Menšina - väčšina - integrácia?

Národnostná konferencia osvetového ústavu

Maďarský osvetový ústav a výtvarný lektorát usporiadal 14. novembra v budínskej Redute konferenciu o ochrane kultúrnych hodnôt domácich národných a etnických menšín s názvom Menšina - väčšina - integrácia?

Podujatie úzko nadväzovalo na poradu pracovníkov odborných ministerstiev, predstaviteľov menšinových samospráv a spoločenských organizácií, ako i kultúrnych inštitúcií jednotlivých národností zo septembra t. r., v rámci ktorej boli prerokované také závažné otázky ako napríklad národnostnopolitické ciele maďarskej vlády, možnosti zachovania identity národností, dokumenty Rady Európy (Rámcová dohoda o ochrane menšinových práv a Charta menšinových jazykov) a menšinové aspekty rozvojového programu Nové Maďarsko.

Hlavným cieľom novembrovej konferencie o pestovaní národnostných kultúr v Maďarsku, usporiadanie ktorej podporilo Ministerstvo školstva a kultúry MR, bolo prerokovanie praktických otázok verejnej osvety národností. Celý rad renomovaných odborníkov vystúpil s referátmi o. i. na témy národnostná kultúra, náboženský život, tlač - médiá, záchrana identity, ako aj s príspevkami o menšinovom divadelnom živote a o národnostných zbierkach a múzeách.

V úvodnej časti podujatia sa početným účastníkom prihovoril menšinový ombudsman maďarského parlamentu Ernő Kállai, ktorý poukázal na nedostatky a vážne chyby či skôr previnenia voči domácim národnostným menšinám zo strany maďarského, resp. uhorského štátu. „Maďarská politika uplynulých 100-150 rokov zapríčinila, že v súčasnosti žije v Maďarsku už iba pomerne nízky počet príslušníkov menšín. Dôsledkom nesprávnej politiky a nepriaznivého spoločenského ovzdušia nadnes sa naozaj nie príliš mnohým podarilo zachovať si svoj materinský jazyk. Nie je pritom pravdou, že na vine sú predovšetkým príslušníci menšín,“ zdôraznil ombudsman a zároveň poukázal na súčasnú, tiež neľahkú situáciu. Ako povedal, musíme bojovať, i keď ten náš boj netreba brať doslova, výstižnejším slovom sa sotva môže označovať náš zápas o identitu, brojenie sa o udržanie menšinového jazyka, neraz dokonca takmer doslovná bitka o to, aby naša krajina zostala naďalej multikultúrnou. Ombudsman v tejto súvislosti zvlášť poukázal na pretrvávajúce problémy národnostných vysielaní verejnoprávnej televízie a rozhlasu.

Na konferencii v rámci prezentovania pozitívnych príkladov či skôr modelov nám, Slovákom v Maďarsku, prítomní očividne závideli obidve predstavené iniciatívy: Slovenské osvetové centrum (SOC) i denne aktualizovaný internetový portál www.luno.hu. Riaditeľka SOC, pôsobiaceho pri Celoštátnej slovenskej samospráve (CSS) Katarína Királyová predstavila - našim čitateľom dobre známu - bohatú činnosť centra zastrešujúceho sedem regionálnych slovenských osvetových stredísk. Riaditeľka SOC referovala o úspešných celoštátnych akciách, najmä odborných doškoľovaniach a seminároch centra, ale aj o takých užitočných výmenách skúseností akými sú vysunuté zasadnutia v jednotlivých Slovákmi obývaných regiónoch a pravidelné tzv. burzy nápadov. K. Királyová sa zároveň posťažovala na zužujúce sa možnosti získavania finančných prostriedkov z rôznych (čoraz chudobnejších) nadácií či fondov a napokon poukázala na význam úzkej spolupráce SOC s občianskymi organizáciami a ďalšími inštitúciami CSS.

Člen Valného zhromaždenia CSS, redaktor Ľudových novín Imrich Fuhl vystúpil s prednáškou ako zakladateľ a redaktor portálu Slovákov v Maďarsku www.luno.hu. Hovoril v prvom rade o úlohe národnostných médií a o potrebe posilnenia ozajstných online médií v kultúre domácich národnostných menšín. Podľa I. Fuhla nastala paradoxná situácia, keď nielenže financovanie celoštátnej menšinovej tlače nie je ani zďaleka postačujúce, iba doslova „polovičaté“, ale aj tých málo peňazí je určených výlučne na tlačenú podobu novín, pričom napríklad naše slovenské (skutočne denne viackrát aktualizované) internetové noviny pravidelne číta viacnásobne viac ľudí. Na portáli www.luno.hu sme za tri roky zaznamenali už takmer dva milióny návštev, týždenná návštevnosť nášho internetového denníka sa pohybuje v rozmedzí 15 až 25 tisíc.

(-hl)

Slovenský film dnes

XV. ročník prehliadky slovenských filmov a odborný seminár

Slovenský film dnes - tento názov niesol tohtoročný, v poradí 15. filmový seminár Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS). Spoluorganizátormi podujatia boli Slovenský filmový ústav (SFÚ) a Slovenský inštitút Budapešť (SI), priestory ktorého v dňoch 13. až 15. novembra prichýlili seminaristov a záujemcov o slovenskú kinematografiu.

Ešte pred oficiálnym otvorením podujatia sa jeho účastníci vrátili do minulosti filmových stretnutí, pozreli si film režiséra Juraja Lihosita Vlakári, ktorý bol v programe úplne prvého seminára. Scenáristom tohto filmu bol Dušan Dušek, bývalý stály účastník slovenských filmových seminárov v hlavnom meste Maďarska a odborný „sprievodca“ v ríši umeleckých diel na filmovom plátne.

Na otvorení filmovej prehliadky a seminára v mene hostiteľských inštitúcií pozdravil obecenstvo riaditeľ SI Milan Kurucz, ktorý vyjadril radosť z toho, že s výnimkou prvého seminára už dlhé roky sa toto podujatie, prostredníctvom ktorého sa viacerí stali priateľmi slovenského filmu, koná v priestoroch ich inštitútu. Príjemný zážitok poprial účastníkom aj predseda CSS Ján Fuzik, podľa ktorého spojiť staršie filmy na plagátoch (tesne pred otvorením prehliadky sa konala vernisáž výstavy Slovenský filmový plagát) s najnovšou tvorbou na filmovom plátne bol vynikajúci nápad, s ktorým na jubilejný seminár prišiel generálny riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký.

„V dnešnom čase, keď je boom informácií a možnosti sú nekonečné, patrí vďaka tým, ktorí si vybrali toto podujatie,“ zdôraznila úvodom seminára jeho organizátorka, kultúrna referentka CSS Daniela Onodiová. Prvý večer prehliadky sa vyznačoval tým, že po premietaní TV filmu Zima kúzelníkov (2006) sa seminaristi mohli zoznámiť osobne s jeho režisérom Dušanom Trančíkom, ktorý ich oboznámil nielen so svojou tvorbou, ale venoval sa aj teoretickým otázkam, ako napr. rozdielu medzi hraným a TV filmom.

