Neznámy vandal rozbil výklad

na Slovenskom inštitúte v Budapešti

Vandal rozbil 27. októbra večer výklad na budove Slovenského inštitútu na Rákócziho triede v Budapešti. Podľa slov pracovníčky inštitútu, ktorá bola očitým svedkom udalosti, vandal hodil do výkladu fľašu od alkoholu, pričom obscénnymi výrazmi hanobil Slovensko. Udalosť sa stala v čase, keď v priestoroch inštitútu prebiehalo podujatie, v rámci ktorého sa predstavilo mesto Sarvaš. Pri incidente nebol nikto zranený. Páchateľ je zatiaľ neznámy, polícia začala stíhanie vo veci poškodzovania cudzieho majetku.

Naša inakosť ako tovar na trhu turizmu

Konferencia slovanskej sekcie Federálnej únie európskych národných menšín

Predstavitelia členských organizácií slovanskej sekcie Federálnej únie európskych národných menšín (FUEN) sa stretli v predposledný októbrový víkend v Békešskej Čabe na tradičnom seminári. Usporiadateľom odborného rokovania, ktoré sa konalo už po trinástykrát, bola tentokrát Celoštátna slovenská samospráva (CSS). V rámci podujatia, do organizácie ktorého boli zapojené okrem gestorskej organizácie sekcie Domowiny - Zväzu lužických Srbov aj Čabianska organizácia Slovákov a regionálne strediská Slovenského osvetového centra CSS, sa účastníci mohli zoznámiť so životom Slovákov v Maďarsku priamo v ich bydlisku. Navštívili okrem Békešskej Čaby aj Sarvaš a Slovenský Komlóš.

Tradičný seminár slovanskej sekcie FUEN-u usporiadala Celoštátna slovenská samospráva už druhýkrát. Roku 2003 to bolo rok potom, ako sa celoštátny slovenský zbor stal členskou organizáciou tohto poradného orgánu Rady Európy. Na tohoročnom stretnutí v mene hostiteľov privítal zástupcov európskych slovanských menšín v priestoroch Áchimovej siene Čabianskeho slovenského oblastného domu predseda CSS Ján Fuzik. S referátmi na tému semináru „Menšiny a turizmus“ vystúpili ako prví predstavitelia hostiteľského regiónu. Riaditeľ Regionálneho marketingového riaditeľstva pre južnú Dolnú zem spoločnosti Maďarský turizmus Péter Gulyás podal prehľad najvýznamnejších kultúrnych aktivít a typických výrobkov tohto kraja, ktorý je najväčším z deviatich regiónov Maďarska a rozkladá sa na 1/5 územia krajiny. Pritom zdôraznil, že kultúra a každodenný život národností sú nesmierne dôležité z hľadiska kultúry štátu a kultúrneho turizmu. O bohatstve Slovákov v Maďarsku hovoril riaditeľ Verejnoprospešnej spoločnosti Legatum, s. r. o., Juraj Ando, ktorý popri prezentácii slovenských oblastných domov a zbierok ľudového umenia v MR a najnovšej publikácie Legata predstavujúcej spoločnosť sa zmienil aj o dejisku konferencie. Vyzdvihol raritu, a síce že jeho majiteľom je slovenský volený zbor mesta. Riaditeľka Domu slovenskej kultúry Anna Ištvánová popri pestovaní národnostnej kultúry vidí význam práce v rámci Čabianskej organizácie Slovákov práve v tom, že úspešne pôsobí v oblasti turizmu. Zvýšila sa návštevnosť Slovenska zo strany obyvateľov békešského regiónu a Slovenská republika začína tiež objavovať Dolnú zem. Dobrým príkladom toho je aj Klobásový festival, ktorý prebiehal práve v čase seminára a na ktorom je tradičná obrovská účasť zo Slovenska. Riaditeľka DSK pritom prízvukovala, že výsledky práce jednotlivých národností v MR treba intenzívnejšie propagovať aj v záujme zlepšenia ich sebahodnotenia a zvyšovania tolerancie väčšinového národa.

O tohoročný seminár prejavili záujem početní experti a činitelia slovanských národných menšín v Európe. So životom Slovákov a Čechov v Chorvátsku prítomných zoznámila Zdenka Čuhnilová, ktorá v chorvátskom parlamente zastupuje tieto dve komunity. Pochopiteľne, v tejto prímorskej krajine kontinentálny turizmus predstavuje iba malú čiastku z celku, avšak nie je zanedbateľný. Menšiny sa v ňom môžu angažovať predovšetkým svojou znalosťou jazyka a prostredníctvom kontaktov s materskou krajinou. Takouto aktivitou sú Dožinky Čechov, na ktoré prichádzajú tisíce ľudí, a to aj z Českej republiky, pretože tento zvyk už ani tam nevidieť v takejto živej, pritom tradičnej forme. Systému organizovanosti Čechov v Chorvátsku bol venovaný aj príspevok Damira Malinu, ktorý uviedol, že v oblasti kultúry sa angažujú predovšetkým v rámci Českých besied, ktorých je v Chorvátsku dvadsaťosem, kým obdobou menšinového samosprávneho systému MR sú u nich orgány menšinových rád.

So zaujímavou prednáškou vystúpil predstaviteľ Slovincov v Taliansku. Bojan Brezigar sformuloval v podstate odkaz dvojdňového seminára: - V dobe globalizácie, keď obchody v rôznych končinách sveta ponúkajú rovnaký tovar, si musíme nájsť niečo iné, niečo zvláštne, čím sa líšime od okolitého sveta a musíme z neho spraviť tovar... V našom prípade, teda v živote menšín, je to predovšetkým jazyk a kultúra. Referát pána Brezigara vzbudil obdiv účastníkov o. i. takými faktami, že Slovinci disponujú v Taliansku dvoma bankami, majú aj svoje reštaurácie, vyslovene slovinské značky vín v Taliansku patria medzi lepšie a známy je napríklad aj ich výrobok Moj sir (Môj syr).

- Obrovským problémom Chorvátov v Rakúsku je asimilácia, ich účasť v turizme svojho okolia nie je výrazná, - uviedla Zlatka Gielerová, ktorá je viceprezidentkou FUEN-u. Rakúsko je známe predovšetkým opernými a operetnými festivalmi, ktoré sa však Chorvátov, ktorí kedysi so svojimi rodákmi v západnom Maďarsku tvorili kompaktný celok pod názvom Chorváti z Gradišťa, vyslovene netýkajú. Pritom návštevníci východného Rakúska vyhľadávajú predovšetkým Viedeň a Graz. Akýmisi veľvyslancami kultúry môžeme nazvať tamburové kapely, ktoré sú prítomné všade, kde žijú Chorváti v Rakúsku, dokonca niektorá obec má aj tri. Znalosť chorvátskeho jazyka sa využíva predovšetkým v propagačných materiáloch vínnych oblastí, pri prezentovaní jednotlivých obcí a v turistických kalendároch.

Roman Czerski pricestoval do Békešskej Čaby z Poľska, zastupoval ukrajinskú menšinu. Popri stručnom prehľade života ostatných minorít v Poľsku vyzdvihol dva dôležité faktory z hľadiska turizmu v kraji Bialystoku. Sú to pamiatky, budovy z čias cárskeho Ruska - ortodoxné kostoly, reštaurácie, kasárne a iné -, ako aj fakt, že tento kraj je pľúcami Poľska a Európska únia finančne podporuje agroturizmus.

Problémom Srbov v Chorvátsku je, že široká verejnosť pozná jadranské pobrežie, ale o pamiatky vo vnútrozemí prejavuje zatiaľ menší záujem. Hovoril o tom Boris Miloševič. Dodal, že ich postihuje nezamestnanosť a sú starnúcou komunitou. Srbské národné výbory však vytvorili Rozvojové stredisko, podporujú rodinné podnikania, zakladanie družstiev a snažia sa vytvoriť podmienky k rozvoju agroturizmu.

Spoluorganizátorov seminára, gestorskú organizáciu slovanskej sekcie FUEN-u Domowinu zastupoval Marko Kowar. Lužickí Srbi v Nemecku majú od roku 1996 Organizáciu kultúrneho turizmu lužických Srbov, ktorá sa začleňuje do Domowiny, ale organicky aj do Regionálnych turistických organizácií. Prácu im však sťažuje fakt, že keďže žijú v dvoch provinciách, patria pod dve takéto regionálne organizácie, ktoré sú však svojou štruktúrou rozdielne. Ich zaujímavým projektom sú Lužicko-srbské impresie na bicykloch, ktorí majú prostredníctvom cyklistického zájazdu predstaviť ich kroje a tradície. V rámci projektu chcú vytvoriť aj profesionálnu databázu tých pozoruhodností svojej menšiny, ktoré sa dajú využiť aj v turizme.

Plány Chorvátov vo Vojvodine predstavil Ivan Budinčević. Takzvané eko- a etnosálaše by nemali zvýrazniť iba svojráznosť menšiny, ale aj novší spôsob života z hľadiska ekológie, pritom by sa mohli spojiť napríklad so školami v prírode.

