6. februára 2004 ● Príspevky z Ľudových novín

Pre nedostatok ubytovacích kapacít usporiadateľ musí obmedziť počet účastníkov. Jedna škola môže prihlásiť maximálne 14 pretekárov a 2 pedagógov, ak súťaží len v jednom športovom odvetví, potom 7 + 1. Partneri V4 môžu vyslať maximálne 7 pretekárov + 2 pedagógov.

Príchod delegácií: V4 - 13. apríla v popoludňajších hodinách, hostia z Košíc a Komárna, ako aj účastníci z Maďarska 14. apríla od 13.00 do 15.30 hod. Od VIII. ročníka sa čiastočne mení hodnotenie škôl. Putovný pohár môžu získať zvlášť aj základné školy, čiže body stredných a základných škôl sa nespočítavajú, ale nebude vyhlásená najúspešnejšia mimobudapeštianska základná škola.

Prihlášky treba poslať najneskôr do 12. marca 2004 písomne na adresu koordinátora hier: Tibor Molnár, 1139 Budapešť, Lomb u. 1-7, alebo faxom na č. 06 1 36 00 485 - tel. inf.: 06 1 35 00 486.

V prihláške treba uviesť: počet účastníkov (zvlášť chlapcov, dievčatá, pedagógov - M, Ž), športové odvetvie a vekovú kategóriu. Na základe písomnej prihlášky dostanete rozpis súťaží a pozvanie na VIII. ročník ŠH. Losovanie prebehne do konca marca v prítomnosti zástupcov usporiadateľských zložiek (CSS, ZSM a ĽN). Prvé dve, resp. tri víťazné družstvá z uplynulého ročníka budú do skupín nasadené, čím vylúčime možnosť ich stretnutia sa už v prvom kole. Prajeme vám veľa športových úspechov a pekné zážitky z VIII. ročníka ŠH v Budapešti!

Anna Csörgölová, riaditeľka

Tibor Molnár, koordinátor

Krátko z politiky

Maďarsko je z krajín Visegrádskej 4 v prípravách na voľby do Európskeho parlamentu najďalej. Najvýznamnejšie strany uzatvárajú svoje kandidátky a volebná kampaň o 24 europoslaneckých miest sa už vlastne začala. Voľby budú 13. júna. Už teraz je jasné, že kampaň bude o vnútropolitických otázkach a až potom o európskych. V Maďarsku sa volieb môžu zúčastniť len strany, podobne ako v parlamentných voľbách. Aby postúpili, musia získať päť percent hlasov. Zatiaľ sa ich do súťaže prihlásilo šesť, prekročiť päťpercentnú hranicu však majú podľa prieskumov iba tri: vládna Maďarská socialistická strana (MSZP), opozičný Fidesz a možno aj vládny Zväz slobodných demokratov (SZDSZ), ktorý sa v prieskumoch pohybuje tesne pod osudovou hranicou.

x x x

Európska komisia posilní spoluprácu s národnými parlamentmi. Po 1. máji, keď sa krajiny Visegrádskej štvorky stanú členmi EÚ, budú parlamenty dostávať všetky legislatívne návrhy a politické stratégie v tom istom čase ako Európsky parlament a ministerská rada. Uviedol to vedúci Delegácie EK v SR Eric van der Linden na stretnutí predsedov zahraničných a integračných výborov Visegrádskej štvorky v Bratislave. Vzťahy medzi vládou a národným parlamentom vo veciach EÚ ale musí určiť každý štát sám. Slovensko, ČR, Poľsko ani Maďarsko ich ešte nemajú upravené zákonom. Medzi ich poslancami prevažuje názor, že by vláda mala parlament informovať, o čom rokuje s Bruselom. Parlament by sa mal zaoberať najmä spornými vecami a nechať vláde manévrovací priestor. Po rozšírení EÚ v NR SR vznikne Výbor pre európske záležitosti, ktorý nahradí Výbor pre európsku integráciu. Predseda integračného výboru českej Poslaneckej snemovne Pavel Svoboda sa domnieva, že parlament by nemal vládu zaväzovať. Český návrh zákona hovorí, že vláda "zohľadní" názor parlamentu.

x x x

Maďarská vláda rozhodla, že na post eurokomisára navrhne súčasného veľvyslanca pri Európskej únii Pétera Balázsa, ako oznámil premiér Péter Medgyessy. Druhý nádejný kandidát na tento post, bývalý hlavný vyjednávač a súčasný minister bez kresla pre otázky integrácie Endre Juhász by sa mal stať sudcom Európskeho súdu sídliaceho v Luxemburgu. Šesťdesiatdvaročný Balázs je ostrieľaným úradníkom a diplomatom. Od roku 1969 zastával rôzne funkcie na ministerstve obchodu, od roku 1993 bol veľvyslancom v Dánsku a Nemecku a od roku 2002 štátnym tajomníkom ministerstva zahraničia zodpovedajúcim za integráciu a zahraničný obchod.

x x x

Maďarsko nenamieta proti týmto opatreniam, lebo vie, že tieto kroky slúžia na posilnenie bezpečnosti, konštatovala ministerka vnútra Mónika Lamperthová, ktorá v USA navrhla, aby medzi Maďarskom a Spojenými štátmi bol zavedený vzájomný bezvízový styk. Ako dodala, Maďarsko nemieni reagovať na sprísnenie vstupu do USA žiadnymi protiopatreniami. Na prešetrenie vízovej praxe bude podľa jej slov založená spoločná maďarsko-americká pracovná skupina. Rokovania sa týkali otázky využitia leteckej základne v maďarskom Taszári, spolupráce v oblastiach boja proti organizovanému zločinu, ochrany proti katastrofám a ďalších tém.

Do Európy s rozhlasom

Podľa Darwina „jazyk, práve tak ako živočíšny druh, ak raz odumrie, nikdy viac už neožije“. Podľa vedcov značný počet dnes používaných jazykov - predovšetkým tie, ktoré ovláda menej než 10 tisíc ľudí - za sto rokov zanikne. V Jazykovednom ústave Univerzity v Kolíne nad Rýnom vznikla Spoločnosť pre ohrozené jazyky. Lektorka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave dr. Jana Pekarovičová sa zaoberá so zahraničnými študentmi. Poslucháči pravidelného informačného magazínu Vstupujeme do Európy, ktorý pripravuje Slovenská redakcia Maďarského rozhlasu v Segedíne, si 6. februára mohli vypočuť rozhovor s ňou o význame malých jazykov v Európskej únii a o tom, aké perspektívy má v tejto súvislosti slovenský jazyk. V ďalšej časti programu odznela novinka: v septembri 2004, čiže už od budúceho školského roka, Katedra slovenského jazyka a literatúry Vysokej školy Gyulu Juhásza Segedínskej univerzity zavádza novy voliteľný predmet, ktorému dali názov Jazyk a komunikácia manažmentu obchodu a samosprávy. Na túto špecializáciu slovenského jazyka sa môžu prihlásiť záujemci od 3. ročníka. K diplomu dostanú potom prílohu, ktorá ich oprávni pôsobiť v slovensko-maďarských miešaných podnikoch ako korešpondent alebo prekladateľ odborných textov tykajúcich sa obchodu, manažmentu a samosprávy. O týchto novinkách rozprávala vedúca slovenskej katedry Katarína Maružová Šebová.

O spolupráci budapeštianskeho Slovenského inštitútu (SI) s ostatnými slovenskými kultúrnymi strediskami jednotlivých štátov, ktoré vstupujú do Európskej únie, ako i so Stredoeurópskym kultúrnym inštitútom v Budapešti bude hovoriť 13. februára riaditeľ SI Milan Resutík. Poslucháči sa okrem iného oboznámia s pojmom Európska loď.

Nezabudnite, že s celoštátnymi slovenskými národnostnými reláciami sa hlásime každý deň na UKV stanice Kossuth o 18.30 hod.