Podobne ako v predošlých rokoch, počas trojdňovej prehliadky premietali okrem hraných filmov aj dokumentárne a medzi dielami poslucháčov Filmovej a TV fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave sa našli aj animované produkcie. Účastníci si mohli pozrieť pásmo dokumentárnych filmov Martina Slivku, významnej a všestrannej postavy slovenskej kinematografie, priekopníka tzv. etnografickej línie slovenského dokumentarizmu, ktorý nás opustil pred piatimi rokmi a tvorbe ktorého sa venoval v celovečernom dokumente aj známy režisér Martin Šulík. Z absolventských filmov VŠMÚ vynikal Ábelov čierny pes od Mariany Čengel-Solčanskej, odohrávajúci sa v kruhu Slovákov a Čechov v Rumunsku. Tento film získal ocenenia na rôznych festivaloch v Bali a v Rumunsku. Práca Mátyása Priklera Ďalšie dejstvo v maďarskom prostredí na Slovensku spracúva ťažkú tematiku vyrovnávania sa s rakovinou. O prepojenosti dvoch filmových fakúlt v Bratislave a v Budapešti svedčí osoba Priklera, ktorý bol na stáži v hlavnom meste Maďarska. Práve o možnostiach štúdia na VŠMÚ, o práci študentov, ako aj o systéme štúdia a zaradenia vysokej školy do Bolonského procesu hovoril stály účastník seminárov v Budapešti, rektor vysokej školy prof. Ondrej Šulaj. Podľa osvedčeného scenára seminárov totiž okrem premietaní program spestrili aj prednášky renomovaných odborníkov zo Slovenska. Generálny riaditeľ SFÚ Peter Dubecký budapeštianskemu obecenstvu načrtol problematiku výroby slovenského hraného filmu, kde okrem zániku filmového štúdia Koliba a následnom nedostatku odborníkov sťažuje situáciu aj nezáujem verejnoprospešnej televízie o podporovanie výroby filmov, ako aj pokles počtu a strata divákov.

V pestrej ponuke najnovších slovenských dokumentárnych a hraných diel bol film Démoni od Róberta Švedu zaujímavý aj tým, že ho v Budapešti premietali deň pred celoslovenskou premiérou v Bratislave. Tri epizódy, troje Vianoce, tri ženy v rôznom veku - ten istý problém. Nemožnosť vytvorenia, resp. udržania normálnych vzťahov následkom nerozhodnosti a zbabelosti mužov...

„...Uplynulo 15 rokov, študenti, ktorí boli účastníkmi prvých stretnutí, sú dnes už dospelí ľudia, mnohí si založili rodiny. Sem-tam sa niektorý z nich objaví a sú to veľmi príjemné stretnutia. Divácka verejnosť sa teda vymenila, ale stále sú to predovšetkým mladí ľudia, gymnazisti, poslucháči vysokých škôl, ktorí sú na seminári prítomní jednak ako seminaristi, jednak diváci, ktorí si prídu pozrieť jeden-dva filmy. Už dlhé roky, vlastne od počiatkov, sú veľmi aktívni gymnazisti z Békešskej Čaby, ktorí rok čo rok prichádzajú s nadšencom filmu, pánom profesorom Lásikom, a musím povedať, že dievčatá, ktoré prišli tento rok, hoci sú len druháčky, boli veľmi vnímavé a šikovné. Ďalej sú to už tradične aktívni študenti zo segedínskej univerzity, z budapeštianskeho gymnázia, ale prichádzajú aj poslucháči slovenčiny z ELTE, alebo z Pilíšskej Čaby či z Ostrihomu. No a, samozrejme, všetci, ktorí majú radi film a v rámci toho slovenský film. Želala by som si, aby ich bolo viac, pretože nehovoriac o samotnom poslaní filmu ako o umeleckom žánri, o jeho kultúrno-ideologickom poslaní, je tu možnosť nazrieť do slovenskej reality - predovšetkým cez dokumentárne, ale aj hrané filmy, je tu možnosť porozprávať sa so zaujímavými ľuďmi, filmármi, ktorí prichádzajú na stretnutia každý rok, či už sú to scenáristi, režiséri, filmoví teoretici... Je tu možnosť vypočuť si zaujímavé vstupy o slovenskej kinematografii,“ uviedla záverom stretnutia milovníkov slovenských filmov jeho organizátorka Daniela Onodiová.

(csl)

Juraj Jakubisko (retro) v Slovenskom inštitúte

Už onedlho, začiatkom budúceho roka, bude premiéra dlho očakávaného historického veľkofilmu Bathory slovenského režiséra Juraja Jakubiska. Príbeh o „krvavej grófke Bátoryčke z Čachtíc“ vznikol v česko-maďarsko-britsko-slovenskej koprodukcii a je to zatiaľ najdrahší film nielen v rámci českého a slovenského filmu, ale aj v strednej a východnej Európe. V budapeštianskom Slovenskom inštitúte (Rákócziho trieda 15) v týchto dňoch uvedú ako „preddavok“ retroprojekcie dvoch starších a divácky úspešných filmov J. Jakubiska. Po premietnutí druhého filmu (Tisícročná včela) bude aj diskusia o významnom románe, filme a o polstoročnej filmárskej ceste najznámejšieho slovenského filmového režiséra.

Program

26. novembra 2007 o 16.30 hod.

Premietanie filmu Sedím na konári a je mi dobre (1989)

Pôvabný dramatický príbeh komedianta, frontového vojaka a židovského dievčaťa, ktorý sa odohráva v posledných dňoch vojny a v prvých dňoch mieru

3. decembra 2007

o 14.30 hod.

Premietanie filmu Tisícročná včela I. a II. diel (1983)

Sugestívny obraz liptovskej rodiny Pichandovcov a slovenského etnika na sklonku Rakúsko - Uhorskej monarchie. Slováci, Maďari, Česi i Židia, mesto a dedina, láska i nenávisť, život a umieranie….

o 17.30 hod.

Diskusia o románe a filme Tisícročná včela a filmoch Juraja Jakubiska.

Nekaždodenné „narodeniny“

20 rokov Slovenského pamiatkového domu v Orosláni

Slováci v Orosláni sa rozhodli nekaždodennou formou osláviť 20. výročie založenia miestneho Slovenského pamiatkového domu. Miestna slovenská samospráva oslovila verejnoprospešnú spoločnosť Celoštátnej slovenskej samosprávy Legatum, aby 17. novembra spolu zorganizovali odborný seminár o skúsenostiach v prevádzkovaní oblastných domov. Na prednášky o zachovávaní tradičnej kultúry a následné diskusie boli pozvaní aj priatelia a kolegovia Oroslánčanov z ostatných slovenských osád Komárňansko-Ostrihomskej župy.

Po privítacích slovách predsedníčky miestneho slovenského voleného zboru Alžbety Szabovej a výkonného riaditeľa verejnoprospešnej spoločnosti Legatum Juraja Anda s prvou prednáškou o vytvorení Slovenského pamiatkového domu v Orosláni vystúpila čestná predsedníčka Spolku pre ochranu dedinskej kultúry a tradícií Anna Kisová Viczenová. Zdôraznila, že s iniciatívou založiť Slovenské múzeum v Orosláni prišli samotní miestni Slováci, ktorí v šesťdesiatych rokoch usporiadali výstavu tradičnej kultúry z exponátov, ktoré zozbierali. Tento materiál sa však dostal do župného múzea, odkiaľ neskôr vrátili iba časť týchto cenných predmetov. Veľké zásluhy na zachovaní slovenských pamiatok v Orosláni majú Jozef Daniš, Irena Sedláková (ona navrhla zriadiť múzeum v typickom dome, ktorý sa vyprázdnil v jej susedstve), žiaci a pedagogický zbor základnej školy pod vedením riaditeľky Judity Jugovicsovej a bývalá správkyňa stálej zbierky, nebohá Mária Vargová, na ktorú majú miestni Slováci pekné spomienky a na počesť ktorej každý rok udeľujú v rámci dedinských dní vyznamenanie „Za oroslánsku kultúru“. Títo iniciátori po získaní povolení mestskej rady sa vlastnými rukami rozhodli pomôcť pri obnove vtedy 120-ročného domu, ako aj pokračovať v zberateľskej činnosti. Treba zdôrazniť, že rýchla urbanizácia Orosláňu vďaka prosperujúcemu baníctvu mala aj pozitívne následky. Pre mesto bola aj za socializmu charakteristická nesmierna súdržnosť obyvateľstva a bohatá záujmová činnosť, ktorá prebiehala aj v tej časti mesta, ktorá bola kedysi samostatnou dedinou, obývanou Slovákmi evanjelického vierovyznania. V oblasti zachovávania tradičnej slovenskej kultúry v tejto osade je príkladná spolupráca spolku a slovenského klubu, na báze ktorého pôsobí aj folklórna skupina Brána vedená Šimonom Ocskaim. Na tejto báze slovenských aktivistov bola vytvorená miestna slovenská samospráva, ktorá na počesť 300. výročia osídlenia obce Slovákmi dala vyhotoviť dôstojný pomník a ktorá sa o pestovanie slovenskej kultúry stará v rámci viacerých tradičných podujatí.

