J. N. Bobula čestným občanom Terezína

Október sa v VI. obvode Budapešti niesol v znamení Jána Nepomuka Bobulu. V polovici mesiaca sa uskutočnila prezentácia publikácie Ladislava Petra o slávnom architektovi, ktorému o dva týždne na to udelil zastupiteľský zbor mestskej časti Terezína titul čestného občana posthumus. O prezentácii, ktorá sa uskutočnila v rámci veľkolepých Terezínskych hodov, sa zmieňujeme na 4. strane nášho týždenníka.

Slávnostné odovzdanie titulu sa uskutočnilo 17. októbra v nedávno otvorenom Spoločenskom a kultúrnom stredisku Eötvös10, ktoré sa nachádza oproti Schneiderovmu a Halászovmu palácu, ktorých projektantom bol práve tento významný Slovák. Milej slávnosti sa zúčastnili členovia slovenského zboru mestskej časti, iniciátori udelenia titulu Bobulovi, Slováci z Budapešti a delegácia z rodnej obce architekta Dovalova. Dovalovo je v súčasnosti mestskou časťou Liptovského Hrádku, odkiaľ prišli do Budapešti primátor Branislav Tréger a poslankyňa mestského zastupiteľstva za Dovalovo Zdenka Jurčová.

Prítomných privítal primátor mestskej časti István Verók. Životnú dráhu J. N. Bobulu priblížila konferenciérka večera, známa televízna moderátorka Nóra Sziliová. Pamätnú listinu a sošku prevzala Z. Jurčová, ktorá vyslovila vďaku a uznanie poslaneckému zboru VI. obvodu za porozumenie, ktoré vyvrcholilo odovzdaním titulu čestného občana. „Po 165. rokoch prinesieme tento vzácny titul do rodnej obce Jána Nepomuka Bobulu. Stane sa symbolom hodnôt, na ktoré môžu byť právom hrdí obidva národy - slovenský aj maďarský,“ povedala Z. Jurčová.

V rámci slávnosti odovzdali predstavitelia mestskej časti aj tituly Za Terezín, Terezínsky majster a medailu Pála Fromma, ktorú udeľujú tým lekárom a pracovníkom v zdravotníctve, ktorí sa mimoriadne zaslúžili o zdravie terezínskych občanov. Po slávnostných chvíľach nasledoval kultúrny program, v ktorom pozdravili čerstvých laureátov vyznamenaní známi umelci: klarinetové kvartetu Maďarskej štátnej opery, operetná speváčka Zsuzsa Kalocsaiová, cigánska kapela a herec György Kézdy.

(ef)

Terezínske hody s tancom a prezentáciou knihy

Významný slovenský architekt Ján Nepomuk Bobula sa zapísal do najnovších dejín Terezínu. V tejto časti Budapešti sa nachádza jeho slávny palác (na Andrássyho triede) a tu vyšla z pera Ladislava Petra publikácia o jeho najvýznamnejších stavbách, dokumentovaná umeleckými fotografiami Andrása Surányiho. Prezentácia tejto publikácie, ktorá vo svojom názve nesie meno staviteľa, sa uskutočnila v polovici októbra počas Terezínskych hodov v nedávno odovzdanom osvetovom stredisku Eötvös10. Jedným z koníčkov predsedu Slovenskej samosprávy VI. obvodu, vedúceho Klubu slovenských dôchodcov L. Petra, je stavebníctvo. Chcel byť architektom, ale osud ho odvial na učiteľskú dráhu a tak sa iba kochá v kráse budov (hoci sám stál pri stavaní vlastných domov, ako aj pri budovaní nového sídla budapeštianskej slovenskej školy). Za jeho aktívnej účasti vypátrali členovia samosprávy stopy po slávnych Slovákoch, ktorí žili v tejto mestskej časti. Prvým bol kaplán, dramatik, publicista Ján Palárik, ktorý slúžil niekoľko desaťročí v terezínskom kostole. Na jeho počesť vyvesili pamätnú tabuľu na stenu kostola. Vedľa nej sa nachádza aj pamätná tabuľa Šimona Klempu, slávneho opáta, politika a náboženského spisovateľa. Do radu preferovaných osobností sa zaradil rodák z Dovalova, architekt a politik, aktívny člen Novej školy slovenskej, zakladateľ Terezínskeho klubu, v ktorom mienil združovať hlavne remeselnícku a obchodnícku inteligenciu, rozmýšľajúcu pokrokovo, prispievateľ dobových tlačových orgánov vychádzajúcich v Pešti (Cyril a Metod, Sokol, Obzor, Pešťbudínske vedomosti) Ján N. Bobula. O jeho živote a diele sa hovorilo na prezentácii, ktorú otvoril referent Kultúrneho spolku mestskej časti Terezín Gábor Deák. Vo svojom prejave ocenil činnosť menšinovej samosprávy v zachovávaní a znovuobjavení slovenských pamiatok v obvode.

Po ňom sa ujala slova podpredsedníčka slovenského zboru Mária Šutinská, ktorá po privítaní hostí požiadala o slovo literárneho historika a prekladateľa Karola Wlachovského. Znalec slovenskej literatúry v Maďarsku, dlhoročný riaditeľ Slovenského inštitútu Budapešť predstavil J. N. Bobulu z iného zorného uhla. Zmienil sa o tom, že toto je prvá samostatná publikácia o ňom, tak po maďarsky, ako aj po slovensky. Hoci o ňom v 80. rokoch 19. storočia vyšla jedna monografia, ale tú si objednal on sám. K. Wlachovský vo svojom prejave vyzdvihol vynaliezavosť staviteľa, ktorý sa síce nechystal na túto dráhu, ale sa na nej uchytil a vytvoril množstvo pekných stavieb. Uvedomil si, že je potrebná hospodárska báza a peniaze hľadal tam, kde boli, začal teda podnikať. Hoci nemal oporu v miestnom slovenskom etniku, nakoľko sa skladalo z takých jedincov, ktorí tu nemali stále bydlisko, iba sem dochádzali na sezónne, resp. príležitostné práce, napr. na výstavbu Budapešti. Kniha je popularizačná, napísaná na základe dostupných informácií a má dokumentárny ráz. Nesťažuje čítanie dlhými odbornými opismi. Mnohé budovy sa nedali celkom dobre identifikovať, preto sa ani nedostali do albumu, ktorý patrí medzi najkrajšie, ktoré tunajšie slovenské organizácie vydali.

Po týchto slovách sa prítomným prihovoril L. Petro, ktorý sa zmienil o okolnostiach vzniku knihy. „Vedeli sme, že minulosť mestskej časti, ktorá bola oveľa väčšia v Bobulových časoch, je bohatá. Chceli sme ju zachytiť a zároveň ukázať, akí schopní a šikovní boli Slováci,“ povedal. Miestna história nespomína tunajšiu slovenskú komunitu, pretože spracúva iba udalosti od začiatku 20. storočia. Kniha a pamätné tabule sú výsledkom dlhoročného pátrania v knižniciach a matrikách. „Chceli sme urobiť peknú knihu,“ dokončil svoj prejav L. Petro.

Prítomným sa prihovoril aj hlavný architekt mestskej časti Atila Bene, ktorý predstavil životnú dráhu staviteľa. Poslankyňa mestského zastupiteľstva Liptovský Hrádok, ktorého časťou je Dovalovo, Zdenka Jurčová, predstavila Bobulovo rodisko.

Po príhovoroch nasledovala ochutnávka bryndzových halušiek.

Podujatie sa uskutočnilo v rámci Terezínskych hodov, ktoré bývajú vždy v polovici októbra a do ich organizovania sa zapájajú aj miestne menšinové zbory. V rámci kultúrneho programu predstavujú obyvateľom mestskej časti svoj folklór. Nebolo tomu inak ani tento rok, keď na javisku pred Kostolom sv. Terezy z Avily predviedli rezké tance členovia Folklórneho súboru Kerestúr z Rákoškerestúru a pekné dolnozemské slovenské ľudové piesne zaspievala Aliz Agodová.

(ef)

Slovenská spoločnosť po dvadsiatich rokoch

Sociológovia o období od prevratu

Slovenský inštitút v Budapešti si výročie politických zmien spred dvadsiatich rokov pripomína v tomto roku šnúrou podujatí. V uplynulom mesiaci usporiadal dve pódiové diskusie za účasti popredných slovenských a maďarských odborníkov, ktorých témami boli spoločnosť a ekonomika.

