13. februára 2004 ● Príspevky z Ľudových novín

Pilíšska Čaba

Vyše šesťsto Pilíšanov na plese

Presne pred piatimi rokmi sa členovia Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov rozhodli, že jednu fašiangovú sobotu budú venovať spoločnej veselici, tancu a spevu. Iniciatíva sa stretla s nečakaným úspechom a odvtedy sa naši pilíšski Slováci stretávajú každý rok na regionálnom fašiangovom plese. V tomto roku sa stala dejiskom nekaždodenného a dokonca historického podujatia obec Pilíšska Čaba, ktorá už mala prax v organizovaní spoločných zábav, veď pred niekoľkými rokmi usporiadala podobný regionálny bál. Tohoročný bol historický preto, lebo sa na ňom po prvýkrát zišlo viac ako 600 Pilíšanov z okolitých osád a miest, čo je rekordný počet.

Dňa 7. februára 2004 krátko pred 18. hodinou boli v športovej hale obsadené už takmer všetky miesta. Sotva sa našli stoličky pre tých, ktorí prišli trochu neskôr. V mene hostiteľskej osady privítal prítomných člen poslaneckého zboru, poslanec miestnej slovenskej samosprávy Július Kučera:

„Som veľmi šťastný, že môžem privítať toľko Slovákov z našich susedných a trošku i vzdialenejších pilíšskych osád. Sme jediní, ktorí slovenský regionálny bál usporadúvame už po druhýkrát. Zaväzuje nás to, ba dokonca to pokladáme za veľkú výzvu, ktorej sme hádam aj vyhoveli, veď toľkoto Slovákov sa ešte nikomu z nás nepodarilo na ples prilákať. Som vďačný osudu, že sme dnes večer účastníkmi historického momentu, na počesť čoho si spoločne zaspievajme pilíšsku hymnu,“ povedal v prívete J. Kucsera.

Po hymnickej piesni miestny rodák Anton Derenka predniesol svoju báseň napísanú pri príležitosti plesu a žiačky budapeštianskej slovenskej školy Linda Bučánska a Katka Szilágyiová prostredníctvom kytičky ľudových piesní a za pôvabných zvukov fujary priblížili prítomným ďaleký Zemplín.

Starosta Pilíšskej Čaby Ján Manek vo svojej zdravici povedal, že menšiny žijúce v Maďarsku budú mať veľmi dôležité poslanie aj po integrácii do Európskej únie. Preto si musia zachovať svoju kultúru, umelecké hodnoty a predovšetkým jazyk, čím spestrujú, obohacujú celkový obraz štátu.

Za Celoštátnu slovenskú samosprávu sa hosťom prihovorila podpredsedníčka Etelka Rybová, ktorá poznamenala, že voľakedy sa na bály chodilo najmä preto, aby sa tam ľudia, najmä mladí, zoznamovali, ale Pilíšania sa tentokrát zišli preto, aby sa po celoročnej práci zabavili. Popriala všetkým, nech sa im zábava vydarí, ako aj veľa vytrvalosti a oddanosti k ďalšej spoločnej činnosti.

Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov reprezentovalo na plese celé jeho vedenie. Najprv sa ujala slova jeho podpredsedníčka, starostka Čívu Mária Nagyová. Pani podpredsedníčka najprv stručne sumarizovala bohatú činnosť organizácie a potom pripomenula niektoré momenty vlaňajšieho plesu usporiadaného v Moďoróši.

Bál oficiálne otvoril predseda Združenia, starosta Mlynkov Jozef Havelka, po ktorom sa športová hala rozozvučala slovenskými melódiami v podaní speváckeho zboru Pilíš.

Dychovka Lapášanka z obce Veľký Lapáš z našej materskej krajiny sa postarala o perfektnú zábavu. Svojím pestrým repertoárom vedela do maximálnej miery vyhovieť vysokým nárokom hudobne nadaných Pilíšanov. Na parkete sa niekedy pohybovalo vyše 400 tanečníkov!

Športová hala sa v ten večer stala dejiskom stretnutia jednej obrovskej rodiny, ktorá akoby mala jedno veľké srdce. A aj mala... Ako ho už pilíšski Slováci vyše 300 rokov majú, odkedy je ich osud zviazaný s tým „plešatým vrchom“ v susedstve...

(kk)

O niekdajších fašiangoch pod Pilíšom

Fašiangové obdobie trvá od Troch kráľov (6. januára ) do Škaredej stredy (25. februára). O tom, ako oslavovali kedysi fašiangy pod Pilíšom, presnejšie v Mlynkoch (Pilisszentkereszt), mi rozprávali moje staré mamy.

Fašiangy trvali tri dni. V dedine bolo päť krčiem, cez fašiangy v každej bola muzika a tanec. Zábava sa začala v nedeľu popoludní a trvala až do utorka. Na zábave sa tancovalo a vyskakovalo - vraj preto, aby narástol mak, zemiaky, teda aby bola bohatá úroda. V utorok o deviatej, keď zazvonili, začal sa pôst.

Cez fašiangy si chlapci obliekli maškare a chodili z domu do domu, dostali vajcia, slaninu a klobásu, čo potom v krčme spoločne zjedli.

Ťahanie klátu bolo druhým typickým zvykom. Chlapci museli ťahať čím ďalej klát, ktorý mal 100-120 kíl. Kto klát utiahol, stal sa chlapom.

V našej dedine donedávna žil ešte jeden veľmi čudný zvyk. Pred krčmou chlapci zakopali kokaša (kohúta) až po krk. Súťažiacemu chlapovi šatkou zaviazali oči a dali mu do rúk kosu, s ktorou mal odťať kohútovi hlavu. Ktorému chlapcovi sa to podarilo, ten sa stal „paholským richtárom”.

Nosenie Šimona a Judy znamenalo už rozlúčku so zimou. Dve bábky obliekli do kroja, pripevnili ich na koleso, koleso priviazali k vozu - ak bol veľký sneh, tak k saniam - a vozili ich po dedine, ba aj do susedných dedín. Tento zvyk žije ešte aj dnes.

(mp)

Tatabánya - Bánhida

Za tradíciami v znamení oživenia

Zaujímavý projekt začali v Tatabányi - Bánhide. Slovenská menšinová samospráva v spolupráci s Kultúrnym domom A. S. Puškina od začiatku tohto roka raz týždenne pozýva starších obyvateľov Bánhidy na stretnutia, aby sa prišli porozprávať. Nejde však iba o posedenie, hoci aj to občas dobre padne, ale o bádateľskú prácu. Riaditeľka kultúrneho domu, členka slovenskej samosprávy Ruženka Izingová Pružinová totiž tieto besedy nahráva na magnetofónovú pásku.

Stretnutia sú väčšinou tematické - zaoberajú sa tradíciami spojenými s Vianocami, Veľkou nocou a väčšími sviatkami. Ich účastníci si radi aj zaspievajú. Ako nám prezradila R. Izingová Pružinová, po skončení nahrávky chcú materiál zapísať a vydať knižne, so zvukovou prílohou na magnetofónové pásky. Predkovia dnešných bánhidských Slovákov prišli na terajšie územie Maďarska z Trenčína približne pred 300 rokmi. Aj v Bánhide, ako aj v Pilíši a na okolí, hovoria západoslovenským nárečím a väčšina obyvateľstva je katolíckeho vierovyznania.

“Je našim dávnym snom pozapisovať bánhidské piesne, rozprávky a zvyky,“ začala nám rozprávať pani Izingová. Rozsiahla bádateľská činnosť Slovenského výskumného ústavu Bánhidu ešte nezastihla, takže aj preto je iniciatíva slovenskej samosprávy chvályhodná. Ako ku každému, aj k tomuto projektu boli potrebné financie, ktoré organizátori získali z verejnej nadácie Pre národné a etnické menšiny. Z dotácie zakúpili magnetofón, na ktorom nahrávajú bánhidské piesne, rozprávky, zvyky a obyčaje. Ich práca je dôležitá a aktuálna nielen preto, lebo už žije len málo informátorov - na pondelkové stretnutia chodí približne 20 ľudí, podľa toho, ako im to čas a zdravie dovolí -, ale aj preto, lebo riekanky a kratšie rozprávky sa neskôr budú môcť naučiť aj deti. Bánhidský kroj zachovali na bábikách, takže ani ten nezanikne a zachová sa pre budúce generácie. Ochotníckych bádateľov zaujímajú nielen zvyky a piesne, ale aj ľudové remeslá, staviteľstvo a poľnohospodárske pomenovania, vecné pamiatky a v neposlednom rade kulinárske dobroty, teda malý receptár bánhidských jedál.