Zdravie nemožno vyvážiť zlatom

Zhovárame sa so Z. Dohányosovou Gulášovou z Veľkého Bánhedešu

- Kým človek je aktívny, nerozmýšľa nad tým, koľko ľudí v jeho okolí je odkázaných na pomoc iných. Mnohí sa dokonca hanbia za svoju bezbrannosť. Nesmieme ich ponechať napospas osudu, - hovorí vždy usmievavá pani Zuzana Dohányosová Gulášová. Už ôsmy rok v rámci Celoštátneho spolku postihnutých pomáha zdolávať každodenné ťažkosti ľuďom, ktorí sa nedokážu postarať sa o seba. Prečo by nie? Veď času má dosť. Pomaly desať rokov je na dôchodku, deti jej vyrástli a robí jej dobre, ak môže niekomu podať pomocnú ruku.

- Nesmieme dovoliť, aby sa postihnutí ľudia odovzdávali osudu. Ale jeden človek nestačí na to, aby udržiaval každodenný kontakt s toľkými ľuďmi. Vo vedení pobočky je nás už desať, ktorí vykonávame charitatívnu činnosť. Tvoríme dobrý kolektív, zocelený spoločnou prácou. Z času na čas organizujeme spoločné výlety, navštevujeme múzeá, divadelné predstavenia. A aspoň na ten čas hodíme starosti za chrbát.

- Všetci členovia pochádzajú z Veľkého Bánhedešu?

- Nie. Sú medzi nimi aj obyvatelia Mezőkovácsházy a Maďarského Bánhedešu. Patríme k organizácii v Orošháze, kde je evidovaných 3 500 ľudí postihnutých ľudí. Samozrejme, je nás málo a dokážeme len toľko, koľko je v našich silách. Aj my občas potrebujeme pomoc a aj ju dostaneme. Dnes už prichádza lekár priamo do dediny. Našim ľuďom zabezpečíme pomôcky, ktoré im privezie sám výrobca a pomáha nám ich poroznášať po obci. Robíme všetko pre to, aby aspoň na chvíľu zabudli na svoje starosti. Jedine na bolesť nemožno zabudnúť. Žiaľ, ochorenia sú dôsledkom každodennej ťažkej práce na poli. Veď neraz ľudia robili za dvoch od svitu do mrku. Preto je u nás veľa ľudí trpiacich na ochorenia pohybového ústrojenstva. Reumatologické ambulancie sú takmer sústavne preplnené. Chorí sa sťažujú na bolesti v kĺboch. Naši ľudia nie preto nechodievajú na zábavy, lebo im je ľúto peňazí, lež času je málo. Vo Veľkom Bánhedeši žije 1 630 ľudí. Dedina zostarla. Vekový priemer je 50-60 rokov. Z roka na rok sa rodí menej detí. Mladí sa odsťahovávajú do väčších miest, kde je viac pracovných príležitostí. Tí, ktorí zostanú doma, sú neraz odkázaní na sociálnu podporu miestnej samosprávy.

- A ako to vyzerá u vás doma? Ako sa vám darí?

- V úzkom rodinnom kruhu je nás 13. Mám štyri dospelé deti a troch vnukov. Deti sú už samostatné, založili si vlastné rodiny, a sú zaťažené vlastnými starosťami. Najdôležitejšie je, že všetkým osud doprial zdravia. Odkedy som na invalidnom dôchodku, aj ja si viac vážim svoje zdravie. Keď som zostala doma, veľmi mi chýbala každodenná práca, spoločnosť a tak som objavila zmysel života v charitatívnej činnosti. Objavila som okolo seba ľudí, ktorým môžem pomáhať. Opäť som sa našla.

- Chcete povedať, že vaša choroba vás priviedla k tomu by ste sa starali o iných chorých?

- Áno. Robím to nezištne, z lásky k ľuďom.

- Aké plány máte do budúcnosti?

- V dedine sú termálne kúpele s kapacitou 200-300 osôb, ktoré by sme mali podľa možností reštaurovať.

- Aké služby ponúkate?

- Popri bazéne návštevníci majú k dispozícii vaňové kúpele, masáž a pod.

- Máte vlastný prameň. 70-stupňová voda sa dostáva do bazénu len po ochladení. Slúži na liečenie pohybových ústrojov. Postihnutí sa môžu liečiť priamo v obci. V čom je háčik, prečo nie ste spokojní?

- Ide nám o to, aby kúpele konečne vyhlásili za liečebné, lebo tým pádom by sa vyriešil problém odpadovej vody. Totiž voda nášho prameňa obsahuje veľa jódu. Zákon predpisuje znovuzužitkovanie vody. Žiaľ, u nás to nie je možné, pretože vodu nemôžeme dezinfikovať chlórom. Pri chemickej reakcii by totiž vznikali jedovaté látky. Ak by sa naše kúpele stali liečebnými, hneď by sa situácia vyriešila.

- Nakoľko sú kúpele navštevované?

- Koncom týždňa ich vyhľadáva zhruba sto návštevníkov. Prichádzajú k nám z celého okolia, Békešskej Čaby, Újkígyósu, Csárdaszállásu. Ba aj z Mezőkovácsházy a zo Slovenského Komlóša, kde sú tiež kúpele. Prevádzkujeme aj kemping, ktorý býva v lete preplnený. Chodia k nám aj z Nemecka s obytnými prívesmi. Vraj je tu pokoj, ticho a dá sa tu príjemne oddýchnuť.

- Tak čo vám ešte chýba? Máte liečivý prameň, prebúdza sa vidiecky turizmus...

- K tomu, aby nás vyhľadávalo ešte viac návštevníkov, treba viac dbať o naše cesty. Potrebujeme ich obnoviť, rozšíriť, aby hostia, ale ani naši občania, nemali pocit, že odtiaľto už cesta ďalej nevedie.

A veruže vedie. Kde existuje toľko plánov, ako má pani Zuzana, tam sa dejú zázraky. Prajeme jej, aby jej zdravie ešte dlhé roky dovolilo rozdávať aspoň štipku optimizmu.

(kir-)

Budapešť

Svätoblažejské požehnanie hrdla so sviecami

„Bratia, láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne,“ - prečítal slávnu Hymnu lásky od sv. Pavla apoštola vdp. Ladislav Kiss-Malý 1. februára 2004 v Kostole sv. Jozefa v Budapešti.

Vdp. L. Kiss-Malý vo svojej kázni vyzdvihol z evanjelia aj to, ako Ježiš v nazaretskej synagóge hovoril o Svätom písme, ktoré nás učí pravde. Z právd ostáva viera, nádej a láska. Najdôležitejšia je práve láska, láska v rodine a medzi našimi blížnymi a priateľmi. Lásku treba prejavovať jednoduchým konaním a skutkami deň čo deň, aby každý prežíval pocit hodnoty a ceny.

Sv. omše sa zúčastnili veriaci z Kestúca, Budapešti a okolia, riaditeľ Slovenského inštitútu Budapešť Milan Resutík, podpredsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Etelka Rybová, predsedníčka Náboženského podvýboru KV CSS Ildika Klauszová Fúziková, predseda Masovokomunikačného podvýboru KV CSS Gregor Papuček, predsedníčka Slovenskej samosprávy XIV. obvodu Jozefína Hontiová Klányiová, predseda Slovenskej samosprávy III. obvodu František Križan, členka Spoločnosti sociálnych sestier Sr. Daniela Kimličková a členovia Slovenskej samosprávy VIII. obvodu.