Na konferencii, ktorú poctil svojou prítomnosťou aj predseda Výboru pre vzdelávanie, školstvo a šport Samosprávy mesta Orosláň József Jugovics, oboznámil prítomných s činnosťou verejnoprospešnej spoločnosti CSS Legatum jeho novovymenovaný výkonný riaditeľ Juraj Ando. Vyzdvihol, že podľa databázy spoločnosti v Maďarsku je v súčasnosti 47 slovenských pamiatkových domov, resp. miestnych zbierok. Ich prácu napomáha Legatum jednak usporadúvaním odborných stretnutí a jednak im poskytuje finančnú podporu, každý rok na iné účely (napr. bezpečnostné zariadenie, mzdy správcov). Vhodnou formou pomoci je aj vydávanie propagačných materiálov, obsahujúcich základné informácie o týchto zbierkach, spestrené receptami z miestnej slovenskej gastronómie. Pán Ando ako predseda slovenského voleného zboru v Békešskej Čabe sa zmienil o dejinách Slovákov v tomto dolnozemskom meste a jeho okolí, ako aj o histórii čabianskeho oblastného domu, priečelie ktorého dnes už patrí medzi symboly metropoly dolnozemských Slovákov. Jeho prevádzkovateľ, miestna slovenská samospráva, má veľmi dobré styky s rôznymi orgánmi a vedením mesta, ako aj s organizáciami cestovného ruchu, oblastný dom je úspešne zapojený do turizmu a spoločenského života Békešskej Čaby. Zvýšeniu jeho návštevnosti prispela aj prístavba spoločenskej miestnosti, tzv. Áchimovej siene, z prenajímania ktorej má zbor aj určité príjmy.

Na seminári vystúpili aj takí prednášatelia, ktorí sa zameriavajú na kultúru iných národností. Riaditeľka Múzea Ferenca Erkela v Gyule Emília Nagyová-Martyinová referovala o snahách zakladania oblastných domov v obciach, kde žijú príslušníci rumunskej národnosti, ako aj o jedinej takejto zbierke v Kétegyháze, majiteľom ktorej je jediná inštitúcia Celoštátnej rumunskej samosprávy, Rumunské dokumentačné a informačné centrum. Etnograf z Aradu Sorin Sabău sa venoval tematike ľudového staviteľstva v Aradskej župe v Rumunsku.

Záverom sa prítomným prihovorila predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy v Orosláni Alžbeta Szabová, ktorá sa popri úspechoch zmienila aj o starostiach prevádzkovania pamiatkového domu, akými sú napr. časté vlámania. S uznaním sa vyjadrila o všestrannej pomoci verejnoprospešnej spoločnosti Legatum, kým pri zabezpečovaní potrebných financií zdôraznila pravidelnú účasť v rôznych konkurzoch a projektoch. Spoločenskou miestnosťou pri pamiatkovom dome v Orosláni je obnovená stodola, kde sa v rámci obecných dní usporadúvajú výstavy a ktorú dal zrekonštruovať miestny slovenský zbor o. i. z príjmov z tradičného slovenského bálu.

Po odbornej časti seminára nasledovala prehliadka jubilujúceho múzea. V Slovenskom pamiatkovom dome za pomoci jeho správkyne Matildy Szigetvölgyiovej (Smilekovej) účastníci z Bánhidy, Čívu, Šárišápu, Sílešu a Tardošu mohli spolu s miestnymi Slovákmi porovnávať národopis svojich obcí. Samozrejme, našli sa zaujímavé zhody, ako aj odlišnosti. Dozvedeli sa, že k starodávnym exponátom onedlho pribudnú bábiky v oroslánskom kroji, ktoré zhotovila Magda Molnárová Danišová.

- Mám pekné spomienky na tie roky... V šesťdesiatych rokoch sme začali so zberateľskou prácou a usporiadali sme spomínanú dočasnú výstavu. Neskôr aj náš slovenský klub prišiel s nárokom, aby sme založili pamiatkový dom. Ako osvetár na Oddelení vzdelávania mestskej rady a ako vedúci slovenského klubu som sa rád angažoval v tejto práci. Mimochodom, v budúcom roku uplynie 40 rokov odvtedy, ako sme založili slovenský klub, toto výročie chceme dôstojne osláviť. Škoda, že mladí, aj keď sa im páči tradičná kultúra a starodávne predmety, nie sú najaktívnejší v zachovávaní jazyka, - povedal nám Jozef Daniš, ktorý napriek tomu, že je už dlhé roky na dôchodku, ako člen miestnej slovenskej samosprávy so svojimi cennými radami je aktívnou osobnosťou spoločenského života oroslánskych Slovákov.

(csl)

Bratislava

60. výročie návratu z Maďarska

Historické okolnosti výmeny maďarského a slovenského obyvateľstva si pripomenulo Združenie spolkov dolnozemských Slovákov na besede v bratislavskej mestskej knižnici. Uskutočnila sa v rámci cyklu Konečne doma a pri príležitosti 60. výročia návratu Slovákov do vlasti. Jej účastníci hodnotili pomery v medzivojnovom období a tesne po druhej svetovej vojne.

„Po skončení najhoršej vojny v dejinách ľudstva aj Slováci v Maďarsku očakávali, že sa zastaví ich národnostný útlak, zabezpečia sa prirodzené jazykové a kultúrne práva na existenciu v cudzojazyčnom prostredí,” začal svoj úvodný príhovor Michal Francisci. Ako syn tamojšieho evanjelického farára prežil detské obdobie (1936-1946) v Békešskej Čabe. „Štyri roky som tam chodil do školy, kde ani slovo nepadlo po slovensky, no doma sme hovorili po našom,” konštatoval M. Francisci, ktorý na podujatie doniesol mnohé historické dokumenty. Medzi nimi fotografie z rokovaní presídľovacej komisie z ČSR, ktorá v Maďarsku robila nábor Slovákov na reemigráciu do vlasti svojich predkov. Tiež zábery z osláv 300. výročia Tranoscia a divadelných predstavení, zo služieb božích pod holým nebom, z kongresu Antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku, z prijatia delegácie u prezidenta Beneša i z rozlúčkovej slávnosti v Slovenskom Komlóši 12. októbra 1947 krátko pred presídlením na Slovensko. Na snímkach sú Jozef Lettrich, Karol Šmidke, Vladimír Clementis, Ján Ursíny, Samuel Osuský, Andrej Žiak, Daniel Okáli, Ladislav Novomeský a iní, pri ktorých bol často farár Michal Francisci ako predstaviteľ slovenskej dolnozemskej inteligencie. Tá podľa jeho syna bola veľmi málopočetná, no snažila sa divadelnými hrami, vydávaním Čabianskeho kalendára a týždenníkom Sloboda i rôznymi aktivitami organizovať slovenskú menšinu, udržiavať ju na kultúrnej a jazykovej úrovni. „Po divadelnom predstavení sme odchádzali v tranze, tak sme prežívali dej v mäkkej dolnozemskej slovenčine,” spomínal Francisci na hry V kraji trpaslíkov, Vyslúžená žena a iné od tamojších autorov, ale najmä od Ferka Urbánka, ktorého divadelné texty boli nevyčerpateľným a veľmi obľúbeným kultúrnym zdrojom vo vlastnom jazyku.