O informácie nie je núdza. Starší Bánhidčania najprv nesmelo, ale postupom času si čoraz smelšie zaspievajú a rozpamätávajú sa na dávne časy, na svoje detstvo a mladosť. Vždy sa dopredu dohodnú na téme budúceho stretnutia, napr. fašiangy, Veľká noc či iné zvyky. Doma sa potom pripravia, niekedy si aj zapíšu texty piesní a riekaniek, a potom ich prednesú ostatným, ktorí sa alebo pripoja, alebo aj sami niečo zaspievajú. Riaditeľka kultúrneho domu nám prezradila, že starší ľudia radi prichádzajú porozprávať sa, ale vzhľadom na to, že nie vždy môžu prísť všetci, napredujú len pomaly.

R. Izingová Pružinová nám preto nevedela povedať, kedy sa im podarí zosumarizovať získané poznatky, avšak jedno je isté: potrebovali by odbornú pomoc, aby sa bánhidské tradície zachovali pre budúcnosť v dôstojnej forme.

Od minulého roku v kultúrnom dome pôsobí jazykový krúžok, ktorý vedie Ružena Néveryová a aj s jej pomocou mohol vzniknúť tento projekt. “Vlani vo februári sme začali tento kurz a organizovali sme ho podľa nárokov záujemcov - pre začiatočníkov a pre pokročilých, pre ktorých mávame konverzačné zamestnania.“ O slovenský jazyk sa zaujímalo približne dvadsať osôb, ale ich počet sa zvyšuje. Poplatok za kurz platí slovenská samospráva a menšiu čiastku aj záujemci. Vekovo sú rozliční: nájde sa medzi nimi študent stredného veku i postarší frekventanti. Nie všetci sú slovenského pôvodu, je aj taká poslucháčka, ktorej dcéra chodí do základnej školy a tam sa učí po slovensky. Mamička, aby jej vedela pomôcť, prišla na kurz. Pre pokročilých zas na zamestnaniach pripraví R. Néveryová cvičenia z gramatiky a potom väčšinou spievajú. Práve pri takom spoločnom speve ich napadlo, že tieto prekrásne bánhidské ľudové piesne a zvyky by bolo treba pozbierať a vydať knižne. Po nápade nasledovala realizácia, a takto sa stretávajú starší Bánhidčania raz týždenne na spoločnom posedení.

R. Néveryová pochádza zo Slovenska, ale študovala na budapeštianskom slovenskom gymnáziu. V Budapešti končila aj vysokú školu, potom vyše 20 rokov učila na Slovensku, napokon sa ich rodina presťahovala do Tatabánye, kde sa nakontaktovala na slovenskú samosprávu v Bánhide a odrazu sa ocitla za katedrou jazykového kurzu. “Sú tu veľmi milí ľudia a veľmi zaujímaví, ochotní, chcú spolupracovať a veľmi sa tešia, že sa to tak trošku rozbieha. Je krásne sledovať, ako sa otvárajú na našich stretnutiach.“ R. Néveryová nám prezradila, že Bánhidčania majú bohatú slovnú zásobu a sú veľmi otvorení.

Nuž, dúfame, že to tak aj ostane, tak isto im prajeme, aby ich práca nebola zbytočná, aby mohli svoje zvyky, obyčaje a pesničky vydať, aby sa v nich kochali aj nasledujúce generácie.

Eva Fábiánová

Gabriel Hattinger-Klebaško v Budakalászi

Vyznanie trojjazyčného básnika

Z iniciatívy volenej predstaviteľky rusínskej menšiny v Budakalászi Márie Kincsesovej-Salcaovej v miestnom spoločenskom dome usporiadali večierok trojjazyčného básnika Gabriela Hattingera-Klebašku. Hostiteľom vydareného podujatia bol ďalší člen Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku, mlynský rodák - kalázsky občan, vlastivedný bádateľ a fotograf V. Gaján. G. Hattinger-Klebaško je našej slovenskej verejnosti známy nielen ako „aj po slovensky píšuci básnik“, ale aj ako spevák našich niekdajších národnostných hudobných formácií - rockovej skupiny AGR± a vokálno-inštrumentálnej skupiny Negatív. Širšia, väčšinová pospolitosť ho pritom zrejme pozná skôr kvôli jeho politickým aktivitám, veď ide o iniciátora založenia a dlhoročného predsedu Organizácie Rusínov v Maďarsku a v poradí prvého predsedu Celoštátnej menšinovej samosprávy Rusínov.

Náš rusínsko-slovensko-maďarský básnik aj vo svojom dôvernom vyznaní v Budakalászi, sprevádzaným vlastným prednesom (samozrejme, aj slovenských) veršov a piesní s hlbokým dojatím a s nemalou vďakou hovoril o. i. o svojich slovenských väzbách. Vyrastal totiž nielen v domácom rusínskom prostredí vo svojej rodnej Komlóške, ale aj v novomestskej slovenskej škole a v budapeštianskom slovenskom gymnáziu. Jeho trojjazyčnosť môže byť teda prekvapujúca iba na prvý pohľad, v skutočnosti má svoje hlboké korene a aj opodstatnenie. Pod svoje slovenské verše sa podpisuje ako Gabriel Hattinger, pod maďarské Hattinger Gábor a pod rusínske s prímenom Klebaško. Po rusínsky píše preto, lebo mu to diktuje pôvod, po slovensky preto, že chodil do slovenských škôl a po maďarsky preto, že táto krajina je jeho vlasťou. Z obsahovej stránky jeho poézia predstavuje dosť širokú tematickú škálu, za jej nosnú myšlienku by sme mohli označiť hľadanie a prehodnocovanie vlastnej cesty, ale aj cesty vlastnej pospolitosti.

(-hl)

Prezentácia Komlóšskej tóry

Slovenský inštitút Budapešť, Dom slovenskej kultúry v Békešskej Čabe a „Duchovná lóža“ Milána Füsta usporiadali 11. februára v Slovenskom inštitúte prezentáciu dvojjazyčného diela Istvána Gábora Benedeka Komlóšska tóra. Početných hostí, medzi ktorými boli predstavitelia mesta Slovenský Komlóš a tamojšej slovenskej samosprávy, veľvyslanectva SR v Budapešti, izraelského veľvyslanectva, budapeštianskej synagógy a Celoštátnej slovenskej samosprávy, privítal riaditeľ SI Milan Resutík. V mene békeščabianskych Slovákov pozdravila účastníkov prezentácie, medzi ktorými boli početní bývalí Komlóšania, ktorí sú v srdciach ešte stále Komlóšanmi, riaditeľka Domu slovenskej kultúry Anna Ištvánová. Ako povedala, komlóšsky rodák Pavol Beňo uvedomujúc si, že komlóšsku kultúru formovali nielen tamojší Slováci a Maďari, ale aj židovská komunita, inicioval dvojjazyčné vydanie diela. Našiel ďalších podporovateľov - mestskú a slovenskú samosprávu v Slovenskom Komlóši, v Čabe žijúcich Komlóšanov a vydavateľstvo Tevan. Zaujímavosťou i na vzhľad peknej knihy je, že čítať ju možno z obidvoch strán. Z jednej je v slovenčine, z druhej v maďarčine a v strede sa strany stretnú. Prekladali ju Karol Wlachovský a Ľuba Fallerová, lektorovala Daniela Onodiová. Na otázku, prečo Slováci v Čabe podporili práve túto tému, Anna Ištvánová odpovedala, že patrí do komlóšskej kultúry. Židovská komunita zanechala za sebou určité stopy, ktoré formovali celú spoločnosť a dotvárali kultúru. Ako povedala, je spokojná s výsledkom, kniha je veľmi pekná a ona je pyšná, že sa mohla pričiniť o jej zrod.

Publikáciu predstavil spisovateľ, taktiež komlóšsky rodák Pavol Zavada, ktorý potom viedol rozhovor s jej autorom.

István Gábor Benedek predstavil prítomným život židovskej komunity mesta, ako aj svojej rodiny. Rozprávanie dokončil informáciou, že pri príležitosti Týždňa knihy vychádza jeho nová publikácia, ktorú predstavuje najnovšie číslo literárneho magazínu Holmi.