Diskusie Slovenská spoločnosť po dvadsiatich rokoch (1989-2009) sa zúčastnili riaditeľka Sociologického ústavu Slovenskej akadémie vied Magdaléna Piscová a vedecký pracovník ústavu Vladimír Krivý. Večer moderoval riaditeľ maďarského partnerského ústavu Pál Tamás, ktorý hneď na úvod vzbudil pozornosť konštatovaním, že na základe výskumov spoločnosti v našich dvoch krajinách sú si najpodobnejšie z okolitých štátov. Ako prvý sa ujal slova V. Krivý. V úvode svojho prejavu hovoril o tom, ako sa slovenská spoločnosť dožila prevratných zmien v roku 1989. Ako povedal, Slovensko malo za sebou obdobie trochu oneskorenej, urýchlenej a na socialistický spôsob uskutočnenej modernizácie. V 70. a 80. rokoch bola preň príznačná otupená pozornosť. Obyvateľstvo bolo s federalizáciou po roku 1968 čiastočne spokojné, tzv. normalizácia bola slabšia ako v Čechách, vnútorný odpor bol slabý, čo dobre charakterizuje fakt, že jediné pouličné vystúpenie pred prevratom v marci 1988 usporiadala tzv. tajná cirkev. Obyvateľstvo bolo citeľne spokojnejšie ako v Českej republike, čo sa však po roku 1989 obrátilo, pretože „náklady“ transformácie boli na Slovensku vyššie. Vznikli interetnické napätia, pre ktoré je príznačné, že averzia voči maďarskej menšine sa prejavuje najmä v miestach, kde neexistuje priamy kontakt medzi väčšinou a menšinou, a práve naopak, napätie medzi Rómami a majoritnou spoločnosťou vzniká pri priamom styku. Čo sa týka hodnotenia vlastnej histórie, Slováci žijú bez konsenzu, bez akéhokoľvek zlatého veku, pričom sa prejavujú problémy tak s prijímaním československej, ako aj uhorskej histórie. Výskumy potvrdili, že na rozdiel od predpokladov najväčšou traumou pre maďarskú menšinu na Slovensku nebol Trianon, ale postih po II. svetovej vojne. Základný politický konflikt v rámci spoločnosti sa nedá definovať ako ľavo-pravý, ale ako konflikt medzi autoritárstvom a liberalizmom. V uplynulom dvadsaťročnom období možno pozorovať striedanie dvoch typov vlád, pričom ten prvý, do ktorého možno zaradiť vlády Vladimíra Mečiara a terajšiu vládu, má podporu najmä vo vidieckom prostredí, kým vlády Mikuláša Dzurindu (1998-2006) v mestách a v kruhu maďarskej menšiny. Najväčšie reformné úsilie bolo vyvinuté v rokoch 2002-2006, počas druhej Dzurindovej vlády. V súčasnosti sa väčšina reforiem hodnotí ako potrebná, napriek tomu, že v tom období najmä reformy v zdravotníctve vyvolali odpor. Po roku 2006 vzbudila pozornosť a nepokoj vláda sociálnych demokratov (Smer) a nacionalistov (SNS). Za najväčší problém slovenskej spoločnosti v súčasnosti V. Krivý označil klientelizmus a korupciu a prejavy určitých príznakov kolapsu súdnej moci. Tento jav je znepokojujúci najmä vo vedomí toho, že v čase V. Mečiara práve Ústavný súd čelil protiústavným a protiliberálnym snahám premiéra. Je pozoruhodné, že spokojnosť s členstvom v Európskej únii a dôvera v Európsky parlament je vyššia ako voči Národnej rade SR, aj napriek tomu, že vo voľbách do europarlamentu bola tak v roku 2004, ako aj v tomto roku, rekordne nízka účasť.

Magdaléna Piscová, ktorá sa venuje v prvom rade výskumu rodiny, sa na úvod zmienila o dopade globálnych udalostí na výkonnosť ekonomiky. Ako príklad uviedla, že počas prvej svetovej vojny výkonnosť ekonomiky v Československu poklesla o 23 %, v II. svetovej vojne o 50 % a po nežnej revolúcii pokles v ČR bol 28, na Slovensku 33 %. Od reforiem (1999-2008) sa v porovnaní s Maďarskom výrazne zvyšuje zamestnanosť, najmä zamestnanosť žien. Koncom 90. rokov bola nezamestnanosť na Slovensku vyššia ako v MR, v súčasnosti sa približuje k Maďarsku, pričom v MR sú ukazovatele v tomto smere stále lepšie ako v SR. V náväznosti na tieto hlboké zmeny odborníci skúmali aj to, ako ľudia reagovali na vonkajšie okolnosti. V súvislosti so zmenami v demografickom správaní slovenského obyvateľstva, ktoré nastali začiatkom 90. rokov, prebiehali diskusie o tom, či mali tieto zmeny ekonomické alebo civilizačné príčiny. Sobášnosť na Slovensku je aj naďalej pomerne vysoká, pričom v rozvodovosti SR doháňa Maďarsko, kde bola vždy vyššia. Historicky vykazovalo Slovensko vždy vysokú plodnosť, ktorá bola aj v kruhu maďarskej menšiny vyššia ako v prípade populácie v MR. Nadnes sa v tejto oblasti prejavuje výrazný pokles a plodnosť, aj v súvislosti so starnutím obyvateľstva, je v súčasnosti nižšia ako v Maďarsku. Sobáše sa uzatvárajú vo vyššom veku ako v MR a neskôr sa rodia aj deti. Narastá počet domácností jednotlivcov a domácností s nižším počtom členov, ako aj formálnych spolužití. Trendy teda poukazujú na to, že manželstvo je čoraz menej atraktívne. Podľa výsledkov Európskeho výskumu hodnôt, ktorý prebiehal aj v MR a SR, je však manželstvo v hodnotovom systéme ľudí hlboko zakorenené, najmä vyššie vzdelaní ľudia sú za manželstvo.

Pál Tamás sa domnieva, že uvedené zmeny súvisia tak s kultúrou, ako aj s vplyvom prostredia, a v tejto súvislosti položil otázku vzťahujúcu sa na správanie Maďarov na Slovensku. M. Piscová vo svojej odpovedi uviedla, že príslušníci maďarskej menšiny v SR, ktorých počet klesá a v súčasnosti tvoria 9,3 % obyvateľstva, netvoria homogénnu skupinu, existujú veľké regionálne rozdiely, o jej správaní nie sú k dispozícii údaje, ale vykazujú horšie vzdelanostné charakteristiky ako spoločnosť celkovo. V. Krivý tiež v odpovedi na otázku vyslovil názor, že napriek tomu, že niekedy to pôsobí tak, ako keby kolektívne identity vytvárali konflikty, v skutočnosti práve konflikty vytvárajú identitu. Voliči Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) napríklad majú autoritárske a ľavicové postoje, ale napriek tomu sa strana nedá definovať ako ľavicová. Maďarská menšina žije tiež v rurálnom (dedinskom) prostredí, ale mnohé jej postoje, napr. v oblasti zahraničnej politiky, sú podobné ako má veľkomestské obyvateľstvo.

Do živej diskusie, ktorá sa točila aj okolo aktuálnej politickej situácie na Slovensku, sa zapojil aj veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss, ktorý dlho pôsobil v politike a bol aj predsedom Strany demokratickej ľavice (SDĽ). Ako povedal, k pochopeniu súčasnej situácie je nevyhnutné poznať genézu slovenských politických strán. Hlavný rozdiel vo vývine politických strán v porovnaní s Českou republikou a Maďarskom je v tom, že na Slovensku prebehla jedna transformácia navyše. Okrem politickej a ekonomickej došlo aj k osamostatneniu Slovenska, k budovaniu samostatnej štátnosti a všetkého, čo s tým súvisí. Istý český politik na margo tohto vývinu povedal, že keby v ČR existovala 10 percentná nemecká menšina, bola by aj česká národná strana. Slovenská národná strana (SNS) žila kedysi z odporu voči federácii, teraz z odporu voči Maďarom, voči domnelým alebo skutočným nebezpečenstvám. Je to jednoduchá politická agenda, strana nemusí investovať do vypracovania programu, čo sa prejaví, keď sa dostane k moci. Strana maďarskej koalície (SMK), ktorá vedie pravicovú politiku a je aj v Európskej ľudovej strane, má heterogénne voličské zázemie, ktorého podporu získava tým, že je maďarská. Tak nastáva situácia, že dve pravicové strany, ktoré by sa za normálnych okolností spojili a vytvorili by koalíciu, sú pri zostavovaní vlády nezlučiteľné.

Alžbeta Račková

Talianski renesanční maliari v Múzeu krásnych umení

Od Botticelliho po Tiziana

Uffizzi vo Florencii, Louvre v Paríži, National Gallery v Londýne a vo Washingtone, Metropolitan v New Yorku, Prado v Madride, Borghese v Ríme... To sú svetoznáme obrazárne, ktoré poskytli diela talianskych renesančných maliarov, ako boli Botticelli, Leonardo da Vinci, Raffaello, Veronese, Tintoretto, Tiziano... Človek nemusí byť ani veľký znalec umenia, na spomínané múzeá a tvorcov už určite narazil každý - tí šťastnejší v origináli, iní v učebniciach, knižkách, filmoch, na plagátoch... Ale teraz sú všetci pokope v rámci kolosálnej výstavy s názvom Od Botticelliho po Tiziana v budapeštianskom Múzeu krásnych umení.

Generálny riaditeľ budapeštianskeho Múzea krásnych umení László Baán „skromne“ poznamenáva, že za posledných sto rokov tu také niečo ešte nebolo, ani tak skoro nebude. „Talianska renesancia je sama o sebe významným obdobím ľudských dejín, ide doslova o pretlak európskeho génia, ktorý dodnes kŕmi európske dejiny kultúry vnútornou muníciou“, hovorí štýlom pre neho typickým. Je to až barokové, preto sa vráťme k renesancii: 130 diel osemdesiatich talianskych majstrov z obdobia zhruba 200 rokov, ktoré uplynuli medzi Botticellim a Tizianom.