Keďže 3. februára je spomienka na sv. Blažeja, biskupa a mučeníka, záverom sv. omše sa konalo Svätoblažejské požehnanie veriacich. Vdp. L. Kiss-Malý držal skrížené sviece pod hrdlom veriaceho a žehnal ho týmito slovami: „Na príhovor sv. Blažeja nech ťa Pán chráni od každého zla a nech ťa žehná všemohúci Boh, Otec i Syn i Duch Svätý.“

Sv. Blažej bol biskupom v Sebaste v Arménsku. Staré životopisy, v ktorých sa historické údaje spájajú s legendárnymi, hovoria, že Blažej bol pôvodne lekárom a ako biskup veľa trpel za vieru. Keď ho väznili, prichádzali k nemu chorí a on ich uzdravoval. Spomína sa aj prípad chlapca, ktorému sa zachytila v hrdle kosť a hrozilo mu udusenie. Matka priviedla chlapca k uväznenému biskupovi a ten ho uzdravil. Blažej zomrel po ukrutnom mučení za prenasledovania cisára Licínia okolo roku 316. Na Západe sa jeho úcta začala šíriť v 9. storočí. Na jeho sviatok sa dáva veriacim tzv. blažejské požehnanie.

Po sv. omši sa konalo agapé na farnosti kostola, v rámci ktorého sa celou farnosťou rozzvučali kestúcke slovenské ľudové piesne.

(if)

O bohatom pláne akcií

S predsedníčkou združenia slovenských samospráv Katarínou Švecovou

Predsedníčka Združenia slovenských menšinových samospráv strednej časti Békešskej župy Katarína Švecová ma víta so správou, že už zostavili plán činnosti na rok 2004 a že 27. júla oslávia v Telekgerendáši 5. výročie vzniku združenia, pričom jeho funkcie postupne prevezme Organizácia dolnozemských Slovákov, ktorá vznikla ešte r. 2001.

- Nejde o to, - hovorí predsedníčka, - že by sme sa príliš zaoberali organizačnými otázkami, veď nemôžeme zamieňať prostriedky s cieľmi, čiže účinnejším zastupovaním záujmov, organizovaním kultúrnych podujatí a pestovaním jazyka. Napokon vlani sme úspešne uskutočnili 34 plánovaných akcií. V tomto roku členské menšinové samosprávy usporiadajú celkove 26 podujatí. Prvou významnejšou udalosťou bude 28. februára Vyprevádzanie zimy v Poľnom Berinčoku, 2. mája nasleduje Slovenský deň v Čabačude, 22. mája klobásový festival v Gerendáši a v tom istom mesiaci v Kondoroši oslávia tridsať rokov pôsobenia tamojšieho pávieho krúžku. V lete budú obecné dni a dožinkové slávnosti v Telekgerendáši a Čorváši, v auguste sa vydáme na výmenu skúseností do Mlynkov. V septembri bude v Gerendáši oberačkový ples a národnostný deň. Začiatkom októbra Slovenská samospráva vo Veľkom Bánhedeši usporiada ples pri príležitosti 25. výročia vzniku miestneho slovenského klubu. 6. novembra sa v Čabačude bude konať "večierka", 13. novembra batôžkový ples v Telekgerendáši a 11. decembra opäť slovenský bál v Kondoroši, a to v rámci Dňa národností.

Ako usudzuje K. Švecová, v uplynulých piatich rokoch slovenské osady v tejto časti župy nadviazali úzke a trvalé priateľské styky, dokázali dobre spolupracovať i spoločne sa zabávať.

- U nás, v Telekgerendáši, sme obnovili slovenský klub, 18 žiakov základnej školy založilo citarovú kapelu pod vedením Kálmána Juhásza z Čorvášu. Čoskoro sa predstaví aj v klube ako hudobný sprievod pávieho krúžku.

(sass - k)

Príbehy s trpkou príchuťou

I. G. Benedek: Komlóšska tóra

Spisovateľ István Gábor Benedek je jedným z posledných svedkov rozpadu židovskej komunity v Slovenskom Komlóši, ktorá bola dobrých sto rokov organickou súčasťou tunajšej pospolitosti a ktorej členovia spolunažívali vo vzájomnej tolerancii so slovenskou menšinou.

Z tohoto prostredia čerpá súbor siedmich Benedekových dokumentárne ladených príbehov pod názvom Komlóšska tóra - Komlósi tóra, ktorý v maďarčine vyšiel už pred desiatimi rokmi a tentoraz vychádza opäť, paralelne so slovenským prekladom Ľ. Fallerovej (úvodnú poviedku Židovský príbeh preložil K. Wlachovský).

Dej týchto príbehov z rodinného, manželského a náboženského života pokrýva zhruba prvú polovicu minulého storočia až do maďarskej revolúcie v r. 1956. Po krátkych desaťročiach prosperity židovských obchodníkov a remeselníkov prichádza 1. svetová vojna, vzápätí chryzantémová revolúcia 1918 a s ňou pogrom vyprovokovaný ruskými vojakmi. Čoskoro po nástupe nacizmu v Nemecku a v dôsledku tzv. židovských zákonov v Maďarsku viacerých Komlóšanov povolali do pracovnej služby. Podstatne sa znížil počet členov náboženskej obce a z osady sa odsťahovali niektoré rodiny; ostatní boli zanedlho nútení presťahovať sa do miestneho geta. V tom čase sa mnohí Komlóšania snažili ilegálne pomôcť svojim izolovaným susedom šatstvom a potravinami.

Roku 1944 deportovali desiatky obyvateľov komlóšskeho geta do Osvienčimu a do Strasshofu v Rakúsku. Z tých, čo prežili, sa do Komlóša vrátilo 86 osôb, avšak viacerí sa čoskoro presídlili do miest, alebo sa vysťahovali do Palestíny a do Austrálie.

Po oslobodení síce opäť obnovili v Komlóši židovskú náboženskú obec, avšak jej činnosť prakticky prestala, keďže synagóga bola úplne vyplienená. Po nastolení Rákosiho režimu, ktorý zoštátnil súkromný majetok, sťahovanie a emigrácia pokračovali a v 50. rokoch zrušili náboženskú obec. V tom čase, ako o tom rozpráva záverečný príbeh, kantor Henrik Goldstein získava počas pouličných bojov v Budapešti novú Tóru. Tento akt nadobúda z hľadiska ďalšieho vývoja skôr symbolický význam - v 60. rokoch žilo v Komlóši už len šesť židovských rodín a rozpadnutú synagógu zrúcali.

Dnes žije vo svete 27 židov, komlóšskych rodákov. Ostatní, s komlóšskymi koreňmi, žijú v Budapešti a v zahraničí: v Európe, Austrálii, Kanade a USA.

Knižku Komlóšska tóra, ktorá vyšla v reprezentatívnej úprave vo vydavateľstve Tevan v Békešskej Čabe, si môžete objednať na adrese: Dom slovenskej kultúry, Békešská Čaba, nám. L. Kossutha 10, tel./fax: 36 (66) 441 – 750, e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

(kni)

Ide o celkom absurdnú situáciu

Zhovárame sa s menšinovým ombudsmanom Jenő Kaltenbachom

- Menšinovú oblasť často charakterizujú ako právne a politické divadlo. Prečo?

- K politike vo všeobecnosti patrí v určitej miere divadlo, veď politici v určitom zmysle slova sú herci, hrajú pred verejnosťou, obecenstvom. Otázkou je miera. Pre menšinový svet a jeho predstaviteľov je tento element jav menej charakteristický, lebo nie veľmi majú možnosť vystupovať pred širšou verejnosťou, nedostanú sa na javisko v takej miere, aby nebezpečenstvo deformácie im reálne hrozilo. Ale aj menšinoví vedúci sú v určitom zmysle politici. Ak si zoberieme iné obsahy tohto pojmu, ako napríklad pretvarovanie sa, neúprimnosť, platí to aj v ich prípade. Menšinová záležitosť je sčasti komplikovaná, sčasti z historických príčin postihnutá a obklopená niekedy až prehnanou citlivosťou. Práve z týchto dôvodov vzniká zvýšené nebezpečenstvo neúprimnosti, šou, manipulácie.

- V tejto oblasti sotva nájdeme voľačo, čomu by všetci rozumeli rovnako. Napríklad etnobiznis.