(aszm)

Krátko z kultúry

25. februára o 18. hodine v Slovenskom inštitúte sa začína koncert vážnej hudby, na ktorom budú účinkovať klaviristka Monika Mockovčáková a violončelistka Katarína Zajacová. Na programe budú: Louis de Caix d Hervelois: Suita d mol, Sergej Prokofjev: Sonáta C dur pre violončelo a klavír, Bohuslav Martinů: Variácie na slovenskú ľudovú pieseň pre violončelo a klavír a Variácie na Rossiniho tému pre violončelo a klavír.

x x x

Výstavu digitálnych fotografií šéfredaktora Ľudových novín Imricha Fuhla otvorili 19. februára v Kultúrnom dome A. S. Puškina v Bánhide. Na vernisáži sa prítomným prihovorila podpredsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová a program spestril miestny spevácky zbor dôchodcov. Výstava bude otvorená do 26. februára.

x x x

V znamení vstupu do EÚ sa v čabianskom Dome slovenskej kultúry konal cyklus prednášok o kultúrnych hodnotách Békešskej župy, o perspektívach tamojšieho turistického ruchu a zachovávaní slovenského jazyka a kultúrnych tradícií. Čestným hosťom podujatia bolo Veľvyslanectvo Juhoafrickej republiky.

x x x

Šesť slovenských výtvarníkov sa popri rakúskych a maďarských študentoch prezentovalo svojimi prácami na medzinárodnej výstave, ktorú otvorili v bratislavskej Galérii Médium 12. februára. Ako informovala Eva Hrebenárová z Rakúskeho kultúrneho fóra, prezentácia s motívom vody je výsledkom rakúsko-maďarsko-slovenského týždňového sympózia vo Viedni, na ktorom študenti vytvorili všetky vystavované diela. Slovenskú skupinu viedol vedúci katedry maľby a iných médií Vysokej školy výtvarných umení Ivan Csudai. Záujemci si na akcii môžu pozrieť napríklad priestorovú inštaláciu s vrecúškami naplnenými vodou, bustu znázorňujúcu kvapku vody na ľudskom tele, rôzne maľby, či multimediálne diela. Študenti z Akadémie výtvarných umení Viedeň, zo slovenskej VŠVU, budapeštianskej a šopronskej výtvarnej školy sa vo Viedni prezentovali už v decembri a po Bratislave sa predstavia aj v Budapešti.

Nové Mesto pod Šiatrom

V. benefičný ples „Nadácie detí našej školy”

Opäť prešiel rok a v prvý februárový týždeň žila slovenská škola v Novom Meste pod Šiatrom zase prípravami na ples svojej nadácie. No začali sa už omnoho skôr, veď zabezpečovanie cien do tomboly a príprava programu boli našou úlohou od začiatku roku.

Prvá februárová sobota bola dňom plesu. Tak ako v minulosti, aj tentoraz sa hostia zišli v peknom počte. Svojou prítomnosťou ho poctili aj primátor mesta Michalovce Ing. Jozef Bobík a primátor nášho mesta Péter Szamosvölgyi s manželkami. Primátori spolu strávili celé sobotné popoludnie v rozhovoroch o možnostiach vzájomnej spolupráce a prehliadkou historických zákutí nášho mesta. Ako sa vyjadrili, Michalovce sú považované za srdce Zemplína na slovenskej strane a Nové Mesto pod Šiatrom za srdce Zemplína na maďarskej strane.

Ďalšími hosťami boli členovia kuratória nadácie Ladislav Engelbert, zástupkyňa rodičov Mária Sobotová, ďalej predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Anna Bacskaiová a v neposlednom rade okolo 180 rodičov a známych.

V programe vystúpili členovia školskej tanečnej skupiny Zemplínčatá s kyticou slovenských ľudových tancov. O úspešných prípravách svedčí, že tombolu sme losovali dvakrát a hodnotných cien bolo neúrekom. Fakt, že prítomní sa cítili dobre, nepotvrdzuje nič lepšie, ako to, že zábava trvala skutočne do skorého rána.

Viera Mohayová

Rozprávková súťaž v Novom Meste pod Šiatrom

Tretí januárový týždeň sa v novomestskej slovenskej škole niesol v duchu rozprávky O troch motýľoch, lebo práve na túto tému mali zhotoviť štvorčlenné družstvá z 1. stupňa koláž. A potom nadišiel štvrtok, 15. januára, deň súťaže. Súťažiaci sa zišli v jednej triede s obecenstvom, prváčikovia dostali osobitnú súťažnú úlohu v podobe vymaľovánok a časť publika, ktorá sa nezmestila do miestnosti, si pozrela rozprávkový videofilm.

Súťažné družstvá si zmerali sily v znalostiach rozprávky o Kocúrovi v čižmách, ale aj v ovládaní iných známych rozprávok, ktoré im organizátorka Helena Rohályová predčítala a deti ich mali dokončiť. Obecenstvo si medzitým zasúťažilo v kreslení. Popoludnie prebehlo v dobrej nálade a na záver sa zrodili nasledujúce výsledky:

1. miesto - družstvo 2. ročníka

2. miesto - družstvo 4. ročníka

3. miesto - družstvo 3. ročníka

Vyhodnotená bola aj súťaž obecenstva v kreslení a taktiež súťaž vymaľovaniek. Pani učiteľky 2. triedy zvládli svoju úlohu na výbornú. Podarilo sa im preniesť deti do sveta rozprávok a zabudnúť pritom, že sú v škole.

Viera Mohayová

Kestúc

Školský miniregión

V základnej škole pilíšskej obce Kestúc sa konala rozšírená pracovná porada Školského zväzu Pilíš-Gereče pod vedením Paulíny Radovičovej. Riaditelia škôl a ich zástupcovia si vytýčili hlavné úlohy v nasledujúcom roku a so zadosťučinením konštatovali, že k tomuto zväzu, ktorý vznikol v priebehu necelého roka ako druhý v Komáromsko-Ostrihomskej župe a ktorý združuje desať škôl (Kestúc, Leányvár, Čív, Šárišáp, Dág, Annavölgy, Csolnok, Bajna, Gyermely a Szomor), by sa chceli pripojiť ďalšie okolité ustanovizne. Zväz, ktorého členmi je 1 500 žiakov a 192 pedagógov, môže byť príkladom spolupráce škôl v rámci mikroregiónov.

Malý Kereš

Tradície aj potomkom

V uplynulom období sa Organizácia Slovákov v Malom Kereši zúčastnila rôznych národnostných podujatí na domácej pôde i v širšom okolí, ako nám o tom referovala jej predsedníčka Zuzana Gmoserová. Po školení Zväzu Slovákov v Maďarsku v Hronci si jej členovia vymieňali skúsenosti s ďalšími funkcionármi na stretnutí v Békešskej Čabe a na konferencii vo Vacove, kde rokovali o úlohách občianskych organizácií. Veľký úspech mal tradičný miestny Alžbetínsky ples - aj vďaka členom Krúžku ľudovej piesne a citarovej kapele. V rámci spoločnej veselice oslávili 58. výročie uzavretia manželstva Pavol Duchai a Helena Csengődiová, ktorí sa tešili všeobecnej pozornosti prítomných. Po slávnostnej celoročnej bilancii spojenej s kultúrnym programom sa konal Ples starých mám. Kerešská organizácia Slovákov bude aj v tomto roku pokračovať v usporadúvaní podujatí s cieľom oživiť zvyky a tradície miestnej Slovače a zachovať ich pre potomkov.

Pozvánka do klubu

Klub slovenských dôchodcov pri Slovenskej samospráve Budapešť sa schádza každý druhý štvrtok o 14. hodine. Akcie, ktoré sa neviažu k miestu, sa konajú spravidla v priestoroch Slovenského inštitútu (Rákócziho tr. 15).

V nasledujúcom období klub organizuje tieto akcie:

26. 2. Návšteva Baziliky (13.45 hod.)

8. 3. Literárne popoludnie pri príležitosti MDŽ (SI, 15.00 hod.)

25. 3. Prechádzka po Kerepešskom cintoríne (13.45 hod.)

19. 4. Návšteva Športovej haly (13.45)

22. 4. Zájazd do Mlynkov a na Chotárnu skalu

13. 5. Návšteva múzea v Nagytétényi

27. 5. Vychádzka na Gellértov vrch

11. - 13. 6. Zájazd na slovenské Záhorie

24. 6. Ochutnávka vín v Budafoku

Zájazd do Pribyliny

„Všade dobre, doma najlepšie"

V duchu tohoto príslovia Slovenská samospráva 1. obvodu Budapešti organizuje 26. až 30. mája päťdňový autobusový zájazd po stopách predkov. Trasa zájazdu smeruje do Pribyliny, Račkovej doliny, Vyšnej Boce, Zuberca (prehliadka skanzenu), Važca a Vlkolinca pri Ružomberku. Cenu zájazdu (5 000 Ft) možno uhradiť v Slovenskej samospráve Budapešť, Akadémia u. 1. Predpokladané náklady v slovenských korunách budú činiť 1 600 až 1 800 Sk, v závislosti od toho, či sa organizátorom podarí získať prostriedky zo súbehu. Maximálny počet účastníkov: 45 osôb.