Na základe medzištátnej dohody medzi ČSR a Maďarskom sa v roku 1947 uskutočnilo vzájomné presídľovanie obyvateľov. Ako pre TASR potvrdil predseda Združenia spolkov dolnozemských Slovákov na Slovensku Štefan Červenák, na návrat do vlasti svojich predkov sa prihlásilo 95 000 Slovákov, ale presídlilo sa len 59 774. Naopak, Maďarov odišlo iba okolo 51 000. „Naši sa nemali kde nasťahovať, pretože Maďari nám zanechali menej domov, a tak ostatní sa usídlili v Čechách,” zdôvodnil Š. Červenák. Podľa neho bol v Maďarsku pre Slovákov nevhodný školský systém, ktorý nepodporoval výchovu našej inteligencie a napríklad v školskom roku 1934/1935 na maďarských vysokých školách študovalo iba niekoľko Slovákov. „Ako päťročný som zažil násilnú maďarizáciu v škôlke, kde učili tri slovenské učiteľky, ktoré ma ťahali za uši, keď som hovoril po slovensky a dohovárali mi: musíš sa naučiť po maďarsky,” pripomenul presídlenec Michal Hronec. Aj ďalší účastníci podujatia majú podobné skúsenosti. Tiež sa zhodli v názore, že v súčasnosti sa niektorí politici zbytočne angažujú v otázke presídľovania a tzv. Benešových dekrétov a zámerne vyvolávajú nepokoj v domácich a medzinárodných vzťahoch.

(t-l)

Dolnozemskí Slováci v Bratislave

Súťažili vo výrobe klobásy

O výrobu tej najlepšej dolnozemskej klobásy sa 17. novembra v Bratislave snažili zástupcovia spolkov Slovákov z Bulharska, Maďarska, Rumunska a Juhoslávie, ktorých na Slovensku zastrešuje Združenie spolkov dolnozemských Slovákov (ZSDzS).

„Štvrtý ročník tohto podujatia sa nesie v duchu osláv 60. výročia príchodu Čechov a Slovákov z európskeho zahraničia a zámoria, tzv. reemigrácii po druhej svetovej vojne späť na Slovensko, povedal predseda ZSDzS Štefan Zelenák. Celkovo osem družstiev zo štyroch spolkov, ktoré na Slovensku už niekoľko rokov vyvíjajú výrazné aktivity, malo k dispozícii päť kilogramov mäsa, na ktorom predvádzali svoje umenie. Okrem klobás bola pre návštevníkov pripravená aj tombola a kultúrny program, o ktorý sa postaral detský folklórny súbor. Na otázku, prečo práve súťaž vo výrobe klobás, Š. Zelenák odpovedal, že klobása sa stala typickým jedlom dolnozemských Slovákov a je významnou súčasťou ich kuchyne. Navyše, existujú isté špecifiká, ktoré má klobása vyrobená v Maďarsku, Rumunsku či na Slovensku.

Ako nám povedal Michal Hronec zo Spolku Slovákov z Maďarska, je stavebným inžinierom, no k výrobe klobás sa dostal už v detstve. „Za mlada som býval na dedine, kde sme zabíjali veľa svíň a tak som sa naučil, ako mlieť, miešať, nadievať a pridávať všetko to, čo bolo treba, aby to bola pravá komlóšska klobása,” uviedol M. Hronec. Nakoniec prezradil aj tajomstvo najchutnejšej klobásy, ktorá by podľa neho mala byť z trojakého mäsa. „Treba zmiešať pliecko, bôčik, krkovičku. Tieto tri druhy sú najlepšie, vtedy má klobása peknú aj štruktúru, aj farbu a masť,” prezradil M. Hronec a zároveň dodal, že netreba zabúdať ani na kvalitnú papriku, po ktorej má klobása krásnu červenú farbu.

ZSDzS usporiada pri príležitosti 60. výročia návratu Slovákov do vlasti v spolupráci s Mestskou knižnicou v Bratislave niekoľko podujatí. Večer 15. novembra bol venovaný výmene obyvateľstva medzi Slovenskom a Maďarskom v rokoch 1946 až 1948. Osudy Slovákov z Rumunska po návrate na Slovensko budú témou stretnutia 13. decembra a téma Príchod Slovákov z Juhoslávie je naplánovaná na 24. januára 2008.

(t-l)

Zasadnutie Vedeckej rady VÚSM

Vedecká rada Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM) usporiada svoje posledné tohoročné zasadnutie 30. novembra o 10. hod. v békeščabianskom sídle ústavu. Prítomných privíta riaditeľka VÚSM Alžbeta Uhrinová Hornoková. Členovia vedeckej rady si vypočujú prednášku generálneho konzula SR Jána Süliho o nových trendoch vo vedení porád, skontrolujú plnenie uznesení z predchádzajúceho zasadnutia rady, prerokujú správu o činnosti ústavu za rok 2007 a pracovný plán na rok 2008.

Prednáška a diskusia v Ostrihome

Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku a Rímskokatolícka vysoká škola Jánosa Vitéza v Ostrihome usporiadali 22. novembra v rámci série prednášok Z pohľadu vedy vedecko-popularizačnú prednášku a diskusiu. Témou stretnutia vedcov a záujemcov v budove vysokej školy boli Cudzie a prevzaté slová v slovenčine. Prednášal výskumník a vedecký tajomník VÚSM Alexander Ján Tóth, PhD., moderátorkou diskusie bola vedúca katedry PhDr. Eva Farkašová.

Župné stretnutie slovenčinárov v Novom Meste pod Šiatrom

Pršalo, pršalo, lialo sa ako z krhly, ba čo viac, štrajkovali železničiari. Stretnutie učiteľov slovenčiny, ktoré sa konalo 25. októbra v Novom Meste pod Šiatrom, napriek tomu prebiehalo vo vynikajúcej atmosfére.

Metodicko-didaktické stretnutie 18 slovenčinárov zorganizovala odborná radkyňa pre nemecký a slovenský jazyk Pedagogického ústavu Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy Agneša Kočová. Rokovanie bolo zamerané na aktuálne otázky vyučovania jazyka, možnosti získavania štipendií, jazykové tábory, učebnice a učebné pomôcky, ako aj na využívanie moderných médií vo vyučovacom procese. Účastníci stretnutia sa oboznámili s programom „Slovenčina ako cudzí jazyk“, zachyteným na DVD. Výmena názorov bola veľmi osožná.

Program spestrila ukážková hodina, ktorú zabezpečila hostiteľská Maďarsko-slovenská národnostná škola a internát v Novom Meste pod Šiatrom pod vedením riaditeľky Júlie Kuczikovej. Hodinu slovenskej vzdelanosti viedla Mária Barnová Zajakovská a nahrali ju Rádio Aktív z Nového Mesta pod Šiatrom, Zemplínska televízia i Pedagogický ústav Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy, aby mohla slúžiť nielen terajším, ale aj budúcim slovenčinárom.