- Vo verejnosti existuje interpretácia, ktorá dáva etnobiznis do súvislosti s menšinami, „zavesí im na krk“ tento problém, hoci je to práve naopak. Etnobiznis znamená, že niektorí ľudia, ktorí nepatria k menšine, využijú škandalózne zlú literu zákona, neoprávnene si nárokujú účasť v hre. Robia to preto, lebo takto sa dostanú k určitým finančným prostriedkom. Je smutné, že štát nedbá o to, aby táto možnosť bola vylúčená. Vytvára stav, v ktorom sa zneužívaniu otvára široký priestor. Tak je tomu od roku 1994. Žiaľ, k pravde patrí aj to, že na tejto "hre" majú záujem aj niektorí menšinoví vedúci. Zúčastňujú sa v nej z rôznych dôvodov. Vznikol určitý zväzok záujmov medzi niektorými príslušníkmi menšín a väčšinového národa, pre ktorých korektná kontrola nie je výhodná.

- Na rôznych stupňoch menšinových zastupiteľských zborov sa prejavuje arogancia, ktorá sa počas rokov miestami stupňovala. Podľa toho „moja je moc, peniaze, robím si čo chcem“. Aj v týchto prípadoch výsledok je podobný.

- To by som nenazval etnobiznisom. Niektorí členovia zastupiteľských zborov, vedúci, zbory, využívajúc svoje pozície, prakticky zneužívajú svoju moc. V tomto nie je žiadne etno. Ide o škodlivý sprievodný jav každého demokratického systému, keď držitelia súčasnej politickej moci – či už ide o väčšinovú alebo menšinovú oblasť - nevykonávajú svoju úlohu, nepôsobia v záujme kolektívu, ale vo vlastnom osobnom záujme. To je biznis, politický biznis, nie etno. Je však dôležité, akú možnosť má politické vedenie k tomu, aby zabezpečilo účinnú demokratickú kontrolu. A to je ten prvok, následkom ktorého z dotyčného javu môže vzniknúť etnický. Veď v súvislosti s legitimitou hovoríme do takej miery o nekontrolovateľnej situácii, že vieme nanajvýš formálne, ktorú skupinu zbor zastupuje. Po druhé, kontrola celoštátnych samospráv je prakticky nulová, v prípade miestnych menšinových samospráv nedostatočná.

- Sú menšinové samosprávy legitímne alebo nie? Na základe akých kritérií sa dá jednoznačne odpovedať?

- Najmä po modifikácii ústavy v decembri 2002, ktorá vstúpi do platnosti 1. mája, by som povedal, že v tejto situácii volebný zákon, na základe ktorého menšinové samosprávy v roku 2002 a skôr boli zvolené, je protiústavný. Zákon rozšíril volebné právo na každého občana bez ohľadu na to, či patrí k danej menšine. Je to v evidentnom rozpore so 4. odsekom § 68. ústavy. V spomenutom zmysle zbory sú legálne, ale nelegitímne. Legálne preto, lebo vznikli na základe v danom termíne platného právneho predpisu. Túto situáciu chtiac-nechtiac prechodne musíme prijať, lebo niet možnosti, aby sme tento problém dodatočne riešili. To bude možné len pri nasledujúcich voľbách.

- Obsah menšinového zákona je zväčša voľne interpretovateľný. Presadí sa ten, kto má silnejšie pozície, aj keď nie je isté, či má pravdu. "Čerešničkou" na torte je financovanie. Štátne dotácie sa dajú použiť na miestnej a celoštátnej úrovni.

- Isté je, že terajší spôsob financovania je neuveriteľne zlý. Nehovorím o rozsahu prostriedkov, ale o regulácii použitia štátnych dotácií.

- Nemohlo sa nájsť lepšie riešenie? Zákon tomu nebránil.

- Existujú dva predpoklady k tomu, aby sa korektne realizovalo použitie štátnych dotácií. Prvým predpokladom je legitimita. Jedným z najefektívnejších spôsobov kontroly použitia financií je demokratická kontrola. Napríklad ak vláda či parlament zle zaobchádza s rozpočtom, kontrola sa môže realizovať aj tak, že voliči nabudúce nedajú tejto vláde svoje hlasy. V prípade, keď medzi zborom a voličmi prakticky neexistuje žiadny kontakt, tento postup sa neuplatní. To je jednou zo slabostí tejto štruktúry. Ďalšou je to, že menšinové samosprávy nemajú jasnú koncepciu a ciele a teda skutočne verejnú funkciu. Predpokladom ich korektného financovania by bolo, aby sme konečne určili, ktoré úlohy musí menšinová samospráva riešiť. To by bolo jedným z cieľov súčasnej regulácie. V súčasnosti zo sociologického hľadiska ide o perfektne absurdnú situáciu, keď organizácia a jej úlohy sa rozchádzajú. Všade na svete zakladajú organizáciu vtedy, ak existuje úloha na riešenie ktorej táto organizácia vznikla. V našom prípade je to naopak. Vznikla organizácia, ale úloha a cieľ, ktoré by sa mali splniť, neprislúcha organizácii, ale štátnej sfére. Zákon totiž hovorí, že úlohou menšinových samospráv je realizácia kultúrnej autonómie, lenže príslušná štruktúra inštitúcii a zdrojov nenáleží menšinovým samosprávam, lež naďalej zostáva v štátnej sfére, predovšetkým v rámci samospráv. Preto za takýchto podmienok nie je možné korektne financovať menšinové samosprávy.

- Myslím si, že značná časť ľudí pristupuje k tomuto problému pomerne jednoducho, prakticky. Asi tak, že ak samospráva nevie, čo je jej úlohou, tak má k dispozícii zákon. Základné veci predsa možno vedieť aj „z hlavy“. Ak nefunguje ani to, čo by mohlo, tak aspoň časť ľudí to iste nerešpektuje, alebo popiera.

- Onoho času, keď táto úprava vznikala, menšinový okrúhly stôl sa intenzívne zúčastňoval na príprave zákona. Sám som bol účastníkom tohto procesu a, pravdu povediac, nepredvídali sme udalosti, ktoré časom nastali. Niektoré bolo možno vopred vidieť, iné nie. Napríklad vtedy všetci trvali na tom, aby sa vylúčila iba registrácia.

- To sa vymstilo.

- Áno, ale vtedy stanovisko vlády bolo radikálnejšie. Vtedajšia vláda registráciu navrhovala, zatiaľ čo menšiny ju rázne odmietali. Dnes, o 10 rokov neskôr, keď konečne začíname s úpravou tejto situácie, vidíme, že spomedzi 13 menšín 6 aj teraz odmieta čistú právnu situáciu. K novele zákona dosiaľ nedošlo s odvolávaním sa na to, že menšiny nie sú jednotné.

- Možno aj v najnaivnejšom človeku s tým najlepším úmyslom vznikla nedôvera, veď všetko sa dá blokovať, vyvrátiť bez následkov.

- Samozrejme predpoklady právoplatnosti treba zabezpečiť. Regulácia musí byť podrobná natoľko, aby bolo jednoznačné, ktoré sú zákonom uznané ciele, a ktoré nie. Pravda, keďže menšinové kolektívy sú relatívne malé a ich identita je neistá, možnosť zneužitia je väčšia v samom kolektíve, hoci štátnymi prostriedkami sa to nedá dokonale riešiť. Ak sa podarí presne určiť, kto patrí ku kolektívu a kto nie, potom aj zastupiteľský zbor bude omnoho viac kontrolovateľný. Ak dnes niekto zle pracuje, nemusí sa obávať odvolania, lebo vždy sa môže postarať o to, aby ho ľudia zvonku podporili.

- Tu je ešte verejná nadácia. Kuratóriu tiež nič nebránilo, aby určilo evidentné priority, aby normatívnym spôsobom financovalo kontrolovateľnú, kvalitnú prácu, aby rešpektovalo regióny a tak ďalej. Malo k tomu desať rokov, aby aspoň skúsilo.