Z Košíc zavítal na seminár predstaviteľ Čechov na Slovensku Pavel Doležal. Predstavil niektoré iniciatívy a aktivity, ktorými Český spolok na Slovensku môže prispieť rozvoju turizmu v danom regióne. Takými sú napríklad rekonštrukcia pamätníkov československej légie v štyroch obciach v okolí Košíc v 150-kilometrovom kruhu, k prehliadke ktorých vydali aj turistickú mapu. Okrem usporadúvaní Švejkových dní si uctili pamiatku tejto svetoznámej postavy aj jeho sochou, ktorá stojí v Humennom. V Košiciach na križovatke ulíc Masaryka a Štefánika dali postaviť súsošie s bustami týchto dvoch významných dejateľov. Záverom svojho referátu sa pán Doležal podelil s prítomnými o sympatickú myšlienku o úlohe staršej generácie v procese vytvárania vzťahu predstaviteľov mládeže k jazyku a kultúre, podľa ktorej treba nechať, aby bez vnucovania iného životného štýlu za našej láskavej pomoci si organizovali programy sami...

Po teórii nasledovala prax. Vďaka organizátorom účastníci seminára „Menšiny a turizmus“ sa mohli zoznámiť s kultúrou Slovákov v troch mestách Békešskej župy. Pestrý program seminaristov obsahoval o. i. návštevu Klobásového festivalu, Múzea M. Munkácsyho, Veľkého evanjelického chrámu, kultúrny program citarovej kapely Boleráz a Tanečnej skupiny Békeš v Békešskej Čabe. V Sarvaši po plavbe mŕtvym ramenom Kereša si pozreli Nový evanjelický kostol a slovenskú školu, kde si mohli pochutnať na sarvašskej klobáse. V Kondorošskej čárde pomocou kapely Tibora Mótyána medzinárodní účastníci našli ďalší spoločný jazyk, a síce tanec. V Slovenskom Komlóši sa stretli s tradičnou hmotnou kultúrou v Oblastnom dome a v Sálašskom múzeu a aj tu navštívili slovenskú školu. V regionálnom stredisku SOC ich okrem pekných slovenských piesní v podaní pávieho krúžku potešili aj ukážky z komlóšskej gastronómie, konkrétne plnená kapusta sárma a parené buchty kvasienky. Pritom pekným gestom bolo, že vo všetkých troch mestách na Dolnej zemi predstavitelia slovanských národných menšín vzdali hold prvým slovenským osadníkom kladením vencov pri ich pamätníkoch.

Členovia slovanskej sekcie FUEN-u sa nabudúce stretnú vďaka pozvaniu pani Čuhnilovej pravdepodobne v kruhu Čechov v Chorvátsku. Začali uvažovať aj o téme nasledujúceho seminára a zhodli sa v tom, že je dôležité vymieňať si názory na tému informovania, s dôrazom na informovanie masmédií.

Cs. Lampert

Stotisíc návštevníkov na XIII. klobásovom festivale

V dňoch od 22. do 25. októbra sa v Športovej hale v Békešskej Čabe po 13. raz konal Čabiansky klobásový festival. Záujemcov čakali zabíjačky, súťaže suchých klobás, zápolenie masmediálnych osobností v príprave klobásy, potravinárske výstavy, ale aj Vínne radovánky. Podujatie slávnostne otvorili minister regionálneho rozvoja Zoltán Varga a primátor mesta Gyula Vantara. Na akcii sa zúčastnili aj minister pôdohospodárstva a rozvoja vidieka József Gráf a generálny riaditeľ spoločnosti Maďarský turizmus Zrt. Iván Róna.

Čabiansky klobásový festival lámal rekordy - v poradí na trinásty prišlo štyristodvadsať súťažných družstiev, ktoré zhotovili päťsto kilogramov klobás. Viac produktov ako doteraz nominovali do súťaže suchých klobás, nakladanej zeleniny a viac družstiev sa prihlásilo aj do súťaže v stolovaní. Za nominačnú cenu každá skupina dostala desať kilogramov čerstvého mäsa, z ktorého do dvanástej hodiny mala urobiť klobásu a tridsaťcentimetrovú vzorku odovzdať odbornej porote. Súťažiaci sa sami postarali o dekoráciu svojho stánku, na čo použili napr. suchú klobásu, zeleninu, chlieb a pálené, aby mohli ponúkať návštevníkov akcie. Porota musela ochutnať každú vzorku a sotva jej niekto závidel. Napriek tomu ani súťažiaci, ani prísni porotcovia si nepokazili žalúdky, a to vďaka čabianskej domácej slivovici, ktorá tohto roku debutovala ako oficiálna slivovica festivalu a ktorú vyrába miestny liehovar. Ale pomohla aj pálenka z iných druhov ovocia. Na svoje si prišli i milovníci moku kráľov, veď vo zvláštnom stane ponúkali svetoznáme vína. V „stanovom mestečku“ pod názvom Vínne radovánky štyridsať vinárstiev ponúkalo najlepšie maďarské vína a pálené.

Ako uviedol predstaviteľ Čabianskej organizačnej agentúry a riaditeľ festivalu Zoltán Ambruš, hlavným cieľom akcie je vniesť svojské domáce chute do gastronomickej kultúry krajiny. Tohto roku bola preferovaná gastronómia Sarvaša a zvlášť sa predstavili hostia zo slovinského mesta Sevnica.

Na chýrny festival prišli aj tohto roku nielen obyvatelia mesta a okolia, ale aj zo všetkých kútov Maďarska. Čo sa týka zahraničných hostí, najviac bolo zo Slovenska (40 %), Rumunska (29 %) a Slovinska (17 %), ale našli sa aj záujemcovia zo západnej Európy, ba aj zo Zámoria. Približne 35 % hostí neplatí za ubytovanie, bývajú u známych, príbuzných či u priateľov. Napriek tomu sa prevádzkovatelia ubytovacích zariadení v tieto dni nemohli sťažovať na nedostatok hostí. Záujemcovia si tohto roku mohli kupovať „pravú štipľavú čabajku“ od tridsiatich malovýrobcov, a miestny mäsozávod vyrábal aj poldruha metrovú klobásu. Ako povedal Z. Ambruš, festival je najväčšou gastronomickou akciou v regióne. Návštevníci pri tejto príležitosti vyhľadávajú aj okolité mestá a obce, takže štvordňový festival popularizuje nielen Békešskú Čabu, ale aj celú župu.

Vyvrcholením série podujatí bola aj tohto roku sobotňajšia súťaž suchej a čerstvej klobásy. Medzi súťažiacimi bolo veľa známych osobností, napr. olympijský víťaz v kanoistike Tamás Wichmann, olympijský víťaz v pästiarstve György Gedó a olympijský víťaz vo futbale Károly Palotai, ale nechýbali ani politici, poslanec európskeho parlamentu Tamás Deutsch a minister regionálneho rozvoja Zoltán Varga. Aj oni sa pričinili o zhotovenie päťsto kilogramov klobás.

V súťaži čerstvej klobásy obsadil prvé miesto Ádám Szaszák z Békešskej Čaby, za ním skončil František Rumann zo Slovenska, tretiu cenu si odniesol Mihály Kovács z Békešskej Čaby. Hlavnú cenu festivalu udelila porota tak ako aj vlani Istvánovi Kovácsovi z Poľného Berinčoku za najlepšiu suchú klobásu. Prvú cenu vyhral Mihály Balázs z Poľného Berinčoku, na druhom mieste skončil János Fehér z Békešskej Čaby a tretie miesto patrilo Péterovi Juhászovi z Gyuly.

Generálny riaditeľ spoločnosti Maďarský turizmus Zrt. Iván Róna pri odovzdaní cien vyzdvihol, že ich firma bude v budúcnosti popularizovať podujatia, ktoré lákajú tisíce turistov. Veľkolepé regionálne podujatia, ako Čabiansky klobásový festival, jednak zvýšia počet hostí a zároveň aktívne formujú pozitívny obraz nielen regiónu, ale aj Maďarska. Spoločnosť Maďarský turizmus Zrt. brala do ohľadu pozitívny vplyv festivalov na turizmus a preto rok 2010 vyhlásila za Rok festivalov.

(aszm)

V podpilíšskej slovenskej osade oživujú staré zvyky

Oberačková slávnosť v Santove

Voľakedy v Santove (Pilisszántó) pestovali hrozno. Na prekrásnych úpätiach Pilíša sa tiahli rady viniča, ktoré patrili pracovitým Slovákom žijúcim v tejto osade. Zmena spoločenského zriadenia, blízkosť hlavného mesta, kam odchádzali ľudia za prácou, zoštátnenie pôdy viedli k postupnému zániku tradičného spôsobu života. Hoci v poslednom období v Santove nepestujú hrozno vo veľkom, miestni slovenskí aktivisti sa rozhodli oživiť pekný starý zvyk a usporiadali oberačkovú slávnosť. Jej organizátorom bola Slovenská samospráva v Santove.

Hrozno v santovskom chotári „na ukážku“, teda pre rodinu, síce ešte dodnes pestujú, ale v posledných rokoch sa začína udomácňovať skôr nový módny trend: ľudia kupujú hrozno v rôznych kútoch Maďarska a sami z neho robia víno. „Nechceli sme, aby sa v dnešnom zmodernizovanom svete úplne zabudlo na to, že donedávna sa Santovčania zaoberali pestovaním hrozna, preto sme sa rozhodli obnoviť túto tradíciu,“ povedala nám riaditeľka miestnej základnej školy, predsedníčka Slovenskej samosprávy v Santove Katarína Kormošová.