Škôlkárske fašiangy

Čabianska organizácia Slovákov už roky prevádzkuje sobotňajšiu materskú školu, ktorá sa teší obľube rodičov i detí. 24. januára usporiadali v Békešskej Čabe fašiangy slovenských škôlkárov, na ktorých skupina detí predviedla nápadité maškarné obleky. Po zdravici A. Ančinovej sa začal zábavný program, v ktorom vystúpil mím János Berta, ktorý zapojil do hry malých i veľkých. Na príprave podujatia sa zúčastnili viaceré čabianske škôlky.

Kontrola počítačom

Župná cestná správa a Vedecké dopravné združenie usporiadali v Békešskej Čabe tlačovú konferenciu, na ktorej riaditeľ cestnej kontroly György Dobókői informoval o niektorých novinkách v súvislosti so situáciou dopravy a ciest. Zdôraznil, že tohto roku zavedú počítačové overovanie vodičov motorových vozidiel. Vlani uskutočnili technické skúšky 49 436 vozidiel a na cestách kontrolovali 12 086 vozidiel, pričom nedostatky objavili v 26,2 % prípadov. V súvislosti s výstavbou ciest vydali 227 príslušných povolení a iných dokumentov. Župný riaditeľ Štátnej cestnej správy Gyula Vantara informoval o príprave série podujatí Dní cestnej premávky, ktoré sa budú konať v Békešskej Čabe v dňoch 8. - 10. septembra.

Slovenský deň v Čabe

V čabianskom dome dôchodcov Strom života usporiadali slovenský národnostný deň, účastníkov ktorého pozdravil generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo. Rečník zdôraznil, že slovenský konzulát popri svojej diplomatickej aktivite považuje za dôležité pozorne sledovať činnosť a každodenný život tunajších Slovákov.

V kultúrnom programe vystúpili s recitáciou a spevom gymnazisti Ágota Bartošová a Edita Šutová, ako aj súbor Ružička a citarová kapela Boleráz. V rámci podujatia otvorili výstavu prác členiek výšivkárskych krúžkov Rozmarín a Fialka a podnikateľ Martin Vozár predviedol gastronomickú ukážku.

Klub čabianskej klobásy

Na svojej prvej tohoročnej schôdzi sa v Dome slovenskej kultúry zišli členovia Klubu čabianskej klobásy. Na programe rokovania bol plán činnosti na rok 2004 a správa o výstavbe závodu na spracovanie klobásy na pôde Poľnohospodárskeho a potravinárskeho inovačného strediska. Príslušné informácie poskytli vicestarosta mesta Lajos Baji a riaditeľ Strediska podnikateľov, s. r. o. János Sztankó.

Z ponuky Českého centra

České centrum v Budapešti (Szegfű u. 4) ponúka v najbližších týždňoch pestrú paletu kultúrnych podujatí. 21. februára sa na ulici Štefánia 34 koná tradičný ples Bohémia, 25. februára poslucháči Akadémie múzických umení F. Liszta predvedú na pôde centra ukážky z českej klasickej flautovej hudby. 26. 2. je vernisáž výstavy F. Drtikola v Dome maďarských fotografistov (Nagymező u. 20). 8. marca usporiadajú v Stredoeurópskom inštitúte na Rákócziho tr. 15 okrúhly stôl v recepcii diela S. Máraiho v Čechách a na Slovensku. Vyvrcholením marcových programov bude autorské čítanie z diela významného českého spisovateľa Ivana Klímu (30. 3. v Českom centre), ako aj beseda s autorom v Milenárnom parku. Úradné hodiny Českého centra: pondelok - štvrtok 8.30 - 16.00 hod., piatok 8.30 - 14.00 hod., tel: 3511737.

Ostrihomské plány

Ostrihomská samospráva prevezme od župy Slovenský oblastný dom v Huti (Pilisszentlélek), pričom jeho prevádzkou hodlá poveriť Múzeum Bálinta Balassu. Táto inštitúcia je súčasťou siete župných múzeí, ale na jej rekonštrukciu a rozšírenie prispieva aj mesto. Ostrihomské múzeum sa prostredníctvom súbehu uchádza o prostriedky na skvalitnenie svojich odborných služieb a na vybudovanie reštaurátorskej dielne a fotolaboratória. Ostrihomská samospráva rozhodla o tom, že udelí 3,6 mld forintov na výstavbu kúpaliska s atrakciami, ktoré má byť dokončené v roku 2005 na ostrove Prímas, pri ceste vedúcej k mostu Márie Valérie. Podľa vyjadrenia kompetentných činiteľov tento objekt prispeje k zvýšeniu turistickej atraktívnosti mesta.

Pre kultúrnu turistiku

Plán vzájomnej spolupráce na ďalší rok podpísali podpredseda maďarského Úradu na ochranu kultúrneho dedičstva Tamás Fejérdy a jeho slovenská partnerka, generálna riaditeľka Pamiatkového úradu Katarína Kosová. Plán zahrnuje obnovu umeleckých pamiatok na Slovensku a v Maďarsku, výskumné programy a projekt pohraničnej kultúrno-turistickej trasy. Ako pri tejto príležitosti informoval T. Fejérdy, pokračuje obnova Rákócziho hradu v Borši a výskum kazetových stropov kostolov v obidvoch krajinách. Putovnú výstavu nástenných obrazov stredovekých kostolov na území Slovenska a Maďarska si dosiaľ mohli pozrieť v 21 mestách Európy. Napokon obidva úrady vypracujú a predložia príslušnej európskej inštitúcii projekt turistickej trasy pozdĺž spoločnej hranice, na území ktorej sa nachádzajú už spomenuté nástenné maľby. Trasa by viedla z Ostrihomu do slovenského Lelesu.

Kompou cez Dunaj

Vybudovanie kompového spojenia medzi slovenskou osadou Kravany nad Dunajom a maďarským Lábatlanom iniciuje vedenie euroregiónu Ister - Granun (Dunaj-Hron - pozn. red.). Tento región, založený vlani v novembri, zahrnuje okrem Ostrihomu a Štúrova 106 okolitých osád so 150 000 obyvateľmi, ktorých hospodárske a kultúrne styky si vyžadujú ďalšie podnety. Nákladná kompa medzi Ostrihomom a Štúrovom odštartuje pravdepodobne ešte v tomto roku. Rozvoju dunajskej plavby medzi Maďarskom a Slovenskom by poslúžilo kompové spojenie medzi Kravanmi a Lábatlanom, ako aj s ním súvisiaci hraničný priechod, na uskutočnenie ktorého už podnikli prvé potrebné kroky.

Výzva na recitačnú súťaž

Slovenská samospráva XIII. obvodu Budapešti v spolupráci s Maďarským osvetovým ústavom vypisujú recitačnú súťaž pre žiakov základných a študentov stredných škôl, ako i pre poslucháčov vysokých škôl a dospelých. Podujatie sa bude konať 24. apríla 2004 (v sobotu) o 10. hodine v Dome pre deti a mládež XIII. obvodu (Budapešť, 1139 Dagály u. 15 - Angyalföldi Gyermek és Ifjúsági Ház).

Vekové kategórie:

I. kategória            žiaci 1. a 2. tried ZŠ

II. kategória                žiaci 3. a 4. tried ZŠ

III. kategória            žiaci 5. a 6. tried ZŠ

IV. kategória                žiaci 7. a 8. tried ZŠ

V. kategória            študenti stredných škôl

VI. kategória            poslucháči vysokých škôl a dospelí

Každý súťažiaci má zarecitovať dve básne alebo úryvky z prozaického diela podľa vlastného výberu. Vítaný by bol výber z tvorby autorov našej národnosti. Prihlášky (s uvedením mena recitátora; triedy, do ktorej chodí; kategórie; adresy školy; mena pripravujúceho učiteľa a nadpisov básní) pošlite do 3. apríla 2004 na adresu Slovenskej samosprávy XIII. obvodu (Angyalföldi Szlovák Önkormányzat, 1138 Budapešť, Tömöri köz 6) alebo na fax: 302-5117, 359-8701, resp. svoju účasť ohláste telefonicky. Stretnutie spestrí vystúpenie súboru Debnička. Prajeme vám dobrú a úspešnú prípravu.

