktoré prejavujú záujem o túto prácu. Sú to ženy rôznych profesií, vekovo od mladých po dôchodcov. Tvrdia, že štvrtok, keď sa stretávame, je ich deň. Pekné práce, úspechy, pochvaly, dobrý kolektív ich inšpirujú k ďalšej činnosti.

- Veľa žien vám závidí a keby mali trocha viac voľného času, rady by medzi vás prišli.

- Nič sa nedá robiť, inak to nejde. Táto činnosť chce čas a trpezlivosť a pri nej si človek oddýchne, odreaguje sa, zabudne na zhon.

- Raz som sledovala prednášku spojenú s odborným hodnotením a vtedy som si uvedomila, čo všetko treba vedieť k tomu, aby výsledok bol skutočne autentický, aby vyvolával estetický zážitok.

- Niekedy mi je ľúto, keď vidím, čo vyšívajú niektoré ženy. Za ten čas by mohli spraviť aj niečo ozaj pekné, hodnotné. V krúžku neprednášam, ale pri práci sa snažím všetko vysvetliť. Keď ženy vidia, že nie som celkom spokojná, tak to radšej vypárajú.

- Vyučuješ v dvoch školách, vedieš krúžky, odborné školenia, kreslíš motívy, pripravuješ sa na prednášky, pracuješ v združení, robíš výstavy, venuješ sa aj vlastnej tvorbe, naozaj neviem, ako to zvládneš. Máš predsa aj rodinu.

- Rada to robím. Viem, že je toho veľa, ale keď sa chcem niečoho zrieknuť, tak to tiež nie jednoduché. Teší ma, že máme aj medzi mladými nadané ženy, taká je napríklad Enikő Šutinská, dcéra kolegu Janka Šutinského. Dúfam, že postupne im budem môcť odovzdať niektoré úlohy. V rodine mi veľa pomáhajú manžel a dcéra. Dcéra Vanda je poslucháčkou budapeštianskej univerzity ELTE, odboru slovenčina - dejiny umenia. Na manžela sa môžem maximálne spoľahnúť. Vozí ma kam treba, nakupuje, varí. Keď sme boli mladí, sám si ani jedlo neprihrial, radšej ho zjedol studené. Teraz je výborný kuchár. Sú jedlá, ktoré varí len on. Celá rodina sa tomu čudovala. Okrem toho má rád moju činnosť a vyzná sa v nej. Niekedy sa čudujem, čo všetko vie z tejto oblasti. Ženy ho tiež poznajú a vedia, že o čo ho požiadajú, to iste vybaví. Nielenže odovzdá odkazy, ale aj skontroluje, spýta sa, či náhodou som na niečo nezabudla. On je pevným, spoľahlivým bodom v mojom živote. Viem, že inak by to nešlo.

- Keď si ochorela, ženy pracovali ďalej ako predtým s tebou.

- Teší ma to a dodáva mi to silu. Keď som bola na operácii v Debrecíne, tamojšie ženy ma prišli už prvý deň navštíviť, ale telefonovali mi z celej krajiny. Dobre mi to padlo, nezostala som sama v ťažkej chvíli. Taký je tento náš kolektív a to je dobré, veľmi dobré, že existujú takéto medziľudské vzťahy.

(aki)

Výstava výtvarných umelcov v Novej Pešti

„Uvidieť a obľúbiť” si umelecké diela výtvarníkov Márie Kovácsovej Móroczovej a Michala Zsolnaiho na výstave v Bratislave, ako i naše stretnutie s umelcami na výletnej lodi v Gabčíkove viedli k uskutočneniu prekrásnej výstavy v Dome mládeže v Novej Pešti. Iniciátorom a organizátorom podujatia bola Slovenská samospráva IV. obvodu hlavného mesta, ktorá si vytýčila za cieľ oboznámiť občanov s kultúrnym životom Slovákov v Maďarsku. Toto podujatie našlo pochopenie aj u Samosprávy IV. obvodu, ktorá poskytla vhodné priestory pre realizáciu programu, ako aj finančnú podporu.