Prípravy oberačkovej slávnosti vyvrcholili v piatok, 16. októbra, keď žiačky siedmej triedy urobili z hrozna oberačkový veniec. V sobotu sa potom pristúpilo k tradičnému šliapaniu hrozna a, samozrejme, nechýbala ani ochutnávka čerstvého muštu. O oberačkový sprievod bol veľký záujem, starší a mladší obyvatelia sa spolu tešili vyparádeným aktérom - miestnym ochotníckym ľudovým spevákom a tanečníkom, kapele Santovská nálada pod vedením Jozefa Széplakiho, ale aj slávnostne vystrojeným kočišom, kočom a koňom. V krojovanom sprievode nechýbali ani mladé tanečníčky, ktoré niesli oberačkový veniec. Veselý sprievod sa pohol od školy smerom k „hornému šenku“, kde účastníkov slávnosti a okolo postávajúcich zvedavcov čakalo pohostenie podľa starého zvyku. Začal sa pouličný tanec a sprievod sa vracal po hlavnej ulici k budove školy, kde sa konal kultúrny program. Na úvod sa prítomným prihovorila K. Kormošová. Predsedníčka zboru slovenských poslancov pripomenula dedičstvo našich predkov a hovorila o dôležitosti zachovávania tradícií, jazyka a identity. Program uviedli miestni škôlkári slovenskými detskými hrami, ktorých vystriedali členovia tanečnej skupiny základnej školy Stužka (Pántlika). Po predvedení detských hier a šarišského dievčenského tanca členovia Folklórneho súboru Studienka a speváci pávieho krúžku predniesli niekoľko pekných pilíšskych piesní. Na záver vystúpili dospelí členovia tanečnej skupiny Stužka.

Starosta obce Mikuláš Kollár sa poďakoval slovenskej samospráve za usporiadanie podujatia a vystupujúcim za fantastický program. Aká by to však bola oberačková slávnosť bez domácich koláčov? Ich vzhľad a chuť hodnotil santovský rodák, cukrársky majster a majiteľ široko-ďaleko známej cukrárne vo Verešvári (Pilisvörösvár) Emil Valenčič. Po súťažiach nasledovala večera a bál, na ktorom hrala do tanca chýrna Santovská nálada.

(ef-k-l)

XV. Národnostný deň vo Veľkej Tarči

Slovenská samospráva vo Veľkej Tarči usporiadala 17. októbra v poradí XV. Národnostný deň, na ktorý aj tentokrát pozvali Slovákov z okolitých osád. Program už tradičného podujatia sa začal poobede slovenskou bohoslužbou v miestnom evanjelickom kostole, kde Božie slovo zvestovala farárka Slovenského evanjelického cirkevného zboru a. v. v Budapešti Hilda Guláčiová Fabuľová. Pani farárka vo svojej slovenskej kázni hovorila o tom, že morálne rozhodnutia človeka, ktoré každodenne robí, sú dôležité pre večný život a musíme sa zaoberať otázkou večného života aj v tomto ťažkom období, v dobe hospodárskej krízy.

Dejiskom následného kultúrneho programu bol Kultúrny dom Mihálya Táncsicsa, kde výstavu fotografií s názvom Krsty vo Veľkej Tarči otvorila riaditeľka miestneho Obecného múzea Andrea Győriová Kovácsová. Ako povedala, vo Veľkej Tarči od prelomu storočia až dodnes ľudia slávia dva veľké rodinné sviatky, svadbu a krstenie. Významnou udalosťou obidvoch bolo požehnanie v kostole pred cirkevným zborom. Vo Veľkej Tarči bola práca vždy dôležitá, preto sa tešili, keď prišla do domu „nová pracovná sila“. S manželstvom hneď dostali pracovné ruky buď v osobe mladuchy, alebo zaťa a v novorodencovi tiež videli budúceho pracovníka. Samozrejme, aj bohatí si želali narodenie dieťaťa, lebo nechceli ostať bez dediča. U chudobných bolo novorodencov dosť, ale vychovať ich vedeli už menej. Dôvod veľkej úmrtnosti odborníci videli v nedostatku zdravotných pracovníkoch a v nízkej zdravotnej kultúre. Čo sa týkalo prvorodeného dieťaťa, viacej sa tešili synovi, ale čakajúc druhé dieťa, vzývali dievčatko. Narodené dieťa obliekli do šiat, často do gatí otca a tak ho dali do otcových rúk. To znamenalo prijatie do rodiny. Týždeň len babica mohla kúpať a prať šaty novorodenca. Po okúpaní ho obliekla do prevrátenej košele a dala do perinky. Až po krst ho uložili vedľa matky do postele a nie do kolísky. Vtedy sa netešili tomu, keď niekto chcel vidieť malého. Báli sa diablov a zloduchov a preto na nosník pripevnili vyšívanú plachtu. Keď dieťa bolo slabé, babica ho pokrstila, aby nezomrelo ako pohan. Keď bolo zdravé, čakali dva-tri týždne s kostolným krstom, keď ho v rámci bohoslužby prijali do svojich radov. Matke po pôrode príbuzní nosili obed, prvý jej varila stará mama a druhý krstná mama. Najčastejšie pripravili slepačiu polievku, perkelt, vyprážané rezne, „božie milosti“ (vo Veľkej Tarči z toho istého cesta piekli tzv. rurky a herouky), šišky a koláče. Novorodený syn dostal meno otca a dcéra meno matky. Krstenie, ako prvé stretnutie novorodenca s cirkvou, považovali za veľmi dôležité. To chceli vyjadriť aj vo formalitách. Bábätku zhotovili bielu košeľu, čepiec a povlak na perinku. V textíliách v prípade syna dominovala modrá farba a v prípade dcéry ružová. To sa nezmenilo ani dodnes. Cestou na krst do kostola, aby sa vyhýbali silám zloduchov, opakovali: „Nesieme pohana, prinesieme kresťana“. Novorodenca krstná mama odniesla do kostola v sprievode krstného otca a babice. Na krstení sa zúčastnila celá rodina, okrem matky a jej starej mamy. Často po obrade bábä odniesli domov a uložili ho do kolísky. Nasledoval sviatočný obed, kde najčastejšie servírovali pečené mäso a domáce zákusky. Oslava v deň krstenia skončila tým, že krstná mama dcérke darovala zlaté náušnice a synovi peniaze v takej sume, koľko stáli náušnice - povedala riaditeľka Obecného múzea.

Pred kultúrnym programom hostí, obecenstvo a účinkujúcich privítala predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Mária Galántaiová. Po slávnostnom príhovore prítomných požehnala pomocná farárka vo Veľkej Tarči Mária Baranková. Predsedníčka voleného zboru všetkých požiadala, aby si minútou ticha spomenuli na presbyterku Slovenského evanjelického cirkevného zboru, rodáčku z Veľkej Tarči, nedávno zosnulú Annu Tarčaiovú.

V kultúrnom programe vystúpili ženský spevácky zbor a tanečný súbor z Kerestúra, poslucháči Vysokej školy tanečnej z Budapešti, súrodenci Noémi a Tomáš Slukovci z Tatabáne-Bánhidy, miestna národnostná tanečná skupina a tanečníci miestnej základnej umeleckej školy. Po kultúrnom programe nasledovalo vyhodnotenie súťaže tradičných slovenských zákuskov, losovanie tomboly a veselica. V gastronomickej súťaži vyhral makový závin, druhú cenu získali „orechovie batôžke“, kým na treťom mieste skončila „kozácka čiapka“ alebo snehové gule.

(aszm)

XIII. obvod Budapešti

Nové publikácie a výstava fotografií

Slovenská samospráva XIII. obvodu Budapešti usporiadala 14. októbra výstavu fotografií spojenú s prezentáciou najnovších slovenských publikácií. Moderátorom akcie, ktorá sa uskutočnila v Dome menšín na ulici Övezet, bol Imrich Fuhl. Na „knižnej oberačke“ predstavili antológiu Pod Pilíšom - tam je náš svet, zbierku krátkych próz Zoltána Bárkányiho Valkána Vianoce tetky Karovej, básnickú zbierku Gregora Papučka Na tom našom nátoni, album Ladislava Petra Ján Nepomuk Bobula, brožúru L. Petra Ján Palárik v Pešti a obrázkový album Naši predkovia - Elődeink. Jeho autor František Zelman sa zároveň prezentoval aj výstavkou zo svojich najvydarenejších umeleckých fotografií.

Prezentáciu spestrili ukážky z nových kníh, ktoré predniesli žiaci budapeštianskej slovenskej školy, predsedníčka hostiteľského zboru slovenských poslancov Zuzana Hollósyová a jej zástupkyňa Klára Papučková Mátéová. V programe s tancami zo Šariša vystúpilo tanečné duo Slovenského folklórneho spolku Lipa, súrodenci Kata a Zsolt Szilágyiovci, ktorým obvodná slovenská samospráva udelila Štipendium Juraja Bielika.