Našťastie do toho zapadol aj Leonardo da Vinci. Jedna jeho maľba je emblémom tejto výstavy. Ide o portrét mladej Cecílie Galleraniovej, ktorá ako 16-ročná bola milenkou milánskeho kniežaťa Lodovica Il Mora nazývaného aj Sforza. Dodnes trvajúcu svetovú slávu si získala ako Dáma s hranostajom, čiže hermelínom. V súčasnosti je majetkom krakovského národného múzea. Človek by si myslel, že „Polak, Wenger, dva bratanki...“, teda aj ľudová riekanka hovorí, že Poliaci a Maďari sú dvaja bratia, a tak spomínaný Leonardov skvost požičali z Krakova poľahky. Omyl! László Baán cituje poľských novinárov, ktorí unisono s tamojšou odbornou verejnosťou sa pýtali: „Prečo by mal obraz opustiť Poľsko? Nezvykol to robiť, bol iba niekoľkokrát v Amerike, v Európe ho požičali zatiaľ iba raz do Talianska. Ide o najhodnotnejšie umelecké dielo v Poľsku, o jedno z Leonardových hlavných diel a skutočne ide o korunu tejto výstavy.“ Ešte nikdy nepoistili obraz v Maďarsku na takúto sumu - na 80 miliárd forintov. Renesančná vynaliezavosť bola vraj potrebná na získanie obrazu, nakoniec zabral argument, že počas druhej svetovej vojny, keď Nemci prepadli Poľsko, utieklo do Maďarska stotisíc Poliakov, maďarské rodiny ich prichýlili a zachránili. Takže aj takto sa „handluje“ vo svete umeleckých predmetov. Do čoho sú zamontovaní ministri, vojaci, policajti. Napríklad slovenská polícia na poslednú chvíľu odriekla sľúbený bezpečnostný sprievod tohto obrazu od poľských hraníc po maďarské, až keď maďarský šéfpolicajt intervenoval u slovenského kolegu, Dáma s hermelínom dostala celú intervenčnú jednotku.

„V takejto hustote možno stretnúť renesančné diela na výstavách v Metropolitane, v Louvri či v londýnskej National Gallery. A teraz, až do polovice februára, v budapeštianskom Múzeu krásnych umení,“ - hovorí hrdo „generál“ Baán a na otázku, kto mu môže konkurovať v tomto regióne, odpovedá: „Praha ani nie, jedine Viedeň ako niekdajšie cisárske mesto, dedič cisárskych zbierok, dodnes jedno z centier európskeho umeleckého života. Viedeň má nesporne primát. Ale z času na čas sa stáva, najnovšie raz do roka, že aj Viedenčania chodia k nám, do Budapešti. Aj teraz s tým rátame, ako rátame aj s tým, že sem prídu ľudia zo Slovenska, zo Srbska, Rumunska, z Českej republiky. Majstri, ktorých diela vystavujeme, a inštitúcie, ktoré nám ich požičali, sú garanciou toho, že každý návštevník bude mať fantastický zážitok“.

Nie tak dávno sa na rôznych úrovniach slovensko-maďarských rokovaní nadhadzovala aj otázka prípadného vrátenia umeleckých diel, ktoré sa v minulosti, najmä v období príprav na takzvané milénium koncom 19. storočia previezli do Budapešti z vtedajšieho Horného Uhorska. László Baán tvrdí, že teraz to už nie je na programe dňa: „Oživovať staré spory by bolo nezmyselné. Vlastnícke práva umeleckých diel vzniknutých či získaných na území Uhorska by bolo veľmi ťažké meniť pomocou historických argumentov. Chcel by som zdôrazniť, že najdôležitejšie je to, aby tieto diela mohlo vidieť obecenstvo a skúmať ich vedci. Aby si ich mohol pozrieť ktokoľvek, aby ich strážili dobre a aby boli tieto umelecké diela sprístupnené.“

Gregor M. Papucsek

Ešte praktická rada: Veľkolepá výstava Od Botticelliho po Tiziana bude otvorená v budapeštianskom Múzeu krásnych umení do 14. februára 2010, denne, okrem pondelka, od 10.00 do 18.00 hod., každý nepárny štvrtok do 22.00 hod. Prejavuje sa mimoriadny záujem, státie v dlhom rade si môže záujemca ušetriť kúpou lístka vopred cez internet, na stránke www.jegymester.hu. Tu je cena dokonca nižšia, namiesto 3200 forintov iba 2800 forintov, vstupenky platia na dané časové pásmo.

Umy si rúčky v Bratislave

Profesionálna zložka Slovenského divadla Vertigo prišla s najnovšou hrou, ktorá mala len nedávno premiéru v Maďarsku, do Divadla AHA v Bratislave. Táto bratislavská scéna je dôverne známa nielen hercom. Vertigo tu má svojich priaznivcov, ktorí sú zvedaví na každé jeho nové predstavenie. Hľadisko bolo preplnené a odmenilo hercov nielen smiechom, kvetmi, ale i potleskom, aplauzom v stoji, čo je pre hercov najväčším ocenením. Súbor pod vedením riaditeľky Daniely Onodiovej a režiséra Štefana Korenčiho porušil tradíciu a nenaštudoval tragédiu, ale tragikomédiu Umy si rúčky, ideme jesť.

Herci mali možnosť ukázať svoje majstrovstvo, v hre súčasného slovenského autora, rodáka z Bratislavy Petra Scherhaufera. Ak je náročné vtiahnuť diváka do deja v napínavej dráme, v novonaštudovanej hre sa divák od prvej chvíle usmieva, smeje, zabáva nielen na dialógoch, mizanscénach, gestách či mimike postáv. Herecké výkony sú také presvedčivé, že vníma od prvej chvíle nielen to, čo je viditeľné, ale aj charakter postáv a ich vnútorné presvedčenia či naučené formy správania. Divák sa smeje, smeje sa na replikách postáv, nezmyselných a smiešnych postojoch, extrémnej situácii, v ktorej sa prejavuje absurdnosť konania hrdinov. A zo smiechu prechádza do poznania, že sa vlastne smeje na sebe samom. Vidí seba, svojich blízkych a známych v zrkadle scény, na ktorej sa odohráva bežný dovolenkový scenár.

Kolegyne Alena (Denisa Dérová) a Mária (Viola Thirringová) trávia dovolenku pri mori spolu, veď s kým iným by tak mohli k moru ísť? Máriin syn Boris (Marián Viskup), budúci vysokoškolák a nádejný filmový kritik trávi dovolenku s matkou, ktorá žije v presvedčení, že najlepšie vie, čo je pre jej dieťa dobré. Verí, že zmyslom jej života je starať sa o svoje dieťa. O tom, že by to mohlo byť na chvíľu inak, nepochybuje šofér zájazdu (András Nagy), ktorý pozná nielen miesto pobytu, ale aj svojich cestujúcich, obzvlášť tichý smútok a odovzdanosť starších žien. Tretia ženská postava Laura v podaní Ági Gubíkovej hrá v živote úspešnú manželku Taliana. Hrá svoj život a vypĺňa svoje dni ako najlepšie vie.

Vo večernom monológu ženských postáv, ktoré spomínajú na minulosť - analyzujú nielen svoju súčasnosť, ale aj minulosť - okamihy, ktoré ich doviedli tam, kde práve sú a robia to, čo robia. Ak k Márii neodlučiteľne patrí zmeták a lopatka, k Alene kniha jogy a neporiadok, k Laure alkohol a vyzývavé oblečenie. Aj keď Laura vie pomenovať svoj problém, nevie vystúpiť s vlaku, v ktorom sa vezie. Ich diametrálne rozličné osudy výstižne vyjadruje dialóg Laury so šoférom Jánom, ktorý sa na dovolenke pre aktuálne partnerky stáva Johnym.

- Amalfi je smradľavá diera.

- Nie je! Jazdím sem už 6 rokov. Viem!

- Už ste si na to zvykli.

Zvyk. Stereotyp. Zlaté reťaze na krku Johnyho a jeho romantika s tvrdým Y. Každá postava má svoje zaužívané formy správania, v ktorých sa cíti isto. Nevidí sa v zrkadle. Je nespokojne spokojná. Hoci...

Každé prečo má svoje preto. Aj to, že Borisa bolí, aká je jeho mama bez ohľadu na to, či ide v starých alebo v nových koľajach. A nerozumie, že otec odchádza navždy od mamy. Veď predsa...

Scéna so slnečníkom a stanmi za slnka i v noci, úžas v tvári Márie, keď zistí, že si môže predstaviť aj niečo, na čo doteraz nepomyslela ani v sne, hoci Boris na začiatku predstavenia filozofuje, či v snoch prichádzame na to, na čo iní myslia v bdelom stave... Detaily. Súhra. Johny nielenže vie tancovať, ale vyloví z vrecka i sviečku v skle, aby bola „romantika“ ktorú pokazí Laura tým, že si ju pomýli s pohárikom becherovky...

Premyslené, prepracované predstavenie, kde všetci herci dôveryhodne a veľmi dobre stvárňujú typy postáv bez ohľadu na herecké skúsenosti. Zžili sa s postavami. V atmosfére prímorského kempu sa bavia naozaj, ako na dovolenke, kde je dovolené... A divák sa baví tiež. A zistí, kedy sa baví sám na sebe, odíde z predstavenia s pocitom, že je dovolené cítiť vôňu Amalfi a zariadiť sa podľa toho, či je príjemná, alebo smrdí.