Zuzana Hollóssyová

predsedníčka SS XIII. obvodu

Horné Peťany

Šatstvo pre detský domov

Pri vstupe do detského domova Margaréta v niekdajšom kaštieli v Horných Peťanoch je obraz, zachytávajúci mladú blondínku obklopenú húfom detí. Dievčina predstavuje Irenu Altovú, ktorá tu svojho času nastúpila ako diplomovaná učiteľka materskej školy. Nedávno ju na tomto mieste privítala riaditeľka domova J. Loriková so svojim spolupracovníkmi. Pani Irena neprišla s prázdnymi rukami, ale s kopou balíkov, obsah ktorých má hodnotu pol milióna forintov: nové džínsy, pánske košele a saká. Doterajšia majiteľka butiku Capelli vo Vacove sa totiž pri odchode do dôchodku rozhodla, že obchodovať ďalej nebude a koncom minulého roka začala s výpredajom tovaru. Zároveň si zaumienila, že zvyšok zásob venuje svojmu niekdajšiemu obľúbenému pôsobisku. Detský domov v Horných Peťanoch v súčasnosti poskytuje miesto 45 deťom, väčšinou v stredoškolskom veku, ale i starším. Pokiaľ by nemohli zužitkovať všetok tovar, ponúknu ho, ako povedala riaditeľka, podobnej ustanovizni v župe.

E. Fischerová (k)

Segedín

Výstava v Čiernom dome

Šľachtické stolovanie v 18. a 19. storočí na stoloch Andrássyovcov - pod týmto názvom otvorili v posledný januárový deň v Čiernom dome v Segedíne výstavu, ktorú si záujemci môžu pozrieť do 4. apríla 2004 - okrem pondelkov - denne od 10. do 17. hodiny. O výstave je márne písať, predovšetkým si ju treba pozrieť, veď v súčasnej dobre, keď si na jedenie nájdeme čoraz menej času, si vlastne vo všedné dni ani neužijeme prestretý stôl. Vedecký tajomník Múzea Ferenca Móru v Segedíne dr. Štefan Tóth tvrdí, že ľud z okolia Betliara mal rád Andrássyovcov, preto sa mohlo zachovať toľko porcelánu, skla, striebra, medeného riadu, s ktorými sa môžeme tentokrát zoznámiť nie v Betliarskom múzeu na Slovensku, ale tu, u nás, na Dolnej zemi. Výstava, ktorá putuje po Maďarsku už skoro rok, sa uskutočnila vďaka osemročnej spolupráci Slovenského národného múzea a Múzea Ferenca Móru v Segedíne a finančne ju podporila aj Slovenská samospráva v Segedíne.

Ján Benčík

Do Európy s rozhlasom

Poslucháči pravidelného informačného magazínu Vstupujeme do Európy, ktorý pripravuje Slovenská redakcia Maďarského rozhlasu v Segedíne, 20. februára (v piatok) sa ocitnú na vernisáži výstavy Šľachtické stolovanie v 18. a 19. storočí, ktorá sa uskutočnila v segedínskom Čiernom dome. Výstavu usporiadalo Slovenské národné múzeum v Betliari v spolupráci s Múzeom Ferenca Móru v Segedíne. Touto expozíciou prišiel do Segedína kúsok Európy, nakoľko múzeum v Betliari je vyznamenané Cenou Európa Nostra. V ďalšej časti programu sa redaktorka Ildika Makaiová porozpráva s predsedníckou Slovenského kultúrneho spolku Vernosť v Sarvaši Annou Frankovou o tom, čo všetko spolok pripravuje na tento rok.

Súbeh verejnej nadácie

Verejná nadácia Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku vypísala tohoročný súbeh na podporovanie činnosti zameranej na zachovanie a rozvíjanie kultúry a identity národných a etnických menšín v tematickom okruhu Kultúrne programy. Termín zaslania prihlášok:

- v prípade programov organizovaných od 1. marca 2004 do 31. júla 2004: 1. marca 2004, rozhodnutie: koncom marca.

- v prípade programov, ktoré sa budú konať od 1. augusta 2004 do 28. februára 2005: 30. apríla 2004.

Ostatné súbehy verejná nadácia zatiaľ nevypísala. Kuratórium si vyhradzuje právo na zmenu termínov udelenia podpôr, pričom uchádzačov bude informovať najneskôr dva týždne po vynesení rozhodnutia. Prihlášky treba podať na špeciálnom tlačive, ktoré si možno osobne vyzdvihnúť v kancelárii verejnej nadácie na ul. Benczúr č. 11, III. poschodie, resp. si ho stiahnuť na internetovej adrese: http://web.axelero.hu/mnekk.

S viceprimátorom Orosláňu Antalom Székelyom

Kde nechýba dobrá vôľa, tam sa lepšie pracuje

“Kto býva v Orosláni, ten je nejakým spôsobom iste v kontakte so Slovákmi: či tak, že odtiaľto pochádza a má tu príbuzných, alebo sa dostane do tunajšej rodiny. Napríklad aj moja manželka je slovenského pôvodu,“ konštatoval na úvod viceprimátor mesta Antal Székely. “V rodine máme aj Pražanov, Čechov, ja im skoro všetko rozumiem,“ pokračoval a dodal: “Ale ťažko hovorím. Ja som sa tento jazyk neučil, len sa na mňa niečo “nalepilo“ od príbuzných a bol som aj pri vytváraní partnerských stykov so slovenským mestom Šaľa.“

Vzťah so spriateleným mestom je veľmi intenzívny vo všetkých sférach života. Spolupracujú dokonca aj policajti. Viceprimátor nám s radosťou oznámil, že majú veľmi dobré vzťahy tak so šalianskou Maticou slovenskou, ako aj s tamojšími Maďarmi. Taktiež dobré sú ich styky s Dvormi nad Žitavou, kde sa presídlila väčšina Oroslánčanov po druhej svetovej vojne, a s Myjavou, odkiaľ pochádzajú pôvodní slovenskí osídlenci. Spolu so spriatelenými mestami hľadajú možnosti rozvíjania výučby slovenského jazyka na všetkých stupňoch školského systému.

Pôvodná osada i neskoršie mesto sa rozvíjali paralelne s rozvojom baníctva. Zopár rodín sa zaoberalo poľnohospodárstvom, ale väčšina obyvateľstva pracovala v baniach. Dodnes je tu v prevádzke najväčšia maďarská baňa, ktorá je už skoro 20 rokov aj najmodernejšia. “Myslíme si, že baňa má budúcnosť, veď zdroje, energia, ktoré z nej získavajú, sú veľmi potrebné,“ povedal nám A. Székely.

Samospráva mesta v súčasnosti pokladá za svoju najdôležitejšiu úlohu rozvíjanie priemyselného parku. Jednak preto, lebo si to vyžaduje štruktúra mesta, a jednak preto, lebo Orosláň medzi prvými vstúpil do Zväzu priemyselných parkov, ba dokonca bol medzi jeho zakladateľmi. Na najväčšie potešenie vedenia mesta sa priemyselný park rýchle zaľudnil a samospráva už musí rozmýšľať nad rozšírením územia.

Kultúrna činnosť mesta sa sústreďuje v mnohonárodnostnej komunite. V Orosláni svorne spolunažívajú Nemci, Slováci, Poliaci, Rómovia a Maďari.

Mesto, ktoré v tomto roku oslávi 50. výročie svojho založenia, chce toto jubileum osláviť spolu so vstupom Maďarska do Európskej únie na vysokej úrovni. Uskutoční sa viacero kultúrnych podujatí, ktoré odštartujú 30. apríla a budú trvať do rána, do 1. mája, teda do pripojenia sa MR k EÚ. 20. augusta už tradične všetky národnosti spoločne oslavujú maďarský štátny sviatok. Do osláv sa zapojí aj slovenské kultúrne teleso.

Viceprimátor je toho názoru, že spolupráca so slovenskou menšinovou samosprávou sa značne uľahčila, keď sa Alžbeta Szabová stala členkou mestského zastupiteľského zboru.

(ef)

Pred Matičným svetovým festivalom slovenskej mládeže

Matica slovenská (MS) vyhlásila rok 2004 za Rok slovenského sveta, v rámci ktorého usporiada viac podujatí. Od roku 1992 spolu so Svetovým kongresom Slovákov pripravuje MS Matičné svetové festivaly slovenskej mládeže (MSFSM - 1992, 1995, 1998, 2001), kde sa stretáva vyše 600 mladých Slovákov a ich priateľov z celého sveta s mládežou na Slovensku. V tomto roku festival sa bude konať v dňoch 5. až 10. júla s centrom v Žiline, jej okolí, v rozmeroch Žilinského vyššieho územného celku, s výletmi do vzdialenejších oblastí Slovenska. Končí na 30. ročníku Folklórnych slávností na Detve 11. júla a 1. výročím odhalenia pomníka sv. Cyrila a Metoda v Komárne 10. júla.