Hodina so šestnástimi žiakmi bola od prvej do poslednej minúty precízne logicky vypracovaná, jednotlivé témy na seba nadväzovali. Tabuľa, montáže, koláže, nástenka, mapy, vystavené predmety, pracovné nástroje a textílie z každodenného života, práce žiakov a vôbec celá dekorácia triedy bola vizuálnou pomôckou, vhodným prostredím na ponorenie sa do preberanej látky.

Na úvod hodiny predniesla Natália Pálinková báseň Ondreja Ambruša Byť Slovákom. Recitovala s veľmi peknou artikuláciou, za čo si zaslúžila odmenu. Krátka analýza básne, hľadanie odpovede na otázky, čo znamená byť Slovákom, čo znamenajú krv a mozole, akú prácu kedysi vykonávali naši predkovia boli pekným úvodom do poznatkov z dejepisu a zemepisu. Deti sa dozvedeli, odkaľ prišli Slováci, ako sa dostali na Dolnú zem, kde sa kedy usadili, kde všade žijú. Na mape ukázali, kde všade nájdeme slovenské ostrovy vo svete a v Maďarsku - hovorili o slovenských osídleniach v Békeši, na Pilíši, v Poiplí, na Zemplíne, ale i v Matre, Bukových horách a v Medzihorí.

Postupne sa zoznámili s tradíciami, zvykmi, ľudovými krojmi, ale i remeslami Slovákov na území dnešného Maďarska. V Medzihorí sa živili sklárstvom, ťažbou farebných kovov a kaolínu. Žiaci sa dozvedeli o práci sklárov a drotárov, čo bola krošňa a krošnička, prečo plátali misky a hrnce, čo znamená záplata alebo záplata na záplate, aké remeslá boli, ako sa dedilo remeslo z otca na syna. Prečo zbierali ženy a deti lesné plody ako čučoriedky, černice a huby, čo je kapustnica a aké sú tradičné slovenské jedlá.

Všetky tieto témy boli vhodne doplnené adekvátnymi ľudovými piesňami, ktorými si ľudia uľahčovali ťažkú každodennú prácu. Výstižne o tom hovorí napríklad pieseň Sadaj slnko, sadaj..., ktorú si zaspievali. V spojitosti s prácou si pripomenuli sadenie, okopávanie, kosenie, močenie, sušenie a česanie konôp, čo je to kúdeľ, vreteno a čo sú vlastne priadky.

Na spestrenie hodiny predviedli žiaci veselú scénku o tom, ako dvorili mládenci na priadkach, ako ich odmeňovali dievčatá, keď im zdvihli spadnuté vreteno. O usilovnosti niekdajších dievčat svedčila pieseň Močila konope, močila..., a o túžbe lenivej dievky vydať sa pieseň Prídi ty, šuhajko, prídi k nám... Chlapci potom vytiahli z baranice ceduľky s menami dievčat, ktoré si vyberú za ženu, pri čom sa veselo zabávali. Veľmi pekná bola hra štyroch žiakov na citarách, s piesňou Vyšla stará baba... mali obrovský úspech. Odmenou za mimoriadne aktívnu účasť na pestrej hodine boli šišky, ktoré deťom i hosťom napiekla pani učiteľka. Od pedagogického ústavu dostali žiaci kalendáriky s perom.

Pani učiteľka Mária Barnová Zajakovská sa na ukážkovej hodine zmienila aj o paralelách medzi spisovným jazykom, nárečím a maďarčinou, napr. drotár - drótos, dvor - udvar, dvoriť - udvarol, Horňak - Horniak - Hornyák, pálené - pálenka - pálinka. Výchovné momenty počas celej hodiny boli spestrené humorom, ľudovou múdrosťou, prísloviami a porekadlami. Vyučovanie slovenskej gramatiky, etymológie a lexiky bolo veľmi logické.

Ukážková hodina poskytla prítomným slovenčinárom informácie o tom, ako možno sprostredkovať látku, ktorá nie je priamo zaradená do povinného učiva, ale ktorá rozšíri, prehĺbi znalosti detí zo zemepisu, dejepisu, hudobnej výchovy a ľudového umenia a zároveň prehĺbi ich vzťah k slovenskému jazyku a slovnú zásobu. Prispela k tomu, aby mohli byť hrdí na svojich predkov, na svoje slovenské korene.

Mária Barnová Zajakovská pracovala s deťmi s radosťou, prejavila im svoju lásku, vhodne ich motivovala. Patrí jej vďaka a uznanie za vzornú metodiku a didaktiku.

Agneša Kočová

Žiaci z Hornej Kráľovej

Tri dni v Kestúci

Prvé mesiace nového školského roka v prípade spriatelených škôl z Kestúca a Hornej Kráľovej sa spájajú okrem iného s výmennými pobytmi žiakov a pedagógov. Inak tomu nebolo ani v októbri t. r., keď sa po dvoch rokoch vybralo za svojimi priateľmi 27 žiakov a 3 pedagógovia z Hornej Kráľovej. Aj prostredníctvom nasledujúcich riadkov vám ponúkame pohľad na zaujímavé stretnutie.

Deň prvý

Po dôkladnej príprave - výbere uchádzačov a štúdiu cestovných poriadkov - sme sa cez Šaľu, Štúrovo, prechodom cez most Márie Valérie do Ostrihomu a presun centrom mesta na autobusovú zastávku dostali do Kestúca. V areáli nám dobre známej školy nás čakali naši priatelia - učitelia a žiaci kestúckej školy. Za všetkých nás srdečne privítala pani riaditeľka Základnej školy J. Kincsesa Paula Radovičová.

Po privítaní nasledovalo ubytovanie a chutný obed, za ktorý patrí poďakovanie pani kuchárkam kestúckej školy.

Prvým vrcholom pobytu žiakov z Hornej Kráľovej bolo stretnutie s priateľmi - žiakmi kestúckej školy. Už pred samotným stretnutím sme počúvali tipy našich žiakov, či medzi chlapcami a dievčatami budú aj ich „starí dobrí“ známi. No a tipy mnohým naozaj vyšli. Skôr než sme my pedagógovia stihli „zorganizovať“ miešané dvojice či trojice žiakov, ostal školský dvor prázdny a my sme boli v tejto oblasti bez práce. Žiaci sa rozbehli po Kestúci a kestúckych rodinách. Po návrate do školy nasledovala večera a večierka, ktorá uzavrela prvý deň pobytu.

Deň druhý

Druhý deň sa začal raňajkami a výletom do Ostrihomu, kde sme navštívili Múzeum Dunaja a mestské múzeum. Tu sme sa dozvedeli veľa zaujímavostí o riekach a vodách Maďarska, o histórii Maďarska a Ostrihomu. Po prehliadke múzeí a získaní nových vedomostí sme zamierili do obchodného centra, kde sme nakúpili drobnosti a darčeky pre našich najbližších. Po návrate do Kestúca sme sa naobedovali a žiaci sa zapojili do tvorivých dielní, v ktorých tkali a vyrábali ozdobné predmety z tenkých drôtov a prírodných materiálov. Tých, ktorí boli s prácou hotoví skôr, zaujali chemické pokusy v laboratóriu. Druhý deň sme ukončili spoločnou diskotékou.

Tretí deň

Posledný deň pobytu sme začali v obecnom úrade, kde nás čakal starosta obce Lajos Gaál. Po privítaní sme sa spoločne s kestúckymi deťmi vybrali na túru do pilíšskych kopcov. Výpravu viedol a turistické chodníky nám ukázal starosta obce. V nádhernom jesennom lese sme pozorovali prírodu, rozprávali sa o spoločných radostiach aj starostiach, zamýšľali sa nad ďalšími stretnutiami.