Na otvorenie výstavy prišlo veľa ľudí a keď sme zistili, že je tu niekoľko členov speváckeho zboru Ozvena, mimo programu sme privítali hostí piesňou „Zdravíme vás”. Po privítacom prejave predsedníčky Slovenskej samosprávy Novej Pešti Kláry Légrádiovej Nagyovej a viceprimátora obvodu Bélu Sebestyéna mladučká speváčka Katka Szilágyiová nám zaspievala pekné slovenské ľudové piesne. Na krátke predstavenie umelcov a hodnotenie ich tvorby sa podujal akademický sochár László Péterfy.

Výtvarníčka Mária Kovácsová Móroczová je slovenského pôvodu, narodila sa v meste Sarvaš a ako učiteľka pôsobila vo svojom rodisku. Do emailov sa zaľúbila na Umeleckej škole Istvána Szőnyiho (rodáka z Novej Pešti) v Zebegényi. Vo svojich dielach stvárňuje nežný svet prírody, zobrazuje hlavne ľalie, motýle, lietajúce vtáky, ale aj víly - tanečnice z rozprávkového sveta a nie v poslednom rade aj kresťanské symboly. Z jej emailov vyžaruje hlboká ľudskosť, tak príznačná pre ich tvorkyňu.

Michal Zsolnai sa narodil v Slovenskom Komlóši. Už v detstve sa mu páčilo drevorezbárstvo, ale začal sa v ňom zdokonaľovať až keď bol učiteľom elektrotechniky v strednej škole. V výtvarných táboroch učí mladých záujemcov fortiele drevorezbárstva a láske k tomuto umeniu, ktoré pramení v ľudovej tvorbe. V Novej Pešti vystavoval diela rôzneho druhu a veľkosti. Vo vitrínach boli menšie drevorezby, stoly zdobili sošky žien, socha sediaceho starého muža, sedliaka na voze, atď., v strede na stole bol pekný betlehem s figúrkami, na stene boli kríže, zarámované zrkadlá, ľudové masky. V sále sa našlo miesto aj pre väčšie umelecké diela a sochy, najväčší bol stôl s krásne vyrezávanými stoličkami. Priestorovo najväčšie diela ľudového výtvarného umelca sú sikulské brány, ktoré tu však nemohol vystaviť, ale sľúbil, že nabudúce prinesie aspoň ich fotografie.

Táto veľkolepá výstava očarila návštevníkov, ale aj reportérku a kameramana obvodnej televízie, ktorí o nej natočili pekný krátky film.

(cr)

Rétšág X Mení sa tvár mesta

V novohradskom meste Rétšág sa rozširujú podnikania. Spočiatku dvadsaťmiliónovú investíciu rozšírila spoločnosť Auto Kocsis, s. r. o., na firmu desaťnásobnej hodnoty. Vybudovanie podniku zamestnávajúceho 20 osôb podporila Rada pre územný rozvoj Novohradskej župy niekoľkými miliónmi forintov. Pred štyrmi rokmi sa zaoberal predajom osobných a nákladných áut jednej japonskej automobilky. Nedávno k nemu pribudol nový autosalón. Dnes je v Rétšágu moderná značková predajňa automobilov s kompletným servisom, vyhovujúcim aj tým najprísnejším normám. V súvislosti s vytvorením priemyselného parku, rozkladajúceho sa medzi Budapešťou a hranicami so Slovenskom, starosta Rétšágu Zoltán Mezőfi uviedol, že v poslednom čase sa v meste intenzívne rozvíja sektor služieb. I keď je pravda, že pred pár rokmi tu dve banky zrušili svoje odbočky, tohto roku tu otvorilo kanceláriu oblastné sporiteľné družstvo.

V obklopení lásky k ľuďom a národom...

S učiteľkou, sprievodkyňou a tlmočníčkou Emíliou Ivánovou Pluhárovou z Budapešti

Počas roka sú dni, keď sa ľudia trochu menia. Sú o niečo emocionálnejší, vnímavejší, rozdávajú i očakávajú city. Prežívajú radosť, hľadajú cesty návratov k miestam, kde boli doma, k ľuďom, ktorí sa vytratili z ich blízkosti. Tie dni trvajú krátko, ale predsa sú najočakávanejšie a často najvzácnejšie z celého roka, lebo sú zväčša spojené so spomienkami a zážitkami z detstva. Asi preto v každom veku prinášajú do nášho života pokoj, radosť, očakávanie a naplnenie...