Hlavným cieľom stretnutia slovenskej mládeže celého sveta ostáva prehĺbenie slovensko-slovenskej spolupatričnosti, manifestácie umeleckých a tvorivých aktivít, nadviazanie nových kontaktov, spoznávanie Slovenska, slovenčiny, návštevy otcovskej a materinskej vlasti v duchu nasledovných tém:

* Slováci vo svete a ich pôvodná vlasť,

* Slovensko a Európa,

* Identita a integrita,

* Zachovanie a šírenie kultúrneho dedičstva našich predkov.

Tomu budú slúžiť umelecké, výchovné, spoločenské, športové, relaxačné, duchovné aktivity v rozsahu šiestich dní, spojených s Dňami zahraničných Slovákov a Staromestských slávností v Žiline.

MS a spoluorganizátori v poradí už piateho MSFSM v nádeji, že aj rok 2004 bude rokom spoločného úsilia o posilnenie národnej identity Slovákov doma i vo svete, pozývajú na stretnutie všetkých záujemcov, najmä predstaviteľov slovenských subjektov vo svete. Pobyt, program a celkové základné zabezpečenie MSFSM je, pokiaľ ide o účinkujúcich vo festivalových programoch a vybraných hostí, na náklady MS a spoluorganizátorov. Ostatní účastníci prispievajú na stravu a ubytovanie sumou 400 Sk denne. Ubytovanie je zabezpečené v internátnej atmosfére. Cestovné na Slovensko a späť si hradia súbory, jednotlivci, hostia, účastníci sami. Ide najmä o účasť mladých ľudí, študentov, súbory, jednotlivcov všetkých tvorivých žánrov, ktorí môžu prispieť do celkového programu, ako i mládežníckej atmosféry podujatia.

Ponuky (názov súboru a jeho menovitý zoznam, počet neúčinkujúcich účastníkov a ich menovitý zoznam, menovitý zoznam prípadných sólo účinkujúcich) organizátori festivalu očakávajú do 1. apríla t. r. Koordinátorom účasti zahraničných Slovákov na MSFSM je poverené Krajanské múzeum MS, kontakt: (00-421-2) 52925074, fax: 52921680, e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. , Stanislav Bajaník, Viera D. Tapalagová, v spolupráci s Členským ústredím MS, kontakt: (00-421-43) 4239197, e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. , Daniel Zemančík. Na tieto adresy očakávajú prihlášky s počtom účastníkov, alternatívnym žánrom, dĺžkou jedného vystúpenia (limit 30-60 min.), ktorým chce skupina prispieť. Na uvedených adresách sa môžu kontaktovať aj záujemcovia o pobyt bez nároku na vystúpenie alebo osobitnú prezentáciu.

Smutná vizitka postkomunistického Slovenska

MOST vychádza opäť v emigrácii

Krátko pred Vianocami vyšlo po dlhšej odmlke nové číslo časopisu MOST, štvrťročníka pre slovenskú kultúru, ktorý vyšiel po prvý raz v roku 1954 v Clevelande (USA) a je tlačovým orgánom Únie slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska. Časopis MOST založil roku 1954 Mikuláš Šprinc, po vzniku Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí stal sa jeho orgánom. Prvý raz vyšiel na Slovensku až v roku 1997 ako 42. ročník. Pôvodne MOST mal vychádzať vo vydavateľstve Matice slovenskej, ale vtedajšie vedenie MS sa k projektu postavilo odmietavo. Od vydania posledného čísla uplynul dlhší čas a najnovšie číslo má vročenie 2000. Prečo tento časový sklz? Preto, lebo MOST nemá za sebou nijaké bohaté nadácie, zahraničné fondy či „sponzorské“ peniaze a môže vychádzať len vtedy, keď sa na jeho účte zozbiera toľko peňazí, že redakcia má na papier, tlač a poštovné - redaktori i administrácia pracujú úplne zadarmo. Most vznikol a jestvuje z lásky a za lásku sa neplatí. Náklady so štvorčíslom 1999 obsahovali viac ako 250 000 slovenských korún a nevrátila sa ani štvrtina… Časopis nedostáva na Slovensku nijakú finančnú podporu. Ani MOST, ani jeho formálny vydavateľ Únia slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska, nikdy nedostali nijakú finančnú alebo akúkoľvek inú podporu - iba raz, jediný raz, nebohý spisovateľ Vincent Šikula z titulu predsedu Spolku slovenských spisovateľov svojho času zaplatil expedíciu jedného čísla.

Konštatovanie, že práve MOST, periodikum, ktoré v rokoch červenej totality vychádzalo v emigrácii a bolo tribúnou slobodnej slovenskej kultúry a programovo udržovalo nielen myšlienku slovenskej štátnej samostatnosti, ale aj európskej integrácie, v čase keď je Slovensko samostatné, demokratické a bráni hodnoty euroatlantického sveta, je živoriacim bezdomovcom, slovenská societa ho ignoruje a hrozí mu zánik, je najsmutnejšou skúsenosťou jeho vydavateľov. Na záchranu tohto jedného z najstarších slovenských periodík sa ukázalo ako jediné riešenie to, že počnúc ročníkom XLV, teda číslom, ktoré dostávajú čitatelia do rúk, MOST sa vrátil do emigrácie, vychádza opäť vo Švajčiarsku, tak ako v roku 1987, a bude tam vychádzať do tých čias, dokiaľ sa bude dať - ako smutná vizitka vzťahu postkomunistickej slovenskej spoločnosti a jej predstaviteľov k vlastnej kultúre, zvlášť ku kultúre Slovákov v diaspóre.

Kde možno MOST získať? Tí čitatelia, ktorí o MOST prejavovali záujem v minulosti a podporili jeho vydávanie, časopis dostanú so zloženkou a o niekoľko dní ho nájdu v poštovej schránke. Tí odberatelia, ktorí MOST síce odoberali, ale finančne ho nikdy nepodporili, MOST viac takto nedostanú. Kto má o MOST záujem, môže ho nájsť v kníhkupectvách „Lúč“, alebo si ho môže objednať na adrese jeho administrácie vo Švajčiarsku (CH 4600 Olten, Rosengasse 70, Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. ), jej filiálky na Slovensku (85101 Bratislava, Hálova 20, Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. ), v Nemecku (D 824 93 Klais, Gerold 7), alebo priamo vo vydavateľskom družstve Lúč (SK 84110 Bratislava, Kozičova 2, Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. ).

Čím nás láka Bratislava

Určite aj vy viete, že začiatkom roka ponúka hlavné mesto Slovenska nespočetné množstvo kultúrnych a iných aktivít. Ako keby sa táto metropola chcela čím skôr zobudiť z dlhého zimného spánku, nedbajúc na fakt, že toto ročné obdobie ešte niekoľko týždňov potrvá. Chodiac po meste, kde podobne ako v tomto roku v Budapešti, v jeden deň sneží, v druhý nás zase zohrievajú teplé slnečné lúče, nemôžeme nezbadať oznamy na obrovských billboardoch a reklamných plochách, ktoré nás doslova ťahajú na návštevu jedinečných a fascinujúcich expozícií. Pred niekoľkými dňami pri prechádzke po starom meste som ani ja nevedela odolať „pokušeniu“ a ani som sa nezbadala, zrazu som sa ocitla v Slovenskom národnom múzeu na Vajanského nábreží.

Hneď po vstupe do budovy na prízemí som si mohla pozrieť výstavu akvarelov Jakuba Venenyho (1886-1967), ktorú predstavilo Slovenské národné múzeum spoločne s Múzeom kultúry karpatských Nemcov. Mala som šťastie, lebo táto expozícia trvala iba do posledného januárového dňa.

V ďalšej časti budovy, tesne pri príjemnej kaviarni, hosťovali prezentácie ocenených Múzeí roka 2003 na Slovensku: Múzea mincí a medailí z Kremnice a Šarišského múzea z Bardejova.

Múzeum mincí a medailí bolo v Kremnici založené v roku 1890. Mestské, neskôr regionálne múzeum, sa v roku 1976 stalo špecializovaným múzeom mincí a medailí, jediným svojho druhu na Slovensku. V roku 1994 sa z dôvodu svojej špecializácie stalo súčasťou Národnej banky Slovenska, čím sa vytvorili podmienky na prehlbovanie činnosti múzea v špecializovanej numizmatickej oblasti. K dokumentovaniu dejín mincovníctva a medailérstva na Slovensku pribudlo odborné spracovávanie pomocných numizmatických materiálov, papierových platidiel, cenín a materiálov dokumentujúcich minulosť a súčasnú činnosť peňažných ústavov na Slovensku.