Erika Fajnorová

I. Gašparovič a V. Prívarová u Slovákov v Rumunsku

Na základe pozvania prezidentskej kancelárie sa predsedníčka Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) Vilma Prívarová v rámci oficiálnej delegácie prezidenta SR Ivana Gašparoviča zúčastnila na zahraničnej pracovnej ceste do Rumunska. Dňa 16. 10. 2009 bola prítomná na oficiálnych rokovaniach prezidenta SR s rumunským prezidentom Traianom Basescuom, s predsedníčkou Komory poslancov parlamentu Rumunska Robertou Anastaseovou a s predsedom Senátu Rumunska Mirceaom Geoanom. Ivan Gašparovič svojmu rumunskému partnerovi poďakoval za starostlivosť o našich krajanov. Vyjadril potešenie, že Rumunsko akceptuje slovenskú národnostnú menšinu a venuje jej aj primeranú pozornosť. Slováci žijúci v Rumunsku nezabúdajú na svoju identitu a pritom sú lojálnymi občanmi svojej krajiny. Podľa neho je dobré, že Rumunsko mieni ešte intenzívnejšie podporiť menšiny cez európske fondy. Delegácia zavítala aj do priestorov honorárneho konzulátu Slovenskej republiky v rumunskom meste Salonta, kde ju privítal honorárny konzul SR Miroslav Jablončik. V obci Nová Huta, kde sa k slovenskej národnosti hlási väčšina obyvateľov obce, privítal hostí starosta a zároveň kňaz obce Augustín Albert. Vo svojom príhovore zdôraznil, že pre všetkých obyvateľov je táto chvíľa historickou, pretože je to prvý- krát, čo k nim zavítal prezident Slovenskej republiky. Prezident Gašparovič poďakoval všetkým Slovákom žijúcim v tejto obci za to, že si udržiavajú svoju slovenskú identitu a vyjadril presvedčenie, že sa do tejto obce ešte vráti. Delegáciu privítal tancami a spevom súbor Venček a súbor Cerovina. Po programe sa uskutočnila návšteva školy s vyučovacím jazykom slovenským, kde v súčasnosti študuje 83 žiakov, návšteva obecného úradu a fary v obci Nová Huta. Do obce Gemelčička sa vysoko postavení hostia nedostali, pretože cesta bola zafúkaná snehom. Vilma Prívarová sa zúčastnila aj na pracovnom rokovaní s predsedom Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku a poslancom rumunského parlamentu Andrejom Merkom, s predstaviteľmi zväzu a obyvateľmi obce Nová Huta.

(uszz.sk)

XV. ročník Memoriálu Márie Švolíkovej

v Kozárovciach s Mlynčanmi

Memoriál, ktorého XV. ročník sa konal 13. septembra v Kozárovciach, v najsevernejšej časti Levického okresu, patrí k tradičným podujatiam venovaným ľudovej piesni a každoročne sa na ňom zúčastňujú diváci zo širokého okolia. Venovaný je pamiatke na kozárovskú rodáčku, zakladateľku folklórnej skupiny Lipka, speváčku a zberateľku ľudovej piesne a zvykov našich predkov. Postupom času sa menil charakter memoriálu od súťažnej podoby k prehliadkovej. Najskôr bol zameraný na piesne z okolitého regiónu, posledné ročníky už zdobia aj slovenské piesne zachovávané Slovákmi v zahraničí. Tento rok sa divákom predstavili Spevácka skupina Lipka, Janka Slížiková s päťročnou dcérou Soničkou (Kozárovce), Spevácka zložka Folklórneho súboru Pilíš pod vedením Levente Galdu z obce Mlynky (Pilisszentkereszt), Mária Egyűdová (Kozárovce), Spevácka skupina Limbačka, Janka Tencerová (Nová Baňa), Renata Majerová (Zvolen), Andrea Harmadyová (Rybník), Spevácka skupina súboru Praslica (Kozárovce), Andrea a Martina Kanošové z Telgártu, Ivan Slávik zo súboru Šafárik z Nového Sadu (Srbsko) a Katarína Királyová z Mlynkov. Na záver divákov potešila svojim spevom „krstná mama memoriálu” Angela Vargicová. Účinkujúcich doprevádzala Ľudová hudba PONITRAN vedená Mariánom Járekom. Prekrásne nedeľné popoludnie uzavrel za organizátorov podujatia predseda MO Matice slovenskej Igor Benčať poďakovaním všetkým, ktorí pridali pomocnú ruku k príprave podujatia, vzácnym hosťom i divákom ktorým sa zasa podarilo nesklamať očakávania a vytvorili krásnu atmosféru pre účinkujúcich. Zaznel tiež prísľub, že budúci ročník memoriálu bude zasa trochu iný a tak sa priaznivci podujatia majú na čo tešiť.

(mn-l)

Nové Mesto pod Šiatrom

Na prípravnom stretnutí v Nórsku

V dňoch 21. až 25. septembra sa v nórskom Rosendali konalo prípravné stretnutie projektu školského partnerstva Comenius. Jednou z účastníckych škôl bola aj Maďarsko-slovenská dvojjazyčná národnostná základná škola a internát v Novom Meste pod Šiatrom, reprezentovaná riaditeľkou Júliou Kuczikovou.

Projekt pod názvom „Národné parky - prednosti a nevýhody“ iniciovala hostiteľská škola sotva tisícového mestečka, ktorá sa podujala byť zároveň aj koordinátorom partnerskej spolupráce. Ak projekt v programe celoživotného vzdelávania schvália, úloha koordinátora nebude ľahká. Bude sa musieť totiž sústrediť na zladenie činnosti medzi šiestimi európskymi školami. V abecednom poradí ide o Bulharsko, Maďarsko, Nemecko, Portugalsko a Taliansko. Tematika národných parkov, akým je ľadovec Folgefonna s rozlohou 203 km², či vulkán Etna na Sicílii, oblasť rieky Altmühltal v Bavorsku, alebo južný región Riba de Ave pri meste Porto je širokosiahla. Je zameraná na spracovanie histórie vzniku parku, jeho vplyvu na cestovný ruch, rozvoj drevárskeho a iného priemyslu, zásah do života obyvateľstva atď. Zemplínska oblasť síce národným parkom „ešte” nie je, no žiaci vyšších ročníkov budú môcť preskúmať perspektívy jej vyhlásenia. Poučení z poznatkov spomínaných parkov zosumarizujú hybné sily, ale aj prekážky tohto zložitého procesu.

Tento mimoriadne lákavý projekt si vytýčil za cieľ zakomponovať spomínané výskumy a získavanie poznatkov priamo do vyučovacieho procesu. Už na budúci školský rok by mali byť prispôsobené učebné plány v takých predmetoch ako biológia, geografia, alebo ostatné prírodovedné disciplíny, ktoré budú odzrkadľovať prieskum národných parkov a chránených krajinných oblastí, ale aj podrobnejšie poznatky o partnerských krajinách. Prínosom pripravovanej medzinárodnej spolupráce bude i rozvoj jazykových a digitálnych kompetencií žiakov, keď okrem komunikácie v anglickom jazyku v rámci výmenných pobytov žiakov v jednotlivých krajinách sa ďalším dorozumievacím prostriedkom stanú info-komunikačné prostriedky akým je počítač, internet, videokonferencia, DVD a pod.

Vychádzajúc zo získaných pozitív minuloročných projektov vieme, čo taká návšteva nepoznanej krajiny pre našinca znamená. V tomto prípade navyše ide o jednu z najkrajších škandinávskych krajín, Nórsko. Poprechádzať sa po ľadovci, ktorý tu máme ešte z doby ľadovej, v krajine, ktorej pobrežie je najznámejšou oblasťou ich výskytov s vyhliadkou na morské pobrežie a nespočetné fjordy, by bola pre našich žiakov viac než netradičná hodina geografie! Ak k tomu prirátame ešte možnosť návštevy tzv. kamenného parku, ktorého obrovské farebné exponáty doslova rozprávajú o histórii vzniku našej pevniny, alebo návštevu vodnej elektrárne vtesanej do skál, obklopenej samými jazerami, sa projekt ukazuje byť veľmi atraktívnym.

No predtým, ako sa vydáme na nákup kvalitného nepremokavého výstroja, aby sa žiaci dostatočne „ozbrojili” voči vrtochom severanského počasia, nám zostáva veriť, že kvalitný projekt, vypracovaný na prípravnom stretnutí, schváli a finančne podporí verejná nadácia Tempus.

(jk)

Žiaci základných škôl Komárňansko-Ostrihomskej župy v Tardoši

Slovenská vedomostná a recitačná súťaž

Základná škola Lajosa Feketeho v Tardoši v spolupráci s miestnou slovenskou a obecnou samosprávou a Slovenskou samosprávou Komárňansko-Ostrihomskej župy usporiadala v polovici októbra v poradí štvrtú vedomostnú a recitačnú súťaž pre žiakov škôl, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet. Kestúc, Čív, Šárišáp. Annavölgy, Moďoróš, Tatabáňa - Bánhida a Tardoš nominovali do súťaže 59 žiakov, ktorých odprevadili do Tardošu ich učitelia. Súťaž poskytuje deťom možnosť zmerať si vedomosti zo slovenčiny. Vďaka tejto súťaži sa s väčším elánom púšťajú do učenia predmetu, ktorému sa v rámci rozvrhu hodín venujú štyri hodiny týždenne a v štádiu prípravy sa ním zaoberajú aj mimo vyučovacích hodín. „Teší nás, že v našej škole môžeme privítať z roka na rok viac účastníkov súťaže, ktorá tu už zapustila korene,“ povedala riaditeľka hosťujúcej inštitúcie Irena Pintérová vo svojom privítacom príhovore.