V tomto duchu prežívala vianočné obdobie aj trojdetná matka, učiteľka, sprievodkyňa, tlmočníčka, podpredsedníčka Slovenskej samosprávy 7. obvodu Budapešti Emília Ivánová Pluhárová, ktorá je v súčasnosti na zaslúženom dôchodku.

Elegantná, prívetivá pani Milka sa narodila na Luciu - 13. decembra 1942 v slovenskej rodine Márie a Bélu Pluhárovcov v Síleši. Táto vértešská obec sa preslávila pozostatkami pračloveka, nazývaného „Šamu“. Otec bol baníkom a matka robila v domácnosti. Mali aj vinicu a kúsok role, ktorú spoločne obrábali. Jej rodičov, ako každého z nás, Boh obdaril schopnosťami, ktoré v sebe objavili a rozvíjali. Vynikali kreativitou a spoločenskou angažovanosťou, boli dušou a hybnou silou dediny. Obaja krásne spievali, boli členmi miestnych speváckych zborov. Otec bol sčítaný človek, s každým si našiel spoločnú reč a vyznal sa aj v gazdovstve, chodil štepiť ovocné stromy a vinič. Matka bola veľmi pobožná, každý deň sa modlila a čítala Bibliu. Mala krásny zvučný hlas a bola aj zručná výšivkárka čepcov „grgolárka“, preto sa u nej po nedeľňajšej litánii často zastavovali ženy z celej dediny.

Prvá dcérka Pluhárovcov, tiež Milka, v detstve zomrela. Neskôr sa im narodila ďalšia dcérka a zostala ich jediným dieťaťom. Ako starostlivo pestovali svoje obľúbené ruže, dálie, muškáty v záhradke okolo domu, s takou láskou a oddaním vychovávali svoju jedinú dcérku. Malej Milke od útleho detstva rodičia a príbuzní vštepovali lásku k ľuďom, rodnej obci, slovenským koreňom, tradíciám a k ľudovej kultúre vôbec. Každodenný spev v ich dome bol samozrejmosťou, veď spevom a hudbou naozaj možno vyjadriť aj to, čo sa slovami nedá. Práve na tieto dojímavé rodinné chvíle spomína pani Milka najčastejšie...

- Naša obec bola osídlená od pradávna, dokazujú to aj prastaré nálezy. Roku 1242 Tatári zničili osadu, ktorá patrila najskôr rodine Rozgonyiovcov a neskôr Esterházyovcov. Poznamenávam, že dnešná Tata, po latinsky Dotis, padla tiež a do roku 1620 sa tu tiahla hranica rozpadnutej krajiny, vtedy Rakúska a Tureckej ríše. Turci tiež všetko zničili, vraždili ľudí alebo ich predávali za otrokov do západných častí Európy. V Tate dal vybudovať hrad kráľ Žigmund, neskôr ho prebudoval Matej Korvín, ktorý často chodil poľovať do vértešských hôr. Prví kolonisti boli rímskokatolíci a prišli sem r. 1731 z južnej Moravy (Moravského Slovácka), ako sa u nás tradovalo. Môj pradedo dal r. 1867 vybudovať na kopci mramorový kríž, odkiaľ chodili putovať naši ľudia, aj moja mamička, najmä do Mlynkov, čo znamená, že tu vždy žili veľmi pobožní ľudia. A vždy mali dvojjazyčných kňazov a učiteľov, ktorí sa starali o pestovanie ich náboženského a národného povedomia. Obrovský zlom nastal po 2. svetovej vojne počas presídľovania, keď sa najhorlivejší Slováci vysťahovali na Slovensko, - predstavuje s netajenou hrdosťou a pohotovo históriu svojej rodnej obce pani Milka. Popri tom, že dôkladne pozná dejiny obce, ich vykladá pútavo až do podrobností.