Štipendium Slovenskej samosprávy XIII. obvodu Budapešti mohli získať dvaja študenti, ktorí sú slovenského pôvodu, ovládajú slovenský jazyk a sú aktívnymi účastníkmi slovenského spoločenského a kultúrneho života. Týmto kritériám vyhoveli K. a Zs. Szilágyiovci. Kata je študentkou 4. ročníka slovenského gymnázia v Budapešti, Zsolt je vysokoškolák, obaja na dobrej úrovni ovládajú slovenský jazyk. Obidvaja od detstva tancovali v tanečnom súbore Pramienok, neskôr v Slovenskom folklórnom súbore Prameň, ktorý v súčasnosti pôsobí ako Folklórny súbor Lipa. Dnes už aj Zsolt pokračuje v šľapajach svojich rodičov: vyučuje ľudové tance v slovenských obciach.

(ef-hl)

Prezentácia knihy Zoltána B. Valkána v Kestúci

Dňa 26. októbra zavítal medzi nás do Kestúca náš rodák, bývalý dlhoročný redaktor Ľudových novín Zoltán Bárkányi Valkán, aby v rámci stretnutia s čitateľmi predstavil antológiu pilíšskych slovenských autorov Pod Pilíšom - tam je náš svet a svoju tretiu zbierku drobných próz a literárnych reportáží Vianoce tetky Karovej. Stretnutie v Obecnom klube sa nieslo skutočne vo veselej nálade a to vďaka miestnemu páviemu krúžku, ktorý úvodom stretnutia zaspieval (ešte bez vína) veselé kestúcke ľudové piesne. Dobrá nálada sa iba stupňovala, keď náš hosť prečítal veselú príhodu v kestúckom nárečí „Jako som sa dostav g motorke”. Pravda, padli aj vážne slová: náš rodák hovoril o význame uverejnenia antológie pilíšskych autorov, ktorá vyšla vďaka finančnej podpore dvadsiatich samospráv a v ktorej je Kestúc zastúpený tromi autormi.

Živý záujem prejavili účastníci stretnutia hlavne o knihu Vianoce tetky Karovej, ktorá popri literárnych žánroch obsahuje aj reportáže, a to bez výnimky s kestúckou tematikou. V kapitole „Z úcty k rodnému Kestúcu” autor písal o kestúckom víne, pálenici, o kestúckych hodoch, o výmene obyvateľstva v Kestúci v r. 1946-48, o revolučných udalostiach v obci v r. 1956, ale aj o kestúckych rokoch slovenského verejného činiteľa a cirkevného hodnostára Jozefa Šrobára. Napriek tomu, že mnohí prítomní vedeli veľmi veľa o týchto témach a o živote obce, otázky k hosťovi nemali konca - kraja. Autor i zovňajškom krásnej knihy sa tešil veľkému záujmu a ako mu čas dovolil, čo najpodrobnejšie odpovedal na každú otázku.

Dlhé posedenie v Obecnom klube sa skončilo v neskorých večerných hodinách práve v takej dobrej nálade, ako sa začalo, ale teraz už - parafrázujúc slávneho J. G. Tajovského - pri dobrom, znamenitom kestúckom víne, od ktorého sme boli veselí, vtipní, aj sme si zaspievali a na druhý deň nás ani hlava nebolela.

L. Gaál

Zoltán Bárkányi Valkán: Vianoce tetky Karovej

Dielo vysokých kvalít

Dlhoročný redaktor a šéfredaktor Ľudových novín (1966-2002) Zoltán Bárkányi Valkán ponúka svoju tretiu zbierku drobnej prózy. Jej obsah rozdelil do dvoch skupín - v prvej sústredil 22 epických textov poetického, virtuálneho a literárno-faktografického charakteru, v druhej (pod názvom Z úcty k rodnému Kestúcu) 6 textov literatúry faktu zo života emocionálne príťažlivého miesta, svojej milovanej dediny. Poviedka Vianoce tetky Karovej, podľa ktorej dostala názov celá zbierka, je lyricko-dramatickým obrázkom života osamelej ženy, ktorá v predvečer Vianoc pozametá dvor, tak ako to robievala po celý život, v nádeji, že snáď ju po štyroch rokoch navštívi... Zapáli sviečky, ľahne do postele, na dvore napadne prvý sneh a v izbe zajasá žiara, z ktorej vystúpia k nej jej najmilší („vpredu otec s matkou po boku, za ním brat Jožo so sestrou Ankou a potom manžel s ich jedinou dcérou Ilkou”); babka Karová vstane z postele, všetkých ich vybozkáva a spolu s nimi vykročí „po bielom koberci čerstvého snehu” do večnosti. Na piatich stránkach textu sa autorovi podarilo nakresliť lyricko-duchovnú atmosféru smútku, nostalgie, žiaľu, radosti, spomienok i nádejí, viery i šťastia, ktorá chytá čitateľa za srdce a dojíma takmer k slzám.

Podobnú emocionálne-duchovnú a lyricko-dramatickú atmosféru autor vytvára nielen pri tematicko-analogických textoch (napríklad v Balade o starkej, ktorá opustila svoj rodný dom, ale vrátila sa z mesta naspäť, aby v ňom našla večný odpočinok), ale aj v poviedkach, novelách a epických miniatúrach, v ktorých zachytil epizódy zo života detí (Prvá žatva, Detská láska, Betónový stĺp), svet detských snov, vidín, reálnych lyricko-citových momentov života, svet dospelosti, zápasov človeka o dôstojný ľudský život. Zvlášť dojímavé, chlapsky tvrdé ale zároveň ľudsky hlboké a hĺbavé sú jeho miniatúry o postavách a postavičkách, ktoré už prešli magistrálou života a teraz na jej okraji spomínajú, účtujú, ľutujú, alebo znovu prežívajú sviatky svojej mladosti a dospelosti.

V druhej časti zbierky sa Zoltán Bárkányi Valkán previezol do svojho rodného Kestúca, aby zachytil vzťah svojich rodákov k rodnej hrude, ktorú - vinohradnícku - polievali svojim potom, ale aj prežívali s ňou všetky fázy života (vinohradníckeho a ľudského), nachádzali i nenachádzali zmysel svojho lopotenia. „Ach, to kestúcke víno” slovami spisovateľa „dobré, znamenité víno” - zvoláva rozprávač príbehov, a čitateľ má nutkanie zvolať - „Ach, ten kestúcky život”, život maličkých vecí, ktoré majú veľký význam. Z reportáže Výmena obyvateľstva v Kestúci v rokoch 1946-1948 sa čitateľ dozvedá, že z Kestúca sa presídlilo na Slovensko 368 obyvateľov a z celého Maďarska 73 273 Slovákov. Aké stopy zanechalo toto presídľovanie v ich srdciach? Našli šťastie v novej rodnej vlasti? Jedni našli, iní nenašli, ale všetci hľadajú zmysel života v tom, čo je blízke ich psychickému a duchovnému variantu. Bodaj by všetci presídlenci mohli povedať to, čo povedal Gabriel Kara: „Mojim domovom je Búč a mojou vlasťou je Slovensko.”

Valkánove „drobné prózy a literárne reportáže”, ako ich sám charakterizuje, inklinujú k tomu najhodnotnejšiemu, čo vytvorila slovenská literatúra mimo územia Slovenska. Sú syntézou pohľadu na dedinu očami slovenských klasikov (Kukučína, Urbana), moderny 20. storočia (Vilikovského, Tužinského) atď. Ich jazyk je súčasný, ale obsahuje nárečové, archaické, neologické a lokálne prvky, ktoré sa stávajú prostriedkami jeho esteticko-národného ozvláštnenia. Ale čo je hlavné, napájajú sa (v atmosfére postmoderny s filozofiou absurdity, ničoty a finality) na tie tradície slovenskej a svetovej literatúry, ktorá bránila človeka ako najvyššiu hodnotu Bytia, rozvíjajúc hodnoty mimezisu, katarzie a kreativity, slovom hodnoty Pravdy, Dobra a Krásy (Aristoteles), Slobody, Tvorby a Lásky (Puškin). Pred nami je umelecké dielo ako produkt esteticko-antropologickej a duchovnej aktivity a človeka o človekovi pre človeka vysokých estetických, etických a duchovných kvalít.

Andrej Červeňák

O žánrovej a tematickej mnohostrannosti

prózy Zoltána Bárkányiho Valkána

Zdá sa, že nielen pokračovaním nástupu tvorivosti slovenských spisovateľov z Maďarska, ale aj prenesením ťažiska autorských aktivít do podpilíšskeho regiónu je nová kniha Zoltána Bárkányiho Valkána Vianoce tetky Karovej (Budapešť, 2009). Toto knižné dielo renomovaného prozaika sa k čitateľom dostáva ako „publikácia Slovenskej menšinovej samosprávy Starého Budína - Békášmederu a Zväzu Slovákov v Maďarsku“, čo ostatne tiež vzbudzuje isté nádeje, že návrat k dobrej vydavateľskej tradícii čoskoro zasa obohatí slovenskú literatúru v Maďarsku aj o ďalšie zaujímavé diela (pamätáme si, že veľká časť knižnej tvorby slovenských autorov v minulosti vychádzala s podporou organizačného predchodcu Zväzu Slovákov...).