I. Pintérová vyslovila radosť z toho, že z roka na rok rastie počet účastníkov. „Ctíme si prácu, ktorú vykonávajú kolegovia, vyučujúci národnostný jazyk, lebo sú v horšom postavení ako tí, ktorí vyučujú svetové jazyky. Na výsledkoch, ktoré dnes deti dosiahnu, majú spoločné zásluhy deti aj ich učitelia. Veríme, že dnes odídete domov s pocitom, že ste veľa získali, naučili ste sa niečo nové a strávili ste príjemné popoludnie so svojimi rovesníkmi, s ktorými vás spája slovenský jazyk,“ povedala na úvod I. Pintérová.

Po jej slovách privítala prítomných predsedníčka župnej slovenskej samosprávy Mária Nagyová, ktorá zdôraznila, že nezáleží na tom, kto akú cenu získa, ale na tom, či sa naučí jazyk svojich predkov.

Tardoš má za posledné roky veľmi dobré priateľské styky s Tvrdošovcami na Slovensku, základná škola nadviazala kontakty s tamojšou slovenskou školou (s tvrdošovskou maďarskou školou udržiava styky čívska škola). Tamojšia riaditeľka Jana Micsinaiová prichádza na tieto súťaže spolu so svojimi kolegyňami ako porotkyňa a s dvomi-tromi žiačkami, ktoré na uvoľnenie prednesú báseň alebo zaspievajú pesničku. Nebolo tomu inak ani v tomto roku, ktorý je pre Tardošanov mimoriadny. Od septembra sú totiž členskou inštitúciou Základnej školy a logopedického ústavu Jánosa Vaszaryho v Tate. Doteraz neboli nijaké zmeny v živote školy, kde sú veľmi hrdí na výučbu slovenčiny. Tešia sa, že ich iniciatíva usporadúvať vedomostné a komunikačné súťaže zo slovenčiny sa ujala a podporuje ju aj nové vedenie školy.

Žiaci nižšieho stupňa súťažili v prednese básne či rozprávky a žiaci vyššieho stupňa mali vedomostnú súťaž. Všetci sa pripravili na vlastivedné toto, v ktorom boli tradične otázky z jedného regiónu Slovenska - v tomto roku to bol Spiš. Žiaci mali správne odpovedať na otázky položené na základe súvislého, približne polstránkového textu. Poslednou, ale zároveň najťažšou úlohou, bol stručný opis obrazu. Opis obrazov používajú všetky školy počas vyučovacieho procesu, ale deti nemohli vedieť, ktorý obraz dostanú: ročné obdobie, dom, byt, poštu, alebo niečo iné.

Ako sme sa dozvedeli od poroty, ktorá sa skladala okrem pedagógov zo Slovenska aj z domácich učiteľov, žiaci boli veľmi dobre pripravení. Kým porota posudzovala ich výkony, organizátori pre nich pripravili olovrant v podobe chutných sendvičov. Na rozptýlenie sa mohli zapojiť do tvorivej dielne, ktorú viedli učitelia tardošskej školy. Deti mohli zhotoviť darčeky pre svojich najbližších, či len tak pre seba. Vznikli prekrásne hrozná z papiera a „náramky priateľstva“ z nite.

Nakoniec zostalo už len vymenovať výhercov, ktorí získali diplomy a prevziať milé darčeky v podobe črepníkov, ktoré pripravili pre všetkých účastníkov pozorní hostitelia. Deti sa rozchádzali s dobrým pocitom z príjemne stráveného dňa a s novými vedomosťami, ktoré možno zúročia, povedzme pri jazykovej skúške.

(ef)

Recitačná súťaž

Mimoriadna cena:

1. trieda

Lili Binderová - Annavölgy

2. trieda

1. Gábor Sárközi - Tardoš

2. Adam Répási - Annavölgy

3. Zoltán Mészáros - Tardoš

3. trieda

1. Titanila Hadobásová - Tatabáňa-Bánhida

2. Martina Mezeiová - Kestúc

3. Vivien Hüsneová - Annavölgy

4. trieda

1. Martin Széplaki - Tardoš

2. Réka Chalupová - Kestúc

3. Vanesa Tarkóová - Čív

Vedomostná súťaž

5. trieda

1. Edina Kissová - Tardoš

2. Laura Sekková - Tardoš

3. Dávid Madarász - Annavölgy

6. trieda

1. Viktória Horňáková - Tardoš

2. Dóra Vargová - Čív

3. Kata Somogyiová- Čív

7. trieda

1. Laura Kerňová - Tardoš

2. Réka Karová- Kestúc

3. Richard Zorič - Čív

8. trieda

1. Blanka Csomóová - Tardoš

2. Roger Nagy - Kestúc

3. Flóra Rečáková - Tardoš

Čabianska mozaika

Vzácne životné jubileum

Nedávno Klub seniorov, ktorý pôsobí v rámci Čabianskej organizácie Slovákov (ČOS), usporiadal v priestoroch Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe peknú oslavu. Členka tohto kolektívu, ktorý združuje predovšetkým bývalých pedagógov, Katarína Réthyová sa totiž dožila vzácneho životného jubilea - 100 rokov. Známa učiteľka viacerých generácií v meste a v okolí, nemčinárka, niekoľko rokov ako externá profesorka zaviedla do tajomstiev tohto svetového jazyka aj študentov čabianskeho slovenského gymnázia. V tento významný deň jej prišli zagratulovať aj bývalí žiaci, kým dnešná mládež ju potešila krátkym kultúrnym programom, v ktorom účinkovali aj žiaci slovenskej školy. Jej dlhú a úspešnú pedagogickú dráhu priblížili prítomným o. i. vedúca Klubu seniorov Judita Krajčovičová, v zastúpení mesta vedúca Odboru verejnej osvety Samosprávy Békešskej Čaby Márta Túriová Kovácsová, kým v mene ČOS ju prekvapil predseda Michal Lásik peknou keramikou.

35 rokov Slovenského klubu

Čabiansky Slovenský klub si sériou podujatí pripomína 35. výročie svojho založenia. Prvou akciou bola vernisáž výstavy histórie kolektívu v priestoroch Spoločenských domov na Békešskej ceste, kde sa členovia klubu dodnes pravidelne schádzajú. Výstavu otvorila riaditeľka Domu slovenskej kultúry Anna Ištvánová, ktorá stála na čele klubu vyše jedno desaťročie. Ako uviedla, spočiatku sa do práce zapájali predovšetkým pedagógovia a žiaci slovenskej školy pod vedením vtedajšieho riaditeľa Jána Chlebniczkého. Neskôr o aktivity klubu prejavili záujem čoraz širšie vrstvy slovenského obyvateľstva mesta a popri slovenskej škole bol tento kolektív dlhé roky najsilnejšou baštou slovenčiny v sídle Békešskej župy. Na čele klubu sa časom vystriedali, resp. do jeho činnosti boli zapojení osvetári a slovenskí aktivisti mesta, ako Dóra Bauková, Mária Czégényová, Tibor Hidasi, Anna Ištvánová, František Mizó, Nóra Somogyiová a ďalší. V roku 1990 sa vedenia kolektívu, pri ktorom najskôr vznikol Slovenský páví krúžok, ujala Alžbeta Ančinová, ktorá v tejto funkcii aktívne pracuje dodnes. V rámci výročných osláv sa popri rôznych spoločenských programoch konala konferencia vedúcich národnostných spolkov a sériu podujatí ukončila slávnostná schôdza členov klubu.

Potreba aktívnych príprav na budúcoročné registrácie

Na októbrovom zasadnutí Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby poslanci okrem prerokovania aktuálnych organizačných a finančných otázok rozhodli o dejisku a termíne verejného rokovania zboru. Hostiteľom stretnutia členov samosprávy s verejnosťou bola začiatkom novembra slovenská škola. Slovenskí poslanci prediskutovali aj prípravy tradičného Dňa menšín, ktorý sa uskutoční začiatkom decembra. S radosťou konštatovali, že Áchimova sieň, v ktorej sa konalo aj ich rokovanie, sa v čoraz väčšej miere dostáva do povedomia mesta, býva dejiskom rôznych kultúrnych a spoločenských programov. Návštevnosť Čabianskeho slovenského oblastného domu, pri ktorom bola táto sála vybudovaná, v uplynulom období vzrástla. Na zasadnutí zboru sa nadhodila myšlienka, že už teraz treba začať pracovať na mobilizovaní slovenského obyvateľstva mesta v záujme zapisovania sa na zoznam slovenských voličov pred budúcoročnými voľbami. Popri poriadaní rôznych tréningov a kurzov pre aktivistov poslanci uvažujú aj o využití modernej techniky dnešnej doby. Popri tlačených propagačných materiáloch by mohla byť použitá aj videotechnika.

(cs)

Jesenné kultúrne dni v Čabasabadi

Slovenská samospráva v Čabasabadi usporiadala koncom októbra sériu podujatí pod názvom Jesenné kultúrne dni. Úvodnou akciou bola výroba klobás a jaterníc v Humánnom stredisku, ktoré účastníci večerného kultúrneho programu potom spoločne skonzumovali. Po spomienkovej slávnosti na revolúciu roku 1956 otvorili výstavu fotografií o histórii pätnásťročnej slovenskej samosprávy, ktorú predstavil jej predseda Matej Kešjár.