Rodičia ju naučili v prvom rade milovať svoju rodnú reč, ale vštepili jej aj vieru, toleranciu a zmysel pre rodinné zázemie. Okrem rodiny a blízkych obohatili jej život aj študentské roky. Keď začala chodiť do školy, nevedela ani slovko po maďarsky a slovenský prízvuk ju sprevádzal ešte dlhé roky. So svojou mamičkou sa až do jej smrti rozprávala iba po slovensky, s otcom dvojjazyčne.

Základnú školu skončila v rodnej obci a potom študovala na strednej škole v blízkej Tate.

- Vtedy som si obľúbila toto krásne barokové mestečko, kde som chodila do gymnázia, v ktorom prebiehala výučba na vysokej úrovni. Po úspešnom zmaturovaní som sa roku 1962 rozhodla pre štúdium na univerzite ELTE, kde som absolvovala slovenský a ruský jazyk a literatúru. Keďže história ma vždy zaujímala, už v prvom ročníku som absolvovala kurz sprievodcu pri cestovnej kancelárii IBUSZ. Mala som možnosť zdokonaliť svoje vedomosti o poznávanie kultúrnych pamiatok metropoly Maďarska.

Počas študentských čias sa venovala aj svojmu koníčku - spevu a divadlu, bola členkou univerzitného speváckeho zboru G. Barossa. Po skončení univerzity, roku 1967, začala pracovať v IBUSZ-e, najskôr ako sprievodkyňa, potom dlhé roky viedla oddelenie sprievodcov a mala na starosti ich doškoľovanie. V cestovnej kancelárii IBUSZ zamestnávali 300 interných a takmer tisíc vonkajších sprievodcov. Tu robila do roku 1993 a precestovala nespočetné kilometre po bývalých socialistických krajinách, ba dostala sa aj do ďalekej Ázie.

Ako to už býva, šťastie a smola si aj v jej živote často podávali ruky. Počas ťažkých chvíľ jej pomáhala jedine viera v Boha. Tak aj v roku 1975, keď jej behom pol roka zomreli obaja rodičia. Vtedy bola duševne veľmi vyčerpaná. Práve v tomto ťažkom čase sa náhodou stretla so svojím bývalým spolužiakom, ktorý bol vtedy už rozvedený a mal ročného syna. Zblížili sa a rozhodli sa, že budú spoločne kráčať životom. Svoje rozhodnutie spečatili manželským sľubom, ktorý si dali roku 1976. Manžel je historik, politológ Dr. Géza Iván a dodnes vyučuje na univerzite ELTE v Budapešti. Je predsedom Združenia občianskych organizácií 7. obvodu Budapešti a venuje sa aj bádateľskej činnosti budapeštianskych Slovákov.

Po roku manželstva sa im narodil prvý syn Gejza, o tri roky neskôr dcéra Milka a o ďalšie dva roky druhý syn Belo. Pochopiteľne, pani Milke pribudli povinnosti. Popri výchove detí sa musela starať aj o chod domácnosti.

- Bolo to pre mňa krásne, ale aj dosť ťažké obdobie. Našťastie väčšinou sme žili v Síleši v rodnom dome, takže deti sa tam naučili aj sílešské nárečie a snažila som ich vychovávať v takom duchu, ako aj mňa vychovávali moji rodičia. Veľmi dobre sa tam cítili, obľúbili si tamojších ľudí a dodnes sa tam rady vracajú. Slovom, moje dedičstvo, ktoré som si priniesla do vienka z rodičovského domu, som mala možnosť odovzdať aj im. A dúfam, že ich bude sprevádzať počas celého života.

Keď už deti trochu odrástli, opäť som sa mohla vrátiť do práce. Nasledovali krásne a plodné roky, veľa som pracovala, vyučovala, pritom som videla aj kus sveta a zažila nezabudnuteľné zážitky.

Dnes je už pani Milka na zaslúženom dôchodku, pracuje však ako tlmočníčka a sprievodkyňa, ba vyučuje na budapeštianskom slovenskom gymnáziu sprievodcovstvo. Nezabudla sa usmievať, hoci ani jej zdravie už neslúži tak ako predtým. Má však popritom viac času na svoje záľuby - pestuje kvety, číta, ale najradšej počúva dychovku, ktorá je jej srdcu najbližšia a osvieži ju. Ba, ako podpredsedníčka Slovenskej samosprávy 7. obvodu Budapešti sa venuje aj svojim rodákom. Z troch detí dve chodia na jazykový kurz Slovenskej samosprávy Budapešti.