Kremnické múzeum prinieslo bratislavskému publiku naozaj očarujúcu numizmaticko-historickú expozíciu so svojimi najkrajšími raritami: dávnoveké platidlá, mince používané na území dnešného Slovenska od prvých razených keltských mincí po súčasnú menu Slovenskej republiky vrátane pamätných mincí, papierové platidlá, a, samozrejme, jedinečné šperky a úžitkové predmety z drahých kovov, ktorých prehliadka, mne ako žene, trvala najdlhšie.

Podobne zaujímavú výstavu priniesla aj jedna z najstarších a zároveň najvýznamnejších kultúrnych inštitúcií v oblasti severovýchodného Slovenska - Šarišské múzeum z Bardejova.

Prvé priestory pre múzeum poskytlo mesto Bardejov v roku 1907 vo svojej starobylej radnici, v ktorej bolo sústredených takmer 3000 exponátov z územia Šarišskej župy a časti Spiša a Zemplína. Cenné zbierky boli ohrozené najmä v rokoch svetových vojen, počas prvej bolo snahou presunúť najvýznamnejšie exponáty do Budapešti a počas druhej svetovej vojny sa o ne zaujímala postupujúca nemecká armáda. Od roku 1950 sa múzeum sústredilo na dokumentáciu Mestskej pamiatkovej rezervácie v Bardejove. V súčasnosti dokumentuje historické, prírodné a spoločenské pomery regiónu Horného Šariša. Celoslovenskú pôsobnosť má v oblasti dokumentácie ikonopisnej tvorby. Spravuje vyše 700 000 exponátov, spomedzi ktorých boli vystavené na Vajanského nábreží príznačné kroje, stredoveké zbrane, ikony a sochy. Tieto diela asi každého presvedčili o tom, že Šarišské múzeum v Bardejove nie náhodou je zaradené do Zoznamu svetového dedičstva.

Keby ste si mysleli, že toľko umeleckých zážitkov mi úplne stačilo na jeden deň, tak sa mýlite. Presunula som sa totiž do neďalekej Slovenskej národnej galérie, kde ma oslovili dejiny slovenského výtvarného umenia v rámci výstavy GOTIKA. Keďže tento umelecký štýl mám najradšej, v galérii som sa cítila naozaj perfektne a doma. Veď koho by neočarili originálne diela Majstra Pavla z Levoče alebo Majstra MS, či stavby, častí oltárov, tabuľové maľby a sochy kostolov v Košiciach, Bardejove alebo v Bratislave... A to som ešte nehovorila o náročne vyzdobených dielach zlatníctva, textilu, cenných ilumináciách v liturgických kódexoch, kalichoch a monštranciách. Myslím si, že táto bohatá a na vysokej úrovni inštalovaná výstava potvrdzuje, že Slovensko disponuje obrovským množstvom gotických pamiatok, na čo môže a aj má byť nesmierne hrdé.

Asi toľkoto krásy a rarít som si mohla v spomienkach odniesť z jednodňového pobytu v hlavnom meste našej materskej krajiny. Odporúčala by som podobnú návštevu každému z vás, lebo som presvedčená, že tieto výstavy nikoho nesklamú. Len sa musíte trošku poponáhľať, lebo hosťujúce prezentácie z Kremnice a Bardejova sú prístupné iba do konca tohto mesiaca, na Gotiku sa môžete ísť pozrieť do 21. marca 2004.

(kk)

Fašiangové maškary - „rabi“ sa už vytratili aj z Kestúca...

Jednotvárnosť dlhých zimných večerov kedysi v pilíšskych obciach spestrovali rôzne ľudové tradície a zvyky, keďže vtedy sa konali páračky a zabíjačky. Fašiangové obdobie, najveselšie z celého roka, trvá od Troch kráľov - 6. januára, až do Popolcovej - Škaredej stredy (v tomto roku bude 25. februára), teda šesť týždňov pred Veľkonočnou nedeľou.

Fašiangové ľudové zvyky a tradície sú svojím pôvodom vlastne predjarné slávnosti, ktoré vrcholia v poslednom týždni a najmä v posledných troch dňoch pred Popolcovou stredou.

Najveselšie sa oslavovali tri dni, ktorým sa často vravievalo „bláznivé“. Fašiangy bývali oddávna časom zábavy a veselosti a aj hlavným obdobím rodinných slávností, ako aj sobášov a svadieb.

Zábavy, žarty a hodovanie vystrájali najmä „paholci“ a všetko to malo mať magický účinok na privolávanie jari a zabezpečovať bohatú a hojnú úrodu.

Až dodnes sa zachovali svojrázne kestúcke ľudové piesne, tance a z nespočetných fašiangových zvykov si oživíme tie najzaujímavejšie a najtypickejšie. A to z rozprávania Márie Hamvašovej, Ruženky Kainovej, Františka Faršanga a Bernáta Minczéra.

Posledný fašiangový štvrtok sa nazýval „tlstí štvrtek“, pretože v tento deň bolo treba zjesť čo len kúsok slaniny. Svedčí o tom aj ľudová pranostika:

„ Na tlstí štvrtek, poslenní fašangoví, musí každí člen rodini zjest šest plátkof slanini, lebo je šest robotních dní v tínni a abi každí vidržal šest tínnof do velkej noci.“

Počas fašiangových sviatkov boli typické sprievody v maskách obľúbené. Masky mali podľa miestnych zvykov a tradícií. Tak tomu bolo aj v Kestúci, kde sa to nazývalo „chodení rabov, alebo maškár“. Po dedine chodilo 5-6 skupín „rabov“. Mládenci - fašiangovníci sa poobliekali do masiek a vydávali sa na obchôdzku z domu do domu. Boli to začiernené postavy, odeté do obrátených kožuchov, handier, papierov a často poobkrúcané slamou. A v ruke držali zvonce -„kolompi“ a vence z „kukuričného šmáná“. Rinčanie a šramot už zďaleka ohlasoval ich príchod. Po ulici naháňali zvedavé deti, ktoré mlátili s vencami z „kukuričného šmáná“. Maškary chodili od domu k domu niekedy harmonikou. Spievali a tancovali a vystrájali všelijaké bláznivé veci. Svedčí o tom napríklad aj táto koleda:

„Fašangi, Fašangi, Velká noc bude. Gdo nemá kožuška, zima mu bude. Já nemám, já nemám, len sa tag trasem. Dajte mi slaninu, nech sa napasem.“

Smiech a tancovačky nemali konca kraja. Maškary vyhľadávali najmä tie domy, kde žili „dífčence“. „Dífki“ a ženy sa snažili pri tanci skákať, aby zemiaky, konope, mak a obilie narástlo čo najväčšie. Po tanci gazdinky obdarili maškary rôznymi naturáliami a samozrejme aj ponúkli ich aj vínom. Jeden z mládencov mal v ruke „čutoru“, do ktorej nalievali víno. Od bohatších, ktorí zabíjali, dostali klobásku, šunku, slaninu, a od chudobnejších len vajcia, čo šporili na večernú zábavu. Tam, kde im nedali nič, lebo zriedkakedy aj to sa stávalo, že spod kvočky vybrali vajcia, alebo ukradli sliepku a robili z domácich posmech. Mládenci gazdinú obstáli a zaspievali žartovný variant fašiangovej piesne:

„Tuto nám nedali, tuto nám dajú. Komára zabili, slaninu majú. Tuto nám nedali, kokaša majú. Tu kona zabili, tu rebrá majú.“

Fašiangovníci boli samý žart a roztopaš. Vystrájali všelijaké kúsky a šibalstvá, aby obveselili svojich rodákov. Zabávali vlastne celú dedinu. Ich najväčšou pýchou bolo, ak ostali do konca fašiangovej zábavy neodhalení.

Obchôdzka vrcholila v posledný fašiangový deň v utorok. Mládenci sa zišli v šenku, ktorých bolo v Kestúci 6 až 7 a pekne poprosili šenkárku, aby im z nazbieraných potravín pripravila chutnú večeru a pridala aj šišky a fánky. Potom spoločne všetko zjedli. Cez fašiangy nesmeli chýbať ani typické fašiangové jedlá a pochúťky, zabíjačkové dobroty - klobása, šunka, slanina, vajcia a huspenina. A samozrejme šišky, fánky, pampúšiky, buchty.

Príprava týchto pečív pretrvala aj dodnes ako živý odkaz našich starých materí. Šišky, fánky, buchty boli plnené alebo „holé“. Ako plnka sa najčastejšie používali husté i jemné lekváre s pikantnou príchuťou: ríbezľový, šípkový, višňový, marhuľový a slivkový.