Po vernisáži nasledovala prednáška básnika Michala Divičana o tajomstvách písania a recitovania, ako aj o zrode jeho básní. Autor na potešenie publika zarecitoval niekoľko básní po slovensky i po maďarsky. Účastníci večerného programu si potom mohli vypočuť koncert speváckych zborov z Telekgerendášu a z Čabasabadi, ktoré predniesli slovenské a maďarské ľudové piesne. Divákov očarili aj brušné tanečnice z Békešskej Čaby. Prvý deň sa skončil veselicou a gastronomickou ochutnávkou.

Na obecné podujatia tradične prichádzajú do Čabasabadi hostia zo spriatelenej obce na Slovensku Hradište, kam siahajú korene prvých slovenských osadníkov Békešskej Čaby. Nebolo tomu inak ani teraz, hostia zo Slovenska boli aktívnymi účastníkmi nielen gastronomického, ale aj kultúrneho programu. V sobotu sa spoločne zúčastnili na Klobásovom festivale v Békešskej Čabe, pričom do súťaže nominovali len skupinu hostí. Vyvrcholením trojdňového podujatia bolo otvorenie pamiatkovej izby Čabasabadi - Hradište, v ktorej umiestnili dokumenty a fotografie o výbornej spolupráci, ktorá trvá viac ako jedno desaťročie. Podľa plánov budú pokračovať v spoločných akciách, do ktorých sa aktívne zapájajú aj najmladší obyvatelia oboch obcí. Ako nás M. Kešjár informoval, na budúci rok namiesto Jesenných kultúrnych dní podľa vzoru Hradišťa aj Slovenská samospráva v Čabasabadi usporiada jablčné dni.

(aszm)

VI. Maďarská národnostná filmová prehliadka

Na jar budúceho roku sa v Budapešti uskutoční v poradí šiesta Maďarská národnostná filmová prehliadka, ktorej cieľom je prezentácia národnostných filmových dielní a ich produkcií a popularizácia filmov s národnostnou tematikou nielen v kruhu národnostných autorov, ale aj v kruhu odborníkov väčšinového a materského národa.

Národnostnú filmovú prehliadku usporadúvajú každé dva roky, pričom jedna národnosť vždy dostane možnosť predstaviť sa v úlohe hostiteľa. Budúci rok to budú Rumuni žijúci v Maďarsku.

Na prezentáciu možno nominovať filmy nakrútené od 1. januára 2008.

Prezentovať sa môžu

- národnostné redakcie verejnoprávnych televízií, redakcie, ktoré sa zaoberajú problematikou národností žijúcich v Maďarsku,

- redaktori komerčných televízií, ktorí spracúvajú domáce národnostné námety,

- miestne, resp. mestské televízie,

- nezávislí tvorcovia, resp. dielne.

Jeden autor môže prihlásiť tri vlastné filmy.

Kategórie:

- dokumentárny film,

- populárno-vedecký film,

- hodnoverná prezentácia menšinovej komunity (monografia, portrét, reportáž),

- iné.

Prehliadka je súťažná, trojčlenná porota vyberie filmy, ktoré budú zaradené do programu. Filmových tvorcov, ktorých diela sa dostanú do súťažného programu, budú organizátori informovať písomne po 15. januári 2010. Po prevzatí písomného oznámenia treba poslať kópiu na premietanie.

Podrobné informácie o technických požiadavkách sú uvedené na webovej stránke www.nemzetisegifilmszemle.com.

Prihlásiť sa možno len prostredníctvom elektronickej pošty do 1. decembra 2009 na uvedenej webovej adrese.

Lyžiarsky tábor segedínskych Slovákov

Spolok segedínskych Slovákov aj v tomto školskom roku usporiada zimný intenzívny jazykový tábor na Slovensku, ktorý bude spojený s lyžiarskym výcvikom. Tábor sa uskutoční od 10. do 16. januára v Hoteli Golf, alebo v Hoteli Stupka na Táľoch. Cena pobytu pre dospelých je 162 EUR, pre deti do 12 rokov 144 EUR (v cene je zahrnutá polpenzia, ubytovanie, kurz slovenčiny a tréner lyžiarskeho výcviku) cestovné autobusom je 8000 forintov na osobu. Pre žiakov Nedeľnej školy Spolku segedínskych Slovákov bude tábor bezplatný. Záujemci o tábor sa môžu hlásiť u hospodárskeho vedúceho spolku Imricha Očovského na telefónnom čísle /06/ 70 6019612.

Národopisné múzeum Peštianskej župy

ocenilo krojovanú bábiku z Veľkej Tarče

Národopisné múzeum Peštianskej župy v Senodreji vypísalo začiatkom tohto roka súťaž pod názvom „Náš kroj na bábikách“. Do súťaže sa mohli zapojiť aj predstavitelia národných a etnických menšín žijúcich v Maďarsku. O tejto možnosti sa dozvedela predsedníčka Slovenskej menšinovej samosprávy vo Veľkej Tarči Mária Galántaiová, ktorá napriek časovej tiesni nahovorila svoju kmotru, krajčírku Annu Vargovú, aby sa zapojili do súťaže. Nečudo, veď slovenský ľudový kroj vo Veľkej Tarči preslávil obec ďaleko za jej hranicami. Je pestrý a jedinečný čo sa týka výšiviek.

- Nebola to ľahká práca, lebo po správe sme mali iba jeden mesiac na to, aby sme pripravili krojovanú bábiku. Bábiku, ktorá bola 65 cm vysoká, nám darovala jedna známa. Potom sme začali doslova zháňať materiály, nite, ihly na vyšívanie. Nasledovala ozajstná mravčia práca a po mesačnej príprave sa zrodila Bábika z Veľkej Tarče vo sviatočnom kroji. Vtedy sme ešte netušili, že sa bude páčiť nielen nám, ale aj porote. Samozrejme, zúčastnili sme sa na výstave a na vyhlásení výsledkov. Okrem našej slovenskej boli tam aj nemecké a poľské krojované bábiky, ale v prevahe boli bábiky z rôznych regiónov Maďarska. Bola to ozajstná pastva pre oči a dušu. No najväčšie prekvapenie nás zastihlo, keď sme sa na vyhlásení výsledkov dozvedeli, že sme získali druhé miesto. Slovom, oplatilo sa a tešíme sa, že sme opäť preslávili svoju rodnú obec.

Výhercom blahoželáme a prajeme im dobré zdravie, aby aj naďalej pestovali svoje ľudové tradície a odev.

(fúziková)

Stretnutie slovenských evanjelických farárov v Sarvaši

Zachovať a oživiť duchovné dedičstvo

Začiatkom októbra sa v Sarvaši uskutočnilo druhé stretnutie slovenských evanjelických farárov. Na stretnutí sa zúčastnili desiati slovenskí farári, dozorkyňa Južného dištriktu Anna Lengyelová a svojou prítomnosťou nás poctili farári Alžbeta Nobiková, Magda Szabóová a Ivan Molnár a predseda Slovenskej menšinovej samosprávy v Sarvaši Tibor Mótyán. Účastníkom stretnutia poslal list biskup Dr. Tamás Fabiny, v ktorom im poprial úspešné rokovanie a ubezpečil ich, že slovenská pastorácia v Maďarsku je jeho srdcová záležitosť.

Mottom stretnutia bolo „Consevando et renovando“ - „Zachovať a oživiť“, čo výstižne obsahuje cieľ a zámer slovenskej farárskej služby v našich osadách. Účastníci konštatovali, že pravidelné slovenské služby Božie sa konajú v Békešskej, Peštianskej a Novohradskej župe, ale aj v Zadunajsku. Cirkevné zbory dobre spolupracujú a navzájom sa navštevujú, napomáhajú svoju duchovnú činnosť.

Slovenský evanjelický cirkevný zbor v Budapešti tiež príkladne ožil a prezentuje sa aj za hranicami - na Slovensku a v Srbsku. Veď kresťania musia stavať mosty Kristovej lásky a pokoja nielen v rámci svojho zboru, ale aj prostredníctvom medzizborových a medzinárodných stretnutí. Ba, musia sa vedieť prejaviť aj pred väčšinovou verejnosťou prostredníctvom masmédií, najmä kresťanských masovokomunikačných prostriedkov.

Účastníci stretnutia zdôraznili aj dôležitosť náboženskej výchovy v kruhu detí a mládeže a organizovanie ekumenických biblických mládežníckych táborov počas letných prázdnin.

Záverom stretnutia predseda Slovenskej samosprávy v Sarvaši Tibor Mótyán odovzdal prítomným pamätnicu pod názvom „S čistou dušou“. Putujúca farárka Celoštátnej slovenskej samosprávy a zborová farárka Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti Hilda Guláčiová Fabuľová sa poďakovala organizátorom za milé pohostenie.