- Sprievodcovstvo bolo pre mňa nielen povolaním, ale dávalo zmysel môjmu životu. Neviem si predstaviť oblasť, ktorá by mi prinášala toľko radosti a útechy. Veľmi rada sprevádzam turistov. A keď človek cíti radosť z toho, čo robí, je šťastný a vie, že si zvolil správne povolanie. Myslím si, že som sa snažila hľadať cesty k sebe a nie od seba a byť prínosom pre každého. Pristupovať k ľuďom s láskou a úctou, tak, aby som neublížila ich národným citom. Nezáleží na pôvode a vonkajšom vzhľade človeka, ale na tom, koľko hrejivej lásky a pochopenia vie dať svojmu okoliu, svojim blízkym. Či ich dokáže potešiť, pochopiť, pomôcť im a či vie s nimi zdieľať ich ťažkosti. V tom nám veľmi pomôže vedomie, že nikdy nie sme sami. Boh je stále v našom živote. Záleží mu na mne, nikdy ma neopustí, drží ma za ruku, aby som sa nepotkla... To je moje životné krédo. Mojim vrúcnym prianím, ktoré považujem aj za svoje poslanie, je, aby kultúra, ktorá nepozná hranice, spájala všetkých ľudí dobrej vôle, veriacich rôznych vierovyznaní ako aj všetkých ľudí tejto Zeme, bez ohľadu na ich národný a etnický pôvod. Chcela by som prispievať k tomu, aby ľudia na celom svete prejavovali toleranciu voči sebe a snažili sa odstrániť všetky prekážky, vnútorné a vonkajšie hranice. Ja sa nemením, už dosť dávno sa pridržiavam mnou vytýčenej hierarchie hodnôt a zásad. Myslím si, že tak by to malo byť v živote každého jednotlivca. Život je úžasne veľký dar od Boha, preto ho treba čo najlepšie a najúžasnejšie využiť, čo nie je možné bez porozumenia, vzájomnej tolerancie a lásky.

Ildika Fúziková

Tri kamarátky z Mlynkov

Každá sa uberá svojou cestou

Po ukončení základnej školy sa väčšinou cesty spolužiakov rozídu, nech ich viažu akokoľvek silné priateľské putá. Podobná situácia nastala aj v živote troch dievčat z Mlynkov - Agneše Patakiovej, Ildiky Fuhlovej a Aniky Patakiovej, ktoré v júni ukončili tamojšiu základnú školu. Dievčatá si dali „tajný“ sľub, že ich ani väčšia vzdialenosť a zriedkavejšie stretnutia nerozdelia a že naďalej budú udržiavať priateľstvo. Tohtoročné leto rýchle uplynulo, ale ony dodnes spomínajú na dni strávené v ekumenickom biblickom tábore Celoštátnej slovenskej samosprávy vo Svätom Jure, na bezstarostné spoločne prežité chvíle. Potom sa však rozbehol školský rok a s ním veľa nových povinností. Odvtedy sa môžu žiaľ, zriedkavejšie stretávať, ale zato vždy si nájdu čas pre seba, keď treba. Na moje veľké potešenie si našli čas aj pre mňa, keď som ich oslovila, aby mi porozprávali o svojom živote v novom prostredí. Bola som zvedavá predovšetkým na to, ako sa vedeli udomácniť vo svojej novej alma mater, ako sa tam cítia po uplynutí niekoľkých mesiacov a ako si spomínajú na určite bezstarostnejší život na základnej škole.