- Štruktúru verejných nadácií z viacerých dôvodov pokladám za nedostatočnú. Treba vytvoriť legitímne celoštátne samosprávy menšín, a peniaze, ktoré štát venuje na ciele verejných nadácií, treba s istými garanciami odovzdať im. Verejná nadácia je celkom zbytočný kanál, ktorý len strávi určitú časť financií a použitie rozdelených dotácií je práve tak nekontrolovateľné ako v predošlých prípadoch. Ja by som bol dávno zrušil verejné nadácie, ale politika to posúdila inak.

- Teraz, keď ideme do Európy, nesieme tam aj veno... V zahraničí sú ľudia, ktorí neopodstatnene, ignorovaním problémov, vyjadrujú jednoznačne pozitívne stanovisko o situácii menšín u nás. Nevadí im, že touto povrchnosťou sťažujú riešenie, prípadne aj škodia. Prečo, akým právom to robia?

- Chcete tým povedať, že politici z materskej krajiny majú také milé reči, ktoré maďarská verejnosť a zvlášť maďarskí politici veľmi radi počúvajú, ale je to ďaleko od pravdy? Ak je to tak, ja s tým súhlasím.

- Áno, aj to.

- Sám patrím k menšine, a už desať rokov mám tú istú skúsenosť. Vždy, keď príde politik z Nemecka na návštevu do Maďarska, dve veci iste povie. Po prvé ako sú vďační maďarskému národu za otvorenie hraníc, po druhé to, že menšinová politika v Maďarsku je príkladná. Je to veta, ktorá bez výnimky musí byť v slovníku každého nemeckého politika, ktorý navštívi Maďarsko. My, Nemci v Maďarsku, s týmto v tejto podobe nesúhlasíme. Situácia je diferencovanejšia. Žiaľ, zdá sa, že ide o niečo zakorenené v medzinárodnej diplomacii a je to skoro nelikvidovateľné.

- A my sami urobíme nejakú konklúziu...?

- Pokladám za smutné to, že organické, alebo aspoň fungujúce kontakty sú vždy len medzi materskou krajinou a medzi menšinou. Napríklad medzi Maďarskom a medzi Maďarmi žijúcimi v susedných krajinách. V ostatných reláciách je to to isté. Čo však nie je, a čo pokladám za veľmi veľké zlo, to je nedostatok solidarity medzi menšinami. Menšiny, bez ohľadu na to, v ktorej krajine žijú, ku ktorému materskému národu patria, by sa mali omnoho viac starať navzájom o seba. Menšinoví vedúci majú záujem predovšetkým o budovanie a upevňovanie kontaktov s materskou krajinou, keďže odtiaľ môžu očakávať rukolapnú podporu. Kedy sa stalo napríklad za posledných desať rokov, aby menšiny jednotne vystúpili, keď sa v niektorej okolitej krajine udialo niečo v neprospech menšiny?

- Ďakujem za rozhovor.

(aki)

Most cez rieku Ipeľ v Rároši postavia do roku 2005

Búrame hranice - staviame mosty

Novohrad v historickom pohľade predstavoval stolicu (župu) v Preddunajsku, ktorej vznik siahal do 12. storočia a ktorá sa v svojich hraniciach zachovala až do vzniku Československej republiky v roku 1918. Po rozpade monarchie väčšia časť Novohradu, približne 60 % územia po ľavej strane Ipľa, pripadla Maďarsku. Územie historického Novohradu v súčasnosti na slovenskom území vypĺňa stred južnej časti Banskobystrického kraja a tvorí ho východná časť okresu Veľký Krtíš, juhozápadná časť okresu Zvolen a takmer celá časť okresu Lučenec a Poltár. Celé územie slovenskej časti Novohradu patrí do povodia Ipľa. Hlavnou riečnou osou je Ipeľ, ktorého dĺžka na území Novohradu je 102 km a celkom od jeho ústia v Suchej v Sihlianskej planine až po prítok do Dunaja pri Chľabe meria 232,5 km. V dĺžke 140 km tvorí prírodnú hranicu s Maďarskou republikou, z toho v regióne Novohrad 40 km. V minulosti na rieke Ipeľ bolo 47 mostov, ktoré obojstranne spájali ľavý a pravý breh tejto od roku 1918 deliacej rieky medzi Slovenskom a Maďarskom. U najstarších obyvateľov tohto regiónu žijú ešte spomienky na vzájomné stretávanie sa rodín príbuzných z dedín na oboch stranách rieky, na účasť na trhoch a jarmokoch, kultúrno-spoločenských podujatiach a v nemalej miere aj pri obchode s poľnohospodárskymi výrobkami a rovnako aj pri obrábaní pozemkov, ktoré vlastníci z oboch strán mali aj na druhej strane rieky. Popri Ipli viedla v minulosti z hlavného mesta Uhorska - Budapešti významná Dunajská obchodná cesta cez Vacov - Balašské Ďarmoty a stadiaľ popri Ipli, kde túto rieku pretínala trikrát, cez mosty na slovenskú stranu pri Vrbovke, Peťove a Rároši a pokračovala do Lučenca. Z tohto stoličného mesta viedla ďalej táto obchodná cesta do Košíc. V čase feudalizmu, najmä po vyhnaní Turkov z územia Novohradu, aj terajšiu jeho maďarskú časť obývali aj Slováci, ktorí tu v tom čase založili alebo osídlili vyše tridsať dedín. Medzi mestami Balašské Ďarmoty a Šalgótarjánom vzniklo postupne v 18. storočí početné, takmer kompaktné slovenské osídlenie, ako pokračovanie výbežku tzv. jednostranného prelomu. V mnohých dedinách na maďarskej strane Novohradu sa ešte aj dnes početná slovenská národnostná menšina hlási ku svojim koreňom.

V minulosti ľudí na obidvoch stranách spájali vybudované mosty cez rieku Ipeľ. Tieto boli počas druhej svetovej vojny zničené ustupujúcou nemeckou armádou a odvtedy od mesta Balašské Ďarmoty až po Kalondu pri Lučenci niet ani jedného mosta. Aj táto skutočnosť značne ovplyvnila zaostalosť a prosperitu novohradského regiónu. Na obidvoch stranách rieky, a tým aj štátov, sú zaujímavé mestá, kultúrne pamiatky, strediská obchodu a cestovného ruchu, ktoré sprístupnením spojenia a dopravy môžu významne pomôcť ekonomike celého novohradského regiónu.

Slovenská obec Dolná Strehová leží od najbližšieho počas vojny zničeného mosta na pustatine Rároš, ani nie celých 10 km. Predstavitelia tejto obce už od roku 1994 vyvíjajú aktivity na medzištátnu dohodu o obnovení tohto mosta, ktorý by pomohol ešte viac zvýšiť aktívny cestovný ruch. Dolná Strehová, ležiaca na juhu stredného Slovenska, je známa aj za hranicami vlasti svojim rozsiahlym kúpeľným areálom s termálnou vodou, kde každý rok oddychuje približne 80 tisíc návštevníkov. Tento v letnej sezónne najnavštevovanejší kúpeľno - rekreačný objekt regiónu obec sústavne rozširuje a obnovuje a tak prílev návštevníkov z maďarskej strany je v Dolnej Strehovej vítaný. Nachádza sa tu aj Madáchovský kaštieľ, v ktorom je literárne múzeum, inak aj rodisko pokračovateľa slávneho madáchovského rodu, významného maďarského literáta Imricha Madácha. Kaštieľ a múzeum patrí Slovenskému národnému múzeu v Bratislave a najnovšie ho spravuje Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku. Veľa zaujímavostí je aj na maďarskej strane. Hneď za pôvodným mostom je veľká chatová osada pri obci Sokolovce (Nógrádszakál) a pri rovnako blízkom Tarnóci (Ipolytarnóc) - múzeum paleontológie, ktoré každoročne navštívi 35 tisíc ľudí, ale aj iné zaujímavosti pre návštevníkov zo Slovenska.