(hgf)

Oslavy so sviečkami

Cirkevný zbor sv. Jakuba v Níži 40-ročný

Dňa 10. októbra oslavoval Cirkevný zbor sv. Jakuba v Níži 40. výročie svojho založenia. Zbor a pozvaných hostí, medzi nimi speváčku Katarínu Szvorákovú, v kultúrnom dome privítal starosta obce Ondrej Kučera. Vo svojom príhovore ocenil zásluhy cirkevného zboru, ktorý pôvodne vznikol ako ženský spevácky zbor, neskôr sa k členkám pripojili muži. Dlho vystupovali ako zbor spotrebného družstva Börzsöny Áfész. Predstavili sa na mnohých miestach doma i v zahraničí, nechýbali na miestnych podujatiach. Posledných dvadsaťpäť rokov vystupuje ako Cirkevný zbor sv. Jakuba na rôznych bohoslužbách. V rámci osláv farár József Gedeon prečítal list biskupa Miklósa Beera, ktorý požehnal zbor a jeho vedúcu Máriu Szarkovú. Potom zazneli v kostole zborové skladby jubilujúcich spevákov. Pri tejto príležitosti zavítal do obce bývalý farár v Níži András Láng, ktorý dirigoval jednu skladbu. Po prekrásnych melódiách Mária Szarková privítala predstaviteľov slovenských a maďarských organizácií. V rámci osláv si jubilanti spomenuli na tých členov, ktorí navždy opustili ich rady. Mladí speváci zapálili dvadsaťšesť kahančekov, ktoré symbolizovali zosnulých.

Program pokračoval vystúpením speváckych zborov z Legíndu, Šápova a speváčky Kataríny Szvorákovej. Po koncerte pripravili organizátori bohaté pohostenie.

Anna H. Kissová (aszm)

Šport na Slovenskom gymnáziu a internáte v Budapešti

Hádam zo všetkého majú naši študenti najradšej šport. Či je to už ľahká atletika, gymnastika, posilovanie a či loptové hry, vždy si nájdu čas, aby sa po vyučovaní trochu psychicky uvoľnili, fyzicky posilnili, chvíľami aj pobláznili a takto sa príjemne odreagovali od každodenných školských povinností.

Pravidelne sa zúčastňujú rôznych športových akcií, súťaží, či tzv. malých majstrovstiev. Nebolo tomu inak ani túto jeseň, keď takmer ihneď po letných prázdninách sa začali aktívne pripravovať na každoročné Majstrovstvá stredoškolských žiackych domovov hlavného mesta. Veľkolepé podujatie prebiehalo na štadióne Honvéd a súťažilo sa v nasledovných športových disciplínach: štafeta 4x100 m, švédska štafeta, hod kriketovou loptičkou, vrh guľou, beh na 100 a 1500 m, skok do diaľky a výšky.

Pravidelnú tréningovú prípravu vedenú profesormi Lacom Hubačekom a Sabolčom Imreom zvládli naši študenti na výbornú, o čom svedčia aj ich záverečné umiestnenia. Absolútnymi víťazmi sa stali Flóra Erdeiová v hode kriketovou loptičkou a vo vrhu guľou, Jozef Kaltenecker v behu na 1500 m a štvorica dievčat Flóra Erdeiová, Nikoleta Vágvöldiová, Gabriella Szabóová a Zuzana Földesová v štafete 4x100 m. Druhé miesto vo vrhu guľou obsadila Gabriella Szabóová a vo švédskej štafete získali Kaltenecker, Valásek, Munkácsy a Mórocz tretiu priečku.

V závere mi nedá nespomenúť našu najúspešnejšiu pretekárku Flóru Erdeiovú, študentku tretieho ročníka SGB i internátu, ktorá vzhľadom na tri prvenstvá - vrh guľou, hod kriketkou a štafeta 4x100 m - sa stala trojnásobnou budapeštianskou stredoškolskou majsterkou na tento školský rok.

Všetkým víťazom i zúčastneným, ako aj ich trénerom srdečne blahoželáme.

(mj)

Prevážali drevo, dnes sú už iba atrakciou

Historické železničky na Slovensku

Lokálne úzkorozchodné železnice, ktoré sa v minulosti využívali v hornatom teréne najmä pri ťažbe dreva, stratili pre rozvoj cestnej dopravy svoj význam. Mnohé železničky z dôvodu nerentabilnosti zanikli už pred desiatkami rokov, niektoré však železniční nadšenci udržiavajú dodnes. Prostredníctvom Slovenskej agentúry cestovného ruchu ponúkame pohľad na vývoj železničnej dopravy na Slovensku, ale aj na osud týchto železničiek, ktoré už v súčasnosti neslúžia lesníkom, ale sú atrakciou pre turistov.

Prvá železnica vznikla na území súčasného Slovenska za čias Uhorska, keď sa vybudovala konská železnica z Bratislavy do Sv. Jura a následne cez Trnavu až do Serede. Myšlienka postaviť železnicu vznikla koncom 30. rokov 19. storočia a prvý úsek trate otvorili v septembri 1840. Prvá parná železnica dorazila do Bratislavy v auguste o osem rokov neskôr z Viedne. V časoch Rakúsko-Uhorska sa pozornosť sústredila najmä na budovanie železníc na rakúskom území. Zvrat nastal po vyrovnaní v roku 1867, keď sa odštartovala rýchla výstavba aj u nás, a to aj v náročnom teréne. Najvýznamnejšie trate vznikli začiatkom 70. rokov 19. storočia a možno ich považovať za veľké inžinierske diela.

Keď prišli prvé železnice, boli vnímané ako atrakcia, ale záujem dosť rýchlo vychladol a stala sa z nich bežná vec. Budovanie železníc ľudia vnímali v minulosti podobne ako teraz výstavbu diaľnic. Výstavbu tiež sprevádzali problémy s vykupovaním pozemkov, ako aj podvody so štátnymi stavebnými povoleniami a dotáciami.

Cestovanie vlakom začiatkom a koncom 20. storočia sa z pohľadu komfortu cestujúceho veľmi nelíšilo. Napríklad toalety sa do vozňov zaviedli v 70. rokoch 19. storočia. Mali pozoruhodný vplyv na konštrukciu vozňov, pretože tie mali dovtedy individuálne vstupy do každého kupé ako do koča. Práve zavedenie toaliet si vyžiadalo spriechodnenie vozňov. Vlaky boli už v minulosti veľmi rýchlym spôsobom dopravy. Málokto vie, že medzi Šaľou a Galantou sa v roku 1904 robili rýchlostné skúšky parných rušňov, ktoré štandardne dosahovali rýchlosť 140 kilometrov za hodinu.

Železničky s úzkym rozchodom originálne využívajúce terén slúžili napríklad aj na dopravu kameňa z kameňolomov alebo na prepravu plodín a strojov na veľkých poľnohospodárskych plochách. V 70. rokoch minulého storočia boli mnohé železničky napriek svojej technickej unikátnosti pre nerentabilnosť zlikvidované. Železničným nadšencom sa s veľkým úsilím podarilo zachrániť niektoré z nich.

Technickou zaujímavosťou v Machulinciach bola ozubová železnička - zubačka, ktorá zvážala kameň z kameňolomu na Benáte k úzkokoľajke. Tri kilometre dlhá trať viedla od kameňolomu značným stúpaním lesom a okrajom horských lúk. Na stanicu v Topoľčiankach kameň vozila už úzkokoľajná železnička. Kameňolom zatvorili v roku 1955. Železnička sa nezachovala.

V Prešove vystavali úzkorozchodnú železničku na zvoz dreva pre potreby závodu na výrobu soli v Solivaroch. Trať bola budovaná od 21. júla 1916 do 25. decembra 1917. Viedla na násype vyrovnávajúcom terén dolinou potoka Delňa cez terajšiu rekreačnú chatovú oblasť Sigord až na Pusté pole za obcou Zlatá Baňa. V roku 1927 bola trať predĺžená až na Dubník (nálezisko drahého opálu). V roku 1954 prevádzku na železničke zrušili a nahradili automobilmi. Na zachovaných koľajniciach začala 17. júna 1961 premávať Pionierska železnička. Jej prevádzka bola ukončená v roku 1969. V posledných rokoch sa uvažuje o využití doposiaľ jestvujúceho násypu železničky, z ktorého boli odstránené koľaje, na cykloželezničku.

Už takmer dva roky existujú plány občianskeho združenia Hrochoť a obce Očová na obnovenie časti úzkokoľajnej železnice, ktorá ešte pred polstoročím prevážala drevo z Kysliniek do Vígľaša. Zámeru však zatiaľ bránia neľahké podmienky na získanie grantu z Európskej únie, ale tiež nezáujem niektorých samospráv v Podpoľaní zapojiť sa do náročného projektu. Zámerom iniciátorov nie je obnoviť celú železnicu, ktorá mala približne 20 kilometrov, ale len jej asi štvorkilometrovú časť od hornej Očovej až po Hrochotský mlyn. Niektoré úseky trate sú dodnes zachované. Obnova trate by si ale napriek tomu vyžadovala vysoké náklady.

Takmer štvrťstoročie je súčasťou Slovenského poľnohospodárskeho múzea v areáli Agrokomplexu v Nitre historická poľná železnica. Mnohí návštevníci výstaviska ani netušia, že železnička nie je len komerčnou atrakciou slúžiacou na prepravu ľudí po areáli, ale má aj skutočnú historickú hodnotu. Najvzácnejšími exponátmi sú malé parné rušne z rokov 1918, 1949 a 1951. Najstaršia lokomotíva nesie meno Križko, podľa reštaurátora a záchrancu podobných rušňov Ladislava Križana. Najstaršie koľajnice a výhybky majú vyše 120 rokov, podvozky a rámy vozňov pochádzajú z rokov 1937 až 1939. Ich drevené nadstavby boli vyrobené podľa pôvodných výkresov a dokumentácie.