Agneša Patakiová: Práve pred rokom som stála pred najväčším rozhodnutím svojho doterajšieho života. Hlavou mi vírili otázky okolo mojej budúcnosti typu: Kam ďalej? Na ktorej strednej škole mám pokračovať? Zo začiatku som si myslela, že sa ani nedokážem rozhodnúť... Potom som si spolu s rodičmi premyslela možné alternatívy. Jasné bolo len to, že ma zaujímajú humánne predmety, v rámci nich jazyky. Na základe tohto sme si pozreli ponuku jednotlivých stredných škôl. Nakoniec sme zostali pri budapeštianskom Gymnáziu Veres Pálné. Vedela som, že táto škola patrí medzi veľmi silné inštitúcie, o čom som sa hneď po 1. septembri aj presvedčila. Zatiaľ sa mi tam páči, hoci každodenné dochádzanie nie je najpríjemnejšie. Výučba anglického a nemeckého jazyka prebieha na vysokej úrovni, čo je vzhľadom na blížiaci sa vstup do Európskej únie nezanedbateľná vec. Vyrovnala som sa aj s hlavným mestom. Občas si ale spomínam na zážitky z mlynskej školy, kam som s radosťou chodila. Od rodnej obce som sa neodtrhla a keď na to bude možnosť, tak sa rada zúčastním táborov na Slovensku.

Ildika Fuhlová: Podobne ako Agneša, aj ja som sa musela prispôsobiť životu v hlavnom meste. Školský rok som totiž začala na Strednej škole ekonomickej Lajosa Kossutha. Vždy ma tiahlo k reálnym predmetom, preto som sa rozhodla pre túto ustanovizeň. Priznám sa vám, že som bola príjemne prekvapená, keď ma prijali, veď takto som absolvovala prvú najťažšiu skúšku môjho života. Medzi moje tajné sny patrí, aby som sa ako skvelá odborníčka uplatnila v bankovom sektore, ale viem, že dovtedy si musím osvojiť ohromné množstvo vedomostí. Náš triedny kolektív sa už pomaličky formuje, ale ešte je veľmi ďaleko od mlynského. Ten je nezabudnuteľný, mám pekné spomienky na tábory, rôzne súťaže a programy. Popri učení mi zostáva čas aj na koníčky. Rada čítam, najmä romantické a dobrodružné knihy, ďalej rada počúvam hudbu, bicyklujem sa atď. Samozrejme, mám veľkú radosť z toho, keď sa môžem stretnúť s bývalými mlynskými spolužiakmi a učiteľmi.

Anika Patakiová: Najväčší rozdiel medzi mnou a mojimi kamarátkami je, že ja nechodím do strednej školy v hlavnom meste, ale do neďalekého Senondreja. Gymnázium františkánov som si vybrala preto, lebo som o ňom počula samé dobré veci. Kresťanský svet je mi dosť blízky, pravidelne chodím do kostola a som členkou mlynského cirkevného speváckeho zboru, kde spieva aj moja mamička. Odmalička rada spievam a nesmierne ma teší, že v tejto činnosti môžem pokračovať aj po skončení miestnej základnej školy, lebo v zbore sú zastúpené všetky vekové skupiny. Spievame aj slovenské piesne a tak si môžem permanentne precvičovať slovenčinu, ktorú nemám možnosť študovať na strednej škole. V Senondreji sa cítim dobre, a pevne verím, že prostredníctvom gymnázia sa o niekoľko rokov budem môcť rozhodnúť, či sa mám ďalej pustiť napríklad na dráhu stavebného inžiniera, alebo sa mám stať moderátorkou niektorej televíznej spoločnosti. Toto však zverím na život, veď čas všetko ukáže a vyrieši...

(kk)

„Vôňa agátu" z Medešu

„Tradície korenia v dávnej minulosti" - píše v predslove k 2. zväzku literárneho zborníka Akácillat (Vôňa agátu) starosta obce Medeš (Medgyesegyháza) Béla Nagy. Publikácia prináša na 120 stranách básne a prózy 17 tunajších autorov a je pokračovaním prvého dielu, ktorý vyšiel ešte vlani a založil tak novú kultúrnu tradíciu na Dolnej zemi. Príspevky uverejnené v zborníku vyžarujú prítulnosť k rodnému kraju, lásku k predkom - zakladateľom obce, hovoria o ľudových tradíciách a zvykoch zachovávaných do dnešných čias.