Keďže už dlhší čas sme na stránkach Ľudových novín čítavali (a čítame) krátke prózy Zoltána B. Valkána ako vlastne v súčasnosti jediného aktívneho tvorcu-prozaika, knižku Vianoce tetky Karovej môžeme vnímať (aj z hľadiska Valkánovej autorskej pozície v širšom literárnom kontexte) ako vyvrcholenie jedného obdobia jeho tvorby, ktoré má svoje špecifické črty. Valkán do tejto aj typograficky a knihársky pekne urobenej publikácie zaradil dva druhy textov: ináč povedané predstavil sa v nej nielen ako autor fiktívnej krátkej prózy (črty, poviedky), ale aj ako tvorca svojráznych literárnych reportáží. Túto žánrovú viacdomosť autorovej tvorby nespomínam náhodou: pokladám ju za prvotné „poznávacie znamienko“ Valkánových literárnych aktivít, čo znamená asi toľko, že tento spisovateľ sa beletrizácii nevyhýba v svojich reportážnych prácach a (na druhej strane) reportážne stopy nájdeme aj v jeho beletristických prózach. Tieto skutočnosti sčasti komplikujú typologické vymedzovanie charakteru Valkánových literárnych prác, súčasne však zvyšujú ich čitateľskú príťažlivosť. Blízkosť elementov vecnej literatúry v svojich prózach Valkán navyše umocňuje bezprostrednosťou a úprimnosťou, mohli by sme povedať poľudšťovaním literárnej štylizácie, čím umocňuje svoju povesť dokonalého rozprávača, ktorý je schopný popasovať sa s každou témou.

Už v súvislosti s predchádzajúcimi knihami Zoltána B. Valkána (Vzplanutie, Návrat) sme mohli konštatovať niektoré vlastnosti, typické pre tvorbu tohto spisovateľa. Deje Valkánových próz, čŕt i poviedok sa odohrávajú v dedinskom aj mestskom prostredí, minulosť sa v nich stretá so súčasnosťou, protagonistami príbehov sú najmä starí ľudia. Starý otec je ikonou nejedného spisovateľovho príbehu, chlap múdry, citlivý, schopný riešiť životné situácie. Takáto voľba postáv dovoľuje autorovi smelšie načierať aj do studnice námetov (zážitkov, spomienok), majúcich historické či dokonca politické pozadie (a podfarbenie). V súvislosti s Valkánovými prózami hovoríme aj o očisťujúcej baladickosti, o irónii, o zmysle pre humor, čo z hľadiska tamojšej literárnej tradície hodnotíme ako črty väčšmi vidiecke ako mestské. Nečudo, že Valkán sa vracia do podpilíšskeho Kestúca, do prostredia, z ktorého sa síce vytráca kedysi prirodzená zemitosť, ostáva však zásobárňou zážitkov, a teda aj príbehov, vhodných na literárne stvárnenie.

Aj keď väčšiu časť novej knihy Zoltána B. Valkána tvoria zaujímavé, zreteľne vypointované fiktívne prózy, našu pozornosť priťahuje najmä druhá, reportážna časť „Vianoc tetky Karovej“. Túto skutočnosť môžeme vysvetliť aj tak, že kým na poviedky tohto autora sme si zvykli, jeho reportážna tvorba, vlastne prvýraz sústredená do jedného knižného celku, pôsobí ako isté nóvum, a lepšie si uvedomujeme aj jej námetovú objavnosť a autorovu odvahu venovať sa predtým väčšinou všeobecne obchádzaným témam.

Do druhej časti svojej knihy, nazvanej Z úcty k rodnému Kestúcu, Valkán zaradil k národopisu inklinujúce práce (Ach, to kestúcke víno!, Tá kestúcka pálenica!, Na Klementa na Kestúci), raritnú príhodu z kestúckej miestnej histórie, ktorá sa odohrala v roku 1956. Najprepracovanejšie je však jeho reportážne rozprávanie o časoch výmeny obyvateľstva (roky 1946-1948). Sám píše, že chcel „na základe dokumentov, archívnych materiálov a hlavne spomienok presídlených rodákov priblížiť čitateľom niektoré okolnosti repatriácie Kestúčanov na Slovensko“. O rozličných osudoch ľudí, ktorí od návratu do novej vlasti očakávali zlepšenie životných podmienok, rozpráva pokojne, mohli by sme povedať s pochopením pre pohnútky svojich respondentov, neskrývajúc ani nezriedkavú trpkosť či sklamania. Potvrdzuje, že obyčajný človek - na jednej aj druhej strane hranice - sa v konečnom dôsledku stal obeťou politických koncepcií. V záverečnej spomienkovej práci o „kestúckych rokoch pána farára Jozefa Šrobára“ sa mihne viacero známych osobností: Jozef Gregor Tajovský (jeho črta „Z Martina na Kestúc“), Vavro Šrobár, brat kestúckeho farára, archeológ a publicista Štefan Janšák či Béla Kun, čo zasa pripomína, že nie sú - ani v živote národnostných menšín - bezvýznamné, bezpríznakové miesta.

Zoltán Bárkányi Valkán v knihe Vianoce tetky Karovej vzdáva hold krajine pod Pilíšom, svojmu domovu i domovine, rozpráva o tom, čo je v zrkadle aj za zrkadlom života Slovákov v jednom zo slovenského hľadiska etnicky exponovaných geografických regiónov Maďarska.

Peter Andruška

Čítame (si) po slovensky - v Budapešti

Približne pred dvoma mesiacmi sa v Budapešti po prvýkrát stretla skupina ľudí, ktorí radi čítajú knihy slovenských autorov, alebo preložené do slovenčiny. Nebolo to však jednorázové stretnutie, ale chceme, aby sa z neho stala pravidelná akcia. O čom teda naše stretnutia sú? Nápad stojí na myšlienke rozprávať sa v priateľskom kruhu o práve rozčítanej knihe. Najprv sme si zo zoznamu kníh vybrali tú, ktorú budeme čítať ako prvú. Bol to súbor fejtónov od Ľubomíra Feldeka - O nákazlivosti šťastia. Pomaly sa blížime k jeho koncu a tak sa práve rozhodujeme, ktorá bude v poradí druhá publikácia.

Posedenia sú vždy v niektorom z príjemných budapeštianskych podnikov. Kým bolo pekné teplé počasie, stretávali sme sa na Rádayho ulici na letných terasách. Sviečky na stoloch, v pohároch naliate vínko, po ruke knižky. Príjemný večer pred nami. Rozprávame o tom, čo nás u Feldeka zaujalo. Je toho veľa, veď Feldek je jeden z najlepších slovenských autorov. Baví nás čítať, ako pracuje na svojich prekladoch Shakespeara, ako dokáže dávať do súvislostí stáročný text s udalosťami na Slovensku. Smejeme sa na jeho obrazoch a slovných hračkách. Spolu s ním cítime ľudskosť, s akou vníma svet. Dojíma nás jeho život, detstvo, osudy kamarátov. No a, samozrejme, nakoniec sa rozprávame o všetkom. O našich životoch, osudoch, o našom svete, ktorý každodenne prežívame v rodine, v práci, všade.

Plánujeme stretávať sa dvakrát mesačne. Termín stretnutia je flexibilný, ale zatiaľ to bol vždy každý druhý štvrtok. Ak by ste sa k nám chceli pridať, budeme veľmi radi. Aby neprišlo k omylu: nie sme žiadni literárni vedci a vedkyne, ale obyčajní smrteľníci a smrteľníčky... Našim poznávacím znamením je, že radi čítame dobré knihy.

Ak chcete, môžete sa stať našim členom aj na facebooku. Stačí nás nájsť pod linkom: „Čítame (si) po slovensky. V Budapešti“. Do tejto skupiny pravidelne píšeme najnovšie informácie.

Telefonický kontakt na nás je: Zuzana Kaprinayová, 06 70 430 1201.

Tešíme sa na vás!

Literárny večierok v Slovenskom Komlóši

Ak sa dnes ľudia hrnú na podujatie napriek tomu, že nejde o klobásový, lekvárový, závinový, ba ani šiškový či pampúchový festival, ale o našu národnostnú literatúru, potom je to skutočne zriedkavá udalosť na výnimočnom mieste, ak nie prekvapujúce čudo. Dnes, keď už o literatúru sotva prejavujú záujem samotní literáti, keď aj ich organizácia ustrnula v polohe skapatého chrobáka, keď naši slovenskí básnici a spisovatelia starnú, vymierajú, a o ich miesta sa mladí príliš nezaujímajú, je to priam zázrak. A predsa, nájde sa ešte také mesto! Volá sa Slovenský Komlóš. Bol som rád, keď mi pán farár Atila Spišák ponúkol možnosť stretnúť sa s komlóšskymi milovníkmi literatúry na literárnom večierku. Medzi nimi boli aj moji bývalí spolužiaci a môžem prezradiť, že tak trošku som aj Komlóšan, veď počas udalostí r. 1956 som niekoľko mesiacov býval v rodine môjho spolužiaka Jurka Hudáka. Aj neskôr som si tam neraz zaskočil, aby som sa stretol s priateľmi, komlóšskymi básnikmi Pavlom Samuelom, Jurkom Antalom Dolnozemským a ďalšími známymi.