Po návrate z prechádzky nasledoval obed a čas lúčenia. Krátke zhodnotenie pobytu, poďakovanie, podanie rúk a nástup do autobusu. Zamávanie na rozlúčku a začala sa cesta domov. Presne tak ako pred dvoma dňami - len v opačnom poradí prechádzame cez mestá a obce - Kestúc, Ostrihom, Štúrovo, Šaľa a Horná Kráľová. V podvečer sme sa zvítali so svojimi najbližšími, s ktorými sme sa podelili o zážitky z pobytu v Kestúci, ktorý sa vydaril prinajmenšom tak dobre, ako tie predchádzajúce a zároveň sa stal dobrým základom našich budúcich stretnutí.

PaedDr. Roman Urbánik,

riaditeľ ZŠ Horná Kráľová

Stretnutie mladých tanečníkov v Rétšágu

V Rétšágu sa stalo zvykom, že sa tu každý druhý rok stretnú malí i väčší tanečníci. Tohto roku prišli vystupujúci z Komárňansko-Ostrihomskej, Peštianskej i Novohradskej župy. Obecenstvo v preplnenej sále kultúrneho domu mohlo tlieskať choreografiám ľudového i moderného tanca. Program sa začal pozdravom predsedníčky Slovenskej menšinovej samosprávy v Rétšágu Silvie Glückovej Šalgaiovej, ktorá po slovensky i po maďarsky privítala vystupujúcich a hostí. Ako povedala, piatykrát víta publikum v mene organizátora, slovenskej menšinovej samosprávy. Tohto roku k nim zavítalo sto päťdesiat účinkujúcich zo Szárligetu, Čemeru, Potoku a Lučenca. Ako prvá vystúpila skupina miestnych škôlkárov pod vedením Kataríny Kozákovej. V materskej škole v Rétšágu štvrtý rok prebieha nácvik ľudového tanca. Odvtedy sú deti stálymi hosťami rôznych kultúrnych prehliadok v obci a na okolí. Najmenší predniesli ľudové detské hry. Po nich nasledovali žiaci z Potoku pod vedením Zuzany Tóthovej. U nich sa vyučovanie ľudového tanca rozbehlo roku 2000. Odvtedy majú zabezpečený dorast. Týždenne raz skúšajú a v lete sa intenzívne učia tancovať v týždenných táboroch. Teraz predviedli tri slovenské a maďarské produkcie. Stredná skupina miestnych škôlkárov vystúpila s detskými hrami. Fantastický program predviedli súrodenci Slukovci zo Szárligetu pri Tatabáni. Tomáš a Noémi Slukovci očarili publikum s párovým detvianskym tancom, za ktorý zožali búrlivý potlesk. Súrodenci Slukovci tancujú šiesty rok v slovenskej tanečnej skupine v Tatabáni a druhý rok v tanečnej skupine Dunaj na Slovensku. Poldruha roka vystupujú so slovenskými a maďarskými tancami. Tohto roku sa predstavili dvadsaťštyrikrát doma a na Slovensku, najvýznamnejšie bolo ich detvianske vystúpenie, kde si pozrelo ich produkciu desaťtisíc ľudí. Maďarská televízia v týchto dňoch natáča o nich dokumentárny film, ktorý bude premietať na Mikuláša.

Po nich nastúpila na javisko najstaršia skupina škôlkárov s detskými hrami. Prváci miestnej základnej školy vystúpili ako rétšácka sekcia tanečnej školy Lajtorja s moldavskými tancami. V Rétšágu sa predstavila aj detská tanečná skupina Kanárik z Čemeru pod vedením Eleny G. Tóhátiovej. V Čemeri od roku 1999 prebieha vyučovanie ľudového tanca. Majú tri skupiny, ktoré pravidelne vystupujú na miestnych a regionálnych podujatiach, ale predstavili sa aj na Slovensku. V repertoári majú také choreografie, ktoré sú vhodné pre ich vekovú skupinu. Teraz vystúpili s blokom, do ktorého boli zaradené slovenské a maďarské ľudové tance a úryvky z detskej svadby. Hudobne ich sprevádzala Zagyva banda, sólo spievala Veronika Lisková. Predposledná vystúpila na javisku Diana Demečová z Lučenca, ktorá očarila publikum originálnymi slovenskými ľudovými piesňami. Stretnutie mladých tanečníkov ukončil program miestnej skupiny Dancer Shadows, ktorá s obrovským úspechom predviedla moderné tance.

(aszm)

Intenzívny tanečný tábor v Budapešti

Vedenie Slovenského folklórneho spolku Lipa usporiadalo v tanečnej sále slovenskej školy v Budapešti trojdňový intenzívny tábor, ktorého sa zúčastnilo 25 tanečníkov. Kurz bol zameraný na nácvik nových choreografií a ľudových piesní z Východného Slovenska. Tance nacvičoval umelecky vedúci, choreograf folklórneho súboru Železiar Vladimír Urban. Naši tanečníci si najprv pozreli videozáznam z vystúpenia folklórnych súborov z tohto regiónu, oboznámili sa s ľudovými piesňami, tanečnými prvkami a ľudovým krojom, potom nacvičili choreografiu pozostávajúcu z dievčenských kolesových tancov z obce Letanovce, verbunku z Bystrian a záverečnú časť tvoria párové tance Do šaflíka a čardáš. Vedenie súboru aj touto cestou ďakuje za finančnú podporu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

Monika Szelényiová,

predsedníčka spolku

Recitačná súťaž v XIII. obvode Budapešti

Slovenská samospráva XIII. obvodu Budapešti usporiadala 16. novembra v obvodnom mládežníckom dome súťaž v prednese poézie a prózy. Zasadačka bola aj tentokrát preplnená, veď súťažiacich odprevadili ich pripravujúci učitelia. Predsedníčka obvodného zboru slovenských poslancov Zuzana Hollósyová privítala účastníkov súťaže z Budapešti, Santova a Dabašu a vyslovila potešenie z veľkého záujmu. Potom predstavila prítomným členov poroty: zástupkyňu predsedu CSS Etelku Rybovú, bývalú profesorku ELTE Lýdiu Hankovú a podpredsedníčku slovenskej samosprávy IX. obvodu Ivetu Nagyovú. Recitačnú súťaž otvorila a detí oduševnila jediná predstaviteľka VI. vekovej kategórie pani Mária Almásiová. Deti nižšieho stupňa základných škôl recitovali diela slovenských poetov Jána Navrátila, Štefana Moravčíka, Daniela Heviera, Ľudmily Podjavorinskej, Kristy Bendovej a Márie Rázusovej Martákovej, ale odzneli aj básne G. Papučka. Bolo potešiteľné, že do súťaže sa zapojili aj tri študentky budapeštianskeho slovenského gymnázia.