Od impulzu Dolnostrehovčanov uplynulo takmer desať rokov a odvtedy sa do tejto iniciatívy zapojili aj okolité prihraničné obce Veľká nad Ipľom, Panické Dravce, Jelšovec, Trenč, Muľa a Bušince, ale k rozhodujúcemu kroku prišlo až v roku 2003. Prostredníctvom Združenia pre rozvoj južného Slovenska a Regionálnej rozvojovej agentúry v Lučenci sa starostovia obcí na slovenskej strane Dolná Strehová a Trenč a na maďarskej strane Nógrádszakál zapojili do projektu PHARE CBC "Búrame hranice a staviame mosty". A to v záujme spoločného a koordinovaného rozvoja regiónu a vidieka pomocou eurofondov. Koordinačné stretnutia k funkcii mostov v spájaní medzinárodnej cestnej dopravnej siete už prebehli v roku 2003 v Dolnej Strehovej, Lučenci a vo Vinici. Okrem dvoch slovenských partnerských obcí Dolnej Strehovej a Trenča so spracovateľmi odborných výstupov spolupracujú aj ostatné slovenské prihraničné obce pri zapracovaní vlastných zámerov do študijných materiálov. Pri tomto zámere a na projekte spolupracuje ako partner aj Euroregión Neogradiensis s ústredím v Lučenci a Šalgótarjáne. Súčasťou projektu je okrem obnovy hraničného mosta na rieke Ipeľ v Rároši aj vybudovanie cyklodráhy na obidvoch stranách, marketingová a urbanistická štúdia a vydanie propagačného materiálu. O reálnom stave obnovy mosta v Rároši starosta obce Dolná Strehová Matúš Bystriansky povedal: - V závere roka 2003 sa výrazne pohli veci okolo obnovy hraničných mostov na rieke Ipeľ. Na medzinárodnej konferencii vo Vinici konanej koncom októbra podpredseda vlády SR Pál Csáky potvrdil úspech projektu, o týždeň na to v našej obci odovzdala firma AUREX z Bratislavy predmetný projekt PHARE. Predpokladáme 75 % príspevok z eurofondov a zvyšných 25 % rozpočtových nákladov si rozdelí slovenská a maďarská strana. Podľa vypracovanej štúdie slovenskú stranu by táto investícia mala stáť 40 miliónov korún. Dňa 28. 11. 2003 som spoločne s primátorkou mesta Sečany (Szécsény) Dr. Erzsébet Fábiánovou prevzal od ministra hospodárstva a dopravy Maďarskej republiky Istvána Csillaga symbolický kľúč od mostnej konštrukcie pre tri mosty na rieke Ipeľ. Podľa slov tohto ministra má byť most v Rároši postavený do konca roku 2005. Maďarská strana má prostriedky už pripravené. Akciu významne podporuje poslanec maďarského parlamentu Dr. Sörfőző. Od realizácie tohto projektu očakávame oživenie obchodu, dopravy, cestovného ruchu a vidieckej turistiky a zvýšenie životnej úrovne obyvateľov na obidvoch stranách hraničnej rieky v Novohrade."

Pôvodný most Rároš - Ráros Pusta bol postavený roku 1792 ako kamenný a v medzivojnovom období bol prebudovaný ako oceľová konštrukcia. Na slovenskej strane bola pri ňom vybudovaná poschodová budova slúžiaca ako kasáreň, strážnica a colnica hraničného prechodu. Pri zničenom moste sa zachovala socha sv. Jána Nepomuckého. Na slovenskej strane je od štátnej cesty vedúcej do Lučenca dĺžka prístupovej cesty k okraju budúceho mosta iba 120 m a násyp je zachovaný. Pod nanesenou vrstvou humusu je riadna kamennými kockami vykladaná cesta a náklady podľa Matúša Bystrianskeho na obnovu prístupovej cesty budú minimálne. Na maďarskej strane od štátnej cesty po rieku Ipeľ je 450 metrov a Maďari už majú prostriedky na jej vybudovanie pripravené. Okrem mosta v Rároši sa pripravuje aj obnova mostov pri Vrbovke a Peťove. Na maďarskej strane sú pripravené už oceľové konštrukcie o rozsahu 40 vagónov pre všetky tri mosty, ktoré budú slúžiť aj pre nákladnú dopravu. Počas pobytu starostu obce Dolná Strehová v Sečanoch v Maďarsku, pri ktorom prevzal symbolický kľúč od mostov, boli už prvé mostné dielce zložené na poli pri Sečanoch a zaberajú plochu futbalového ihriska. Aj na tomto príklade vidieť, že na blížiaci vstup Slovenska a Maďarska do Európy bez hraníc treba ešte zrealizovať niekoľko technických projektov, ktoré významne pomôžu bezproblémovému pohybu osôb a prepravy tovaru na obidvoch stranách hraničnej rieky Ipeľ.

Ján Jančovič

Bohatá bilancia

Čabianskej organizácie Slovákov

Začiatkom roka aj Čabianska organizácia Slovákov (ČOS), ktorá združuje 700 členov, bilancovala. Po schválení správy o činnosti organizácie v uplynulých piatich rokoch nasledovali voľby predsedu. Účastníci Valného zhromaždenia ČOS na zasadaní v Dome slovenskej kultúry (DSK) potvrdili vo funkcii predsedu ČOS Michala Lásika. Ďalšími novozvolenými členmi predsedníctva tejto organizácie sú riaditeľka DSK Anna Ištvánová, učiteľka materskej školy Eva Móriczová Gregorová, právnik dr. Ján Tadanai, historik Ondrej Hanko, typograf Ján Čjiernik a gastronóm Martin Vozár. Správu o činnosti ČOS v rokoch 1998 - 2003 prinášame v skrátenej podobe.

ČOS je národnostný spolok, zameraný na slovenskú kultúru, vzdelávanie a jazyk. Jeho ustanovujúce zasadnutie sa konalo v roku 1989 v obradnej sieni békeščabianskej Mestskej radnice, za účasti 200 osôb, ktoré podpísali vstupnú listinu. Organizácia pôsobila najprv ako pobočka Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku so sídlom v Budapešti, v r. 1995 bola súdom zaregistrovaná, odvtedy funguje ako samostatný právny subjekt. V roku 1998 získala štatút verejnoprospešnej spoločnosti. Od roku 1995 vlastní budovu v Békešskej Čabe, na Námestí Kossutha č.10, so zaužívaným názvom Dom slovenskej kultúry (DSK), ktorá je jej sídlom.