Na „končini“ fašiangov bývali muziky v šenkoch. Akéže by boli fašiangy bez muziky?! Mládenci sa ešte pred sviatkami zložili na muzikantov, ktorí im potom vyhrávali počas trojdňovej veselice. A pri spoločnom hostení mládenci vykrúcali dievky a ženy „od večera do rána“. Čím viac pesničiek si niekto rozkázal, tým bol vzácnejší dievkam a uznávanejší... Lebo v tomto období sa konali aj slávne pytačky a sobáše. Aj sa hovorievalo:

„Dlhé fašangi sú dífčence prepekné; krátké fašangi sú dífčence prešpatné!“

A kedy sa tanec a veselica začínali? Od fašiangovej nedele až po fašiangový utorok do polnoci. V nedeľu popoludní po litánii muzikanti v šenku zabúšili na bubon a takto začali vyhrávať:

„ Starí mój, starí mój. Šedivú bradu máš. Jako mi pójdeme v nedelu na sobáš?“

Mládenci si pri fašiangovej veselici vyberali aj tú nastávajúcu...

„Zakukala kukulénka na čerešni, kerá žena muža nemá, nech sa zbesní. A já nemám, nezbesním sa. Dójde Jano na fašangi, ožení sa!“

Počas trojdňovej veselice si však nakoniec každý našiel svoju a každá svojho. Dôkazom toho boli pytačky a svadby.

Popri fašiangovej tancovačke zvýšil čas i na rozličné veršovačky, ako napríklad:

„Fašangi bláznivé, kedi sa minete? O čom sa, dífčence, zhovárat budete? O čom že bi zme sa, o tej Velkej noci. Či nás dójdú kúpati tí naší paholci?“

Fašiangové sviatky a všetka bujnosť sa skončila na „fašangoví úterek“, o polnoci, keď prišiel richtár, alebo iní predstavení dediny do šenku a poslednýkrát buchol na bubon. O polnoci sa zaviazali aj zvony v kostole. V šenku symbolicky pochovávali hudobné nástroje - basu, husle, harmonika a trúby za komického vykladania a plaču dievok a mládencov.

Znamenie konečnosti pozemského života si pripomínali veriaci na Popolcovú stredu, keď sa konalo požehnanie popola a značenie popolom. Popol sa pripravuje z olivových alebo iných ratolestí, ktoré boli požehnané na Kvetnú nedeľu predchádzajúceho roka. Pri obrade veriaci pristupujú k oltáru a kňaz poznačí veriaceho na čele krížom a povie:

„Pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš.“

Udeľovanie popola má hlboký duchovný význam, lebo pripomína veriacim istotu smrti, ale i to, že smrťou sa život neskončí.

Na Popolcovú stredu je prísny pôst a zdržiavanie sa mäsitého pokrmu.

Pôst je obdobie prípravy na veľkonočné sviatky a koná sa na pamiatku štyridsaťdenného pôstu Pána Ježiša na púšti. Je to čas kajúcnosti a pokánia, preto po Popolcovej strede opäť stíchla celá dedina...

Zaznamenala: Ildika Fúziková

Na Móťovskích sálaši

V tom čase, keď na Komlóši boľi veľkje roďini, bolo 7 - 8 deťí, boľi asi 12 v jednej roďine. A keď dorjasľi, bolo jich ešťe viacťi.

Apovka boľi gazda a pre šeckích sa zabíjalo. Bravi boľi ľen takje 90 - 100 kilovje - mangulice. Širokej roďiňe boľi načim 7 - 8 kusov. Každimu bravovi sa potrebovaľi dvaja chlapi. Edon opaľoval, druhý škrabav. Zo slamov sa opaľovalo tamvo na sálaši a hotovje opálenje sa vjezľi domov a tam jich rozberaľi. Takže starší chlapi aj ženi doma čakaľi, keď jich dovezú. Chlapi strúhaľi špendľíke a ženi bjeľiľi cesnak a hrjaľi vodu. K takejto veľkej roboťe sa bolo potreba dobre prihotoviť. Tak sa chistaľi aj na Móťovskích sálaši. Ešťe predodňom večer sa poschoďiľi kerí z ďalej, tak na koči ľebo na koňi, ač bov sňech aj na saňach, dovjezľi aj takích vetčích chlapcov, čo kládľi maľje ohňíke, žebi vždi bov oheň. Takíto čas sa bolo dostálo, že bov takí "bellír", čo rano prišov na saňach a bola ešťe tma. Bunda sa skĺzla zo saňí, ostála tam na sňehu, kďe aj porezaňje bravy ľežaľi. Druhí kričaľi iba daj slamu, tak aj na bundu hoďiľi slamu a zapáľiľi. Ešťe aj ňeska žije porekadlo: "Maco aj Ďuro opaľovaľi bundu."

Aľe vráťme sa do Móťovskích. Večerom sa poschoďiľi, každí si doňjesov dva nože, edon ostrí na rozberanja, druhí tupší škrabať, aj opaľováce viďľi. Ešťe njekoľko nožov nabrúsiľi, aj bárdi a potom večeraľi. Bov navarení kohúťací paprikáš a ten si zohrjaľi. Po večeri báči Paľo doňjesľi z komore 10-litroví buťkoš, víno a sádľi si hrať na karti. Medzitím si upíjaľi dokjaľ víno trvalo. Čo boľi najstarší medzi ňima, vravja o 11-tej: "Poďme spať, rano zafčasu načim hor stať. Budú nás tvrdo čakať doma a pritom buďe veľká zima, iba tak vrzgá sňech. Pre šeckích ňeboľi posteľe, po zemi si popresťeraľi bundi, a tak sa ukladaľi spať. Povizúvaľi sa, oňice pometaľi na "kuckov" a čižmi okolo pecí a si poľíhaľi. O štvrtej sa báči Paľo zobuďiľi a hľaďeľi, ako šeci tuho spja. Kloplo jim do rozuma, ja tichto narjaďim, a do každej čižme naljaľi pov ľitra voďe. O pjatej jich zobúdzaľi: "Hor sa, kim jich pokoľeme, aj slamu načim odrezať."

Ako stávaľi, ponúkaľi jich páľenom. A keď sa začaľi obúvať, edon vikríkov, že má vodu v čižme, Aj ja, aj ja, ozval sa druhí, treťí. Tak za ena druhím šeci. Bolo zlobeňja, prekľínaňja. Bov aj takí, čo sa odsmjav, aľe ľen to bola otázka, že kto to mohov biť. Nikto sa ňepriznav, každí ľen na báči Paľa pokezovav. Paľo stoho ta vistaňe. Nič, zabíjať bolo načim. Ďe akje starje obuvi naznášaľi aj s palášu. Bov takí, čo si starje vrecja navjazav na nohe a tak tajšov opaľovať. Mokrje čižmi medzitím sušiľi pred pecov tak, že kim opáľiľi bravi, mohľi sa poobúvať a viezľi bravi domov. Apovka jich už tvrdo čakaľi, enak choďiľi na uľic vizerať, či ňejdú. Keď dvojšľi, apovka sa opítali: "A de sťe za teľkvo?! Každí naraz vikládal, že čo sa stálo pred svetom stima čižmámi a že ňevjeme, kto to bov. Apovka vravja. "No ďeťi, ten vám ňeprišov zďeľaka vodu naľjať do čižmov." Napiľi sa páľeno a veselo sa chitaľi rozberať bravi. Ľen švagor Ľahotskí sa uraziľi a vjac na zabíjačku do Móťovskích ňeprišľi.

Ondrej Lopušný

Fašiangové pele - mele

·        Nie remeslo, ale mäkké kreslo má dnes u nás v mnohých prípadoch zlaté dno.

·        Najviac sa naparuje ten, čo je pod parou.

·        Mnohí politici chodia s maskami na hlavách aj mimo fašiangových plesov.

·        Byť dobrým vlastencom ešte neznamená nerešpektovať základné práva iných národov a národností.

·        Staré známe heslo "Všetky cesty vedú do Ríma" v posledných rokoch na Slovensku i v Maďarsku zmenilo svoju podobu na "Všetky cesty vedú do Európskej únie".

·        Človeka neposudzujeme iba podľa toho, koľko cudzích jazykov ovláda, ale aj ako ovláda svoj materinský jazyk a kde ho aj používa.

·        Som hrdý na svoju pitvarošskú spolurodáčku Zuzanu Hollósyovú, ktorá navrhla, aby na zhromaždení elektorov CSS rokovacím jazykom bola slovenčina. Nie som však hrdý na tých, ktorí tento celkom prirodzený návrh zamietli. Nedokážem si totiž predstaviť, aby si naši maďarskí spoluobčania volili pre národ takú dôležitú inštitúciu - po slovensky.

Štefan Hudák