Po recitácii nasledovala prestávka pre súťažiacich a obecenstvo, práca pre porotu. Deti dostali od organizátorov balíčky s chutnými sendvičmi a džúsmi. Polhodinka stačila na to, aby sa porota rozhodla a vyhlásila výsledky. Deti sa milo prekvapili, keď sa od Etelky Rybovej dozvedeli, že víťazom sa stal vlastne každý účastník. Pani predsedníčka priznala, že porota nemala ľahkú úlohu. Už ani preto nie, lebo niektorí súťažia od malička a z roka na rok sú lepší. Porota sa ťažko rozhodovala aj preto, lebo na výslovnosti cítiť, že deti si slovenčinu neosvojili doma, v rodine, ale sa ju len učia. V každej kategórii sa snažila určiť prvých troch, ale zmysel pre spravodlivosť bol príčinou toho, že v niektorej kategórii skončili viacerí na druhom alebo na treťom mieste, ale bola aj taká, v ktorej odmenila len jedného recitátora. V prvej kategórii na prvom mieste skončila Kinga Melicherová, druhá bola Gréta Garajská a tretia Dominika Gulová. V druhej kategórii prvú cenu vyhrala Bernadeta Melicherová, na druhom mieste skončili Andrej Vársegi a Vivien Kapitáňová a tretie miesto patrilo Beatrix Maďarovej a Balážovi Naďovi. V tretej kategórii bola prvá Elizabeth Kollárová, druhá Fanni Mátéová a tretia Mercédes Šimoneková. V tejto kategórii dostal osobitnú cenu za vynikajúcu výslovnosť Peter Farkaš. V štvrtej kategórii vyhrala Žofia Kováčová. Za pekné vystúpenie na javisku dostal knižku a diplom Dávid Garajsky. V piatej kategórii vyhrala Laura Tóthová a v šiestej už spomenutá Mária Almášiová.

Záverom súťaže sa Zuzana Hollósyová poďakovala štyridsiatim piatim recitátorom, učiteľom, rodičom a členom poroty za úspešnú spoluprácu a vyslovila nádej, že o rok sa stretnú opäť, aby spoločne prežili pekný umelecký zážitok a krásny deň.

(aszm)

Peking 2008 v Sarvaši

Pešia túra

V Sarvaši pokračoval predolympijský päťboj poslednou akciou v tomto roku. Napriek predchádzajúcim daždivým dňom účastníkov čakala prijateľná trasa. Pripravené boli 7,5 km, 15 km a 30 km dlhé trate. Časť viedla po cyklistickom chodníku, vybetónovaný úsek nebol príťažlivý, oveľa zaujímavejšie bolo kráčať po hrádzi popri mŕtvom ramene rieky Kereš a po milenárnej ceste.

Už pri registrácií si veľa pretekárov uvedomovalo, že v tento deň dosiahnu 30 bodov a získajú pekný moderný plecniak. Povzbudivé slová pred štartom im povedal športový referent mestskej samosprávy Michal Nyári, ktorý zároveň popísal trate. Veď na štarte stáli aj žiaci z Kunszentmártona, ktorí terén nepoznali.

Slovenskú základnú školu v Sarvaši reprezentovalo 53 žiakov, celkovo nás bolo viac ako 180. Ešte pred štartom našiel škôlkár Áron Nyerges slimáčika, tak sme ich spolu vyfotili. Aj teraz si prišla zasúťažiť rodina Seljakovcov, štvorročný Bálint dokázal, že 15 kilometrov nie je umenie prekonať, keď vykračujeme v príjemnej veselej spoločnosti. Naši druháci si cestou pospevovali slovenské pesničky, ktoré sa naučili. Na občerstvovacích staniciach ich čakal teplý citrónový čaj a pán učiteľ Juraj Bátori s červenou fixkou, ktorou označil ruku každého pretekára. Túto značku musel každý ukázať pri príchode do cieľa. Tí, ktorí ešte nevideli kompu, sa boli pozrieť, ako sa prepravujú autá cez rieku Kereš. Ale počas pochodu sme videli aj srnky, ktoré sa spokojne prechádzali po poli. Romantický bol pohľad na veterný mlyn. No najzaujímavejší bol vták dudok chocholatý, ktorý sa zrazu objavil pred nami a deti sa nevedeli vynadívať. Celou cestou nás sprevádzala aj mestská televízia Kereš, ktorá bola doposiaľ na každej päťbojárskej akcii.

Dopoludnie rýchle uplynulo, vietor nám sfarbil tváre, bol to príjemný pocit. Po príchode do cieľa sa pretekári radovali kľúčenkám, šiltovkám, plecniakom, no boli už aj takí, ktorí sa stali majiteľmi pulóvra. Druháci sedeli na lavičke a boli nesmierne unavení. V tento deň si každý prišiel na svoje, nálada bola fajn a každý sa obohatil o pekné zážitky na čerstvom vzduchu a v nádhernej prírode.

(zl)

Maľby T. Jankayho v Banskej Bystrici

Štátna vedecká knižnica a mesto Banská Bystrica v spolupráci s Galériou Tibora Jankayho v Békešskej Čabe usporiadali začiatkom novembra v srdci Stredného Slovenska vernisáž výstavy diel Tibora Jankayho. Iniciátorom akcie bol dlhoročný priateľ umelca, výtvarník Jaroslav Uhel, ktorý žije a tvorí v Banskej Bystrici. Prítomných v mene organizátorov pozdravila a výstavu otvorila historička Hajnalka Vánová. V ten istý deň sa uskutočnili rokovania o spolupráci medzi Evanjelickým gymnáziom v Békešskej Čabe a Školou úžitkového výtvarníctva v Kremnici. Riaditeľ kremnickej školy Ján Malach, riaditeľ békeščabianskej školy Zoltán Kolarovszki a pedagógovia Attila Fazekas a Tibor Prisztavok si v spoločnosti riaditeľa kremnickej školy pozreli hostiteľskú inštitúciu a zoznámili sa s jej bohatou a vysoko odbornou činnosťou. Obe strany označili stretnutie za úspešné, riaditelia sa dohodli, že Kremničania v blízkej budúcnosti navštívia Čabanov, aby spoločne skoncipovali dohodu o spolupráci.

(jt-aszm)

Jubilejná výstava v békešskej galérii

V uplynulých týždňoch v Békešskej galérii sa konala jubilejná výstava Umeleckého a kultúrneho spolku nezávislých tvorcov, na ktorej členovia spolku predstavili svoju najnovšiu tvorbu a podali prierez svojej činnosti za uplynulé dve desaťročia. Štrnásť vystavovateľov prezentovalo širokú škálu štýlov. Niektorí sa prikláňajú k surrealizmu, iní k fotorealizmu, kým ďalší k lyrickej abstrakcii. Svoje diela vystavovali o. i.: Michal Szeverényi (Severin), Pavol Petrovszki, Erzsébet Rágyanszká, Zoltán Kolarovszki, Ágnes Kopanyiczová a Zita Berkiová.

* Čitatelia nám píšu *

O rekreácii v povojnových rokoch

Vážená redakcia! S veľkým záujmom som si prečítala článok Zoltána Bárkányiho v Ľudových novinách o rekreácii maďarských detí na Slovensku v rokoch 1946 - 1948.

Téma vzbudila moju pozornosť preto, lebo v priebehu 60. rokov som sa nedočítala snáď ani slova o tých udalostiach, na ktoré sa dodnes dobre pamätám. Totiž aj ja som sa r. 1948 zúčastnila rodinnej rekreácie. Skupina, s ktorou som aj ja cestovala, odchádzala z Békešskej Čaby. Ja zo Sarvaša som sa k nej pripojila na mezőtúrskej železničnej stanici. Mojím novým domovom sa stala útulná dedinka blízko Želiezoviec, Trhyňa, kde sa usadil môj strýko - otcov brat s manželkou. Popri krásnej prírode som mala najväčší zážitok z toho, že v rodine sa vtedy narodilo prvé bábätko, môj bratranec, ktorému som mohla byť pestúnkou. Zážitkom bola pre mňa aj ich malá predajňa, v ktorej sa našlo všeličo dobré (čo v Maďarsku vtedy chýbalo) a v ktorom som občas mohla „obsluhovať“. Tam som jedla v povojnovom období prvú čokoládu a pila výbornú malinovku, o ktorej som doma ani nepočula.

Okrem telesného posilnenia nastal u mňa aj duchovný vývin. Moju sarvašskú slovenčinu som si rozšírila o nové slová, výrazy, ktoré som si ľahko osvojila, veď som ich používala deň čo deň.