Dom prevádzkuje hospodárska organizácia Čabianski Slováci, s.r.o., ktorá je v 100-percentnom vlastníctve organizácie. Predsedníctvo ročne schvaľuje jej rozpočet a bilanciu hospodárskej činnosti. Dom počas 7 rokov pôsobenia získal v meste dobré meno. Vzťah s ostatnými hotelmi, reštauráciami, kultúrnymi inštitúciami a spoločenskými organizáciami rôzneho zamerania má kolegiálny, s niektorými priateľský. Hotelová časť je dobre využívaná. Menej preferované mesiace sú január a august. Reštaurácia v poslednom období fungovala vo vlastnej prevádzke, od 1. februára 2004 jej chod podľa rozhodnutia predsedníctva posilní organizácia odborníkov dobrého mena, bude pracovať v prenájme. Zľavy, ktoré poskytuje prevádzkovateľ slovenským organizáciám, sú regulované predsedníctvom a boli uverejnené 29.1. 2003 v časopise Čabän. Pri zamestnávaní uprednostňuje ľudí, ovládajúcich slovenčinu. Samozrejme, na prvom mieste berie do ohľadu aj odbornosť. Jazyk takto nadobúda rešpekt. V nádeji rozšírenia budovy z príjmov domu, teda z vlastných síl, v roku 2000 odkúpil susedný pozemok s domom, ktorý dal vlani zbúrať. Pozemky zjednotil pod jedno popisné číslo. Takto sa majetok organizácie zveľadil o ďalší pozemok v srdci mesta. Kým nedôjde k výstavbe veľkej sály, bude fungovať ako parkovisko. Dočasne na ňom postavia stan veľkého rozmeru, ktorý sa môže využívať na rôzne akcie. Z príjmov prenajímania izieb a reštaurácie zabezpečuje ČOS prevádzku a udržiavanie celej budovy. DSK zabezpečuje pre spoločenskú činnosť čisté, vykúrené, úhľadné priestory a rôzne služby. Vybavuje účtovnícke a pokladnícke záležitosti organizácie, zabezpečuje dobré pozadie spoločenskej a kultúrnej činnosti. Spoločenské priestory slúžia v prvom rade činnosti ČOS, ale ich bezplatné používanie ponúkol dom všetkým slovenským organizáciám, ktoré ich aj využívajú v prospech realizovania svojich cieľov. Okrem slovenských organizácií poskytujú priestory aj pre ďalšie spoločenské organizácie. Týmto spôsobom buduje sieť kontaktov a získava priaznivcov slovenskej národnosti, kultúry, ba aj Slovenska. Poskytuje informácie o Slovákoch v Maďarsku a o Slovensku každému, kto sa o ne zaujíma. Kontaktuje ľudí, záujemcov o danú tému (kultúra, turistika, občianska sféra, šport, súkromné osoby, ekonomický a hospodársky život, atď.) Po určitú mieru poskytuje bezplatnú jazykovú pomoc, v náročnejších prípadoch v spolupráci s prekladateľskou kanceláriou, pôsobiacou v susedstve. Organizácia v priestoroch domu uskutoční ročne 8-12 výstav rôzneho charakteru, pričom sa zameriava najmä na 4 okruhy: čabianski domáci umelci a autori - Slováci a Neslováci; výstavy tvoriacich skupín a členov organizácie; materiály zo Slovenska a materiály Slovákov z iných regiónov. V realizovaní výstav im poskytuje pomoc Župné múzeum Mihálya Munkácsyho.

Organizácia je riadená 13-členným predsedníctvom, ktoré zasadá pravidelne, podľa stanov. Svoje uznesenia uverejňuje na stránkach mesačníka Čabän. Oficiálne dokumenty, zoznam členov, zápisnice, záznamy, originály listov a všetky oficiálne a neoficiálne spisy ukladá vo svojom archíve, ktorý je pre členstvo a zákonom naznačené orgány dostupný v DSK.

Spolková záujmová činnosť

V rámci ČOS pôsobia kultúrne skupiny a spolky, v ktorých sa zoskupujú príslušníci slovenskej národnosti, záujemcovia o slovenský jazyk a kultúru. Organizácia združuje všetkých tých, ktorí sa podujímajú na zachovávanie a rozširovanie jazyka a hodnôt domácej slovenskej kultúry a ktorí sa stotožňujú s cieľmi organizácie. Vznik, udržanie kolektívov, ich náplň činnosti, každodenný život týchto skupín vyžaduje okrem dobrovoľnej práce jednotlivcov, za ktorú aj na tomto mieste ďakujeme, aj nemálo starostlivosti zo strany zamestnancov Čabianskej organizácie Slovákov a Domu slovenskej kultúry. Spolky dostávajú najviac starostlivosti od Alžbety Ančinovej. ČOS sa stará o pôsobenie Slovenského klubu, ktorý ako prvá skupina po prerušení ochotníckej spolkovej činnosti bol založený v rámci Župného osvetového strediska v roku 1972. Je teda najstaršou, 30 ročnou skupinou, ktorej členstvo prešlo značnou zmenou, ale až dodnes sa riadi zásadami činnosti, určenými pri počiatkoch. Čabiansky páví krúžok vznikol pri Slovenskom klube v roku 1973. Zaslúžil sa najmä o zber a rozširovanie spevného pokladu čabianskych Slovákov. Pre budúcnosť zachoval množstvo starých čabianskych piesní a takto rozšíril repertoár ďalších mladších zborov. Krúžok Fajalka združuje ženy staršej generácie so šikovnými rukami. ČOS pomáha usmerňovať ich činnosť od roku 1994. Vyšívajú domáce motívy, ale zaoberajú sa aj poznávaním motívov národopisných krajov Slovenska. Ich práce sú prezentované na rôznych výstavách. Zbor Čabianska ružička založili pri ČOS v roku 1995. Zakladajúce členky boli učiteľky materských škôl, neskôr do skupiny pribudli aj ďalší milovníci spevu. Skupina reprezentuje čabianskych Slovákov na rôznych miestnych, regionálnych a celoštátnych udalostiach, ba aj v zahraničí. Mladí citaristi sú detským súborom, ktorý pôsobí v Základnej škole I. Madácha a ktorý bol založený roku 1995. Deti sa venujú citarovej hudbe, osvojujú si používanie nástroja a slovenské piesne. Vystupujú všade, kde ich pozývajú. Zabezpečujú dorast pre súbor Boleráz. Citarový Súbor Boleráz založili v roku 1997. Zameriava sa na slovenské hudobné tradície Dolnej zeme, ale v jeho repertoári nechýbajú ani piesne ostatných národností župy. Reprezentuje Békešskú Čabu na rôznych festivaloch, spoločenských a kultúrnych udalostiach. Pravidelne sa zúčastňuje kvalifikačných prehliadok, na poslednom hodnotení získal ocenenie Zlatý páv. Klub čabianskych gazdiniek vznikol v roku 1997. Jeho členky zbierajú originálne domáce slovenské recepty, schádzajú sa pri príležitosti predstavenia svojich pochúťok a dopestovanej zeleniny a ovocia. Spevácky zbor Orgován pôsobí pri Klube dôchodcov vo Viniciach od roku 1998. Zúčastňuje sa kvalifikačných prehliadok, v roku 2003 získal striebornú medailu. Výšivkársky krúžok Rozmarín bol založený v roku 2000, odborné poroty hodnotia jeho činnosť ako špičkovú. Počas svojho pôsobenia získali jeho členky niekoľko celoštátnych cien, ich diela predstavujú na rôznych výstavách. Zameriavajú sa okrem domácich motívov na regióny Karpatskej kotliny. Klub slovenských filmov bol založený v roku 2003 s účelom poznávania súčasnej slovenskej filmovej tvorby. Premietania sú raz mesačne. Večierky - klub voľného času patrí tiež medzi najmladšie skupiny. Vznikol v roku 2003, zameriava sa na príjemné posedenia a zamestnanie mladšej generácie so zameraním spoznávať slovenskú kultúru.