Po dlhej ceste z Budína na Komlóš ma čakalo milé prekvapenie: A. Spišák ma čakal na komlóšskej stanici a odviezol ma rovno k nim. Jeho rodinka s manželkou, dvoma malými „princezničkami“ a ešte menším synčekom je ako stvorená pre detskú poéziu. Téma literárneho večierka bola zameraná prevažne na svet detských básní Sándora Weöresa, na ich slovenské preklady, na moje vlastné básne písané pre deti a ich zhudobnenú podobu.

Podujatie sa konalo vo veľkej sále miestnej evanjelickej cirkvi a. v. Na moje milé prekvapenie nás tam čakalo početné obecenstvo všetkých vekových vrstiev a prišli aj pani učiteľky miestnej materskej a základnej školy. Po uvítacích slovách básnika Jurka Dolnozemského sme si priblížili životopis S. Weöresa (1913-1989). Bolo to aktuálne aj preto, že tohto roku si pripomíname 20. výročie jeho úmrtia. Bol synom Zadunajska, zastávky jeho života boli Szombathely, Csönge, Pápa, Ráb, Šopron, Pätikostolie a Pešť. Aj jeho manželka Amy Károlyiová bola poetka. Roku 1939 získal doktorát, témou jeho dizertačnej práce bol vznik jeho básne. Detské básne mu vyšli v zbierkach Bóbita (1955), Zimzizim (1969), Ha a világ rigó lenne (1974). Pri jeho farebných, melodických básniach vyrastali generácie. Sú to klenoty maďarskej literatúry. Boli a dodnes sú nesmierne obľúbené. Treba viac, aby človek dostal chuť preložiť ich do slovenčiny?

Podľa výpovede S. Weöresa tie básne, ktoré my poznáme ako detské, boli preňho predovšetkým jazykové cvičenia. Na nich si vyskúšal, čo všetko sa dá vydolovať z rytmického, farebného, bohatého maďarského jazyka. Musím sa priznať, že ja som chcel, aby naše deti tieto básne spoznali aj vo svojej materinskej reči a zároveň som chcel ukázať našim Slovákom, že ich malovernosť v bohatstvo, krásu a rytmickosť našej reči je neopodstatnená. Svoje preklady som si vyskúšal na mojom - vtedy ešte malom - synovi Zlatkovi. Ak naňho môj preklad zapôsobil, ak ho rozosmial, bol som so svojim dielom spokojný. Takmer všetky básne S. Weöresa som preložil. Vyšli r. 1997 pod názvom Keby svet bol drozdom. Na stretnutí sme porovnávali maďarské originály so slovenským prekladom, či sú dobre preložené. Keďže mnohé z nich sú aj zhudobnené, nuž sme si ich aj zaspievali.

Potom sme prešli na moje vlastné básne. Nepísal som ich pod vplyvom básní S. Weöresa, veď som ich vtedy ešte ani nepoznal, keď som vydal svoje Čapulienky (1982), predsa sa im mnohé podobajú (Skáče mača, Jesenná, Pekár...). Popri tom, že v každej zbierke básní mám zaradený aj cyklus pre deti, vydal som aj samostatné zbierky detských básní (Hrajme sa! 1990; súhrn všetkých Konvalinky 2003). Potom, keď Katka Hollósyová založila kapelu Debnička a zhudobnila celý rad týchto básní, vyšla aj zbierka Zaspievajme si! (2004), ako aj CD pod názvom Zaspievajme si s Debničkou (2007).

Nedá mi takto verejne nepochváliť pána farára A. Spišáka, ktorý podujatie perfektne pripravil! Zaobstaral knižky a CD-platne, o ktorých som si aj sám myslel, že už neexistujú, pripravil rozmnožený materiál, z ktorého sa nám pekne spievalo. Vypočuli sme si aj nahrávku mojich zhudobnených básničiek. Tí, ktorí prišli na stretnutie a patrili k tým šťastnejším, dostali za odmenu knižku, alebo CD. Komu sa nedostalo, mohol nadiktovať svoje meno s nádejou, že raz ich dostane aj on. Z toho vyplýva, že by sa na kompetentných miestach malo myslieť aj na dotlač tých diel, o ktoré je záujem, ale sa už minuli.

Príjemný večierok by bol mohol trvať aj do rána, veď bolo o čom hovoriť. Ešte som dodal, že píšem básne nielen pre deti, ale aj pre dospelých. Predstavil som obecenstvu moju poslednú zbierku básní, ktorá vyšla pod názvom Na tom našom nátoni a jednu z najnovších básní Otčenáš - za reč našu.

Bolo mi príjemne medzi Komlóšanmi. O to viac, že pani učiteľky mi prisľúbili, že moje básne a preklady použijú vo svojej výchovnej práci. Pripravia s deťmi pekný program a keď budú hotoví, pozvú ma opäť na Komlóš. Takto verejne im sľubujem, že k nim rád prídem, lebo kde sa človek dobre cíti, tam sa rád vracia.

Gregor Papuček

Prečo mám rád slovenčinu,

prečo mám rád Slovensko

Ministerstvo školstva Slovenskej republiky, Ministerstvo kultúry SR, Štátny pedagogický ústav, SPN - Mladé letá, Matica slovenská, Vydavateľstvo MS, Spolok slovenských spisovateľov, Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV a Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí vyhlasujú

18. ročník celoštátnej literárnej súťaže s medzinárodnou účasťou

Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko

Cieľom súťaže je podchytiť, rozvíjať a prehĺbiť záujem detí a mládeže o slovenčinu a Slovensko, o významných dejateľov Slovenska a svojho kraja, o miestne spoločenské a kultúrne problémy a nárečia formou slohových úloh, pokusov o umelecké vyjadrenie myšlienok v podobe prozaických žánrov a básní. Tento ročník sa bude niesť v znamení Roka Jozefa Cígera Hronského (50. výročie úmrtia) a v znamení viacerých významných výročí literárnych tvorcov i knižných hrdinov - v roku 2010 uplynie 260 rokov od narodenia Juraja Fándlyho, 190 rokov od narodenia Andreja Sládkoviča, 150 rokov od narodenia Martina Kukučína, 140 rokov od úmrtia Michala Miloslava Hodžu, 70 rokov od úmrtia Jozefa Gregora Tajovského a 60 rokov od úmrtia Františka Švantnera. Pred 80 rokmi sa zrodil Smelý Zajko Jozefa Cígera Hronského i Zajko Bojko Ľudmily Podjavorinskej a už 70 rokov tešia deti príhody troch múdrych kozliatok z rovnomennej knižky J. C. Hronského.

Do súťaže sa môžu zapojiť žiaci všetkých typov a druhov základných, špeciálnych a stredných škôl na území Slovenskej republiky prostredníctvom škôl a iných subjektov a v zahraničí prostredníctvom spolkov, organizácií a škôl Slovákov žijúcich v zahraničí.

Súťažné práce sa budú posudzovať v štyroch kategóriách. V troch sa posudzujú práce žiakov zo škôl na Slovensku takto: v 1. kategórii sa posudzujú práce žiakov 1. stupňa ZŠ, v 2. kategórii práce žiakov 2. stupňa ZŠ a žiakov 1. až 4. ročníka osemročných gymnázií a v 3. kategórii práce žiakov stredných škôl. Do všetkých troch kategórií budú zaradené aj práce žiakov špeciálnych škôl. V 4. kategórii sa posudzujú práce žiakov zo zahraničia.

Do celoštátneho kola postúpi maximálne päť súťažných prác v každej kategórii z jednej školy. Na každom exemplári súťažnej práce a na prihláške musia byť nevyhnutne tieto identifikačné údaje: meno a priezvisko žiaka, ročník, typ a adresa školy, meno a priezvisko učiteľa a pečiatka školy. Každá súťažná práca musí byť vyhotovená v štyroch exemplároch. Školy a ostatní prihlasovatelia zodpovedajú za to, že zaslané práce sú prácami súťažiacich žiakov, neboli už posudzované v tejto súťaži a v iných súťažiach, ako aj za dodržanie všetkých súťažných podmienok. Pri nedodržaní súťažných podmienok sa práce nebudú hodnotiť v celoštátnom kole súťaže.

Organizačný poriadok súťaže je uverejnený na internetovej stránke Štátneho pedagogického ústavu www.statpedu.sk.

Vybrané súťažné práce do celoštátneho kola treba zaslať do 31. januára 2010 (zahraniční účastníci do 1. marca 2010) v štyroch exemplároch a s vyplnenou prihláškou na adresu: Štátny pedagogický ústav, Pluhová 8, 830 00 Bratislava, heslo Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko (zahraniční účastníci na adresu: Matica slovenská, Grösslingova 23, 812 51 Bratislava alebo na mejlovú adresu: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. ).

Záujemcovia o súťaž môžu získať ďalšie informácie o súťaži v ŠPÚ (mejl: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. ) a prihlášky na internetovej adrese www.statpedu.sk.

Odborné poroty určia v každej kategórii kandidátov na Hlavnú cenu, na Cenu poroty a na Čestné uznanie. Môžu udeliť v každej kategórii aj Osobitnú cenu poroty. Osobitne ocenia učiteľov a školy podľa počtu a úrovne súťažných prác žiakov.

Slávnostné vyhlásenie výsledkov 18. ročníka súťaže bude 9. júna 2010 v Nových Zámkoch pri príležitosti Cyrilo-metodských dní slovenského písomníctva a kultúry.