Zrekonštruovaná Oravská lesná železnica, ku ktorej vedie romantická úzka cestná komunikácia z obce Oravská Lesná, vábi turistov už viac ako rok na celodenné výlety. Hodinovú jazdu tri a polkilometrovým úsekom medzi stanicami Tanečník a Beskyd a späť s prevýšením 120 metrov a prestávkou s možnosťou využiť vyhliadkovú vežu na pozorovanie očarujúcej panorámy hôr si väčšina návštevníkov spestruje prechádzkou v okolitom lese.

Približne 24 000 cestujúcich, najmä rodín s deťmi a turistov, využije počas sezóny od mája do septembra jazdu historickou úzkokoľajnou Detskou železnicou, ktorú v prímestskej rekreačnej zóne Čermeľské údolie prevádzkuje mesto Košice. Trať s rozchodom 1000 mm s dĺžkou takmer 4,3 kilometra vybudovali ako Stavbu mládeže v roku 1955 na podnet železničiarov bývalej Košickej dráhy, Československej autobusovej dopravy a Dopravného podniku mesta Košice, pôvodne ako Košickú pioniersku železnicu. Jej raritou až do roku 1990 bolo, že slúžila na výchovu budúcich mladých železničiarov. Funkcie výpravcu, sprievodcu či rušňovodiča si totiž na nej mohli vyskúšať deti staršie ako 11 rokov, ktoré sa často tejto profesii venovali aj v dospelosti.

V súčasnosti prevádzkuje železničku so stanicami Čermeľ, Vpred a Alpinka (bývalá stanica Pionier) ako turistickú atrakciu mesto Košice, ktoré si jej infraštruktúru vždy na 55-dňovú sezónu prenajíma od Železníc SR. Každoročne pritom vyčleňuje na to prostriedky z mestského rozpočtu. O chod sa starajú profesionálni železničiari, hlavne nadšenci pre historické železnice.

Napriek tomu, že snahám o zrušenie čelí Trenčianska elektrická železnica (TREŽ) spájajúca Trenčiansku Teplú s kúpeľným mestečkom Trenčianske Teplice už od roku 1936, s niekoľkými prestávkami prežila dodnes a nedávno oslávila svoju storočnicu. Výstavba TREŽ je úzko spojená s rozvojom kúpeľníctva v Trenčianskych Tepliciach. Do 18. storočia putovali ľudia za liečivou vodou v údolí Tepličky väčšinou pešo alebo na sedliackych vozoch. Cesta bola nepohodlná a so sebou bolo treba brať jedlo a tekutiny. Situácia sa zmenila roku 1839, keď vybudovali v Trenčíne poštový úrad a zaviedli sa pravidelné poštové spoje - poštové omnibusy. O tri roky neskôr bola pošta vybudovaná i v Trenčianskych Tepliciach a poštové dopravníky „Mallenwageny” prepravovali hostí až z Uherského Hradišťa. Po vybudovaní železnice až do Istebníka sa žlté poštové dostavníky úplne vytratili. Posledný, ťahaný troma koňmi, priviezol cestujúcich do Trenčianskych Teplíc v roku 1881. I keď v priebehu storočia mnohokrát odolávala tlakom na jej zrušenie, prevádzka vydržala až do 7. marca 2000, kedy sa pre neefektívnosť zastavila. Napokon sa našli prostriedky na jej znovuzrodenie. Keďže v roku 2006 sa proti opätovným snahám o zrušenie postavila nielen odborná verejnosť, ale aj mesto Trenčianske Teplice a železniční nadšenci, dožila sa osláv storočnice.

Úzkorozchodnú železničku, ktorá sa tiahne Ľuborečskou dolinou pri Nemšovej, si pamätajú už len tí skôr narodení. Postaviť ju dal rakúsky veľkostatkár Anton Dreher v roku 1902. Slúžila viac ako šesť desiatok rokov na prepravu dreva z lesov do depa v Liborči a mala 12 kilometrov. Fungovala až do roku 1964. Vozíky na prepravovanie dreva (pongvále) vytiahli z Liborče až do hôr kone. Kone vyťahovali vozíky až do roku 1925, potom ich nahradil malý rušeň na naftový pohon. Pôvodný rušeň z roku 1925 sa nezachoval, no vďaka miestnym nadšencom, turistom a vedeniu mesta Nemšová sa v minulom roku podarilo zrekonštruovať malú lokomotívu na dieselový pohon s rozchodom kolies 760 milimetrov.

Obnova premávky parnej ozubnicovej lokomotívy na trase Tisovec - Pohronská Polhora by sa mala začať v roku 2011. Zatiaľ si záujemcovia môžu vychutnať jazdu motoráčikom. Ozubnicová železničná trať bola vybudovaná v rokoch 1893 až 1896, pretože Rudné bane na Gemeri bolo potrebné spojiť so železiarňami v Hronci a Podbrezovej. Prejazd cez horské sedlo Zbojská vyriešila tzv. Abtova ozubnica. Tá dokázala prekonať stúpanie, ktoré miestami prevyšuje 50,2 promile a patrí medzi najväčšie v Európe. Dĺžka ozubnicových systémov je spolu 5836 m. Konštrukcia má dvojitý ozubený hrebeň. Ten je v strede medzi koľajami upevnený do oceľových podvalov. Zapadajú do neho oceľové kolesá rušňa, preto vie prekonať aj veľmi prudké stúpanie. V Európe boli len štyri ozubnice, využívajúce Abtov systém, a to v rakúskom Eisenerzi, českom Tanvalde, rumunskom Subcetate a medzi Tisovcom a Pohronskou Polhorou. Do dnešného dňa sa zachovali len dve - na Slovensku a v Rumunsku.

Jednou z atrakcií Múzea liptovskej dediny v Pribyline je aj expozícia niekdajšej Považskej lesnej železnice (PLŽ). Pokračujúce neudržateľné rozkrádanie najmä kovového materiálu bolo dôvodom premiestnenia lokomotív, vozňov a koľajníc do pribylinského skanzenu.

Zatiaľ iba statický zbierkový fond zahŕňa viac ako desať vzácnych historických lokomotív, približne 50 vozňov rôznych druhov a takmer kilometer obslužného koľajiska. Pracovníci múzea chcú vybudovať funkčnú trať, ktorá by spájala jednotlivé areály múzea. Návštevníci by sa po nej viezli od vstupnej brány cez potočnú expozíciu s vodnými stavbami a končila by práve v hornej časti, v súčasnom areáli železničky, ktorej prevádzku zrušili v roku 1972 pre nerentabilnosť.

Mnohí historici s tým síce veľmi nesúhlasia, ale z technického hľadiska je pre tieto vzácne stroje najlepšie, keď sú v pohybe, odhadované náklady na výstavbu koľajiska s príslušenstvom predstavujú podľa spracovanej štúdie sumu prevyšujúcu 30 miliónov korún.

Historická lesná úvraťová železnica vo Vychylovke (HLÚŽ) je jedinou fungujúcou železnicou v Európe s úvraťovým systémom, preto ju v roku 1991 vyhlásili za Národnú kultúrnu pamiatku. Strmý sklon a výškový rozdiel 217 m prekonáva pri zvoze dreva pomocou úvratí. Je zachovanou časťou bývalej Kysucko-oravskej lesnej železnice. HLÚŽ je súčasťou Múzea kysuckej dediny a vznikla v roku 1926 spojením kysuckej a oravskej lesnej železnice, ktoré vybudovali v rokoch 1915 - 1918.

Jednou z atrakcií Čiernohronskej železnice (ČHŽ) v okrese Brezno je možnosť vyskúšať si prácu kuriča v lokomotíve. Rodinní príslušníci sa za to môžu celý deň na historickej lesnej železnici voziť zadarmo. Starostlivosť o techniku je zložitá najmä u historických lokomotív, no majú vlastné dielne a pomáhajú im železničné opravovne a strojárne (ŽOS) vo Vrútkach a Zvolene. Železnica má 15 lokomotív, 40 vagónov a premáva na 16 kilometroch. ČHŽ bude niektoré z tratí spevňovať, aby sa mohla zvýšiť rýchlosť a záťaž. Koncom augusta bude železnica súčasťou osláv 65. výročia Slovenského národného povstania (SNP). Úzkorozchodnú Čiernohronskú železnicu s niekdajšou dĺžkou 132 km začali budovať na podnet ministerstva lesov v Budapešti 8. januára 1908, dokončili ju o rok neskôr. Činnosť železnice ukončili k 31. decembru 1982, pričom mala byť rozobraná. Od 1. mája 1993 začala premávať ako turistická atrakcia. V súčasnosti vlaky premávajú na 16-kilometrovej trati z Chvatimechu cez Čierny Balog do Vydrova štyri mesiace v roku. Lesy SR v roku 2003 vo Vydrovskej doline vybudovali Lesnícky skanzen, čím dostala ČHŽ nový význam. Železnica funguje aj vďaka bezplatným brigádam, na ktorých sa ročne vystrieda okolo 400 dobrovoľníkov. Majiteľom nehnuteľností ČHŽ je mikroregión Čierny Hron, hnuteľný majetok vlastní združenie a nezisková organizácia železnicu prevádzkuje. Ročná činnosť stojí približne 199 164 eur s tým, že od turistov vyberú 165 970 eur a zvyšok pochádza od sponzorov či z grantov.

(ef)

.

.

.

.

.

.

.

.

..............................................................................................................

..............................................................................................................