Partnerstvo

Partnerstvo je kategória, ktorá najviac charakterizuje občiansku sféru. ČOS formou dohôd o spolupráci plánovane buduje sieť partnerov. Týmto spôsobom sa jej podarilo prezentovať slovenskú kultúru, tradície a jazyk na úrovni mestských, regionálnych, dokonca celoštátnych podujatí. Najnovšou iniciatívou takéhoto rázu je dohoda s domom mládeže a séria akcií v rámci Jarného festivalu, na ktorý ČOS pozvala slovenské divadlo a usporiadala výstavu. Podobnou akciou sú aj mestské fašiangy. Vďaka spolupráci so Župným osvetovým strediskom súbor Boleráz a diela krúžku Rozmarín mohli predstaviť na prezentácii Békešskej župy v budapeštianskom Národnom divadle. Župný spolok ľudového umenia je dobrým partnerom výšivkárskych krúžkov ČOS, ich členky sa zúčastňujú na školeniach spolku. Spolok ochranárov mesta je jedným z našich najbližších partnerov, vďaka nemu sme pokračovali v skladaní holdu našim predkom. Naše ciele sa zhodujú čo sa týka minulosti mesta, ktorá úzko súvisí s minulosťou Slovákov v Čabe. Nedávno založená Nadácia pre verejné priestranstvá mesta venovala ČOS ďakovnú plaketu za pomoc, poskytnutú pri obnove dvoch artézskych studní. Aktívna je naša spolupráca s cirkvami. O spolupráci s evanjelickou cirkvou svedčí pomník Szeberényiovcov pred budovou evanjelického gymnázia, dôkazom spolupráce s katolíkmi je vydanie Lexikónu slovenských rodín. S inštitúciami pôsobiacimi v meste máme korektné kontakty. Každoročne sa písomne alebo ústne dohodneme o spoločných akciách a o miere obojstrannej pomoci, napr. s Domom železničiarov, v spolupráci s ktorým realizujeme viac akcií. Kultúrny dom J. Aranya v Mederi takisto vychádza ČOS v ústrety a túto ochotu mu opätujeme ponukou na vystúpenia Ženského zboru v Mederi (20 osôb), ktorý sa venuje aj slovenským kultúrnym hodnotám.

Podujatia

Usporadúvaním akcií rôzneho charakteru vychádza ČOS v ústrety nielen členom našich kultúrnych a záujmových skupín, ale aj širokej verejnosti. Snaží sa preniknúť nielen k Slovákom. Jednotlivé podujatia zameriava vyslovene na väčšinové obyvateľstvo v nádeji, že ich bude navštevovať a tak sa zblíži so slovenskou minoritou a jej kultúrou. Tematicky sa zameriava v prvom rade na vlastnú kultúru, ale napomáha aj šírenie hodnôt slovenskej národnej kultúry. Zoznam akcií každoročne uverejňuje v Čabianskom kalendári. Podľa ČOS v budúcnosti by bolo dobré, keby sa naše organizácie, samosprávy a spolky zamerali na niekoľko významných akcií, aby mohli verejnosti prezentovať jednotu a silu. Je nesmierne dôležité koordinovať aj tzv. vnútorné akcie, aby sme nezaťažili svoje členstvo a aby sme neroztrieštili svoje sily.

Redakčná činnosť

Písanú podobu jazyka pokladá ČOS za nesmierne dôležitú, lebo tam, kde nepíšu, nevydávajú a nečítajú v slovenčine, tam končí používanie jazyka. Preto predsedníctvo Čabianskej organizácie Slovákov v poslednom desaťročí zohľadňovalo aj túto činnosť. Členovia ČOS boli pri zrode myšlienky obnoviť časopis Dolnozemský Slovák. Účasť Slovákov v Maďarsku na jeho redigovaní síce prešla viacerými zmenami, ale i naďalej pokladajú za svoju povinnosť upozorňovať redakciu na články, poéziu a odborné materiály, zrodené v ich užšom okolí. Pred niekoľkými rokmi pravidelne robila prezentáciu časopisu na Dolnej zemi, na jeden rok získali okolo 50 predplatiteľov, napriek tomu posledné čísla nedostávajú. Spolu s partnermi - mestský úrad, evanjelická cirkev, neskôr miestna slovenská samospráva - obnovili Čabiansky kalendár, vydávaný medzi dvoma svetovými vojnami. Málopočetná redakcia ako posledný zväzok vydala 42., t. j. 14. ročník kalendára na rok 2004. Desať rokov sa o vydanie starala Helena Somogyiová, posledné 4 ročníky mala na starosti Anna Ištvánová. Okolo jeho financovania sú každoročne problémy, nie vždy získajú dostatočnú sumu, pričom o jeho obsahu sa čitatelia zmieňujú kladne. Poznajú a čítajú ho nielen na Dolnej zemi, ale v celom Maďarsku, posielajú ho na Slovensko i do cudziny. V roku 2004 začnú vydávať 7. ročník mesačníka Čabän, ktorý je skromným informačným a dokumentačným príspevkom na palete slovenskej tlače v Maďarsku. ČOS iniciovala a v spolupráci s ďalšími partnermi realizovala i niekoľko titulov slovenských alebo dvojjazyčných publikácií, najmä s tematikou miestnej histórie a miestnych slovenských hodnôt. Publikácie môžu byť východiskovým materiálom k ďalšiemu výskumu, slúžia ako príručky, informujú domácu a zahraničnú verejnosť o slovenských národnostných hodnotách, sú ďalšou kapitolou k poznaniu slovenskej národnosti.

Pamiatka predkom

ČOS bola partnerom Spolku ochranárov mesta pri budovaní pamätných tabúľ na verejných budovách a priestranstvách. V meste okrem 150- ročných tabúľ vo Veľkom evanjelickom chráme, Kollárových slov na morovom kameni v mestskom parku a niekoľkých dvojjazyčných tabúľ označujúcich názov ulíc a verejných budov bolo len málo slovenských slov. Bolo tomu tak nielen na Čabe, ale aj v ostatných Slovákmi obývaných osadách. K zmene došlo v prvom rade zásluhou Ondreja Hanka, bývalého predsedu spomenutého partnerského spolku. K postaveniu značnej časti tabúľ a pomníkov ČOS prispela nielen aktívne, ale aj finančne.

Poznávanie Slovenska - priateľské kontakty so zahraničím

ČOS po zmene spoločenského zriadenia vedome zamerala svoju činnosť medziiným aj na poznávanie Slovenska. Slováci v Maďarsku mali o Slovensku málo informácií, nepoznali obsah výrazu materská krajina, totiž v rodinných kruhoch sa takmer nezachovalo povedomie o pôvode Slovákov z územia dnešného Slovenska. ČOS i preto na to dbala a snažila sa zaobstarať podmienky k pravidelnému hosťovaniu kultúrnych skupín na Slovensku, organizovala tábory, putovné výstavy krúžkov a návštevy delegácií. Vďaka tomu značná časť členov organizácie, účinkujúcich v niektorej kultúrnej skupine, mala možnosť vycestovať na Slovensko, kultúrne telesá aj viackrát. Kontakty ČOS sú rozvetvené po celom Slovensku, veď partnerským mestom Békešskej Čaby je Trenčín a slovenskej samosprávy Martin. Cieľom organizácie je rozširovanie stykov a kontaktov, poznávanie všetkých krajov Slovenska a rozširovanie informácií o Slovákoch v Maďarsku po celom Slovensku. Preto sa nezameriava výlučne na jeden región alebo na jednu osadu. Snaží sa zachovávať styky aj s dávnymi priateľmi v Brezne, Nitre, Komárne, Krompachoch, Hradišti atď., ale využíva aj ponuky iných, napr. Liptovského Mikuláša, Spišskej Novej Vsi.

Spolupráca so Zväzom Slovákov a Čechov v Rumunsku, s Nadlačanmi a tamojším evanjelickým seniorátom je tradične dobrá. Vlani sa predstavitelia ČOS zúčastnili osláv 200-ročného výročia založenia Nadlaku. Takisto má organizácia priateľské kontakty so Slovákmi na Ukrajine. Békešská Čaba podpísala s Užhorodom dohodu o partnerstve práve na jej podnet.

Spolupráca s miestnou a celoštátnou slovenskou samosprávou, slovenskými spolkami a inštitúciami v meste a regióne je dobrá.

Vzťah Čabianskej organizácie Slovákov a Celoštátnej slovenskej samosprávy v uplynulých rokoch prešiel niekoľkými štádiami. V roku 1999 nám nedali trojmiliónovú podporu, potom sme dostávali rovnako ako ostatných 6 regiónov, t. j. od 300 do 600 tisíc forintov ročne. Z hľadiska podpory sme teraz zaradení do siete regionálnych kultúrnych stredísk s centrom v Budapešti. Vedenie ČOS však verí, že v budúcnosti sa tento vzťah bude vyvíjať pozitívne, smerom k užšiemu partnerstvu.