Za vyhlasovateľov súťaže

PhDr. Július Hauser,

riaditeľ Štátneho pedagogického ústavu

Komunikačná a recitačná súťaž

v Slovenskom gymnáziu v Budapešti

Týždeň pred jesennými prázdninami sa v Slovenskom gymnáziu v Budapešti (SGB) niesol v duchu rôznych vedomostných i zábavných aktivít. Ako to už býva, študenti sa vždy tešia na tie ďalšie prázdniny a ani tí naši sa ich nevedeli dočkať. Jazyková komisia slovenského gymnázia, vedúcou ktorej je už dlhé roky profesorka slovenského jazyka, literatúry a dejepisu Júlia Marloková Szabóová, sa aj tento krát rozhodla usporiadať komunikačnú a recitačnú súťaž. Obe majú dlhoročnú tradíciu, no predovšetkým nesmierny význam vo výučbe nášho materinského jazyka, tak ľubozvučného, tak nádherného, tak blízkeho nám všetkým.

20. októbra, deň pred samotnými súťažami, si však všetci gymnazisti a mnohí naši kolegovia, vedení zástupkyňou riaditeľky školy Alžbetou Vrbovskou, odišli pozrieť významnú budovu v II. obvode Budapešti na Ulici Orsó, v ktorej v rokoch 1949 - 1956 žil a pracoval tragicky zosnulý bývalý predseda vlády MR Imre Nagy. V pamätnej izbe si mohli študenti pozrieť dva vzácne kusy pôvodného nábytku - fotel a malú príručnú knižnicu. Na jednej zo skriniek je umiestnený dobový rádioprijímač, z ktorého sa ozývajú slová Imreho Nagya pri prednese práva posledného slova na vykonštruovanom súdnom procese, v ktorom okrem iného povedal, že svoj osud zveruje do „rúk národa˝. Študentov a ich profesorov medzi vystavovanými osobnými predmetmi I. Nagya, najviac zaujali jeho pamäti „Cvikkeres kommista˝, autorom ktorých je Tibor Méray, binokel, plátená taška z moskovských čias, písací stroj, na ktorom písal svoje pamäti v novembri 1956, keď žil v azyle na juhoslovanskom veľvyslanectve v Budapešti. Všetkých zaujali a boli skutočne nadšení, keď videli rodinné dokumentárne fotografie, knihy a rukopisy, vydané v maďarčine, francúzštine a angličtine. Spomedzi osobných vecí Imre Nagya sa nedá zabudnúť na jeho vlastný ďalekohľad, diaprojektor, vreckový nožík, popolník či čajovú súpravu. Pre nás všetkých bol tento deň mimoriadne slávnostný a s neuveriteľne príjemným pocitom sme si takto pripomenuli nielen pamiatku Imreho Nagya, ale aj významný 23. október 1956, ktorý zohral historickú úlohu v živote občanov Maďarskej republiky.

21. októbra sme pokračovali v už tradične organizovanej komunikačnej súťaži. Jej hlavnou témou či ideou bola znalosť, úcta a rešpekt k životu Slovákov, žijúcich v Maďarsku. Toto komunikačné súperenie má medzi študentmi veľký ohlas. Organizačne ho pripravuje pani profesorka Júlia Marloková Szabóová, ktorá robí všetko pre to, aby celé toto podujatie prebehlo dôstojne a na patričnej úrovni. Prostredníctvom súbehu Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny v Maďarsku získala finančnú podporu na zakúpenie cien pre súťažiacich a tí najlepší získali peňažné poukážky na zakúpenie kníh.

Samotná súťaž pozostáva z dvoch kôl. Prvé je v jazyku slovenskom, druhé v maďarskom. Študenti súťažili v šiestich zmiešaných družstvách. Už to svedčí o tom, že naši študenti žijú a študujú v príjemnej dvojjazyčnej atmosfére, v porozumení a priateľstve. Nedelia sa na jazykové skupinky, ale tvoria jeden kolektív a spája ich dlhoveká spoločná história, navzájom sa obohacujú o kultúru a tradície toho druhého národa.

Do poroty tentokrát zasadli zástupkyňa riaditeľky školy Alžbeta Vrbovská, vedúca študentskej samosprávy Vlastislava Verešová a členka zboru z radu študentov Laura Tóthová. Spravodlivým hodnotením ocenili úsilie jednotlivých študentov nielen zvíťaziť, ale hlavne zúčastniť sa s jediným cieľom - vedieť o Slovákoch žijúcich v Maďarsku čím viac.

Jednotlivé úlohy vopred pripravili profesorky oboch jazykov - Rozália Issovitsová a Júlia Marloková Szabóová. Tvorili ich tematické okruhy, ako napr.: výroky slávnych, frazeologizmy, krížovky či puzzle, napísanie rozprávky v jazyku esperanto, angrama, pantomíma, ako aj otázky týkajúce sa nedávneho školského výletu, o ktorom sme vás už informovali. Všetko však bolo zamerané na jedno - upevnenie slovenskej hrdosti a povedomia študentov a vytvorenie dobrých priateľských vzťahov.

Aj tohoročná komunikačná súťaž splnila svoj cieľ a potvrdila svoju popularitu medzi študentmi i profesormi. Výsledky a nadšenie súťažiacich hovoria za všetko. Možno by nebolo od veci zapojiť do súťaže aj iné národnostné školy v Budapešti, resp. v Maďarsku či v zahraničí.

V posledný vyučovací deň pred prázdninami, 22. októbra, profesorky slovenského jazyka a literatúry Anna Csörgölová, Katarína Kollárová a Júlia Marloková Szabóová usporiadali školské kolo recitačnej súťaže v umeleckom prednese prózy a poézie. V nádhernom prostredí školskej knižnice sa na ňom zúčastnila väčšina talentovaných, umelecky založených študentov 1. až 4. ročníka gymnázia. Zazneli tu básne a próza najrôznejších slovenských spisovateľov žijúcich nielen na Slovensku, ale predovšetkým v Maďarsku.

Spomedzi množstva súťažiacich si prvé miesto zaslúžene odniesla Alexandra Šoóšová, druhé patrilo Judite Remešovej (obe sú čerstvé prváčky) a tretiu priečku obsadila študentka 2. ročníka Karina Kurthyová. Posledné dve spomenuté víťazky si vybrali básne jedného z najznámejších slovenských poetov v Maďarsku Gregora Papučka. S neodolateľným citom a nádherným prejavom predniesli básne „O čo?˝ a ˝Slovenčina, láska moja˝.

Takto sme teda prežili predposledný októbrový týždeň, na ktorý budeme všetci dlho spomínať. Po jesenných prázdninách nás však znovu čaká obdobie plné atraktívnych udalostí, o ktorých tiež budeme informovať čitateľov Ľudových novín.

(mj)

Chalupkovo Brezno

Chalupkovo Brezno je známe hlavne medzi pedagógmi na Slovensku ako miesto, kde učitelia na chvíľu „odložia” svoje učiteľské povolanie a stanú sa z nich recitátori, maliari, speváci, skrátka tvoriví ľudia, umelci, ktorí môžu prezentovať šikovnosť svojich rúk, svoje recitačné schopnosti a invenciu. Súťaž je zámerne spojená s menom Jána Chalupku, známeho slovenského osvietenecko-racionalistického prozaika, dramatika, publicistu a najvýraznejšieho satirika obdobia národného obrodenia. Narodil sa v roku 1791 v Hornej Mičinej a zomrel v roku 1871 v Brezne. Študoval teológiu, filozofiu a filológiu vo viacerých mestách a aj v Blatnom potoku. Ovládal osem jazykov, v ktorých publikoval, medzi inými aj po maďarsky. Napísal diela, ktoré sa svojím humorom, ostrým jazykom a vynikajúcim rozprávačským talentom zapísali zlatými písmenami do slovenských literárnych dejín. Najznámejšie sú komédia Kocúrkovo a satirický román Bendegus, ktorému autor dal výstižný podtitul Donkichotiáda. Opisuje v ňom grotesknú výpravu dvoch schudobnených zemanov Bendeguza a Gyula Kolomposa, ktorí sa v sprievode Pištu Kurtaforinta vyberú hľadať hroby „svojich” legendárnych predkov. Ján Chalupka od roku 1824 až do svojej smrti pôsobil ako evanjelický farár v Brezne na Slovensku, ktoré sa mu stalo vynikajúcim námetom pre jeho satirické diela. Veľmi dobre spoznal život Brezňanov, ktorých stvárnil hlavne v divadelnej hre Kocúrkovo. Vytvoril také karikatúry ľudských charakterov, ktoré sú aktuálne ešte aj dnes po toľkých rokoch. Koľko je medzi nami Slovákmi takých tesnošilov, pánov z chudobíc, či slobodov…

Chalupkov význam pre mesto neskoršie ocenili aj stredoškolskí učitelia slovenského jazyka pôsobiaci v Brezne, Ladislav Bartko a Ladislav Šimon. Ich pričinením v roku 1967 vznikla táto literárnoumelecká súťaž pedagógov pod názvom Chalupkovo Brezno.