K tradícii patrí hádam aj to, že zborník uvádza báseň Mihálya Simaiho, laureáta Ceny A. Józsefa, pod titulom Niekto zatúži po všetkom, ktorá je vyznaním tvorcovho hlbokého vzťahu k rodnej hrude. Podobné vyznania sú príznačné aj pre ďalších autorov zoradených v abecednom poriadku. Silvia Čierniková ubezpečuje čitateľa, že najdôležitejšie je poznať zmysel života, keďže tým sa začína spása sveta. Do sveta dobrodružstiev nás zavedie úryvok z románu Ervína Karsaiho Tajomstvo pyramídy. Veršami o svojom rodnom Medeši sa nám prihovára Mária Miskeová Žilinská, známa z prvého zväzku zborníka, do detstva a sveta sálašov je zahľadený príspevok Mihálya Zsírosa. K tomuto inak neúplnému zoznamu sa priraďuje aj úvaha miestneho duchovného Endre R. Veresa Reformácia a humanizmus.

Dúfajme, že nabudúce budeme môcť zalistovať v ďalšom zväzku tejto edície a že jej spoluautori, medešskí literáti, nás prekvapia novými "vôňami".

(sass-k)

Lőrinc Szabó

Cudzie peniaze

Vy ste to teda? Zázrak a sila!

Peniaze! - Brána sveta sa otvorila -

Tí druhí - - len otrok a krpáň -

v hrsti vás mám: som velikán!

Zvieram tú hrsť a život vo mne rastie!

Urobím, čo sa mi len zachce,

až k pätám sa mi koríš celá

tajomstiev plná Zemeguľa!

Peniaze! Búrka a hudby chvenie!

Hviezd trblietavé opojenie

ma dvíha - Ázia, Afrika, svet!

Och vidieť to! Môžem kamkoľvek!

Och, či blázni sú všetci bohatí!

Ja prvý som tu celkom slobodný!

Bože! - - Ja blázon som nad bláznami:

peniaze držím, lež nepatria mi!

Prel.: O. Kníchal

Čítajte a rozširujte... Í Ľudové noviny Î do každej rodiny!

Milí priatelia! Hlavným poslaním týždenníka Slovákov v Maďarsku je prispieť k zachovaniu a zveľadeniu bytia našej národnosti, nášho slovenského jazyka a kultúry. To je však možné iba v úzkom kontakte s vami, ktorí máte nárok na zaujímavé a poučné čítanie v slovenčine, na noviny, ktoré z týždňa na týždeň informujú o živote Slovákov v Maďarsku v našom materinskom jazyku. Spoločným úsilím tvorcov Ľudových novín, ich majiteľa, Celoštátnej slovenskej samosprávy a vydavateľstva Magyar Hivatalos Közlönykiadó Kft. je, aby náš týždenník sa dostal ku každému, kto si ho nárokuje. Pomôžte nám získavať čím viac pravidelných čitateľov, predplatiteľov jediného slovenského týždenníka v Maďarsku! Záujemci si naše noviny môžu objednať u každého doručovateľa Maďarskej pošty alebo pomocou pripojenej objednávky. Vyplnený ústrižok prosíme poslať do našej redakcie (poštová adresa: Ľudové noviny, Budapest 62., Pf. 573, PSČ: 1398; E-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. ). Šeky na predplatenie týždenníka, ktoré môžete podať na každom poštovom úrade, dostanete aj od miestnych slovenských samospráv a od aktivistov Zväzu Slovákov v Maďarsku.

" ------------------------------------ # -------------------------------------- "

Megrendelőlap

Megrendelem a Ľudové noviny című lapot..... példányban.

A megrendelő neve:.....................................................................

Címe:            (helység)...........................................................................

(utca, házszám)...........................................................................

(irányítószám).............................................................................

Az előfizetési díj lakossági folyószámláról történő kiegyenlítése esetén:

Pénzintézet neve, címe:...............................................................

Folyószámla száma:....................................................................

Külföldre történő előfizetés esetén kérjük,

hogy megrendelését levélben juttassa el címünkre.

Előfizetési díj (belföldre):

1 évre: 1 884,- Ft                      q

1/2 évre: 942,- Ft                      q

1/4 évre: 471,- Ft                      q

Számlát kérek:              q

Csekket kérek:              q