Po návrate domov do Sarvaša bolo samozrejmé, že som nastúpila do vtedy založenej slovenskej školy a po absolvovaní ôsmej triedy som pokračovala v štúdiu na Slovenskom učiteľskom ústave J. A. Komenského v Budapešti. Tu som sa zoznámila so spolužiačkou z Novohradu, ktorá sa zúčastnila na rekreácii v Rožňave. Tam sa naučila krásnu pieseň, ktorú som si aj ja osvojila. Ak sa na ňu nepamätáte, aspoň na tie krásne časy si zaspomínajte!

„Opúšťame ťa, milá Rožňava, domov ideme.

Zajtra večer u svojej maminky spinkať budeme.

Budeme si spomínati, jak sme sa dobre mali.

V dolinôčke, pod horámi radostne prežívali.

Zbohom, vy lúky i háje, zbohom, bystrá vodička.

nebude nás už uspávať naša milá sestrička.

Krásne dni sa pominuli, my už domov ideme.

Zbohom, zbohom buď Rožňava, s tebou sa rozlúčime.“

Tieto spomienky vo mne oživil článok Z. Bárkányiho. Chcela som potvrdiť to, čo jeho autor napísal a piesňou ilustrovať pomery, náladu a pocity stoviek účastníkov.

S pozdravom

Mária Benčíková Bobvošová

Prepolitizovaný štrajk

Odbory proti plánovaným reformám vlády

Maďarsko minulý týždeň v stredu zažilo najmasovejší štrajk za osem rokov. Celé predpoludnie stáli vlaky, popri desaťtisíc železničiaroch sa však do štrajku zapojili tisíce učiteľov, energetikov, autobusových aj leteckých prepravcov. Demonštrácia odborárov namierená proti zámeru vlády zrušiť lokálne železničné trate a avizovanej reforme zdravotného a dôchodkového poistenia sa skončila až vo večerných hodinách, keď prerástla do pokojnej protestnej akcie za účasti vyše 5000 osôb. Účastníci demonštrácie prijali vyhlásenie, v ktorom odborárska organizácia Liga ako hlavný organizátor vyzvala vládu na okamžité odvolanie návrhu na zmenu zdravotného poistenia, ďalej aby výhodnejším spôsobom stanovila vekovú hranicu na odchod do dôchodku a aby začala vecné rokovania s odborármi. Na demonštrácii sa objavil plagát vyzývajúci na ďalšie štrajky „proti kapitálu, za človeka”. Demonštranti pískali a skandovali heslo „Gyurcsány zmizni!”.

Premiér Ferenc Gyurcsány a jeho vládna koalícia začala so zavádzaním reforiem v sektoroch zdravotníctva a dôchodkového zabezpečenia a rozhodla sa zrušiť desiatky menších železničných liniek, ktoré vzhľadom na malý počet pasažierov neprinášali zisk. Najväčší nesúhlas vyvoláva ohlásený prechod od štátom spravovaného systému zdravotného poistenia k súkromným poisťovacím spoločnostiam. O podrobnostiach reformy ešte stále diskutuje parlament. Oponenti vrátane komory lekárov tvrdia, že súkromné spoločnosti usilujúce sa o zisk by v tomto sektore odstránili dlhú tradíciu „sociálnej solidarity“. Maďarsko bojuje s vysokým rozpočtovým deficitom, ktorý bol minulý rok s 9,2 percenta hrubého domáceho produktu najväčším v rámci Európskej únie. Schodok na rok 2007 vláda očakáva na úrovni 6,4 percenta HDP.

„Protesty v Maďarsku sotva prerastú do takých rozsiahlych akcií, aké sme videli v uplynulom období vo Francúzsku,” predpovedá analytik Attila Gyulai z ústavu Political Capital. „Odbory zostávajú rozdelené a ich spoločenská dôveryhodnosť je pomerne nízka,” dodal pre agentúru Reuters. Vládnuci socialisti majú tradične dobré vzťahy s viacerými odborovými zväzmi. Premiér sa preto vyhol kritike odborárskych predákov. „Domáce štrajky zapadajú do európskych trendov, veď vo viacerých krajinách sa demonštruje proti reformám,” povedal F. Gyurcsány a dodal: „Je ťažké presvedčiť ľudí, aby prijali zmeny, ale krajina ich potrebuje.” Premiér sľúbil, že bude počúvať slová demonštrantov a pokúsi sa ich pochopiť. „Treba však rozlišovať medzi štrajkami a postrannými politickými úmyslami,” varoval na diaľku pred tým, aby opozičný Fidesz „neukradol” pracujúcim ich právo na presadzovanie svojich sociálnych záujmov. Socialistom najviac prekážalo rozhodnutie Fideszu podporiť večernú demonštráciu odborárov pred budovou parlamentu. Jeden z hlavných organizátorov štrajku, šéf odborového zväzu Liga István Gaskó pripustil, že má bližšie k Gyurcsányovej strane ako k pravicovej opozícii. „Socialistická strana oveľa viac podporuje naše akcie ako Fidesz. Mnohí socialistickí politici mi volajú, aby sme vytrvali. Zatiaľ sa k tomu verejne nehlásia, hoci by boli radi, keby sme dosiahli svoj cieľ,” povedal I. Gaskó, čím naznačil, že v radoch socialistov silnie odpor proti rozsahu reforiem, ktoré presadzujú koaliční liberáli.

(t-s-l)

List z Bratislavy

Návraty do histórie

Milí moji rodáci,

bratislavské ulice sa raz do roka zmenia a navodia pocit minulých storočí. Iste viete, že po bitke pri Moháči uhorská šľachta utekala do opevnených miest severne od Dunaja. Keďže aj Stoličný Belehrad bol v rukách Turkov, starodávny Prešporok sa stal kráľovským sídlom a chrám sv. Martina korunovačným chrámom. V tejto katedrále v rokoch 1563 - 1830 uskutočnili devätnásť korunovácií. Korunovali tu desať uhorských kráľov z rodu Habsburgovcov, jednu z dvoch cisárovien v histórii uhorského kráľovstva (Máriu Teréziu) a osem kráľovských manželiek. Do mesta prichádzali významní hostia z celej Európy. Mesto sa v čase korunovácie zmenilo na nepoznanie. Po akte korunovania v chráme prešiel kráľ pešo s korunou na hlave po vyzdobených uliciach. Zastavil sa pred bránou františkánskeho kláštora, kde pasoval šľachticov za rytierov. Potom si sadol na koňa, vyšiel Michalskou bránou za hradby mesta a zložil korunovačnú prísahu. Odtiaľ odišiel k Dunaju, kde sediac na koni zaťal mečom na štyri svetové strany, čim ukázal, že je pripravený brániť kráľovstvo zo všetkých strán. Na záver dňa sa hodovalo, jedli pečeného býka a z fontány tieklo víno. Potom si Prešporok počkal pár rokov na ďalšiu slávnostnú korunováciu. Ak sa v priebehu dva a pol storočí devätnásťkrát korunovalo, potom priemerne čakali štrnásť rokov. Bratislavskí herci nám celú tú procedúru a zahrajú každý rok. Tento rok korunovali za uhorskú kráľovnú Annu Tirolskú, manželku Mateja II. Čestným hosťom tohoročnej korunovácie bol „korunný princ“ Otto von Habsburg. Vína z fontány sa však nenapil, lebo začalo pršať. Ocenil, že Slováci sa vedia na dejinách zabávať. Už je to tak, že niekto sa hrá na kráľov a iní zase na vojačikov.

Pozdravuje vás

Štefan Markuš