Tradične každý rok v prvej polovici októbra organizuje Ministerstvo školstva Slovenskej republiky a mesto Brezno túto zaujímavú súťaž. Tohto roku bol usporiadaný už jej 42. ročník. Cieľom je podporiť tvorivú aktivitu pedagógov v umeleckých oblastiach používaných pri výchovno-vzdelávacom procese v rámci vyučovania i v mimoškolských aktivitách.

Súťažiaci učitelia si môžu zmerať svoj talent v oblasti umeleckého prednesu poézie a prózy, v literárnej tvorbe poézie a prózy pre deti, v tvorbe a interpretácii ľudovej a umelej piesne, v hre na hudobný nástroj, vo výtvarnej tvorbe a v tvorbe umelecko-dokumentárnych videofilmov.

Medzi podporovateľov festivalu okrem iných patrilo aj Ministerstvo kultúry SR a Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Takto sa do súťaže zapojilo 11 slovenských pedagógov z Maďarska (ich účasť organizačne zabezpečil Dom slovenskej kultúry v Békešskej Čabe) a 2 učiteľky z Rumunska.

Po príchode a priateľskom uvítaní nás hostitelia pozvali na prechádzku po Srdiečku a Táľoch, kde sme mohli obdivovať krásu Nízkych Tatier v jesennom rúchu. Aj keď nám počasie nežičilo, mali sme pekný zážitok, veď boli medzi nami aj kolegovia, ktorí Nízke Tatry nepoznajú.

Večer sme sa zúčastnili na prednáške o problémoch školstva na Slovensku. Keďže mnohé problémy boli podobné, aj my sme sa zapojili do diskusie o súčasných problémoch školstva vôbec.

Druhý deň bol dňom súťaží. Skoro ráno sme sa ponáhľali do Breznianskej synagógy, aby sme do otvorenia výstavy stihli umiestniť umelecké diela našich učiteľov. Žiaľ, v rovnakom termíne prebiehali aj ostatné produkcie, ktoré boli na rôznych miestach mesta, a tak sme niektoré nemali možnosť vidieť.

Až na hodnotení výsledkov sme sa dozvedeli, že Slováci zo zahraničia si odnášajú pekné umiestnenia. Za umelecký prednes poézie básne Evy Fábiánovej Až prídeš ku mne, získala Anna Korcsoková-Vargová z Békešskej Čaby bronzové pásmo. Najväčšie úspechy dosiahli naši učitelia vo výtvarnej tvorbe. Zlaté pásmo dostala vedúca Detských jasieľ zo Sarvaša Mária Vacsiová-Demeterová a Jana Melicherová z Budapešti. Strieborné pásmo dostala učiteľka Slovenskej materskej školy zo Sarvaša Erika Abrahámová-Sindelová, ktorá vystavovala svoje ručné práce z prírodných materiálov, hlavne z kukuričného šúpolia. Anna Tóthová-Bodorová zo Slovenského Komlóša priniesla svoje výšivky a náhrdelníky z korálikov. Michal Zsolnai z Budapešti sa predstavil svojimi drevorezbami. Za výtvarnú tvorbu v grafike ceruzkou sme získali aj bronzové pásmo, ktoré dostala Mária Mravíková, ktorá úspešne reprezentovala Slovenskú základnú školu v Sarvaši. Svoje práce vystavila po prvý raz a tak radosť bola o to väčšia.

Zlatým klincom večera bol galaprogram súťažiacich učiteľov a odovzdávanie cien laureátom. Najkrajším prekvapením pre nás bolo to, keď sme začuli meno našej Márie Vacsiovej-Demeterovej, ktorá sa už oddávna venuje výtvarnej tvorbe. Porotu aj preto zaujali jej diela, lebo pri ich stvárňovaní používa zvláštnu techniku batikovania s použitím vosku, ktorou umocnila silu svojej umeleckej výpovede

Všetkým zúčastneným učiteľom zo srdca blahoželáme a veríme, že sa o rok prihlásia aj tí, ktorí doteraz o tomto festivale nevedeli, alebo nemali odvahu sa prihlásiť.

Marta Dekrétová

Pohľady Vladimíra Petríka v Budapešti

V Slovenskom inštitúte v Budapešti sa 22. októbra uskutočnilo otvorenie výstavy akademického maliara Vladimíra Petríka pod názvom Pohľady. Milovníkov umenia srdečne privítal riaditeľ SI Milan Kurucz a slovo odovzdal kurátorovi výstavy Ľubomírovi Podušelovi. - Vladimír Petrík sa narodil roku 1953 v Bratislave. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení na oddelení monumentálneho maliarstva u Roberta Dúbravca, Františka Gajdoša a Dezidera Castiglioneho. Akademický maliar Vladimír Petrík sa zaoberá maliarstvom, autonómnou a aplikovanou grafikou. Svoje diela vystavil vo viacerých krajinách sveta, napríklad v Čechách, Maďarsku, Rakúsku, Nemecku, Francúzsku, Rusku, Švédsku, na Ukrajine, v Bulharsku, Izraeli a Belgicku. Na obrazoch V. Petríka diania nemajú literárne základy. Sú to vzdialené zvuky prírody, ktoré nám šepkajú vábivé slová. Umelec sa však plaví medzi pevnými nábrežiami pocitov a dojmov. Z jedného nábrežia ozýva sa myšlienka Kandinského: Farba je taký nástroj, ktorý vplýva priamo na dušu... Presvedčenie z druhého nábrežia tvrdí, že každý obraz odzrkadľuje aktuálny stav povedomia. Ako tvrdí sám umelec - na moje obrazy sa preto dívam skoro vždy ako na dokončené, hoci by sa k nim dalo vrátiť, - dokončil svoj prejav kurátor výstavy. Po slovách Ľ. Podušela Vladimír Petrík poďakoval riaditeľovi SI za možnosť predstaviť svoju tvorbu v srdci kolíske slovenskej kultúry v Budapešti.

(aszm)

SOC pripravuje zborník

Slovenské osvetové centrum (SOC) pripravuje zborník slovenských umeleckých kolektívov v Maďarsku. Cieľom je zostaviť publikáciu, ktorá popri základných informáciách poskytne prehľad repertoáru folklórnych skupín, tanečných súborov, ľudových hudieb, sólových interpretov a divadelných skupín, ktoré pestujú slovenskú kultúru. Dotazníky poskytnú záujemcom vedúci slovenských regionálnych kultúrnych stredísk SOC. Vyplnený dotazník a fotografie treba zaslať na e-mailovú adresu SOC Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. do 16. novembra. Bližšie informácie: (06) 30 657 1976.

Celoštátne stretnutie občianskych organizácií

Slovenské osvetové centrum (SOC) zvoláva predstaviteľov slovenských občianskych organizácií na celoštátne stretnutie, ktoré sa uskutoční 5. decembra v Budapešti. Cieľom podujatia je poskytnúť možnosť na prezentáciu bohatej činnosti lokálnych a regionálnych slovenských spolkov a na výmenu skúseností. Prezentácia musí zodpovedať nasledujúcim kritériám:

Časový limit: max. 5 minút.

Formát: Microsoft PowerPoint

Základné údaje: meno, adresa, počet členov, rok založenia, miesto pôsobnosti, číslo registrácie, logo, charakter činnosti a zámerov, kontakty, partneri, členstvo vo zväzoch.

- O činnosti: Čo tvorí kostru ich činnosti?

- Aké ciele si vytýčili do budúcnosti?

- Čo im najviac prekáža v realizácii cieľov?

- Na čo sú pyšní?

Záujemci sa môžu prihlásiť do 30. novembra na adrese Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. alebo na č. tel. (06) 30 657 1976.

Vo víre tanca

Slovenské osvetové centrum (SOC) usporiada 14. a 15. novembra v Kultúrnom stredisku P. Vajdu v Sarvaši celoštátne stretnutie slovenských folklórnych skupín a tanečných súborov pod názvom „Vo víre tanca”. Cieľom podujatia je predstaviť tradičnú tanečnú kultúru Slovákov v Maďarsku. Odborná porota bude hodnotiť autentickosť tanečnej folkloristiky, spôsob prednesu, choreografiu, javiskovú podobu, spev a hudbu.

Program

14. novembra (sobota)

13.00 prezentácia folklórnych skupín,

16.00 prezentácia tanečných súborov,

19.00 Príchod (Tanečný súbor Tešedíka),

21.00 Tanečný dom (hrá Ľudová hudba Galga).

15. novembra (nedeľa)

9.00 Odborné hodnotenie prezentácií.

Čakáme všetkých milovníkov folklóru!

Obec zo Slovenska hľadá partnera na spoluprácu

Obec Veľké Zálužie v blízkosti Nitry hľadá partnera na spoluprácu. Dedina má 4000 obyvateľov a rada by spolupracovala so Slovákmi obývanou lokalitou v Maďarsku. V prípade záujmu volajte redakciu Ľudových novín na telefónnych číslach (06 1) 878 1431 alebo 878 1432.

Spolok segedínskych Slovákov ďakuje

Spolok segedínskych Slovákov aj touto cestou ďakuje všetkým podporovateľom, ktorí jej poukázali 1 % svojich daní z príjmu za rok 2008. Sumu v hodnote 77 869 forintov sme použili na hradenie cestovných nákladov do tradičného zimného jazykového tábora, ktorý sa konal v tomto roku od 15. do 21. februára v Heľpe na Slovensku.

.

.

.

.

.

.

.........................................................................................................................................